Adopcia alebo vlastné dieťa: Cesta k rodičovstvu

Rozhodnutie stať sa rodičom je jedným z najvýznamnejších v živote človeka. Či už sa rozhodneme pre biologické dieťa alebo adopciu, cesta k rodičovstvu je plná očakávaní, radostí, ale aj výziev. Tento článok sa zameriava na porovnanie týchto dvoch ciest a ponúka úvahy, ktoré môžu pomôcť pri rozhodovaní.

Úvod do problematiky

Vianoce sú čas radosti a obdarovávania, no zároveň aj obdobie, keď si mnohí uvedomujeme, čo v živote skutočne chceme. Pre niektorých to môže byť aj túžba po dieťati a založení rodiny. Otázka, či je lepšie mať vlastné dieťa alebo adoptovať, je komplexná a osobná. Neexistuje jednoznačná odpoveď, pretože každá situácia je jedinečná a závisí od individuálnych okolností a preferencií.

Pojmom adopcia alebo aj osvojenie (dve slová rovnakého významu) označujeme vytvorenie rodinného zázemia pre dieťa, voči ktorému ani jeden z jeho biologických rodičov nevykonáva, resp. “

Adopcia je proces, ktorým sa osoba alebo pár stáva právnym rodičom dieťaťa, ktoré nie je biologicky ich. Je to akt lásky a štedrosti, ktorý dáva dieťaťu šancu na lepší život a rodine možnosť zažiť radosť z rodičovstva.

Kým sa rozhodneme pre adopciu…musíme si sadnúť a porozmýšľať. Alebo sa prechádzať a porozmýšľať. Potom sa musíme porozprávať so svojim partnerom či partnerkou a pokračovať v rozmýšľaní. A nie naopak. Tak som to už viackrát počula od rôznych odborníkov, ktorí pripravujú budúcich rodičov na osvojenie.

Podľa mňa to znamená, že adoptované dieťa by nemalo plniť funkciu náplaste na rany duše. Adoptované dieťa by nemalo byť terapiou pre ťažko skúšaný neplodný pár, alebo pár, ktorý o dieťa prišiel. Nemalo by len zapĺňať prázdne miesto. Prečo? Pretože dieťa samotné má v sebe hlboké zranenie a nesie si ťažké bremeno. Neprospeje mu, keď ho niekto bude potrebovať a liečiť si na ňom svoju bolesť.

Adopcia: Proces a výzvy

Adopcia nie je bez rizika. Rovnako ako tehotenstvo a pôrod, adopcia môže spôsobiť psychickú traumu, emocionálnu a fyzickú únavu, aj odcudzenie manželov. Proces adopcie trvá rovnako dlho alebo dlhšie ako proces „výroby“ biologického dieťaťa.

Z medicínskeho hľadiska je adopcia bezpečnejšia (Pri osvojení vieme, či dieťa vidí, počuje, vieme už v novorodeneckom veku vylúčiť veľa chorôb a porúch, a hlavne: dieťa prežilo celé tehotenstvo, narodilo sa a je tu.). Na druhej strane, nevieme aké predispozície a akú genetickú záťaž si dieťa nesie. Nevieme tiež, či dieťa nezažilo v maternici niečo, čo ho výrazne negatívne ovplyvnilo.

Adopcia vie byť extrémne ťažká. Vie sa ťahať roky. Vie vás pripraviť o týždne spánku. Vie priniesť strach a neistotu - strach o dieťatko, ktoré je už roky vaše, ale na papieri ešte nie je vaše, pretože súdy riešia nepodstatnú chybičku v texte. Vie priniesť hlboký smútok a zúfalstvo, keď musíte vaše vytúžené dieťatko vrátiť biologickej rodine, pretože sa oň nejakým zázrakom stihli zaujímať tesne predtým , ako vám ho súd priklepol.

Spoločnosť očakáva, že manželský pár svojich potomkov splodí. Adopcia je skôr zriedkavá a v mysliach ľudí je určená predovšetkým pre tých, ktorým sa s plodením detí nedarí. Tento prístup odsúva adopciu na druhé miesto - je to niečo menej, niečo horšie. Adopcia však nepatrí na druhé miesto! V žiadnom prípade nie je menejcenným spôsobom vytvorenia rodiny.

