Stretnutia iniciované zástupkyňou SR pred Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP) sa zúčastnili zástupcovia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, Národného koordinačného strediska pre riešenie problematiky násilia na deťoch a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.
Teóriu o syndróme zavrhnutého rodiča (SZR) vytvoril pred vyše tridsiatimi rokmi americký psychiater a psychoanalytik Richard Gardner. SZR definoval ako poruchu u detí, ktorá vzniká takmer výlučne v priebehu súdnych sporov o dieťa, ak jeden z rodičov (zvyčajne matka) programuje dieťa k nenávisti voči druhému rodičovi (zvyčajne otcovi). Dieťa sa potom stáva aktívnym účastníkom a pripojí sa k programujúcemu rodičovi so svojimi vlastnými scenármi „očierňovania“. V tomto ohľade podporujeme Vyhlásenie Sekcie detskej a adolescentnej psychiatrie Slovenskej psychiatrickej spoločnosti k problematike tzv. „syndróm zavrhnutého rodiča“, ktoré upozorňuje na to, že SZR aktuálne nie je oficiálnym psychopatologickým syndrómom, nevyskytuje sa v medicínskej - psychiatrickej syndromológii a nie je stanovený ani ako nozologická jednotka, resp. diagnóza v oficiálnych medzinárodných systémoch klasifikácie chorôb.
V Slovenskej republike je záväzne platná Medzinárodná klasifikácia chorôb MKCH 10 (ICD-10). V tejto klasifikácii spomenutý SZR (PAS) nie je uvedený, preto nie je možné stanovovať ho ako diagnózu, ale ani popisne ako syndróm. SZR nie je prítomný ako diagnostická jednotka ani v klasifikačnom systéme používanom na americkom kontinente DSM 5. Negatívne stanoviská ku konceptu PAS/PAD vyjadrili významné zahraničné profesijné organizácie a inštitúcie.
V tomto ohľade napríklad Národná rada sudcov rodinných súdov a súdov pre maloletých (NCJFCJ) uviedla, že akýkoľvek dôkaz, že účastník konania o zverenie dieťaťa trpí SZR by mal byť vyhlásený za neprípustný. Ďalej uvádzajú: „Zdiskreditovaná „diagnóza” SZR (alebo tvrdenia o SZR), okrem vedeckej neplatnosti, nevhodne vyžaduje od súdu, aby rozhodol, že správanie dieťaťa a jeho postoj k rodičovi, ktorý o sebe tvrdí, že je „odcudzený” (zavrhnutý), nie je v skutočnosti opodstatnené. Taktiež odvádza pozornosť od správania zneužívajúceho rodiča, ktorým mohol tento rodič priamo ovplyvniť reakciu dieťaťa násilným, neúctivým, strápňujúcim, ponižujúcim alebo diskreditujúcim správaním voči dieťaťu alebo druhému rodičovi. Úlohou súdu je rozlíšiť medzi situáciami, v ktorých je dieťa kritické voči jednému z rodičov, pretože bolo nevhodne manipulované tým druhým (postarať sa o to, aby sa nespoliehalo výlučne na nepatrné indikácie), a situáciami, v ktorých má dieťa svoje vlastné legitímne dôvody pre kritiku alebo strach z rodiča, čo je najmä v prípadoch ak je rodič páchateľom domáceho násilia. Tieto dôvody sa nestanú menej legitímne iba preto, že zneužívaný rodič ich zdieľa a obraňuje dieťa tým, že hovorí o svojich obavách.“
Uvedené vyhlásenie plne korešponduje s judikatúrou ESĽP. V tomto ohľade pripomíname pozitívne záväzky štátu sformulované ESĽP pokiaľ ide o ochranu obetí domáceho násilia, či sexuálneho zneužívania. Zároveň uvádzame, že podľa judikatúry ESĽP najlepší záujem dieťaťa môže v závislosti na svojej povahe a závažnosti prevážiť nad záujmom rodiča. Je zrejmé, že problémy pri realizácii styku detí s rodičmi predstavujú komplexný fenomén. Každý prípad si vyžaduje dôkladné psychosociálne zhodnotenie rôznych faktorov, ktoré môžu prispievať k narušeniu vzťahu rodič - dieťa a následne aj aplikáciu viacerých metód terapie, vrátane psychoedukácie, individuálnej terapie, a ak je to vhodné aj terapie rodič - rodič, rodič - dieťa či spoločnej rodinnej terapie.
