Rodičia často vnímajú nevhodné správanie svojich detí ako vzdor, tvrdohlavosť či manipuláciu. V nasledujúcich riadkoch sa na túto problematiku pozrieme inou optikou, ktorá nám pomôže pochopiť, že zlé správanie nie je len správanie, ale predovšetkým komunikácia s hlbším dôvodom.
Často si nevhodné, nežiaduce správanie našich detí berieme osobne, čo nás vytáča a v jednej sekunde sa vrháme na to, aby sme tomu spravili koniec. Niekedy v nás také správanie vyvoláva pochybnosti, že s naším dieťaťom, s nami alebo s našou výchovou niečo nie je v poriadku. Podľa psychologičky dr. Siggie Cohen by sme však mali mať na pamäti to, že keď sa naše deti „nesprávajú dobre,“ je to komunikácia a takmer vždy má hlbší dôvod.
V pozadí „zlého“ správania bývajú najčastejšie tieto dôvody:
- Mozog frustrovaného dieťaťa prepne do emočného režimu.
- Dieťa často nevie pomenovať, čo cíti - iba cíti. Vzdor alebo papuľovanie sú detskými pokusmi vyjadriť nesúhlas, únavu, smútok či strach.
- Potreba samostatnosti vs. Vzdor je spôsob, ako si skúša vlastné hranice a silu. Zároveň testuje, či sa na rodiča môže spoľahnúť.
- Za „zlým“ správaním sa často skrýva túžba po spojení - dieťa si nevie vypýtať pozornosť, blízkosť, pomoc iným spôsobom, a tak si ju vypýta za akúkoľvek cenu.
Vaše dieťa to pravdepodobne nebude schopné povedať nahlas, hovorí Cohen. „Nesprávam sa len zle.“
Deti sa nesnažia byť „zlé“. Nechcú sa správať zle. Žiadne dieťa nechce byť „zlé“. Je však veľmi ľahké brať si ich správanie osobne. Najmä, ak do toho vchádzajú vlastné zranenia, únava alebo pocit, že „robím preň všetko a ono sa takto správa?“
Vlastné podráždenie často prichádza z predošlých skúseností z vlastného detstva. „Keď som neposlúchal, považovali ma za zlého.“ „Keď som ako dieťa zvýšil hlas, rodič ma odmietol.“ Tieto vzorce sa automaticky spúšťajú, bez toho, aby sme si ich uvedomili. Ale môžu sa aj zmeniť.
Rovnako automaticky sa veľmi často pri takomto správaní sústredíme sa na nápravu a následky. Ideálne okamžite. Keď vaše dieťa treskne dvermi, niečo hodí cez izbu, bude vrieskať… najlepšie je - keď si dovolíte zastaviť sa. Keď si dovolíte venovať sa svojim vlastným emóciám. Pripomeňte si heslo dr. Siggie: „Toto nie je len správanie, je to aj komunikácia.“
Keď si na chvíľu dovolíte „nerobiť nič, iba sa zastaviť,“ nerobíte to preto, aby ste ignorovali alebo dovolili takéto správanie. Toto nemá nič spoločné s toleranciou nevhodného správania, pripomína Siggie. Ide o to, „uzemniť sa“ a uznať, že vy a vaše dieťa ste v jednom tíme, a nie v problémoch, ktorým čelíte spoločne.
Môžete si stanoviť jasné hranice, byť pevným lídrom, brať svoje dieťa na zodpovednosť a zároveň byť súcitní. Nemusíte to robiť dokonale - nikto to nerobí. Ale keď sa snažíte uznať aj pocit, ktorý sa skrýva za správaním, pomáhate svojmu dieťaťu naučiť sa robiť to isté. Tam začína emocionálna regulácia. Takto sa buduje vnútorná dôvera. A to premieňa tieto ťažké chvíle na trvalé puto a učenie. Neopravujete len správanie - učíte svoje dieťa, ako pochopiť a vyjadriť to, čo sa v ňom skutočne deje.
Závislosť detí: Viac ako len výchovná chyba
Vyštudovala som pedagogiku, ale odkedy som mamou, zisťujem, že sa stále mám čo učiť. Najviac o živote sa učím od svojich detí. Závislé dieťa je zranené dieťa, ktoré vo veľkej miere stráda. V takej chvíli potrebuje svojho rodiča, i odbornú pomoc. Závislosť nie je zlozvyk, nie je to výchovná chyba, ktorú možno napraviť mávnutím čarovného prútika. Ak je plne rozvinutá, ak už nejde „len“ o experimentovanie, ide o chorobu, ktorú treba liečiť ako každú inú.
O tom, že závislosť nie je len o dieťati, ale aj o rodičoch, dokonca že rodičia zohrávajú kľúčovú úlohu v závislostiach svojich detí, sme sa rozprávali s psychologičkou Mgr. Annou Moravčíkovou z neziskovej organizácie BUDÚCNOSŤ v Nitre, ktorá okrem iného pripomína: "Stačí byť milujúci rodič, ktorý dieťaťu dáva jasné hranice. Tie vytvárajú pocit bezpečia, istoty, vo výchove sú nesmierne dôležité."
V rozhovore sme sa tiež pokúsili odkryť vnútorný svet a prežívanie detí, ktoré majú problém so zneužívaním drog alebo vykazujú závislé správanie vo virtuálnom prostredí. Dozviete sa, akú úlohu zohrávajú rodičia v prevencii, ale aj počas procesu liečenia, kedy je vhodné obrátiť sa na ambulantnú pomoc, či kedy už nie je postačujúca.
