Každé dieťa je individualita a vyvíja sa svojím tempom. Nedá sa presne stanoviť, kedy je ten čas, to obdobie, v ktorom by dieťa malo začať samostatne chodiť. Niektoré to zvládnu už v desiatom mesiaci, iným to trvá aj do roka a pol. Kedy sa treba začať obávať, respektíve kde hľadať príčinu, čoho sa vyvarovať, ako k deťom pristupovať, ak samy nechodia, čo robiť a čo, naopak, nerobiť?
Zvyčajne začínajú detičky chodiť samy, bez pomoci, okolo dvanásteho mesiaca života. Ale sú aj také, ktoré bežkajú už ako desaťmesačné. Naopak, netreba sa predčasne strachovať, ak vaše dieťatko ešte nechodí samo ako pätnásťmesačné. Rozdiely sú naozaj veľké.
„Každé dieťa je individualita a vyvíja sa svojím tempom. Tabuľky, ktoré určujú, čo má dieťa dokázať v určitom veku, sú len priemerom z mnohých detí. Chôdza a jej vývoj je - rovnako ako aj iné schopnosti - geneticky zakódovaná. Ak dieťa samostatne nechodí po 12. mesiaci života, ale nezaostáva v iných funkciách - jemná motorika, rečový vývin - nebýva nutná žiadna liečebná intervencia. Najskôr treba pátrať, kedy začali chodiť obaja rodičia,“ upresňuje detský neurológ MUDr.
Štúdia Univerzít v Surrey a Essexe zistila, že genetika hrá významnú úlohu v tom, kedy deti začínajú chodiť. Vedci a vedkyne identifikovali 11 genetických markerov, ktoré ovplyvňujú tento míľnik a zodpovedajú za približne 25 % rozdielov vo veku, v ktorom deti začínajú chodiť. Zatiaľ čo väčšina detí začne chodiť medzi 8. a 24. mesiacom, mierne neskorší začiatok nie je nutne dôvodom na obavy. Tieto gény sú tiež spojené s vývojom mozgu, pričom deti, ktoré začínajú chodiť neskôr, vykazujú genetickú koreláciu s vyšším dosiahnutým vzdelaním a nižšou pravdepodobnosťou vývoja ADHD.
„Väčšina detí urobí svoje prvé kroky niekedy medzi 8. a 24. mesiacom, takže ide o široké časové pásmo, v ktorom sa tento vzrušujúci míľnik odohráva. Je to veľký moment pre rodičov aj dieťa, symbolizuje novú fázu v živote dieťaťa,“ vysvetlila vedúca výskumníčka štúdie z Univerzity v Surrey, profesorka Angelica Ronald.
„Doteraz sme veľmi nerozumeli, čo spôsobuje tak veľké rozdiely medzi deťmi v tom, kedy urobia prvé kroky. Rodičia sa môžu často obávať, že priveľmi skoré alebo neskoré začatie chodenia u detí môže byť nie dobrým znamením alebo že urobili niečo nesprávne. My však vidíme, že genetika hrá významnú rolu v ovplyvňovaní načasovania tohto míľnika,“ pokračovala autorka štúdie a výskumníčka na Univerzite Tor Vergata v Ríme a Londýnskej univerzite Birkbeck, Dr. Anna Gui.
Chôdza nie je len kľúčovým míľnikom vo vývoji dieťaťa. Z hľadiska genetických vplyvov súvisí s mnohými ďalšími dôležitými aspektami ľudského vývoja. Štúdia totiž zistila, že genetické faktory ovplyvňujúce ten veľký moment, kedy deti urobia svoje prvé kroky, sú čiastočne rovnaké ako genetické faktory ovplyvňujúce vývoj mozgu, vrátane množstva záhybov a rýh na vonkajšom povrchu mozgu (kortex). Navyše neskoršia chôdza (v rámci typického časového rozpätia) bola geneticky spojená s nižšou pravdepodobnosťou vývoja ADHD. Relatívne neskorší začiatok chôdze podľa štúdie bol ovplyvnený niektorými z tých istých génov, ktoré sa podieľajú na dosiahnutí vyššieho vzdelania.