Osvojenie ako forma náhradnej starostlivosti
Každé dieťa má právo vyrastať v rodine a zaslúži si patriť do nejakej rodiny. V prípade, ak dieťaťu nie je umožnené vyrastať v jeho biologickej rodine, osvojenie predstavuje pre takéto dieťa možnosť, aby vyrastalo v rodinnom prostredí v kruhu blízkych osôb. Pri adopcii manželia, ktorí si dieťa adoptujú, alebo jednotlivec, nadobúdajú k dieťaťu rovnaké práva a povinnosti, tak ako by boli oni biologickými rodičmi dieťaťa. Takto nadobudnutý vzťah, ktorý je medzi rodičmi a adoptovaným dieťaťom, sa považuje za príbuzenský vzťah, tak ako je to medzi biologickými rodičmi a ich biologickým dieťaťom. Takýto vzťah nadobúdajú aj osvojenci so všetkými príbuznými osvojiteľa. Práve osvojenie sa považuje za najvhodnejšiu formu náhradnej starostlivosti. Najvhodnejšia sa javí z viacerých hľadísk. Nadobudnutý príbuzenský vzťah je jedným z príkladov, ktoré toto tvrdenie potvrdzujú. Ak dieťa vyrastá v rodine, kde sa mu dostane lásky, podpory, pozornosti, je to ideálne prostredie pre jeho fyzický vývoj, mentálny a všeobecný rozvoj maloletého dieťaťa. Treba však mať na pamäti, že za základný účel adopcie sa považuje dať rodinu dieťaťu, nie dieťa rodine.
Pre úspešné osvojenie si dieťaťa je potrebné splniť zákonom stanovené predpoklady a podmienky. Zákon č. 36/2005 Z.z. zákon o rodine (ďalej zákon o rodine) vo svojej štvrtej časti, druhej hlave s názvom osvojenie, práve tieto podmienky a predpoklady stanovuje. Všade, kde zákon hovorí o deťoch, rozumejú sa nimi tak deti manželské, nemanželské ako aj osvojenci.
O osvojení rozhoduje vždy súd na návrh osvojiteľa. Osvojiteľom sa vždy môže stať iba fyzická osoba, ktorá má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, osobné predpoklady, ktoré sú najmä zdravotné, osobnostné a morálne. Táto osoba musí byť tiež zapísaná do zoznamu žiadateľov o osvojenie podľa osobitného predpisu a spôsobom svojho života a života osôb, ktoré s ňou žijú v domácnosti musí zaručovať, že osvojenie bude v záujme maloletého dieťaťa. Splnené musí byť tiež, že medzi osvojiteľom a osvojencom musí byť primeraný vekový rozdiel. Osvojiť možno len maloleté dieťa, ak je osvojenie v jeho záujme. Ak je maloleté dieťa schopné posúdiť dosah osvojenia, je potrebný aj jeho súhlas. V zákone o rodine nachádzame vymedzené aj prípady, kedy je a kedy nie je potrebný súhlas rodičov osvojovaného maloletého dieťaťa. Zákon o rodine zakotvuje aj tzv. predosvojiteľskú starostlivosť najmenej na deväť mesiacov pred rozhodnutím súdu o osvojení. V prípade osvojenia zanikajú vzájomné práva a povinnosti medzi osvojencom a pôvodnou rodinou.
Konanie o osvojiteľnosti a osvojenie
Konanie o osvojiteľnosti je inštitút, ktorý nadväzuje na novú právnu úpravu osvojenia zakotvenú v zákone o rodine a upravuje ho aj zákon č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Účastníkmi konania sú dieťa a jeho rodičia. Je ním aj maloletý rodič dieťaťa, ktorý dosiahol vek šestnásť rokov, a to aj keď nie je zákonným zástupcom dieťaťa. Rodičia nie sú účastníkmi konania, ak sú pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo boli pozbavení spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu, alebo nie sú schopní posúdiť dôsledky osvojenia. V týchto prípadoch je účastníkom konania poručník. Rodičia nie sú účastníkmi konania ani v prípade, ak dali súhlas na osvojenie dieťaťa vopred.