Centrum pre deti a rodiny BUDÚCNOSŤ: Práca s mladými ľuďmi so závislosťami
V centre BUDÚCNOSŤ pracujete ako psychologička so závislými deťmi. Aký je ich vek a z akého impulzu k vám prišli? Dostávajú aj nejakú „dodatkovú“ psychiatrickú pomoc?
V našom centre sa stretávame s deťmi od 12 - 18 rokov, ktoré experimentujú s drogami (najčastejšie alkohol, marihuana, pervitín) alebo ich experimentovanie prerástlo do pravidelného zneužívania, alebo už vykazujú známky problémového správania v spojitosti s ich zneužívaním (napr. kradnutie za účelom získania peňazí na zakúpenie drog). Taktiež sa stretávame s deťmi, ktoré vykazujú prvky závislého správania vo virtuálnom prostredí (napr. trávia nadmerné množstvo času na mobile/za PC hraním hier, znižuje sa ich záujem o iné zmysluplnejšie aktivity, narúša sa ich komunikácia s okolím, dieťa má prehnané reakcie, keď ho niekto požiada, aby ukončil/prerušil „hranie“ a robil niečo iné).
Málokedy sa stáva, že dieťa vníma, že má nejaký problém so zneužívaním drog alebo že by si uvedomovalo, že vykazuje závislé správanie vo virtuálnom prostredí. Skôr to považuje za niečo bežné, čo vidí, že robia aj jeho blízki v rodine alebo kamaráti v jeho partii. Nepripisuje tomu veľký význam, nerozumie, prečo riešime práve „jeho.“ Vo väčšine prípadov dostávame podnet zo strán rodičov, školy, aj na podnet sociálnej kurately, kde cítia väčší tlak, keďže rozhodnutie o ich prípadnom umiestnení a vyňatí z rodiny je v rukách aj iných osôb než rodičov, ktorých by vedeli ešte mnohokrát „ukecať.“
Naše rodiny s deťmi väčšinou spolupracujú s pedopsychiatrami. Buď na základe toho, že deti si prešli už ústavnou liečbou, alebo predtým než vstúpili do spolupráce s nami, ich správanie a prežívanie si vyžadovalo pomoc zo strany týchto odborníkov. Pokiaľ dieťa nie je vedené u pedopsychiatra a vykazuje známky takého správania, prežívania, kde by bola potrebná aj táto forma pomoci, tak to rodičom, či sociálnej kuratele odporúčame my.
Kedy a ako vyhľadať pomoc?
Mám závislé dieťa. Kedy a za akých okolností, podmienok môžem prísť k vám?
Pokiaľ rodičia postrehnú, že ich dieťa zneužíva drogy, vykazuje prvky závislého správania vo virtuálnom prostredí, alebo sa o tom dozvedia z iných strán (zo školy), môžu nás telefonicky kontaktovať, aby sme si dohodli termín prvého poradenstva. Ak by prišli s dieťaťom, dozvieme sa o probléme/-och z ich pohľadu aj z pohľadu dieťaťa. Ak dieťa odmieta prísť alebo netuší, že sa jeho rodičia na nás obrátili, vedieme prvé poradenstvo iba s nimi a dohodneme sa aj na ďalších krokoch spolupráce, aj o zapojení dieťaťa do nej.
Naše centrum však poskytuje iba ambulantné služby pomoci. V prípade, že pre dieťa nie sú už postačujúce, tak odporúčame rodičom, prípadne kuratele, aby absolvovalo ústavnú liečbu a následne bolo umiestnené do resocializačného zariadenia s pobytovým režimom. Rodičov sa od začiatku snažíme viesť k tomu, že nestačí, aby s nami spolupracovalo iba dieťa. Je nutné, aby aj oni boli prítomní a niečo urobili, zmenili na sebe. Z nášho pohľadu to nikdy nie je iba o dieťati. Pre efektívnosť je nutná náprava na obidvoch stranách. Rodiča sú kľúčoví, aby došlo vôbec k nejakým zmenám. Motivujeme ich aj k tomu, aby pokračovali v spolupráci aj za okolností, že ich dieťa bude umiestnené (aby naďalej získavali podporu, posilnenie a pokračovali aj vo vlastných zmenách postojov, viac sa zortientovali v problematike závislostí, dokázali zmeniť svoje dovtedajšie fungovanie, v prípade, že sa dieťa vráti do domáceho prostredia, mu boli oporou, vedeli načúvať jeden druhému, zavnímavať, keď sa niečo s ním bude diať, zachytávať signály a včas i primerane na ne reagovať).
Ako vzniká závislosť u detí?
Vždy som závislosti vnímala tak, že si nimi vynahrádzame niečo, čo nám vyslovene chýba v živote. Ako teda závislosti u detí začínajú? Nebýva zvykom, že deti majú diagnostikovanú závislosť okamžite (u detí sa zvykne počkať a skôr sa to zastrešuje ako poruchy správania spôsobené napr. zneužívaním návykových látok). K závislosti sa človek najskôr musí dopracovať: napr. z hľadiska návykových látok ide najprv o konzumáciu, potom experimentovanie, pravidelné užívanie, problémové užívanie a napokon závislosť. Väčšina detí, s ktorými spolupracujeme k nám prichádza vtedy, keď vykazujú známky pravidelného a problémového zneužívania drog (pri problémovom zneužívaní dieťa napr. má narušené vzťahy a komunikáciu so sociálnym okolím, nedodržuje pravidlá, kradne za účelom získania peňazí na zakúpenie drog).