Pozrime sa na to takto: K príchodu dieťaťa do rodiny, bez ohľadu na to odkiaľ dieťa prichádza, sa staviame vždy rovnako - s nádejou, očakávaním, nadšením, otvorenou mysľou, pochybnosťami, strachom a láskou. Po príchode dieťaťa do rodiny, bez ohľadu na to odkiaľ dieťa prišlo, si s ním vytvárame hlboké citové väzby, včleňujeme ho do svojho života, dávame mu všetko , čo mu dokážeme dať a milujeme ho , ako nikto iný na celom svete.

Adopcia bábätka má veľa výhod, však aj preto je preferovanejšia než adopcia starších detí. Bábätko si síce nebude pamätať čo presne sa s ním dialo, ale trauma z opustenia v ňom ostane. Tak isto v ňom ostane re-traumatizácia z času, keď išlo v prvých mesiacoch života z ruky do ruky: pôrodné sestry, profesionálni rodičia, nemocničné sestry, zastupujúci profesionálni rodičia alebo možno vychovávateľky v CDR, ktoré sa oň starali počas dovoleniek, a nakoniec adoptívni rodičia. Niektoré detičky toto všetko stihnú skôr, než dovŕšia tretí mesiac veku. Čím je bábätko menšie, tým vyššia je šanca, že uňho nebolo možné odhaliť nejaký zdravotný problém. Čím je bábätko menšie, tým intenzívnejšie budú uňho abstinenčné príznaky v prípade, že matka bola drogovo závislá.

V dnešnej spoločnosti sa adopcia berie ako vcelku normálna súčasť života, hoci názory na ňu sa, samozrejme, líšia. Niektorí adorujú adoptívnych rodičov ako srdečných a odvážnych, pre druhých je to neprirodzená forma rodičovstva. Čo však robí rodiča rodičom? Je to okamih samotného počatia alebo vychovávanie a budovanie vzťahu s potomkom?

Adopcia so sebou prináša množstvo otázok - budem milovať adoptované dieťa ako svoje vlastné? Bude ma ono ľúbiť ako vlastného rodiča? Prevláda názor, že matka si vytvorí k svojmu dieťaťu vzťah v momente ako jej rastie v brušku. Čo však mnohé nazývajú mýtom.

Tehotenstvo a dokonca ani samotný pôrod nie je zárukou nadviazania vzťahu so svojím potomkom. Mnoho matiek, aj keď sa to boja priznať, si k svojmu dieťaťu vytvorili vzťah a pocítili silnú materinskú lásku až po dňoch, ba až týždňoch existencie bábätka.

Experti a adoptívne matky toto prirovnávajú aj k adopcií. Všetky deti sú milovaniahodné, ale milujúce spojenie si väčšina vytvorí až v procese starostlivosti oň. Tie momenty kedy mu spievajú, ukladajú ho, kŕmia, kedy sa dieťa po prvýkrát usmeje - to sú míľniky rastúcej materinskej lásky.

Všetci adoptívni rodičia ľúbia svoje adoptované deti, hoci väčšina z nich priznáva, že tá láska je odlišná. Najlepšie to vedia porovnať rodičia aj s vlastnými biologickými deťmi. Tina Pattie vraví: „Ak by sa niečo stalo mojej adoptovanej dcére, bola by som zdevastovaná, ale nebolo by mi na umretie. Ale ak by sa niečo stalo mojim biologickým chlapcom, zomrela by som.“

Ďalšia mamička prijala do svojho života ako prvé dieťa to adoptované. Milovala ho takou láskou, že neverila, že môže existovať niečo silnejšie. Po pár rokoch otehotnela a priznala, že ju veľmi prekvapil pocit, ktorý mala a síce, akoby od začiatku dokonale poznala svoje dieťatko ešte len rastúce v brušku.

Všetci adoptívni rodičia vidia rodičovstvo predovšetkým ako vzťah k deťom, ktorý si akýkoľvek rodič, či adoptívny alebo biologický, musí vytvoriť. Je omyl predpokladať, že pôrodom si rodičia vytvoria k potomkovi vzťah - väčšine z nich to trvá, najprv cítia zodpovednosť za nového človiečika a až potom nehynúcu lásku. Ako vraví adoptívna mamička Molly Morrisová, nie pôrod, ale následná starostlivosť prispieva k vytvoreniu puta s dieťatkom.

