Deti sú od prírody zvedavé a ich neustále otázky sú kľúčovým nástrojom na pochopenie sveta. Jednou z najčastejších a najdlhšie trvajúcich otázok, ktorú kladú, je "PREČO?". Táto otázka, hoci pre rodičov niekedy únavná, je základným kameňom detského učenia a rozvoja.
Obdobie "PREČO?" môžeme rozdeliť na dve odlišné fázy detského vývinu, pričom každá má svoj vlastný dôvod a význam.
Prvá fáza: Rozvoj reči a konverzácie
Prvá fáza prichádza v čase, kedy si dieťa rozvíja reč a začína aktívnejšie verbálne komunikovať. Veľmi rýchlo zistí, že toto slovíčko je skvelý konverzačný štartér. Dieťa v tomto období má potrebu veľa sa s dospelým rozprávať, počúvať hovorenú reč, pozorovať pery a mimiku tváre, aby sa učilo vyslovovať nové slovíčka a zdokonaľovať si reč.
No a najľahší spôsob, ako dosiahnuť nekonečný dialóg, je na všetko povedať: PREČO? A dospelý spustí vysvetľovanie. Raz som bola pozorovateľkou takejto konverzácie kamošky s jej trojročným synom, kde slovíčko PREČO padlo 17-krát v priebehu pár minút a debata končila replikou: “Proste preto, ja už fakt neviem, čo ti mám povedať!”
V tomto období je dobré si pamätať, že dieťaťu ide často o samotnú konverzáciu a základné fakty života viac, ako o nejaké hlboké informácie a vedomosti. A teda miesto toho, aby sme začali detailne vysvetľovať o fázach mesiaca alebo o reprodukčnom systéme slimákov, a rozmýšľali, ako to dvojročnému dieťaťu vysvetliť tak, aby to nejak pochopilo, potrebujeme jednoducho naplniť detskú potrebu udržať nás v dialógu.
A to sa dá s ľahkosťou aj bez toho, aby sme trojročnému dieťaťu vysvetľovali, čo je to hermafrodit. Môžeme napríklad ponúknuť, či si neprečítame spolu nejakú knižku na danú tému. Môžeme konverzáciu otočiť aj iným smerom, k veciam, o ktorých možno vieme viac. Hlavné je dieťa do nej aj aktívne zapájať a snažiť sa čo najviac naplniť tú jeho potrebu spoločného rozhovoru.
Môžeme si takisto urobiť mentálnu poznámku, že dieťa má senzitívne obdobie na hovorenú reč, a mali by sme počas celého dňa viac pred ním rozprávať, opisovať, čo robíme, zapájať ho do konverzácie.
Druhá fáza: Túžba po poznatkoch
Druhá fáza "PREČO?" nastupuje niekedy v predškolskom/ranom školskom veku a tu dieťaťu naozaj už ide o tie poznatky a informácie. Nie je to už také to repetitívne “A PREČO? A PREČO? A PREČO?”, ale hlbšie, rozvinuté otázky typu A prečo sa človek neliahne z vajíčka? A prečo nemôžeme žiť na Marse?
Súvisí to s nástupom druhého vývinového obdobia, ktoré je charakteristické silným kognitívnym rastom a obrovskou túžbou po vedomostiach.
Tu sa my dospelí niekedy cítime ako na koni, lebo môžeme ukázať, akí sme neskonale múdri, a tak sa púšťame do siahodlhého vysvetľovania a zahrnieme dieťa všetkými našimi vedomosťami o fyzike, biológii, evolúcii.
Je to fajn, ak chceme u detí získať rešpekt a obdiv, a vyvinúť u nich reflex, že dospelý všetko vyrieši za nich. Ale už trochu menej, ak ich chceme naučiť samých hľadať si odpovede a nespoliehať sa len na dospelých.
Ja zvyčajne reagujem na takéto vedomostné otázky protiotázkou: “To je zaujímavá téma. Máme doma nejakú knižku, kde by sme našli odpoveď?” alebo “Hmmm, to by aj mňa zaujímalo. Ty si čo myslíš, prečo je to tak?”
Výsledkom je, že deti si na každé svoje prečo rovno formulujú aj hypotézy 🙂 a spolu potom hľadáme tú správnu odpoveď. Výsledkom tiež je, že ma nepovažujú za geniálnu a už za mnou často ani nejdu s otázkou prečo, ale rovno s odpoveďou, a ja so záujmom krútim hlavou, že to som nevedela a som vďačná, že to vďaka nim viem (alebo že to som raz už niekde čítala a som im vďačná, že mi to pripomenuli).