Častokrát sa s drogami stretávajú doma alebo v partii, kde sa snažia zaujať, zapadnúť medzi ostatných, nebyť „iní“ než oni, považujú to za svoj únik z reality, ventil, relax, či formu zábavy. Spoločnými rozhovormi mnohokrát zisťujeme, že nepoznajú resp. neboli vedení k zdravým spôsobom odreagovania sa, nemajú koníčky, záujmy, nemajú vybudovaný režim dňa a majú vo veľkej miere narušené vlastné vnútorné hranice.
Dôvodov zneužívania drog alebo závislého správania vo virtuálnom prostredí môže byť veľa. Vystupujúcimi faktormi, ktoré v tom zohrávajú dôležitú úlohu sú genetika a prostredie, v ktorom žijú, pohybujú sa. Nezriedka si tým dosycujú niečo, čo im v ich živote chýba. Čo sa stane, že si napokon dieťa vyvinie závislosť? Čím viac sa opakuje takéto správanie, tým viac si vytvára návyk, zvyšuje sa jeho tolerancia napr. k užívaniu drog, upevňujú sa v ňom tieto vzorce správania a rozvíja sa závislé správanie. Pokiaľ s tým dieťa alebo jeho okolie nič nespraví, časom by sa toto ochorenie rozvinulo v plnej sile.
Mýty o závislých deťoch a úloha rodičov
Môžem povedať - toto sa dalo čakať, že bude raz závislý. Veď sa naňho pozrite, akých má rodičov, ako sa správa v škole, veď chodil poza školu. Či sú tieto mýty o závislých deťoch len mýtmi?
Sú to mýty. Dieťa môže chodiť poza školu, ale nemusí hneď zneužívať drogy. Je dôležité poznať, čo je za tým. Rovnako dieťa, ktoré má problém so zneužívaním drog, alebo vykazuje prvky závislého správania sa vo virtuálnom prostredí, pokiaľ so sebou začne niečo robiť a zmení svoje fungovanie, môže dosiahnuť množstvo cieľov a žiť kvalitný plnohodnotný život. Netreba ho okamžite odpisovať spôsobom: „už z neho nikdy nič nebude,“ pretože to nie je pravda.
Stoja za závislosťami aj rodičia, spoločnosť...? Ľudia hľadajú, na koho zvaliť vinu. Je to prostredie, v ktorom sa dieťa pohybuje, naše zvyky ponúkať deťom napríklad alkohol na narodeniny, silvestra...? Aj genetika aj prostredie, ako som spomínala vyššie, môžu vo veľkej miere ovplyvniť to, akým smerom sa život dieťaťa bude uberať a to aj v zmysle, či sa u neho objaví, rozvinie závislé správanie alebo nie.
Rodičia sú pre dieťa od jeho narodenia prvým a dôležitým vzorom pre jeho vývin a fungovanie. Pokiaľ vidí, že denne popíjajú alkohol a je to prirodzená súčasť ich života, tak je to nebezpečné, je tam určité riziko, že tak raz bude fungovať aj ono. Iný prípad je ten, keď dieťa vidí závislé správanie iba u jedného rodiča a ten druhý sa k tomu stavia negatívne, pričom môže dochádzať aj k násiliu. Vtedy sa môže viac identifikovať s tým z nich, ktorý to nerobí, a môže mať podobne odmietavý postoj na základe aj nejakých vlastných skúseností so závislým rodičom. Dieťa sa však môže stretnúť s drogami aj napr. v partii, v ktorej sa nachádza, a ktorá ho ovplyvňuje. Vtedy môžeme hovoriť o sile prostredia, ktoré má na neho veľký vplyv. Pokiaľ je v rizikovej partii, kde je užívanie bežné, pričom nevie, nechce, poprípade sa bojí odmietnuť robiť niečo iné než je tam zvykom, tak sa môže stať z jeho prvotného experimentovania pravidelnosť, môže si toto správanie upevňovať a častejšie naň siahať.
Drogy môžu pre dieťa predstavovať aj prostriedok okamžitého a pomerne rýchleho uspokojenia. Neuvedomuje si, že ide iba o chvíľkový stav, pričom narastá ich tolerancia v spojitosti s ich užívaním, aby dosiahli možný podobný stav.
Bohužiaľ sa stretávame na Slovensku často s tým, že samotní rodičia nalievajú deťom alkohol na rôznych oslavách resp. príležitostiach. Dá sa vôbec tomu predísť? Mám byť striktná, zakazovať, byť benevolentná, môžem sa s ním otvorene rozprávať o závislostiach? Čo by ste poradili matkám, rodičom? Ako vytvoriť doma prostredie, aby som to riziko znížila?