Je, samozrejme, veľmi dôležité, z akých dôvodov rodičia adoptujú. Je to náhrada za dieťatko, ktoré nemôžu mať, alebo dobrá vôľa postarať sa okrem svojich vlastných detí ešte aj o ďalšie opustené stvorenie? V prvom prípade sa rodičia vyjadrujú o okamžitej absolútnej láske k nevlastnému potomkovi.

Druhý prípad sú rodičia, ktorí si vzťah k potomkovi museli vybudovať. Psychoterapeutka Pam Hallová vraví, že častokrát cítia vinu a sú veľmi prekvapení, že aj napriek pozitívnemu vzťahu k deťom, k tomu adoptovanému nezahoreli láskou okamžite ako čakali.

Varuje, že tieto pocity by nemali byť tabu a malo by sa o nich hovoriť. Je v poriadku, že nemilujú adoptované dieťa hneď, podstatné je, že chcú a pracujú na vytvorení spoločného puta. Boja sa adoptívni rodičia, že nepocítia lásku k nevlastnému dieťatku? Určite. Niekto miluje okamžite, inému to chvíľu trvá, ale všetci nakoniec milujú silnou láskou a vybudujú si pocit, že dieťatko je ich.

Prvé dieťatko ste dostali po troch mesiacoch čakania. Myslím, že asi áno. No okrem toho v tom muselo byť aj veľa rôznych iných faktorov, ktoré sa akurát spojili. Som presvedčená, že obe zohrávajú rolu. Treba si byť vedomý oboch. Vedieť rozlíšiť to, čo mi bolo dané „geneticky” a to, čo môžem ovplyvniť tým, čo som nadobudla neskôr.

Nie každý človek by mal byť rodičom. Každý deň, úplne v bežných situáciách im hovoríme o tom, ako ku nám prišli. Od príchodu domov iba čosi vyše roka.

Informuje vás niekto v osvojiteľskej fáze o tom, ktorý papier je potrebné na aký súd odovzdať alebo sa očakáva, že si všetko zistíte sami? Vždy nám dajú tlačivo a čo všetko ku ktorému pojednávaniu potrebujeme. V prípade nejasností vždy kontaktujeme ÚPSVaR, kde nám ochotne odpovedajú na otázky. Prípadne, ak je nejaká požiadavka pre nás nezrozumiteľná zo strany súdu, zavoláme a spýtame sa priamo na súde.

Adopcia prináša úžasnú možnosť pre deti aj rodičov. Vedeli by ste, keď sa nad ňou zamyslíte, nájsť aj niečo negatívne? Samozrejme. Má aj svoje negatíva. Od niekedy naozaj zdĺhavých procesov, cez časové straty v začiatku procesu až po rôzne odbočovania súdnych jednaní. Myslím si, že by sme vedeli omnoho viac napredovať v legislatíve. Ja by som napríklad prijala priame adopcie, kde „agentúra” spojí tehotnú ženu, ktorá si nechce dieťa nechať, so žiadateľmi. Alebo, čo si naozaj myslím, že by malo zmysel, je, keby sa štát „venoval” ženám, ktoré už deti opustili. Predstavujem si to tak, že by takú ženu v nejakých časových intervaloch navštívil sociálny pracovník. Venoval by sa jej, poskytol podporu a rady. Už počas tehotenstva by s ňou riešil, či si plánuje dieťatko nechať, a či sa vie oň postarať. Respektíve, či dá dieťatko na osvojenie. Tým by sa nemuselo čakať niekoľko dní až týždňov po pôrode a dieťa by mohlo byť hneď právne voľne a spojené s budúcimi osvojiteľmi od prvého dňa.