Ako správne reagovať na otázky dieťaťa
Je dôležité si uvedomiť, že dieťa je tvor nesmierne vnímavý a zvedavý, má neustále otázky a potrebu spoznávať, ako funguje svet. Existuje nekonečné množstvo odborných názorov na tému výchova detí. Samozrejme, ani jeden nefunguje na sto percent, lebo každé dieťa je jedinečné.
Neodpovedajte na otázky, ktoré dieťa nepoložilo
Pri jednoduchej detskej otázke majú občas dospelí problém zastaviť sa. Do hĺbky a v širokých súvislostiach začnú vysvetľovať, čo, ako a prečo. Až dieťa prestane počúvať 🙂 Odporúčam naozaj počúvať, čo sa dieťa pýta, a odpovedať iba na to. A nechať ho, aby sformulovalo ďalšiu otázku samé, a až potom mu na ňu odpovedať, alebo pomáhať hľadať odpoveď.
Počúvajte dieťa so záujmom
Snažte sa skutočne a so zaujatím porozumieť tomu, čo dieťa prežíva. Nezavrhujte, neignorujte, nerobte si srandu a neminimalizujte to, o čom rozpráva. Dávajte mu najavo, že s ním zdieľate jeho názory a súcitíte s ním, ak trpí. Aktívne počúvajte a všetko, čo by vás pri rozhovore mohlo rušiť, dajte bokom. Sústreďte sa len na dieťa. Ak nemôžete v danom momente dieťa počúvať, vysvetlite mu prečo a povedzte mu, že si nájdete čas neskôr, ho vypočuť. Počúvajte dieťa bez posudzovania alebo kritiky. Každý sa chce cítiť cenný a počúvanie príbehov, myšlienok, obáv a túžob dieťaťa, ho povzbudzuje a posilňuje.
Priznajte svoje chyby
Jedným z najsilnejších skutkov, ktoré môžete svojmu dieťaťu dať, je priznanie, že ste v živote urobili aj chyby. Ak ste sa ich dopustili voči dieťaťu, je úžasné, ak sa dokážete ospravedlniť a poprosiť o odpustenie. Dieťa takto cíti, že mu prejavujete úctu. Vďaka týmto vašim prístupom sa učí, že je v poriadku urobiť chybu a napraviť ju. Ale čo je najdôležitejšie, učí sa, že človeka možno milovať aj bez toho, aby bol dokonalý.
Rešpektujte priestor a súkromie dieťaťa
Jedno z najväčších napätí medzi rodičmi a deťmi vzniká s narastajúcou potrebou nezávislosti, a teda túžby mať svoje tajomstvá, na strane dieťaťa a rodičmi, ktorí naďalej túžia svoje dieťa viesť, ochraňovať a ovládať. Rodičia by si mali urobiť zoznam toho, čo naozaj potrebujú vedieť a čo aj môžu nevedieť. Tento zoznam môžu meniť v súvislosti s pribúdajúcim vekom dieťaťa. Keď rodičia zoznam píšu, môžu sa zároveň s dieťaťom o jednotlivých položkách rozprávať. Čím budú deti z vašej strany cítiť viac dôvery a otvorenosti, tým budú mať menšiu potrebu vás podvádzať a zároveň sa budú cítiť aj milované.
Venujte deťom svoj čas
Jedným z najlepších spôsobov, ako ukázať svojim deťom, že ich máte radi, je venovať im svoj čas. Vyhraďte si čas na niečo, čo rady robia. Hrajte sa spolu, športujte, sledujte spolu obľúbené relácie a podobne. Takto si postupne vytvoríte spoločné zážitky. Budete tiež prekvapení, koľko zábavy spolu zažijete.
Vytvárajte si spoločné rituály
Deti potrebujú určitú dávku slobody, ale dôležité sú aj zvyky a rituály. Práve tie im dávajú pocit bezpečia, stability a vzbudzujú v nich radosť z očakávania. Jedným slovom, majú sa vždy na čo tešiť. Očakávanie je tak spojené s nádejou, že dieťa môže opäť prežiť niečo pekné. Niektoré tradície sú v rodinách špecifické a niektoré sú približne rovnaké. Napríklad rôzne oslavy, sviatky a podobne. Sú dôležitým spojivom medzi členmi rodiny. Pripomínajú im spoločné hodnoty a vzájomnú spolupatričnosť. Rešpektovanie tradícií a rituálov vnáša do života pokoj, harmóniu a udržujú hodnoty. Spájajú členov rodiny s minulosťou a otvárajú dvere do budúcnosti.