O osvojiteľnosti rozhodne súd najneskôr do troch mesiacov odo dňa začatia konania. Túto lehotu možno predĺžiť najviac o tri mesiace, ak rozhodnutiu súdu bránia vážne dôvody a objektívne príčiny. Konanie o osvojiteľnosti v celom rozsahu transponuje do právneho poriadku Slovenskej republiky jednu z podmienok medzištátneho osvojenia podľa Dohovoru o ochrane detí a o spolupráci pri medzištátnych osvojeniach do právneho poriadku Slovenskej republiky. Osvojiteľnosť dieťaťa je podmienka k tomu, aby dieťa mohlo byť osvojené a rozhoduje o nej súd. Osvojené môže byť podľa zákona o rodine len maloleté dieťa, a to len v prípade, že osvojenie je v jeho záujme a na základe osobného písomného súhlasu rodičov. S osvojením musia súhlasiť obaja rodičia, pokiaľ neboli pozbavení spôsobilosti na právne úkony, osobne a písomnou formou. Na tento účel slúži vyhlásenie „Privolenie na osvojenie dieťaťa“. Svojim podpisom rodičia okrem súhlasu s osvojením a inými náležitosťami osvojenia potvrdzujú aj oboznámenie sa s tým, že právoplatným rozhodnutím súdu o zverení dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti bude ich privolenie neodvolateľné.
Konanie o osvojenie upravuje §143 až 150 Civilného mimosporového poriadku. Začína len na návrh. Účastníkmi konania sú osvojované dieťa, jeho rodičia, prípadne poručník, osvojiteľ a jeho manžel. Ak je rodič dieťaťa maloletý, má postavenie účastníka konania s ohľadom na jeho čiastočnú spôsobilosť na právne úkony. Súd sa v konaní zameria na preukázanie základných vecno-právnych podmienok pre vznik, resp. zrušenie osvojenia so zreteľom na všetky predpoklady na zabezpečenie riadnej výchovy osvojenca a vytvorenie primeraného rodinného prostredia. Osvojované dieťa súd vypočuje, len ak toto dieťa je schopné pochopiť význam osvojenia a výsluch nie je v rozpore s jeho záujmom.
Kolízia záujmov pri osvojení
Pri procese osvojenia dochádza ku kolízii záujmov troch strán: dieťaťa, budúcich osvojiteľov a biologického rodiča dieťaťa. Každopádne, osvojiteľ má právo osvojiť si dieťa, zároveň však má právo na ochranu svojho súkromného života. A súčasná právna úprava mu to viac než umožňuje, čím sa zase dostávame k problému kolízie práv. Dieťa má právo na svoj rodinný život, či už s biologickými rodičmi alebo ako osvojenec v novej rodine. Má právo poznať svojich rodičov a svoj pôvod. Právo tieto posledné práva sa dostávajú do častej konfrontácie s právami rodičov, ktorí si neželajú, aby ich dieťa niekedy v živote spoznalo; alebo osvojiteľov, ktorí nechcú, aby dieťa vedelo, že nie je ich biologickým potomkom. Dieťa má tiež možnosť, rovnako ako osvojiteľ, navrhnúť zrušenie osvojenia (ak sa nejedná o osvojenie nezrušiteľné). Nie je možné dosiahnuť stav, kedy by boli práva všetkých zúčastnených v harmónii.
Práva dieťaťa ako účastníka konania
Ako bolo vyššie spomenuté, v konaní o osvojiteľnosti aj v konaní na osvojenie sú účastníkmi konania okrem iných aj samotné deti. Účastníci majú vždy v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Účastníci majú právo konať pred súdom vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Ak je účastníkom konania maloleté dieťa, koná súd v jeho najlepšom záujme a ak je to vhodné, informuje dieťa o všetkých podstatných otázkach týkajúcich sa priebehu konania a veci samej. Dieťa ako účastník konania má aj iné práva, medzi ktoré zaraďujeme napríklad právo dieťaťa byť vypočuté.
V záujme objektívneho posúdenia veci vo všetkých konaniach týkajúcich sa starostlivosti súdu o maloleté dieťa, je dôležité zistiť názor dieťaťa, ktorému musí byť venovaná náležitá pozornosť, vychádzajúc z Dohovoru o právach dieťaťa (ďalej Dohovor), ako i zo zákona o rodine. Zmluvné štáty Dohovoru nemôžu predpokladať, že dieťa nie je schopné vytvoriť si vlastné názory, ale práve naopak, že dieťa si je schopné svoje názory vytvoriť. A nie len vytvoriť, ale ich aj vyjadrovať bez potreby dokazovať túto schopnosť. Vypočuť si názory dieťaťa však nestačí. Článok 12 stanovuje povinnosť názory dieťaťa aj náležite zvážiť, ak ich dieťa vie samo vytvoriť. Úroveň chápania dieťaťa nie je vždy priamo úmerná úrovni veku dieťaťa. Každé dieťa je potrebné posudzovať individuálne, pretože na úroveň chápania pôsobia rôzne faktory, akými sú informácie, úroveň podpory, sociálne a kultúrne očakávania.