Adopcia v zahraničí je absolútne bežná vec. Medzi známe tváre, ktoré si svoje deti adoptovali, patrí napríklad Angelina Jolie a Brad Pitt, ktorí majú šesť detí, z toho tri sú adoptované z rôznych kútov sveta. Madonna, pop ikona, má dvoch adoptovaných synov z Malawi. Herečka Sandra Bullock adoptovala syna menom Louis a dcéru menom Laila. Herečka Katherine Heigl si s manželom adoptovala najskôr kórejské dievčatko, druhá adopcia bola černošského dievčatka. Katherine nevidí rozdiel v tom, koľko lásky človek dokáže dať adoptovanému a vlastnému dieťaťu. „Sú to jednoducho vaše deti. Milujete ich od momentu, ako ich držíte v náručí.

Vlastné dieťa: Biologické rodičovstvo

Mať vlastné dieťa je pre mnohých prirodzenou túžbou.

Vraj krv nie je voda, hovorieva sa. Ak by dopadlo podobne adoptované dieťa, zhodili by sme to na jeho gény. Nepripisujme priveľkú hodnotu genetickému materiálu a naopak - primalý význam výchove a sociálnemu aspektu.

Proces vývoja dieťaťa je ovplyvňovaný kombináciou genetických faktorov a výchovy.

• Dedičné faktory: Genetika hrá kľúčovú úlohu pri určovaní rôznych fyzických a psychických charakteristík dieťaťa.
• Biologické predispozície: Genetická základňa tiež môže ovplyvniť sklony k určitému správaniu, k emocionálnym reakciám a schopnostiam.
• Rodinné prostredie: Spôsob, akým je dieťa vychovávané v rodine, má hlboký vplyv na jeho osobnosť a hodnoty.
• Sociálny kontext: Dieťa ovplyvňuje aj sociálny kontext, vrátane vzťahov s priateľmi, vzdelávacieho prostredia a kultúrnych vplyvov.
• Vzdelávanie a skúsenosti: Dieťa sa učí prostredníctvom skúseností a vzdelávania.

Nepripisujme priveľkú hodnotu genetickému materiálu a naopak - primalý význam výchove a sociálnemu aspektu. Čo ovplyvní dieťa viac, genetika alebo výchova, je vo svojej podstate zle položená otázka. Gény a výchova nie sú oddelené, ale vzájomne sa ovplyvňujú. Celkový vývoj je komplexný proces, v ktorom sa prelína genetika s výchovou.

Porovnanie: Adopcia vs. Vlastné dieťa

Faktory, ktoré treba zvážiť pri rozhodovaní

Pri rozhodovaní medzi adopciou a vlastným dieťaťom je dôležité zvážiť niekoľko faktorov:

• Motivácia: Prečo chcete dieťa? Je to túžba po rodičovstve, alebo očakávanie spoločnosti?
• Finančná situácia: Ste finančne stabilní a pripravení na náklady spojené s výchovou dieťaťa?
• Emocionálna pripravenosť: Ste pripravení na emocionálne výzvy rodičovstva, či už ide o adopciu alebo vlastné dieťa?
• Vek: Ak máte viac rokov, adopcia môže byť náročnejšia kvôli prísnym kritériám.
• Zdravotný stav: Ak máte zdravotné problémy, môže byť tehotenstvo riskantné.
• Podpora: Máte podporu rodiny a priateľov?
• Životný štýl: Ste pripravení zmeniť svoj životný štýl a prispôsobiť ho potrebám dieťaťa?

Adopcia na diaľku: Pomoc deťom v núdzi

Adopcia na diaľku je projekt, ktorý funguje pod záštitou Slovenskej katolíckej charity. Funguje na princípe pravidelných finančných príspevkov od darcov. Tieto peniaze sa používajú na školské poplatky, pomôcky, uniformy a obedy pre deti. Darcovia sa o priebehu projektu dozvedia dvakrát ročne prostredníctvom výročnej správy a listov s fotografiami od detí.

V Ugande tento projekt spolupracuje s mnohými školami a podporuje stovky detí. Deti sú vyberané sociálnymi pracovníkmi, ktorí posudzujú ich rodinnú situáciu. Prijatie do programu znamená pre rodiča výrazné finančné odbremenenie. Adopcia má zmysel, pretože podporuje vzdelávanie detí, ktoré by si ho inak nemohli dovoliť.

