Metóda "Špeciálny čas" vo výchove detí: Kľúč k harmonickým rodinným vzťahom

Rodičia, ktorí dlhšiu dobu využívajú špeciálne vyhradený čas pre dieťa, si všimli výraznejšie zmeny v správaní svojich detí. Táto metóda je považovaná aj za spôsob prevencie pred zbytočnými konfliktmi a pomáha tiež udržiavať rodinnú pohodu. V rodinách, kde sa využíva táto metóda bolo zistené, že deti sú nezávislejšie pri plnení každodenných povinností, znížila sa intenzita súrodeneckej rivality, poklesol čas strávený pri televízii a pri počítačoch, deti nechajú rodičov dokončiť svoju prácu, lebo vedia, že neskôr si rodičia pre ne urobia čas.

Ako začať pracovať s metódou "Špeciálny čas"?

Kľúčom k úspechu je rovnováha medzi láskou, dôslednosťou a rešpektom. Každé dieťa je jedinečné, preto je dôležité prispôsobiť výchovný štýl jeho individuálnym potrebám. Nasledovné kroky vám pomôžu úspešne implementovať túto metódu do vašej rodiny:

1. Oznámte, že chcete venovať každému dieťaťu špeciálny čas

   Ak máte viac detí, je vhodné im venovať špeciálny čas aspoň 10 - 15 minút denne. Použite pre tento čas napríklad aj špeciálny názov.

2. Vyberte si takú dobu, keď sa o ďalšie deti stará niekto iný

3. "Dnes sa rozhodni ty, čo chceš v ČASE PRE [Meno dieťaťa] robiť. Zajtra rozhodnem ja. Budeme sa striedať. Takže, teraz máš 15 minút len pre seba."

   Týmto spôsobom dieťa cíti, že má kontrolu a jeho názor je dôležitý.

4. Venujte svojmu dieťaťu 100 percent svojej pozornosti

   Užite si tento čas s dieťaťom, nech už robíte čokoľvek. Vychutnávajte si každú sekundu. Nehodnoťte a nekritizujte. Nedávajte mu svoje rady, ak vás o to nepožiada. Nekontrolujte mobilný telefón, žite v prítomnosti len pre dieťa.

Prirodzená zvedavosť detí ich vedie k objavovaniu sveta a získavaniu nových zručností. Rodičia môžu podporiť rozvoj dieťaťa tým, že mu umožnia experimentovať, skúmať a učiť sa na vlastných skúsenostiach. Kreatívne aktivity, ako sú kreslenie, hudba, stavanie či rolové hry, pomáhajú rozvíjať kognitívne schopnosti, jemnú motoriku aj emocionálnu inteligenciu.

Keď rozhoduje rodič: Rozvoj emocionálnej inteligencie

Keď môže o činnosti rozhodnúť rodič, tak je dobré, keď navrhne hry, ktoré pomáhajú rozvinúť emocionálnu inteligenciu a posilňujú aj vzťah medzi rodičom a dieťaťom. Môžete sa rozprávať, smiať, cvičiť, niečo sa hrať. Aj pri výbere hry je dobré myslieť na to, aby sa dieťa hlavne rozosmialo. Prečo? Tým, že sa veľa smeje, vyplavuje zo seba negatívne emócie a zbavuje sa potlačenej úzkosti. Smiech uvoľňuje obavy rovnakým spôsobom ako slzy, a preto robte všetko, čo vaše dieťa rozosmeje, a to čo najčastejšie.

Okrem toho sa môžete hrať aj na školu. Dovoľte deťom, aby boli učiteľmi, ktorí vám dávajú domáce úlohy alebo vás skúšajú. Takto im pomáhate zbaviť sa stresu zo školy.

Ukončenie špeciálneho času: Hranice a spracovanie emócií

Vyhradený čas potrebuje hranice, aby dieťa pochopilo, že pravidlá v tomto čase sú iné ako v bežnom živote, kedy musíme brať ohľad aj na iných členov rodiny. Keď budík zazvoní, objímte svoje dieťa a povedzte mu, že ste si spoločný čas veľmi užili a že sa tešíte na ďalší. Buďte pripravení na to, že v priebehu špeciálneho času, hlavne na konci, môžu často vyplávať na povrch emócie vášho dieťaťa. Je to prejav toho, že pri takto prežitom spoločnom čase sa s vami cíti v bezpečí, preto všetky pocity, ktoré v sebe ukrývalo, môže prejaviť a spracovať. Môže to byť však aj prejav toho, že sa ešte nechce odlúčiť. Preto si radšej nechajte časovú rezervu. V prípade, že je dieťa rozladené, venujte mu ešte určitý čas. Stáva sa to hlavne v období, keď dieťa prechádza problémovým obdobím.