Dôležitosť raného vývoja
Obdobie 0-6 rokov predstavuje raný vývoj dieťaťa od jeho narodenia až po šiesty rok života. V tomto období sa za relatívne krátky čas ľudského života odohrávajú obrovské zmeny a pokroky na všetkých úrovniach fungovania dieťaťa, ako je fyzický rast, motorika, poznávacie schopnosti, reč a komunikácia či sociálne kompetencie. V tomto období sa dieťa učí aj usmerňovať svoje emócie. Postupne začína objavovať svet a okrem základného vzťahu s mamou začína budovať ďalšie vzťahy a učí sa v nich fungovať. Vytvárajú sa tak dôležité základy toho, ako sa dieťa bude v budúcnosti chovať voči svojmu okoliu, ale aj voči sebe samému.
Až 85 % osobnosti dieťaťa sa vyvíja do šiesteho roku života. Naviac, deti, ktoré mali správny raný rozvoj, ovládajú až o 600 slov navyše oproti svojim rovesníkom, ktorí v rovnakom období nemali potrebné stimuly.
Dieťa prechádza v ranom detstve cez viacero vývinovo kritických období, kedy je jeho organizmus mimoriadne citlivý a pripravený na rozvoj určitej schopnosti alebo znalosti. Ak sa toto kritické obdobie premešká a ak k dieťaťu z nejakých dôvodov z jeho okolia neprichádzajú podnety, ktoré potrebuje, môže to jeho vývin spomaliť, skomplikovať, zásadným spôsobom narušiť, a to s dlhodobými následkami.
Podľa odborníkov ide najčastejšie o problémy s pozornosťou, schopnosťou dieťaťa počúvať či správne reagovať a prispôsobiť sa danej situácii. Znakom nedostatku podnetov počas vývoja je aj problém s jemnou alebo hrubou motorikou dieťaťa či s rečou. Dieťa vtedy nedokáže správne pochopiť to, čo mu hovoríme a nie je schopné ani s nami efektívne komunikovať.
Výchovné prístupy
Pri výchove dieťaťa je dôležité zvoliť správne prístupy, ktoré podporujú jeho rozvoj a zároveň budujú pevný vzťah založený na dôvere a rešpekte.
Vyčítanie zlého správania
Možno často vyčítate svojmu dieťaťu zlé správanie. Zažili ste však niekedy, aby vaše dieťa po podobných výčitkách náhle zmenilo svoje správanie? Pri tejto reakcii hovoríte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí. A to ono väčšinou veľmi dobre vie, čo robí a vie aj to, že je to nesprávne. Zistenie, že jeho správanie je nevhodné, je neúčinné. Pre vaše dieťa sú tieto výčitky proste len „frflaním“. Vie si z nich vziať len nasledovné: „Mama ma nemá rada, takže musím bojovať o jej pozornosť a pokračovať v tom, čo robím.“ Pokiaľ vaše výčitky obsahujú aj hanlivé alebo zhadzujúce poznámky, platí to dvojnásobne. Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania. Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo. Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa.
Otázky: „Prečo?“
Keď používate túto výchovnú metódu, pýtate sa svojho dieťaťa na dôvody jeho nevhodného správania: „Prečo si si neupratal izbu? Prečo nerobíš to, čo ti hovorím?“ Pri týchto vetách si dieťa myslí: „ Nič pre ňu neznamenám. Idem jej na nervy.“ Na tieto otázky dieťa nedáva konkrétnu odpoveď. „Lebo. Preto. Neviem. Lebo sa mi chce.“ Takto vás dieťa vlastne odignoruje. Je veľmi nepravdepodobné, že vaša otázka bude začiatkom plnohodnotného rozhovoru, ktorý by dieťa viedol k premýšľaniu. Podľa tohto zistenia otázky PREČO sú pre zlepšenie správania vášho dieťaťa nevhodné.
Prosenie a prosíkanie
Svoje dieťa prosíte, aby zmenilo svoje správanie: „Buď prosím ťa taký milý a uprac si izbu! Buď prosím ťa milý k svojej sestre.“ Autorka knihy nemá nič proti priateľskej prosbe. V takejto situácii vám dieťa môže vyhovieť, ale aj nemusí. Pokiaľ teda od svojho dieťaťa naozaj niečo chcete, prosba nie je najvhodnejšia. Vznikol konflikt a vaše dieťa sa správa absolútne nevhodne? V takej situácii je dôležité, aby vás vaše dieťa bralo vážne a cítilo, že to naozaj myslíte vážne. S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť. Vaše dieťa si prosbu môže vysvetliť aj nasledovne: „No, nevyzerá, že by to bolo až také dôležité. Keď nechcem, nemusím to urobiť“. Annette Kast-Zahn však upozorňuje rodičov, že pokiaľ svoju bezmocnosť a smútok otvorene ukážu raz, môže to na ich dieťa zapôsobiť a uviesť do chodu proces zmeny v správaní. Tento prostriedok však treba používať naozaj veľmi zriedkavo.
Ako si stanoviť zdravé osobné hranice