„Je vzrušujúce objaviť gény, ktoré ovplyvňujú, kedy sa deti naučia chodiť. Začiatok samostatnej chôdze je pre malé deti významným míľnikom. Dúfame, že tieto nové genetické poznatky pomôžu posunúť základné poznatky o prvých krokoch u detí, a budú sa využívať na lepšiu podporu detí s motorickými poruchami a poruchami učenia. Hoci by rodičia mali v prípade, že majú nejaké obavy, navštíviť lekára či lekárku, mierne neskorší začiatok nie je vždy znakom problémov. Existuje veľká variabilita v tom, kedy deti urobia samostatne svoje prvé kroky,“ dodala na záver profesorka Ronald.
Aj detská lekárka Monika Michňová potvrdila, že chôdzu detí ovplyvňuje množstvo faktorov, vrátane genetiky: „Chôdzu u detí ovplyvňuje veľa faktorov. Je to motivácia, telesné a genetické faktory, prostredie, svalové napätie, či predošlý psychomotorický vývoj. Dieťatku musí na samostatnú chôdzu dozrieť nervová sústava a taktiež si musí nacvičiť iné veci, ako nájsť ťažisko, spevniť trup, zaťažiť chodidlo, naučiť sa správny nášľap a používať jednotlivé svalové skupiny.“
Je to skutočne dôležité, pretože tak sa prirodzene dieťa naučí mnohým veciam: „Pri samostatnej chôdzi dieťa vie zastaviť, zmeniť smer, rozbehnúť sa, čupnúť si a následne sa postaviť.“ Znamená to, že častokrát stačí poskytnúť deťom čas, priestor, voľnosť. Dôležité je preto nevodiť ich napríklad za ruky, nestavať ich nasilu a podobne.
„Skutočná norma pre chôdzu je 18 mesiacov, nie do jedného roka, ako si mnohí myslia. Nohy ich budú predsa nosiť do konca života, netreba preto nič unáhliť,“ vysvetlila aj skúsená fyzioterapeutka Mgr. Edita Vlkovičová. Podľa nej samostatnému chodeniu a prvým krokom u dieťaťa predchádzajú iné, rovnako dôležité míľniky, ktoré k správnej chôdzi vedú. Úchop na dolných končatinách, cielené zaťažovanie päty pri vysúvaní nohy pri tzv. skríženom modeli, pivotovanie, bočné vzpriamenie a šikmý sed a tiež postavenie na štyroch a tzv. húpacie pohyby.
Dôležitá je podľa Vlkovičovej následne chôdza bokom a vytáčanie sa dieťaťa do priestoru. „Pred samotným postavením sa v priestore sa u detí objavuje tzv. medvedia chôdza, kedy si prvýkrát skúšajú posúvať chodidlo - kolíska vpred,“ tvrdí a rodičov ubezpečuje, že toto všetko trvá práve 12 - 18 mesiacov. Až potom je dieťa schopné samostatne zvládnuť chôdzu. A až vtedy napríklad uvažujte o prvých topánočkách dieťaťa - no na nôžku mu ich dajte, až keď si chodenie nacvičí.
Praktické rady, ako dieťa podporiť v chôdzi
Dieťa by malo chodiť bosé, pretože to podporuje chodidlá, členky a svaly na nohách. Keď behá len v ponožkách (samozrejme, protišmykových), naučí sa správne našľapovať a došľapovať až na päty.
Ak už dieťaťu musíte obuť topánky, kupujte kvalitnú obuv. (Pomôcť môže značka „žirafy“ - ide o zdravotne nezávadnú, certifikovanú obuv vyrobenú v Českej republike. Certifikáciu zaviedla Česká obuvnícka asociácia a jej kritériá určil tím odborníkov v spolupráci s Českou ortopedickou spoločnosťou, pozn.aut)
Je dobré mať v byte pohovky a nízke stoly, aby malo dieťa určitú poistku, o ktorú sa môže oprieť. Keď už bude mať väčšiu istotu, rozmiestnite po pohovke hračky, aby malo motiváciu chodiť okolo. Nechajte dieťa, aby postupne preskúmalo celý byt, je to pre jeho dobro. Dieťaťu doprajte čo najviac spontánneho pohybu vo voľnom priestore.