Špeciálny čas transformuje váš vzťah s vaším dieťaťom.

Alternatívy k tradičným disciplinárnym metódam

Ak pravidelne reagujete na zlé správanie detí krikom, dlhým poučovaním alebo trestom, môže sa to minúť účinkom. Deti vyhovejú v tej chvíli vašim požiadavkám, pretože sa boja toho, čo sa stane, ak tak neurobia a nie preto, že pochopili, prečo by svoje správanie nemali opakovať. Zástancovia pozitívnej disciplíny neuznávajú verbálne a fyzické tresty pre deti. Tieto stratégie často vyvolávajú strach a narúšajú dôveru medzi deťmi a rodičmi. Disciplinárne stratégie, ktoré sa spoliehajú na hanbu a trest, nie sú účinné. Inými slovami, dieťa bude s väčšou pravdepodobnosťou konať zle znova, ak ho zahanbíte za jeho správanie.

Byť dobrým vzorom a budovať dôveru

Všetko sa začína u rodičov. Deti vás vidia a počujú. Učia sa z vášho správania a časom začnú robiť to, čo vy. Sebareflexia je prvým krokom, ak chcete zmeniť správanie dieťaťa. Ako reagujete vy? Ako rozprávate? Ako žijete? Pamätajte, že zasievate semienka; nečakajte, že strom vyrastie cez noc a aj dieťa potrebuje čas, aby si osvojilo pravidlá.

Komunikácia je základným pilierom vzťahu medzi rodičmi a deťmi. Nie je len o tom, čo hovoríme, ale aj o tom, ako načúvame, aké signály vysielame neverbálnou rečou a akú atmosféru v rodine vytvárame. Jedným z hlavných dôvodov, prečo je komunikácia dôležitá, je budovanie dôvery. Deti, ktoré cítia, že im rodičia načúvajú a berú ich pocity vážne, majú väčšiu istotu vo svojom prostredí a sú ochotnejšie sa otvárať. Naopak, ak rodičia pravidelne odbíjajú detské otázky alebo ignorujú ich potreby, deti sa môžu uzavrieť do seba a hľadať pochopenie inde.

Ďalším dôležitým aspektom je formovanie emocionálnej inteligencie. Keď s deťmi otvorene hovoríme o ich pocitoch, učíme ich, ako svoje emócie pomenovať, pochopiť a zvládať. Ak sa dieťa naučí vyjadrovať frustráciu, radosť či smútok slovami, je menšia pravdepodobnosť, že svoje pocity bude prejavovať nevhodným správaním, ako sú záchvaty hnevu či agresia.

Pozitívna disciplína a ocenenie dobrého správania

Oceňte dobré správanie. Dieťa túži po vašej pozornosti. Uprednostňuje pozitívnu pozornosť, ako je objatie alebo pochvala, ale prijme aj negatívnu pozornosť, keď kričíte. Aspoň si ho všimnete. Posilnite v ňom ale to dobré. Pripomínajte deťom, že ich máte radi. Prejavte úctu, počúvajte dieťa, oceňte dobré správanie a pripomínajte dieťaťu, že ho máte radi. Dobro predsa víťazí nad zlom a tieto láskavé akcie spôsobia, že sa dieťa bude cítiť rešpektované a milované.

Efektívnejším prístupom je pozitívne posilňovanie - pochvala a uznanie za dobré správanie, povzbudzovanie a vedenie k náprave chýb bez ponižovania. Tento prístup podporuje motiváciu, sebadôveru a schopnosť učiť sa z vlastných skúseností.

Výchova k samostatnosti: Od raného veku až po dospelosť

Jednou zo spoločensky potrebných vlastností, ktorú má správna výchova pestovať v dieťati, je veku primeraná odvaha a schopnosť samostatne rozhodovať tak, ako to vyžadujú záujmy a potreby jeho i ostatných. Pri výchove k samostatnosti využívame túžbu dieťaťa po poznaní, jeho potrebu zamestnania, sklon k napodobňovaniu a jeho úsilie o samostatnosť. Preto by mal každý rodič dožičiť a umožniť svojmu dieťaťu čo najviac príležitostí, aby všetko, na čo stačí a je schopné, vykonávalo samo. Zdrojom túžby po samostatnosti je zdravý pocit sebadôvery, presvedčenie dieťaťa, že to vie, jeho úsilie pokúsiť sa o to, a keď sa mu to podarí, ešte viac to zvýši jeho sebadôveru. Najmä každý nový výkon mu dodá odvahu a túžbu po samostatných činoch bez pomoci rodičov. Sebavedomie dieťaťa rodič veľmi podporí, ak mu vysloví uznanie, obdiv a pochvalu.

