Matej Bel si právom vyslúžil označenie polyhistor a po svojej smrti označenie - Veľká ozdoba Uhorska. Narodil sa 22. marca 1684 v Očovej a zomrel 29. augusta 1749 v Bratislave vo veku 65 rokov. Tento slovenský učenec bol ekonómom, historikom, jazykovedcom, teológom i pedagógom. Patrí mu významné miesto v dejinách vedy a vzdelanosti na Slovensku.
Matej Bel bol organizátorom vedeckého výskumu v Uhorsku. Napísal niekoľko učebníc a je autorom encyklopedického diela o historicko-zemepisných poznatkoch celého Uhorska.
Raný život a vzdelanie
Matej Bel pochádza z Očovej, kde mu v roku 1984, pri príležitosti 300. výročia jeho narodenia, otvorili pamätnú izbu. V tom istom roku sa meno uhorského polyhistora dostalo aj do kalendára UNESCO. Narodil sa 22. marca 1684 v Očovej. V roku 1707 ukončil štúdium filozofie a teológie na univerzite v nemeckom Halle. V Halle si osvojil myšlienky nového prúdu v nemeckej protestantskej cirkvi v 17. a 18. storočí - pietizmu, hnutia v tom čase namiereného proti povrchnosti náboženstva a cirkvi. Po maturite v Banskej Bystrici v roku 1704 išiel študovať na univerzitu do Halle, finančne podporovaný štipendiom od evanjelickej cirkvi. Základ jeho štúdia tvorilo štúdium na filozofickej a teologickej fakulte. Okrem teologického a filozofického zamerania študoval na eklektickej fakulte (fyziku, prírodné vedy, latinčinu, gréčtinu, hebrejčinu), na právnickej fakulte (prirodzené, verejné, cirkevné a kanonické právo) a na lekárskej fakulte (chémiu). Tu sa pre svoje dobré odporúčania dostáva pod krídla jedného zo zakladateľov univerzity Auguta Hermana Franckeho. Vplyv tohto výnimočného človeka pozitívne poznačil mladého Bela.
Belove štúdiá v Halle boli ovplyvnené protischolastickým duchom, ktorý sa prelÍnal s raným osvietenstvom a pietizmom. Po návrate zo štúdií sa Bel vracia do svojho obľúbeného mesta, do Banskej Bystrice. O tomto meste sa vo svojich Notíciách vyjadril nasledovne: „Za živa v Bystrici a po smrti v nebi.“
Pedagogická a vedecká činnosť
Ako priekopník slovenského osvietenstva a pedagogického realizmu uplatňoval pri vyučovaní nové smery najmä v organizácii školstva, didaktike a metodike. Vyučoval orientálne jazyky, venoval mimoriadnu pozornosť reálnym alebo takzvaným užitočným predmetom, akými bola fyzika, botanika, ručné práce, preferoval geografiu. Vydal učebnicu rétoriky, upravenú latinskú gramatiku aj štvorjazyčný latinsko-nemecko-maďarsko-český slovník.
V roku 1708 sa stal prorektorom a v roku 1710 rektorom Evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici. V Banskej Bystrici vyučoval orientálne jazyky a bol aj evanjelickým kazateľom. Od roku 1714 bol rektorom lýcea v Bratislave, ktoré práve pod jeho vedením patrilo k najnavštevovanejším školám v Uhorsku. Pôsobil tu v duchu tzv. pedagogického realizmu, ktorý spoznal v Nemecku: zmodernizoval latinsko-humanistickú školu, zaviedol vyučovanie domáceho jazyka a tzv. reálnych predmetov (napr. fyzika, botanika, ručné práce a najmä geografia). Zásady pietizmu uplatňoval najmä v organizácii školstva, didaktike a metodike.
Pre potreby škôl napísal množstvo literárnych pedagogických prác (učebnicu rétoriky s obsiahlou metodológiou štúdia, učebnicu nemčiny, latinskú gramatiku v maďarčine, učebnicu latinčiny, učebnicu maďarčiny v nemčine, učebnicu geografie). Belovým hlavným cieľom v škole bolo vychovať silné kresťanské osobnosti, vzdelávanie a získavanie vedomostí kládol až na druhé miesto.