Na základe vyjadrenia Výboru dieťa má byť vypočuté v každom súdnom, alebo správnom konaní, ktoré sa ho týka. Pre objasnenie, pod pojmom každé súdne konanie rozumieme, každé súdne konanie bez obmedzenia. Máme na mysli teda zverenie do opatrovníctva či adopcie, rozluky rodičov a iné. V súlade s Dohovorom upravuje Civilný mimosporový poriadok zisťovanie názoru dieťaťa. Názor dieťaťa, ktoré je účastníkom konania sa zisťuje prostredníctvom zástupcu dieťaťa, alebo orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, teda sprostredkovane. Súd zisťuje názor dieťaťa spravidla prostredníctvom orgánu sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately, pričom je potrebné mať na zreteli vek dieťaťa a jeho rozumovú vyspelosť. Zisťovanie názoru dieťaťa priamo súdom je skôr výnimočné, a v prípade, že súd sám vypočúva dieťa, je dôležité, aby takéto vypočutie dieťaťa bolo neformálne. Vtedy väčšinou zisťuje názor dieťaťa mimo pojednávacej miestnosti, otázky kladie spôsobom, aby boli pre dieťa čo najprijateľnejšie, samozrejme s ohľadom na jeho vek a rozumovú vyspelosť. Názor dieťaťa môže súd zistiť aj prostredníctvom zástupcu dieťaťa. Ak súd považuje za potrebné vypočuť dieťa priamo na súde, rozhodne o forme a spôsobe jeho vypočutia.
Naskytuje sa aj otázka od akého veku môžu súdy prihliadať k názorom detí. Odpoveď na otázku možno považovať za veľmi jednoduchú a zložitú zároveň. Prakticky sa dá prihliadať na názor dieťaťa od každého veku. Je však veľmi individuálne, v akom veku dieťa dosahuje ktorú úroveň rozumovej vyspelosti a preto je na posúdení súdu, či si dieťa dostatočne uvedomuje následky svojho rozhodnutia a chápe závažnosť otázky. V rôznych krajinách sa pomyselná hranica pohybuje mnohokrát ešte nižšie. Pre porovnanie, napríklad v Nórsku majú už 16-roční ľudia plnú autonómiu k vyjadrovaniu sa a rozhodovaniu o svojom zdravotnom stave a medicínskom postupe, v niektorých krajinách je táto hranica dokonca len 14 rokov.
Keďže maloleté deti majú spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané ich rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku, nie sú oprávnené ani spôsobilé vystupovať v konaní pred súdom samostatne, ale vyžaduje sa, aby boli zastúpené zástupcom. Právna úprava rozlišuje zákonného zástupcu a kolízneho opatrovníka, pričom zákonným zástupcom býva spravidla rodič maloletého dieťaťa, resp. osoba, ktorej bolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti (opatrovník, poručník) a za kolízneho opatrovníka sa ustanovuje spravidla príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (orgán sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately). Kolízny opatrovník, aj keď nie je účastníkom konania, v konaní pred súdom má postavenie účastníka konania. Postavenie účastníka konania ho oprávňuje k tomu, že v priebehu konania sa kolízny opatrovník zúčastňuje na pojednávaniach a má právo sa vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam, ktoré vyšli v konaní najavo. Z procesného postavenia kolízneho opatrovníka vyplýva povinnosť kolízneho opatrovníka vždy uplatňovať procesné práva dieťaťa v konaní pred súdom. Prednesené návrhy a vyjadrenia kolízneho opatrovníka musia vychádzať z objektívneho zisťovania pomerov dieťaťa a musia byť riadne zdôvodnené a musí konať v najlepšom záujme dieťaťa.
Pozitívne zmeny v právnej úprave
Zmeny, ktoré nastali v právnom poriadku Slovenskej republiky, konkrétne Civilným mimosporovým poriadkom, prispeli k efektívnejšiemu, rýchlejšiemu a tiež k hospodárnejšiemu konaniu o osvojiteľnosti a o osvojenie. Popri týchto však netreba zabúdať na najlepší záujem dieťaťa v týchto konaniach. Zmeny Občianskeho súdneho poriadku premietnuté do Civilného mimo sporového poriadku na tento princíp nezabudli, tak ako to dokazujú prijaté zmeny. Preto je možné túto rekodifikáciu považovať za pozitívnu ako z hľadiska princípov konania, tak aj z ohľadu na dieťa ako účastníka týchto konaní. V rámci danej úpravy je potrebné považovať za veľmi pozitívne skutočnosť, že Slovenská právna úprava do svojej úpravy premieta princípy stanovené vo významných európskych dokumentoch, ako je Dohovor o právach dieťaťa.