Z môjho pohľadu stačí byť milujúci rodič, ktorý dieťaťu dáva jasné hranice. Tie vytvárajú pocit bezpečia, istoty, vo výchove sú nesmierne dôležité. Ak absentujú resp. rodičia v nich nie sú pevní, tak dieťa ich má tendenciu prekračovať. Je známe, že hranice závislých ľudí sú narušené alebo úplne absentujú. Ak dieťa má takýto problém, tak jeho rodičia by ich o to viac mali držať a byť v nich stáli. Pri rodičoch, s ktorými spolupracujeme sa stretávame s tým, že práve v tejto oblasti často zlyhávajú. Stáva sa, že akonáhle ich dieťa začína fungovať inak, lepšie, tak zvyknú poľavovať, sami seba ubezpečujú, že je už „za vodou,“ čo je rizikové a zradné.
Často pozorujeme, že rodičia majú obavy pri deťoch, ktoré sa učia abstinovať, hovoriť o téme drog, či ich závislom správaní vo virtuálnom prostredí, a radšej sa im vyhýbajú v domnení, že pripomínanie toho, čo majú ich deti za sebou, ich môže znova k tomu viesť, alebo aj im samotným to ubližuje. O týchto témach je však potrebné hovoriť zo strany rodičov alebo zo strany detí, viesť úprimnú, otvorenú komunikáciu medzi sebou, počuť, ako sa v tom cítia, čo prežívajú. To ich môže v konečnom dôsledku posunúť ďalej ako jednotlivcov alebo rodinu ako celok. Prečo? Dieťa napr. môže abstinovať, no môže mať abstinenčné príznaky. Pokiaľ s ním rodičia nehovoria na túto tému, nemusia zachytiť včas signály, dieťa s tým ostáva samo alebo sa obracia na iných ľudí, ktorí mu nemusia vždy adekvátne pomôcť. Čím dlhšie s tým ostane dieťa samé, tým vyššie je riziko, že zrecidivuje, čiže nie „hovorenie“ o tom, ale „nehovorenie“ o tom je nebezpečnejšie.
Celkovo je dobré, keď rodičia dokážu zachytiť signály, že sa s ich dieťaťom niečo deje, správa sa inak ako obvykle (napr. začne vymeškávať školu, stretáva sa s rizikovou partiou, prichádza domov pod vplyvom, často zháňa peniaze, nedodržuje pravidlá, mení sa ich komunikácia, vzťahy) a dokážu včas a primerane zareagovať, napr. vyhľadať odbornú pomoc.
Podľa môjho názoru zdravo vybudovaný vzťah s dieťaťom založený na bezpečí, istote, dôvere, nastavenie mu jasných hraníc, úprimná a otvorená komunikácia, efektívne spoločné trávenie času s ním a vedenie ho k zdravým záujmom, či k budovaniu zdravého životného štýlu je možné považovať za určitý základ prevencie pred vznikom a rozvojom závislostí.
Čo robiť, keď dieťa už závislosť má?
Dieťa si aj napriek všetkému, o čo som sa snažila vo výchove, vyvinulo závislosť - čo radíte jeho rodičom?
Nezúfať a nevzdávať sa. Na mnoho ťažkostí sa dá nájsť nejaké riešenie, aj keď to v danej chvíli tak nevidíme a vždy je možné robiť s tým, čím sa dá, a to so sebou. Samotná závislosť ovplyvňuje celú rodinu a nikdy to nie je iba o jednotlivcovi, preto je potrebné pracovať nielen so závislým dieťaťom, ale aj s rodičmi, či inými blízkymi. V praxi sa často stretávame s tým, že čím dlhšie sú rodinní príslušníci ovplyvňovaní závislou osobou, tým viac sú do toho ponorení a chýba im nadhľad. Ten môžu získať časom, keď sa na to pod odborným vedením budú schopní pozrieť inak, nastaviť jasné hranice a mantinely, ktoré závislý člen nebude môcť prekročiť. Ide o dlhodobý proces a systematickú prácu na sebe. Z môjho pohľadu rodič nemusí chápať svoje dieťa vo všetkom, ale môže mu načúvať, učiť sa ho nehodnotiť a prijať také, aké je. S dôverou je to ťažšie, keďže je mnohokrát medzi závislými deťmi a ich rodičmi naštrbená, ale dá sa ju časom nanovo vybudovať, dokonca ju postaviť na lepších základoch.
Ako pracovať so závislými deťmi?
Ako pracujete s týmito deťmi? Prečo by vás mali navštíviť a ako ich motivovať?
Poskytujem im psychologické poradenstvá, snažím sa s nimi vybudovať zdravý poradenský vzťah a získať si ich dôveru. Zameriavam sa na to, čo prežívajú a ako sa to odráža v ich správaní. V rámci spoločných rozhovorov ich motivujem k zmene niektorých postojov, k tomu, či by sa vedeli na seba a na niečo pozrieť aj inak, k efektívnemu tráveniu ich voľného času, či upevňovaniu a udržiavaniu si ich abstinencie. Súčasťou našich sedení je aj nácvik nového správania, napr. pomáham dieťaťu naučiť sa asertívne reagovať, keď mu niekto ponúka drogu, môže si to pri mne aj precvičiť. Motivovanie týchto detí považujem za nesmierne podstatné v priebehu procesu ich zmeny.
Drvivá väčšina z nich k nám často prichádza nedobrovoľne s prevažujúcou vonkajšou motiváciou, nemajú záujem na sebe pracovať a niečo meniť. Pokiaľ by neboli motivovaní aj zo strán iných, tak by len ťažko urobili nejaké žiadúce zmeny. Systematickou prácou je možné docieliť, aby boli časom aj sami vnútorne motivovaní, nedá sa to však urýchliť. U každého dieťaťa je to individuálne a trvá to rôzne dlho. Myslím, že každé dieťa, ktoré k nám príde dobrovoľne aj nedobrovoľne potrebuje hlavne niekoho, kto mu pomôže a nemusí to byť nutne psychológ.