Užívajte si čas objavovania a myslite tiež na to, čo so sebou nová pohyblivosť prináša. Zabezpečte byt tak, aby pre dieťa nebol nebezpečný.
Nepredbiehajme prirodzený vývin dieťaťa. Vodenie batoľaťa za ruky je zásah do jeho prirodzeného pohybového vývoja, ktorý môže navyše negatívne ovplyvniť aj jeho zdravie. Bežné pády sú ale veľmi dôležité, pretože malému chodcovi poskytujú dôležité informácie o svojom tele a rovnováhe. Nesnažte sa mu pomáhať. Ak do tohto procesu vstúpite a chytíte dieťa za ruky, jeho prirodzený pohybový vývoj sa zastaví a nepokračuje tak, ako by správne mal. Ak budete dieťa pri chôdzi ťahať za ruky, a teda ruky bude mať vystreté smerom hore nad ramenami, dôjde k zmene ťažiska, nesprávnej funkcii stabilizátorov bruška, chrbtice a trupu, nesprávnemu postaveniu krčnej chrbtice, hrozí riziko vytiahnutia lakťa, k nesprávnemu nášľapu nohy na špičku. Dieťa stratí odvahu, spolieha sa na rodiča a predlžuje sa moment samostatnej chôdze.
Pre dieťa je prirodzenejšia poloha, ak ho držíte za ruky pod úrovňou ramien a vy sa viac ohýbate v chrbte. Alebo ho iba pridržte jemne za boky, ale aj to len minimálne.
Prvé kroky musí urobiť samé. Podľa odborníkov je najlepšie nechať dieťa dospieť do bodu, kedy samo začne robiť svoje prvé ťarbané krôčiky bez akejkoľvek pomoci rodičov. Dieťatku musí na samostatnú chôdzu dozrieť nervová sústava a taktiež si musí nacvičiť iné veci, ako nájsť ťažisko, spevniť trup, zaťažiť chodidlo, naučiť sa správny nášľap a používať jednotlivé svalové skupiny. Až keď na chôdzu bude naozaj zrelé, ani sa nenazdáte a po dome vám už bude smelo cupitať. Pri samostatnej chôdzi dieťa vie zastaviť, zmeniť smer, rozbehnúť sa, čupnúť si a následne sa postaviť.
Na chodítka zabudnite. Podľa pediatričky nie je vhodnou metódou učenia detí ani používanie chodítok, tzv. pavúkov. Dieťa je v ňom zavesené v neprirodzenej polohe a špičkami nôh sa odráža od zeme. To môže viesť k tomu, že sa naučí chodiť po špičkách a bude potrebovať pomoc fyzioterapeuta a rehabilitáciu. Navyše trpí chrbtica a bedrové kĺby, ktoré sú v nesprávnej polohe. Ak chcete používať chodítko, tak vyberte iba také, ktoré dieťa tlačí pred sebou.
Pripravte svoju domácnosť na malého objaviteľa. Z cesty odstráňte predmety, o ktoré by mohol zakopnúť, zabezpečte všetky hrany a rohy. „Vytvárajte detičkám správne podmienky na vývoj, buďte obozretní voči úrazom, doprajte im dostatok času a hlavne nič neurýchľujte, všetko príde vtedy, kedy má,“ uzavrela detská lekárka Monika Michňová.
Vývoj chôdze dieťaťa v jednotlivých mesiacoch
- 13. mesiac: Asi v 13. mesiaci začína dieťa chodiť samostatne, vie urobiť niekoľko krokov a bez opory sa zastaviť. Chôdza sa stáva istejšia a dieťa postupne zvláda aj prekážky, napríklad schody. Keď ho chytíte za ruku, vie už vyjsť po schodoch.