Kedy vychovávať k samostatnosti? Stále - od mala, cez predškolský vek a školský vek, v priebehu puberty až do dospelosti. Najdôležitejšia je výchova v predškolskom veku. V priebehu puberty sa už zvyšuje túžba po samostatnosti a sebauplatnení a prejavuje sa úsilie dospievajúceho, aby ho už uznávali za dospelého a tak s ním aj jednali. S výchovou k samostatnosti úzko súvisí sebavýchova.

Autonómiu podporujúce rodičovstvo znamená dať dieťaťu šancu skúšať, zlyhávať, uspieť a naučiť sa byť samostatné. Veľmi dôležitým faktorom zdravej osobnosti je viera vo svoje schopnosti, tzv. pocit kompetencie. Kompetenciu dieťa nadobúda v momente, ako zvláda úlohy, ktoré sú o niečo náročnejšie ako je schopné jednoducho zvládnuť.

Čím viac deti komandujeme a rozhodujeme za nich, tým menej budú schopné sa o seba postarať. Matka, ktorá obskakovala dieťa, kritizovala jeho lenivosť, ale nemala trpezlivosť ponechať mu priestor na výpomoc a podieľanie sa na domácich prácach, vychová nesamostatného človeka, ktorý sa nevie postarať ani o seba ani o domácnosť.

Preto je dôležité, aby sme sa obrnili trpezlivosťou a nechali deti skúmať svoje kompetencie bez toho, aby sme zasahovali. U detí podporíte autonómiu nasledujúcim spôsobom: Nastavte štruktúru, stanovte pravidlá. Čím viac benevolencie, tým viac neistoty. Dieťa inklinuje k tomu, aby chápalo svet a efektívne sa doňho zaradilo - a to bez pravidiel nejde. Rodičia, ktorí dieťa neučia spoločenským pravidlám ho odsudzujú k problémom v socializácií.

Dbajte na empatiu a spojenie. Mnohé deti prestanú počúvať ten vnútorný pocit, ktorý im vraví, že je niečo nesprávne, že sa kvôli niečomu cítia zle. Je tomu tak preto, lebo rodičia obyčajne bagatelizujú ich prežívanie, neberú ho vážne a deti zosmiešňujú alebo okríknu. Ale aby sa dieťa vedelo riadiť svojim úsudkom, je nutné podporiť v ňom pochopenie vlastného prežívania.

Nechajte ich rozhodovať. Je veľmi vhodné zapojiť deti do rozhodovania o svojej osobnosti. Samozrejme, všetko s mierou a v rámci limitov, s ohľadom na vek. Napríklad nechajte dieťaťu vybrať medzi dvoma svetrami. Ponúknite medzi dvoma možnosťami desiatej (banán alebo jabĺčko). Tým budete držať pevne v rukách bezpečie dieťaťa, ale zároveň mu dáte pocítiť, že za seba rozhoduje a je samostatné.

Dajte im šance učiť sa a poučiť sa z prirodzených dôsledkov ich konania. Deti sa najlepšie učia z vlastných chýb, nie z toho, že ich kritikou a trestom prinútime cítiť sa zle. Prirodzené následky ich konania sú najlepším učiteľom, upravujú chovanie ale nezasahujú do sebaúcty a sebavedomia osobnosti.

Prax ukazuje, že skúsenosti s výchovou raného obdobia majú pre človeka zásadný význam. Základné osobnostné rysy dieťaťa formuje štýl rodinnej výchovy. Pre dieťa je spočiatku najdôležitejšou osobou matka, ktorá sa o neho stará, neskôr osoba otca, súrodencov a iných členov širšej rodiny. Vývoj dieťaťa je ovplyvňovaný napríklad či je rodina úplná alebo neúplná, ich súdržnosť, socioekonomický štandard. Výsledkom rannej skúsenosti človeka je jeho "základná" osobnosť.

Nikto nemá "patent" na správnu výchovu, všetci rodičia sa učia za pochodu, prípadne z vlastných skúseností (hlavne z tých negatívnych). Citová deprivácia (strádanie) dieťaťa. Zo strany rodiča dochádza k prejavom málo lásky ( nie je to vždy úmyselné) až k zavrhovaniu.

tags: #metoda #substitucie #dieta #vychova