Čo znamená „závislé dieťa“?
Čo to vlastne znamená závislé dieťa? Čo spraví závislosť s dieťaťom, ako mení jeho vnímanie?
Ide o dieťa, ktoré svoju abstinenciu resp. to, ako funguje vo virtuálnom prostredí, nemá pod kontrolou. Má narušené, posunuté hranice alebo mu úplne absentujú. Závislosť mu ovplyvňuje všetky oblasti života a nedovoľuje mu rásť a rozvíjať sa zdravým spôsobom. To súvisí aj s kvalitou jeho života, ktorá sa podstatne znižuje. Tak ako sa závislosť postupne rozvíja, tak sa droga, prípadne počítačové hry stávajú niečím, čo obsadzuje v jeho živote prvé miesto. Sú nástrojom jeho okamžitého uspokojenia. Jeho mozog je ovplyvnený, vedie ho k tomu to pravidelne vyhľadávať.
Anna Moravčíková ukončila v roku 2015 vysokoškolské štúdium na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, odbor Psychológia. Následne pôsobila dva a pol roka ako školská psychologička na stredných školách, kde poskytovala odborné psychologické služby žiakom, ich rodičom a učiteľom. Od decembra 2018 pôsobí v CPIS BUDÚCNOSŤ, n.o. na pozícii psychologičky. Túto pozíciu zastáva aj v rámci Centra pre deti a rodiny BUDÚCNOSŤ.
Prieskum TAD (tabak, alkohol, drogy) u žiakov základných škôl na Slovensku v rokoch 1994-2018: v roku 2018 uvádza 71,7% detí, že „už niekedy pili pivo“, víno 49,4%, tvr...
Sebci majú nafúknutý pocit vlastnej dôležitosti a pre vlastnú spokojnosť potrebujú obdiv od ostatných. Ak chcete pochopiť, odkiaľ sebeckosť osobnosti pochádza, musíte sa zamerať na vývoj človeka v detstve. Keď poviete, že nejaké dieťa je sebecké, vedzte, že je to odraz prostredia, v ktorom vyrastá. Žiadne dieťa sa sebcom nenarodí. To, že v dnešnom svete vidíme viac detí s črtami, ktoré pripisujeme sebeckosti, znamená, že viac dospelých sa správa týmto štýlom.
Rovnako aj sťažnosti na príslušníkov a príslušníčky mladej generácie, napríklad že stratili úctu voči starším, nie sú schopní empatie, nič si nevážia a podobne, nie sú úplne namieste, pretože tieto fakty vyplývajú z prostredia, v akom vyrastali. Takže skutočne je namieste zamyslieť sa nad tým, ako deti vychovávate a akým ste pre ne vzorom. Máme zazmluvnené stovky psychiatrických a psychologických ambulancií po celom Slovensku.
Deti nasávajú podnety rozvíjajúce ich osobnosť z prostredia, ktorým sú obklopené. V prvom rade vývoj osobnosti ovplyvňujú rodičia - v dobrom i v zlom. Jednoducho spôsob, akým sa správate k deťom, určuje, aké budú v dospelosti. Sebectvo v zdravej miere je normálna osobnnostná črta, ktorá podporuje starostlivosť o seba, zdravú sebaúctu, ale aj schopnosť empatie a pocit istoty.
Ak chceme s inými ľuďmi vytvoriť dobré vzťahy, musíme vedieť vyvážiť svoje vlastné potreby s potrebami druhých. Napríklad páry, ktorým chýba zdravá miera sebectva, upadajú do bolestivých vzorcov predstieranej intimity, ktorá sa strieda s cyklami deštruktívnej agresie. Žiaľ, čoraz častejšie môžete byť svedkami chorobného stavu - narcizmus. V tomto prípade je napĺňanie vlastných potrieb pred potrebami ostatných len jednou jeho črtou. Psychologická obec tvrdí, že určité vzťahy medzi rodičmi a deťmi v ranom detstve môžu v dospelosti podporiť sebecké správanie detí.
- Aj keď je súťaživosť a konkurencia niekedy potrebná, aby dieťa posunula ďalej, môže mať aj opačný efekt, najmä ak je nesprávne chápaná. Ak vychovávate dieťa spôsobom, že odmeňujete len prvenstvá a veľké úspechy, nie je to ideálne vzhľadom na formovanie jeho osobnosti. Ak teda vaše rodinné motto znie: keď nemôžeš byť najlepší, načo sa trápiť, mali by ste svoj postoj prehodnotiť. Tento prístup totiž zaváňa podmienenou láskou. V preklade to znamená, že dieťa zasypávate pozornosťou len vtedy, keď sa umiestni na prvom mieste v pretekoch, vyhrá vedomostnú súťaž alebo podá výkon v školskom predstavení. Keď sa mu to nepodarí, dávate najavo sklamanie. Výsledkom je, že dieťa v takejto rodine necíti stabilnú lásku od rodičov. Preto sa aj preň stáva ťažké tešiť sa z niečoho, ak to nenesie status víťazstva. Cíti sa bezpečne a hodnotne len vtedy, keď je úspešné a uznávané ako najlepšie.