- 24. mesiac: V dvoch rokoch pri chôdzi po schodoch už vašu pomoc väčšinou ani nepotrebuje, vo veku dva a pol roka strieda hore schodmi obidve nohy rovnako ako dospelý. Dole schodmi to už je ťažšie, zvyčajne to zvládne až okolo troch až štyroch rokov.
- 36. mesiac: Trojročné deti zväčša s istotou chodia a behajú aj po nerovnom teréne a lepšie koordinujú svoje pohyby. Vedia skákať na jednej nohe aj na oboch. Koncom tretieho roka sa už batoľa môže naučiť bicyklovať.
Najrýchlejší spôsob, ako naučiť svoje dieťa chodiť (metóda Cruise)
Nepredbiehajte prirodzený vývin dieťaťa. Vodenie batoľaťa za ruky je zásah do jeho prirodzeného pohybového vývoja, ktorý môže navyše negatívne ovplyvniť aj jeho zdravie. Bežné pády sú ale veľmi dôležité, pretože malému chodcovi poskytujú dôležité informácie o svojom tele a rovnováhe. Nesnažte sa mu pomáhať. Ak do tohto procesu vstúpite a chytíte dieťa za ruky, jeho prirodzený pohybový vývoj sa zastaví a nepokračuje tak, ako by správne mal.
„Dieťa možno bude mať úsmev na tvári, ale nemali by ste to robiť, môžete mu skôr ublížiť,“ doplnila pediatrička.
Ak budete dieťa pri chôdzi ťahať za ruky, a teda ruky bude mať vystreté smerom hore nad ramenami, dôjde k zmene ťažiska, nesprávnej funkcii stabilizátorov bruška, chrbtice a trupu, nesprávnemu postaveniu krčnej chrbtice, hrozí riziko vytiahnutia lakťa, k nesprávnemu nášľapu nohy na špičku. Dieťa stratí odvahu, spolieha sa na rodiča a predlžuje sa moment samostatnej chôdze.
Pre dieťa je prirodzenejšia poloha, ak ho držíte za ruky pod úrovňou ramien a vy sa viac ohýbate v chrbte. Alebo ho iba pridržte jemne za boky, ale aj to len minimálne.
Prvé kroky musí urobiť samé. Podľa odborníkov je najlepšie nechať dieťa dospieť do bodu, kedy samo začne robiť svoje prvé ťarbané krôčiky bez akejkoľvek pomoci rodičov. Dieťatku musí na samostatnú chôdzu dozrieť nervová sústava a taktiež si musí nacvičiť iné veci, ako nájsť ťažisko, spevniť trup, zaťažiť chodidlo, naučiť sa správny nášľap a používať jednotlivé svalové skupiny. Až keď na chôdzu bude naozaj zrelé, ani sa nenazdáte a po dome vám už bude smelo cupitať. Pri samostatnej chôdzi dieťa vie zastaviť, zmeniť smer, rozbehnúť sa, čupnúť si a následne sa postaviť.
Na chodítka zabudnite. Podľa pediatričky nie je vhodnou metódou učenia detí ani používanie chodítok, tzv. pavúkov. Dieťa je v ňom zavesené v neprirodzenej polohe a špičkami nôh sa odráža od zeme. To môže viesť k tomu, že sa naučí chodiť po špičkách a bude potrebovať pomoc fyzioterapeuta a rehabilitáciu. Navyše trpí chrbtica a bedrové kĺby, ktoré sú v nesprávnej polohe. Ak chcete používať chodítko, tak vyberte iba také, ktoré dieťa tlačí pred sebou.
Pripravte svoju domácnosť na malého objaviteľa. Z cesty odstráňte predmety, o ktoré by mohol zakopnúť, zabezpečte všetky hrany a rohy. „Vytvárajte detičkám správne podmienky na vývoj, buďte obozretní voči úrazom, doprajte im dostatok času a hlavne nič neurýchľujte, všetko príde vtedy, kedy má,“ uzavrela detská lekárka Monika Michňová.