Najvýznamnejšie dielo: Notitia Hungariae novae historico-geographica
Jeho najvýznamnejším celoživotným dielom bol projekt vlastivedného a historicko-geografického výskumu Uhorska, o ktorom písal už v roku 1723. Na tvorbu impozantného diela získal široký okruh odborných spolupracovníkov z celého Uhorska. Výsledkom tejto práce sú Notitia Hungariae novae historico-geographica (Historicko-zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku). Vychádzali v rokoch 1735 až 1742 v rakúskej Viedni. Notície obsahujú historicko-geografické poznatky predovšetkým o stoliciach z územia Slovenska, doplnené sú okrem iného mapami viacerých stolíc od Samuela Mikovíniho a ich súčasťou sú aj anekdoty z príslušných území.
Túto činnosť ocenil a finančne podporil aj panovník Karol III. (cisár Karol VI.) a povýšil Mateja Bela do šľachtického stavu. Notície boli rozsiahlym projektom. Vychádzať mali v štyroch častiach a šiestich zväzkoch. Iba časť práce sa podarilo vydať, ale našťastie vydané zväzky pokrývajú veľké územie dnešného Slovenska. Sú významným a ojedinelým vedeckým zdrojom informácií o dejinách, geografii, etnikách a sociálnom zložení Uhorského kráľovstva a dôležitou súčasťou našej historickej pamäte. Belove Notície sú prístupné aj na internete.
Minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky Juraj Blanár pri príležitosti 340. výročia narodenia Mateja Bela vyzdvihol jeho osobnosť aj v diplomatických súvislostiach: "Bol uznávaným polyhistorom nielen v rámci vtedajšieho Uhorska, ale súčasne komunikoval s kráľovskými dvormi v Dánsku, Anglicku a ďalšími učenými spoločnosťami od Petrohradu cez Berlín až po Londýn. Dokázal nájsť diplomatický prienik i v náročných časoch a prostredníctvom svojho diela - Notície - vytvoril unikátny odkaz, ktorý presiahol za hranice Slovenska v rámci vtedajšieho Uhorska až do celej Európy."
Osobný život a presvedčenie
"Popri práci prežil aj veľmi ťažké chvíle, napríklad, keď ho v Banskej Bystrici odsúdili na smrť. Len so zásahom vplyvných známych sa mu podarilo vyhnúť sa tomuto trestu," podotkol Pavel Holík, správca pamätnej izby v Očovej.
Matej Bel bol synom Mateja Funtíka a Alžbety rodenej Česnekovej. Vlastným menom sa volal Matej Funtík, pričom "Bel" bolo neskôr prijaté priezvisko. Jeho rodina mala v Očovej veľmi starý pôvod. Aj keď jeho rodina pochádzala z jednoduchých pomerov, jeho rodičia podporovali jeho štúdiá.
Matej Bel sa hlásil k slovenskému pôvodu, pričom jeho identita bola komplexná. Ako uviedol: „lingua Slavus, natione Hungarus, eruditione Germanus.“ Znamená to, že bol Slovák, Uhor (v zmysle príslušníka Uhorského kráľovstva) a vzdelaním Nemec. V svojich dielach vyzdvihol kladné vlastnosti slovenského ľudu, obhajoval starobylosť slovanského národa a autochtónnosť Slovákov v Uhorsku. Zároveň však venoval pozornosť aj histórii a jazyku Maďarov a Nemcov.
Pri príležitosti 340. výročia narodenia Mateja Bela bola v Očovej obnovená jeho pamätná izba. Nachádza sa v Remeselnom dome a tvoria ju hlavne písomnosti, ktoré sa spájajú s týmto očovským rodákom. Záujemcovia môžu v novom priestore vidieť popisy z práce Mateja Bela i jeho vyznanie o rodnej reči. Súčasťou izby sú aj ukážky jeho diel a iné písomné artefakty a fotografie.
Vladimír Kratina v kriminále za výtržníctvo! Zachránila ho prezidentská milost
Matej Bel zomrel 29. augusta 1749 v Bratislave vo veku 65 rokov. Jeho odkaz ako polyhistora, vedca a pedagóga žije dodnes, pričom jeho meno nesie aj Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici.