- Panovační, večne podráždení rodičia (alebo jeden z nich), ktorí sa ľahko nahnevajú a majú od dieťaťa nereálne vysoké očakávania, sú ďalším vzorcom, ako vychovať sebecké dieťa. Najhoršia situácia nastáva, ak takíto rodičia majú viacero detí, pričom jedno chvália a druhé alebo ostatné dehonestujú, ponižujú. Výsledok? Z „dobrého“ sa môže rýchlo stať „zlý“ - namyslený a sebecký súrodenec, ktorý je nadradený voči druhému. V takejto rodine sa nikto necíti bezpečne. Ak je sebecký jeden z rodičov, zvyčajne ponižovaním trpí aj druhý rodič, ktorý sa dostáva na úroveň detí. Deti, ktoré vyrastajú v tejto domácnosti a nie sú práve vyvolenými, sa cítia ponížené a nedostatočné. V neskoršom veku sa snažia dokázať sebe, svetu a rodičom, že sú výnimoční. Je to pre ne celoživotným poslaním, pričom pri každom skutku počujú drsný vnútorný hlas kritizujúci každú chybu - bez ohľadu na to, aká je nepatrná.
- Tretím typom rodičov, ktorí s veľkou pravdepodobnosťou vychovajú sebecké dieťa, sú takzvaní šatníkoví sebci. Vedia byť veľmi nepríjemní, pretože sa ustavične chvália svojím mimoriadne talentovaným dieťaťom. Samozrejme, talent a zručnosti detí si zaslúžia pochvalu, ale títo rodičia to preháňajú až do smiešnych rozmerov. Stavajú svoje dieťa na piedestál zázračných detí, ktoré sa narodia raz za tisíc rokov.
Autorka: Bc. Odbornú kontrolu zabezpečila Mgr.
Keď sa do rodiny narodí dieťatko, nie je snáď jediného príbuzného, ktorý by ho nechcel hneď prísť navštíviť. Mnohokrát však nastane situácia, že dieťa pri určitom členovi rodiny, blízkom či vzdialenom, neutíšiteľne plače. Ak sa podobné epizódy opakujú, môže to viesť k napätiu v rodine a k nepríjemným pocitom rodičov aj konkrétnej osoby. Existuje viacero možných dôvodov, ktoré vedú k nespokojnosti bábätka. Po vylúčení všetkých fyziologických príčin, ako napríklad hlad, smäd, potreba spánku, únava, nadmerný hluk, prílišné teplo, pocit chladu, nepríjemná textília na oblečení, bolesť, choroba, mokrá plienka, je potrebné pristúpiť k skúmaniu psychického rozpoloženia dieťatka.
Mnohí rodičia zabúdajú, že dieťa sa svojím narodením nestáva samostatné, ale potrebuje byť len na opačnej strane matkinej kože. Dieťa sa najbezpečnejšie, najpohodlnejšie a najpríjemnejšie cíti práve v matkinej a otcovej náruči. Vzťah medzi matkou a dieťaťom začína tehotenstvom a medzi otcom a dieťaťom narodením. Čím intenzívnejšie a aktívnejšie sa otec podieľa na prvých dňoch dieťaťa, tým silnejšiu väzbu si medzi sebou vytvoria. Všetky ďalšie ruky, objatia a dotyky sú preň ešte dlho cudzie a strašidelné. Málokedy sú rodinní príslušníci ochotní akceptovať tento fakt a keď je pri nich dieťatko nespokojné, cítia sa dotknuto. Z biologického hľadiska však ide o úplne normálny a prirodzený jav, keďže dieťa v maternici počuje matkin a otcov hlas, je zvyknuté na časté zvuky, ktoré v domácnosti počuje a dokáže rozpoznať rodičovskú vôňu. Dieťa však nie je potrebné od príbuzných izolovať. Práve naopak. Široká rodina je obrovským benefitom pre dieťa v každom veku. Dieťa má viacero blízkych osôb, ktorým môže dôverovať, od ktorých sa môže učiť, zabávať sa s nimi a tiež, ktoré sa oň, v prípade potreby, vedia adekvátne postarať. Človek je spoločenský tvor a pokiaľ je dieťa zdravé, nemalo by s rodičmi žiť utiahnutý život v súkromí, bez častého kontaktu s rozvetvenou rodinou.
Najdôležitejší fakt, ktorý je potrebné brať na vedomie je, že dieťa kopíruje správanie a pocity rodičov. Ako sa cíti matka, rovnako sa cíti dieťa. Ak je matka nervózna, správa sa voči dieťaťu menej vnímavo ako vyrovnaná matka, nereaguje dostatočne na signály, ktoré jej dieťa vysiela a dieťa následne reaguje plačom a nespokojnosťou. Nahnevaný, nervózny hlas matky zvyšuje hladinu stresového hormónu kortizolu u dieťaťa a vyvoláva v ňom pocity ohrozenia. Nešťastná a vyčerpaná matka nie je schopná láskavo a bezpečne držať a upokojiť dieťa. Dieťa je plne závislé na rodičoch, čo sa týka jeho vlastného prežitia. Ak má pocit, že ho rodič môže odmietnuť alebo odložiť, reaguje hysterickým plačom, krikom, ale aj nadmerným priľnutím k rodičovi.