Cestu adopcie si zvolila aj Magdaléna, ktorú môžete na instagrame sledovať pod názvom trochu_ina_rodina. Porozprávali sme sa s ňou, ako funguje praktická stránka adopcie a zaujímalo nás, aké je milovať adoptované dieťa. Aký je váš názor na priamu adopciu, ktorá je napríklad v Čechách povolená? Mne osobne sa systém priamej adopcie páči. O adopcií kolujú rôzne mýty. Najčastejší je, že trvá veľmi dlho a na malé, zdravé, biele dievča môžu budúci rodičia čakať aj 12 rokov. Ja osobne, odkedy sme začali proces adopcie, som nepočula o nikom, kto by tak dlho čakal.

Odporúčate im navštíviť Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny osobne alebo stačí vyplniť dotazník a zaslať ho na ich adresu spolu s ostatnými prílohami? Určite odporúčam dohodnúť si stretnutie na ÚPSVaR. Tam vám všetko vysvetlia, spoznáte sa s pracovníčkami, ktoré vás následne budú sprevádzať.

Ako na to?

1. Navštívte Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, kde vám dá zodpovedný sociálny pracovník všetky tlačivá, ktoré potrebuje od vás vyplniť. Ak ste zamestnaní, vypýtajte si potvrdenie o príjme za predchádzajúci rok. Pokiaľ ste manželia, priložte overenú fotokópiu sobášneho listu.
2. Následne vás čakajú dve návštevy domácnosti, ktoré prebiehajú nezávisle od seba. Druhú návštevu vykonáva obec, v ktorej bývate a podáva správu o povesti. Ide o dve krátke návštevy, ktoré potvrdia, že máte priestor pre vychovávanie dieťaťa, platíte daň za byt, susedia na vás nevolajú policajtov a prebehne medzi vami a úradníkmi krátky rozhovor v zmysle otázok, ktoré ste vypĺňali už aj predtým v dotazníku. Takejto návštevy sa netreba báť. Už dávno neplatí, že úradníci robia „prepadovky“ a kontrolujú zásoby v skrini. Ohlásia sa týždeň až dva vopred a zaujíma ich, kde bude dieťa spať a kde sa bude hrať.
3. Absolvujete aspoň 26 hodín pod dohľadom psychológa, ktorý potvrdí, že ste spôsobilí vychovávať dieťa. Psychologická príprava je kvalitne strávený čas, ktorý vám má pomôcť s mnohými otázkami. Riešia sa tam rôzne témy, napríklad informácie o špecifických a vývinových potrebách dieťaťa, ako a kedy povedať dieťaťu pravdu o jeho pôvode, ako rešpektovať a posilňovať identitu dieťaťa, rizikové obdobia vo vývine či zapojenie širšej rodiny do procesu osvojenia.

Po ukončení prípravy na osvojenie musí pár alebo jednotlivec absolvovať aktualizáciu prípravy každé dva roky. Dnes sú celkom bežné vekové rozdiely vo vzťahoch. Existujú nejaké tabuľky, ktoré primerujú vek páru alebo sa to tiež upravuje na základe spoločenskej situácie? Nám povedali na podobnú otázku, že musí byť zachovaný taký vekový odstup, aby bol prirodzený ako u biologických detí. Čo to však v praxi znamená, si nedovolím povedať.

Ak si manželia chcú adoptovať dieťa, no pre jedného z nich ide už o druhé manželstvo, zohráva to negatívnu rolu alebo naopak pozitívnu? Myslím, že v tomto to rolu nezohráva.

Starostlivosť o biologické dieťa je v mnohom odlišná ako starostlivosť o osvojené dieťa.

Poďme si priblížiť váš príbeh. Manžel nemal nejakú presnú predstavu. Ja som vždy túžila po piatich deťoch. Spomínali ste, že vaša predstava bola vždy adoptovať si detičky, no chceli ste mať najskôr dve vlastné. Otehotneli ste a, bohužiaľ, aj potratili. Niektoré mamičky si dávajú robiť dodatočnú genetiku a zistia napríklad, že bol porušený nejaký chromozóm a embryo bolo tým pádom nezlúčiteľné so životom. Niekoľko mesiacov som najskôr spracovávala stratu tehotenstva. Potom prirodzene prišli aj otázky, prečo to už nejde? Prečo sa mi nedarí? No toto obdobie netrvalo dlho. Keď sme povedali definitívne áno adopcii, uzavrela som to v sebe.