Najčastejším dôvodom detskej nespokojnosti býva podvedomý postoj rodičov, hlavne matky, voči danému človeku. Ak matka vedome alebo podvedome cíti nesympatie voči danej osobe, prípadne z nej má strach, je úplne pochopiteľné, že rovnaké pocity bude zdieľať dieťa. Dieťa sa prirodzene nemôže cítiť príjemne a bezpečne pri človeku, o ktorom mu rodič vysiela informáciu, že sa nachádza v ohrození. Môže ísť napríklad o nových partnerov našich rodičov, súrodencov, starších detí, s ktorými matka nie je stotožnená a neprijala ich. Navonok môže zo slušnosti preukazovať sympatie, ale dieťa vníma matku ako celok, so všetkými jej pocitmi. Citlivo reaguje na akúkoľvek zmenu v jej hlase, triašku v rukách, nezvyčajnú roztržitosť. A hoci sa dospelý človek dokáže pretvarovať, dieťa vo svojej čistote a nevinnosti toho nie je schopné a reaguje priamo a úprimne.
Človek, ktorého dieťa odmieta môže mať preň nepríjemnú vôňu. Hlavne dojčatá a batoľatá majú veľmi citlivé senzorické vnemy. Učia sa všetko neuveriteľnou rýchlosťou a ich schopnosti rastú zo dňa na deň. Spoznávajú svet dotykom, chuťou, vôňou, pohľadom, sluchom. Ak je jeden alebo viacero ich zmyslov prestimulovaný, vedie to u dieťaťa k následnej nervozite. Je vhodné, ak ľudia, ktorí prídu dieťa navštíviť sa vyvarujú silných parfémov, korenistých jedál, ak sú pre danú kultúru exotické, požitiu alkoholu, fajčeniu cigariet a iných návykových látok. Kombinácia pachov v spojitosti s neznámym človekom vyvoláva v dieťati nepríjemné pocity a obavy. Dieťa reaguje najmä plačom, keďže je to jeho hlavný komunikačný prostriedok do doby, kým sa nenaučí rozprávať.
Nezvyčajný zjav osoby môže dieťa zaskočiť. V prípade, že má dieťa mladých rodičov, bez výrazných úprav vlasov, brady, okuliarov, môže u neho nastať nepokoj, ak ho vezme do náručia osoba s exotickým vzhľadom. Pre dieťa je všetko, čo okolo seba vidí nové. V maternici bolo schopné rozoznávať svetlo a tmu, ale po narodení je odrazu vystavené nespočetnému množstvu stimulov. Ak nie je zvyknuté stretávať rôznorodé typy ľudí, môže na iné etniká, exotický zjav, nezvyčajné doplnky reagovať citlivo. Dieťa sa zameriava hlavne na tvár človeka. Tá môže pôsobiť neprívetivo, strašidelne, nesympaticky. Tón hlasu, prízvuk alebo iná reč dokážu dieťa vyviesť z rovnováhy. Ak sa dieťa nenarodilo práve multikultúrnym a viacjazyčným rodičom a nie je zvyknuté na rôzne jazyky, môže ho vystrašiť aj cudzia reč, vysoký piskľavý tón hlasu, veľmi hlboký pochmúrny hlas alebo prehnané a nadmerné používanie citosloviec, ako jaj, júj, ojojój, prednášané nepríjemným tónom hlasu. Dieťa tiež dokáže vycítiť, ak napríklad daná osoba používa nadávky, ak na ne nie je vo svojej rodine zvyknuté, práve preto, že sa rodičia väčšinou pri nich strhnú a požiadajú osoby o používanie slušného jazyka.
Dieťa bolo vystavené danej osobe viackrát neúspešne a už vopred je očakávané ďalšie zlyhanie. Človek nemusí mať skúsenosti s malým dieťaťom a nevie ho, napríklad, správne držať. Dieťaťu je v jeho náruči nepríjemne, niečo ho bolí, tlačí. Mnohokrát sa s človekom už stretlo a každé stretnutie skončilo plačom. Dieťa môže mať vytvorený blok voči konkrétnej osobe a už vopred reagovať plačom, aby s ňou nemuselo byť.
Čo robiť v prípade citlivej reakcie dieťaťa na nejakú osobu?
Deti dokážu z človeka vycítiť každú negatívnu energiu, a to, či už z rodičov, aký majú postoj voči človeku, alebo priamo z toho človeka. Vedia, čo je úprimné, čo je hrané. Ony ešte predstierať pocity nedokážu, čiže keď sa s niekým alebo v nejakej situácii necítia dobre, prirodzene reagujú plačom, majú záchvat, triašku. Tieto pocity potom môžu pretrvávať aj niekoľko dní a ostávajú v podvedomí dieťaťa. Nikdy nenúťte dieťa byť v spoločnosti človeka, pri ktorom sa necíti dobre. Je veľmi dôležité rešpektovať pocity a názor dieťaťa na konkrétneho človeka a nenútiť ho do kontaktu s človekom, ktorého sa bojí. Dieťa tak môže stratiť oporu a dôveru v rodičov. Nie je v tomto prípade podstatné, či ide o mladšie alebo staršie dieťa, alebo o novorodenca. Situácia sa môže po pár týždňoch zmeniť sama od seba a z neobľúbenej osoby sa stať obľúbená. Dieťa dozrieva každým dňom. Ako sa vyvíja jeho fyzická stránka, rovnako sa učí i sociálnym zručnostiam a spoločenskému správaniu. Kým, napríklad v prvých mesiacoch nemusí vedieť vychádzať s nejakým človekom, neskôr na ňom môže objaviť niečo sympatické a človek sa stane jeho obľúbeným kamarátom.