Myslíte, že je adopcia vhodná pre každého? Určite nie. Nie každý človek by mal byť rodičom. A už vôbec nie každý človek by mal byť adoptívnym rodičom.

Vaše tri detičky sú biologickí súrodenci. Ste s manželom pripravení prijať všetkých ďalších súrodencov alebo máte určený strop? Zatiaľ cítime, že sme pripravení a chceme prijať štvrté dieťatko. Pre manžela je to nateraz strop. Akékoľvek etnikum.

Adopcia / Osvojenie

Adopciu/osvojenie podrobne upravujú dva hlavné zákony: Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov a Zákon č. 305/2005 Z. z. „Po umelých oplodneniach sme sa rozhodli pre adopciu. „Žila som veľa rokov sama, postupne som strácala nádej na plnohodnotný vzťah s mužom. Vedela som isto, že chcem a dokážem byť mamou. „Zosobášili sme sa, keď mala jej dcérka 5 rokov. Chceli sme, aby vyrástla v úplnej rodine a aby mohla byť hrdá, že má otca. „Po dvoch rokoch pestúnstva, keď sa jeho biologickí rodičia neozývali, sme sa rozhodli ho adoptovať. Mal s nami vzťah a my s ním, zdalo sa nám to logické - už patril do rodiny. „Môj manžel mal dvoch synov z predošlého vzťahu. Ich matka sa neozývala celé roky. Preto sme sa rozhodli, spýtať sa ich na adopciu.

Ako na to? Ako vlastne postupovať, keď sme rozhodnutí pre adopciu? Kedy kde zájsť? Čo k tomu potrebujem? Je niekoľko ciest ako získať čo najviac informácií. Zhovárať sa s ľuďmi, ktorí majú čo do činenia s adopciou (mladí ľudia, ktorí boli adoptovaní, adoptívni rodičia, starí rodičia, ktorí zažili svoje adoptované vnúča, pomáhajúci profesionáli, ktorí boli, či sú oporou svojimi službami a pod). „Najprv sme zašli na Úrad a odovzdali všetky vyplnené tlačivá. Potom sme sa dozvedeli, že raz mesačne býva v našom meste Klub náhradných rodín. To bolo skvelé, pretože sme videli ozajstné adoptované deti a ozajstných adoptívnych rodičov.

Ako na to? navštíviť obvodný (okresný) Úrad práce sociálnych vecí a rodiny (UPSVR) v mieste vášho bydliska, konkrétne oddelenie sociálno-právnej ochrany a pracovníčka/pracovník pre náhradnú rodinnú starostlivosť (ďalej len NRS) vám poskytne informácie potrebné k podaniu žiadosti. Objasní vám jednotlivé formy NRS, bude s vami hovoriť o dôvodoch, motivácii vášho rozhodnutia, o vašich predstavách o dieťati, odpovie vám na vaše prípadné otázky a vysvetlí vám, aké potvrdenia treba k žiadosti pripojiť. Žiadosť si potom podáte na Krajskom UPSVR (tzv. Sociálna pracovníčka/sociálny pracovník uskutoční návštevu vo vašej rodine za účelom zistenia vašich bytových, rodinných a sociálnych pomerov.

Adopcia - rovnako ako aj ostatné formy náhradnej rodinnej starostlivosti - je spojená s presným postupom, ktorý je daný zákonom - ide o zabezpečenie náhradného rodinného riešenia pre dieťa, nad ktorým prevzal ochranu štát! Sociálno-psychologická príprava je od slova pripraviť sa. Teda je to postup určený Zákonom na ochranu detí, čo vám má pomôcť pripraviť sa na to, čo môže prísť v súvislosti so situáciou, v ktorej ste ešte nikdy neboli - ani vy, ani dieťa, ktoré ku vám príde. Podrobné podmienky adopcie/osvojenia nájdete aj v § 45 zákona č. 36/2005 Z. z.

tags: #oplati #sa #adopcia #alebo #vlastne #dieta