Ľudský mozog sa vyvíja neuveriteľnou rýchlosťou a je tvorený z viac ako 100 miliárd mozgových buniek, z ktorých každá je spojená s minimálne ďalšími 7000. Mozog dieťaťa pracuje niekoľkonásobne intenzívnejšie ako mozog dospelého človeka.
Poprosiť danú osobu, aby si dieťa nevšímala, respektíve ho prehnane nekontaktovala. Veľakrát sa dieťa osmelí samo, keď prestane cítiť nátlak okolia. Ak si ho človek nevšíma a nesleduje každý jeho pohyb skúmavým pohľadom, dieťa sa samo odváži pozrieť na človeka, dôkladne si ho popozerať a pomaly k nemu nájsť preň bezpečnú cestu.
Pokúsiť sa navodiť v rodine príjemnú atmosféru. Často o konkrétnom človeku rozprávať, spomínať veselé zážitky, ukazovať ho dieťaťu na fotkách alebo videu, byť s ním v kontakte prostredníctvom videohovoru. Snažiť sa osobu začleniť do bežného života rodiny. Poradiť človeku konkrétnu hračku, ktorá by určite potešila dieťa a často spomínať, že hračka je práve od neho.
Vysporiadať si vlastné pocity voči danému človeku. Vnútorne sa zmieriť s človekom, ktorý bude súčasťou života dieťaťa, pokúsiť sa v sebe objaviť pozitívne pocity voči konkrétnej osobe a pristupovať k nej láskavo, veselo a pokojne. V prípade, ak nastane situácia, že všetky opatrenia zlyhajú a dieťa ani s pribúdajúcim vekom nie je ochotné určitú osobu akceptovať, je veľmi dôležité jeho rozhodnutie rešpektovať. Rešpekt je vzájomne sa vytvárajúci atribút, ak rešpektujeme pocity a rozhodnutia dieťaťa, dieťa automaticky rešpektuje nás ako rodičov. Nedostatok vzájomného rešpektu vedie k zlyhaniu väzby medzi rodičom a dieťaťom.
Deti vnímajú okolitý svet oveľa intenzívnejšie, citlivejšie a vnímavejšie ako dospelí ľudia. Dôkazom toho je i fakt, že si všimnú každú maličkosť, každú zmenu v komunikácii, nálade, výzore človeka. Je veľmi dôležité nepodceňovať dieťa a neobhajovať správanie dospelých ľudí frázami, že dieťa je aj tak malé, aj tak si to nevšíma, aj tak nás nepočúva, aj tak na to zabudne, pretože to nie je pravda. Dieťa preto môže byť schopné identifikovať človeka so zlými úmyslami skôr ako dospelý človek a práve počúvanie intuície a dôverovanie vlastným pocitom a vnútornému hlasu, je dôležitou zručnosťou, ktorú sa dieťa potrebuje naučiť. Dieťa sa učí niekoľkonásobne rýchlejšie ako dospelý človek a jeho mozog pracuje neuveriteľne rýchlo. V priebehu prvých pár rokov sa naučí jazyku a fyzickým zručnostiam na celý život.
AHoj Gabuliik, nic si z toho nerob, je to len obdobie. Mam nejake to psychologicke vzdelanie, takze sa mozes spolahnut, ze viem co hovorim. Kolko ma mala rokov? To len pre zaujimavost, lebo v podstate to nie je podstatne. Deti prechadzaju obdobim zavislosti a oslobodzovania sa od matky alebo aj inych osob. Je to pre nu velmi dolezite, hoci mozno nechapes preco. My sme mali to iste, ale u chlapca. Bolo to tazke obdobie a rozlicnych formach sa niekedy vracia. Nema zmysel presne opisovat ako to unas vyzeralo, ale musela som robit uplne vsetko. Nikto nemohol dokonca otvorit dvere, aj ked sme boli v uplne inom rohu miestnosti. Ak sa niekto odvazil otvorit dvere, bol z toho strasny zachvat az sme raz prisli nato, ze ten zachvat zastavime tak, ze ja teda tie dvere znovu zavriem a znovu otvorim. A to bolo vo vsetkom, len ja som mohla splachovat, otvarat a zatvarat dvere (aj v obchode) atd. Celu dobu visel na mne a mala som pocit, ze to nikdy neskonci. Ale dnes to mame za sebou (trvalo to len niekolko dlhych mesiacov). No a odborny nazor na to preco vydrzat a preco dieta nenutit aby bolo s ostatnymi ak nechce je, ze hlada istotu a tu ma iba v tebe. Prejde to a ak by sa islo proti tomu co ona preziva, bude toto obdobie este horsie, bude mat viac zachvatov a moze to dalsie vyvinove obdobia ovplyvnit k horsiemu. To len tak strucne. Neboj sa, mala ti raz z ruk odide a naozaj to nebude az v 18tke. Treba si to v hlave usporiadat, ze mala sa ta nesnazi terorizovat, ale vo vnutri ju tlaci nejaka potreba, ktorej ani ona sama nerozumie a ak jej pomozes, moze sa cez nu sama dostat. To je to najlepsie co jej mozes ako matka dat - trpezlivost.