Líška hrdzavá (Vulpes vulpes) je najznámejším druhom líšky na svete. Patrí medzi bežné, stredne veľkých predátorov, ktoré patria do čeľade psovitých šeliem. Väčšina ľudí líšku považuje za škodcu, no možno ju nazvať aj užitočným živočíchom, pretože účinne ničí napríklad škodlivé hlodavce. Nájdeme ju v rôznych prostrediach po celej severnej pologuli, vrátane Európy, Severnej Ameriky, na severe Afriky a Ázie. Vyskytuje sa v rôznych biotopoch, ako sú púšte, tundry, prérie, lesy, poľnohospodárske oblasti a dokonca aj v mestských a prímestských oblastiach. Táto prispôsobivosť jej umožňuje prežiť v rôznych podmienkach, od divočiny až po ľudské osídlenia.
Líšky pripomínajú menšieho psa s končistým piskom. Líška hrdzavá má typickú hrdzavú srsť. Prsty na predných a zadných končatinách sú tmavšie. Papuľa je špicatá. Má podlhovastú lebku a má ju mierne sploštenú. Hlava široká a to spolu s trojuholníkovými ušami dodáva líščej tvári typický vzhľad. Dlhý a huňatý chvost má tmavo alebo svetlo sfarbenú špičku. Telo líšky je nezameniteľné. Má srsť vo viacerých odtieňoch červenej, od žltkastočervenej až po hrdzavohnedú. 10% voľne žijúcich jedincov môže mať čiernu alebo striebornú srsť. Brucho líšky obyčajnej je zvyčajne biele, čo kontrastuje s jej srsťou. Dĺžka jej tela môže dosiahnuť až 1 meter, pričom chvost je dlhý a huňatý, čo pridáva k jej charakteristickému vzhľadu.
Základné sfarbenie líšky obyčajnej je hrdzavo-červené so striebristým nádychom, no vyskytujú sa bledšie i tmavšie varianty. Tmavšie varianty sa nazývajú uhliarky. Líška sa vyznačuje úzkym nosom, podlhovastými zrenicami a pomerne nízkymi končatinami. Výška v pleci je maximálne 35 cm. Huňatý chvost presahuje polovicu dĺžky tela. Líška dosahuje priemernú hmotnosť 5-9 kg, no mimoriadne vyvinuté jedince (napr. vo Švédsku) až 12-13 kg. Európske líšky majú typickú hrdzavú srsť. a zadných končatinách sú tmavšie. Papuľa je špicatá, hlava široká a to spolu s trojuholníkovými ušami dodáva líščej tvári typický vzhľad. Na vzhľad si ju ťažko možno zmýliť s nejakým iným európskym cicavcom. Je v týchto končinách jediným predstaviteľom skupiny. extrémne žlté, belavé, alebo celé tmavé, z ktorých sa vyšľachtili farmové plemená tzv. striebornej a platinovej líšky; mláďatá do ôsmich mesiacov bývajú sivasté; v zimnej srsti sa na líščej kožušine najviac cení striebristý nádych a husté osrstenie huňatého chvosta.
Líška žije v lese, kde sa nachádza aj jej nora, ale aj vo vidieckej krajine a na okrajoch miest. Vo dne i v noci je v strehu. Líšky vedia rýchlo a vytrvalo behať. Lovia zväčša jednotlivo. Raz sa potichu prikradne inokedy sa náhle rozbehne a skočí na korisť. Keď loví vtáky robí sa, že je mŕtva, aby ich neodplašila. Samec je veľmi prezieravý zahrabáva korisť do skrýš, keby nastali horšie časy. Líška hrdzavá je na život nočného lovca skvele vybavená. Jej oči sú špeciálne uspôsobené na videnie v tme. Za bunkami citlivými na svetlo sa nachádza ďalšia vrstva, nazývaná tapetum lucidum. Práve táto vrstva odráža dopadajúce svetlo späť a zdvojnásobuje tým intenzitu obrazu, ktorým líška vníma. Výbornou pomocou pri hľadaní koristi je tiež sluch. Líška vníma dokonca aj nízkofrekvenčné tóny, ktoré spôsoby myška prechádzajúca trávou alebo dážďovka plaziaca sa po zemi myš začuje zo vzdialenosti 200 metrov. Pri love niekedy vyskočí do výšky 1 meter a pri dopade na zem sa koristi zmocní prednými labami. V tom prípade líška počuje šušťanie ich štetiniek.
Líška hrdzavá je veľmi prispôsobivá a zloženie svojej potravy bez problémov mení podľa prostredia, v ktorom práve žije. Líška sa pravdepodobne živí našimi odpadkami. Líšky sa často v noci pohybujú po poliach alebo pozdĺž zarastenej železničnej trate, kde nachádzajú zvyšky potravy. Na pobreží mora plieni hniezda čajok, vyciciava ich vajíčka a požiera mláďatá, v lesoch loví myši a divoké králiky. Nepohrdne ani hmyzom. Dôležitú časť líščieho jedálnička tvoria dážďovky, hlavne preto, že je ich všade dosť. Okrem toho loví rôzne zvieratá vhodnej veľkosti, srnčatá, zajace, rôzne hrabavé vtáky či škrečky. Zožerú aj žaby alebo zdochnuté ryby. Konzumujú i pandravy a iné larvy hmyzu, kobylky, chrobáky. Občas zohráva značný význam aj rastlinná potrava napr. Hlavnou potravou líšky v každom ročnom období sú menšie cicavce, hlavne hraboš. Okrem hrabošov môže byť krt obyčajný. Z prijatej potravy tvoria malé druhy cicavcov 42,2 až 74,4 %. Vtáky sú ďalšou významnou zložkou potravy 10 až 30,9 %. Ostatné druhy stavovcov (obojživelníky, plazy a ryby) tvoria len malý podiel od 0,8 až 2,1 %. Rastliny a ich plody tvoria malé percento potravy.
Rozmnožovanie a výchova mláďat
Mimo obdobia rozmnožovania žijú zvieratá oboch pohlaví samotársky. Väčšinu dňa trávia vo svojej nore pod zemou alebo v pelechu na povrchu. Obdobie rozmnožovania pripadá na zimu (január - február). Kvôli nízkemu veku, ktorého sa väčšina líšok vo voľnej prírode dožíva, vrhajú samice mláďatá dvakrát až trikrát za život, zatiaľ čo samec splodí potomstvo väčšinou iba raz za život. Líške niekedy pomáha s odchovom mláďat jej sestra, ktorá sama práve mláďatá nemá, alebo niektorá z jej najstarších dcér. Tieto tety tak zbierajú veľmi cenné skúsenosti pre odchov vlastných mláďat v budúcom roku. Krátko pred pôrodom má samec alebo samce - (niekedy žijú dva samce pohromade a jednou samicou) - zakázaný vstup do nory. Oči a uši sa líšťatám otvárajú dva týždne po narodení, po štyroch týždňoch prvý krát opúšťajú bezpečie nory. Prvú mäsitú potravu dostávajú natrávenú od matky, takže prechod z materinského mlieka na pevnú potravu prebieha plynule. Líšťatá sú už od najútlejšieho veku veľmi hravé, neposedné a zvedavé a rýchle rastú. Už v septembri, to znamená vo veku zhruba šiestich mesiacov, vážia rovnako ako rodičia. Rýchlo si osvojujú umenie loviť a rozchádzajú sa, aby sa našli vlastné územia. Pohlavne dospievajú ako desaťmesačné. Samec zostáva pri samici aj počas výchovy mláďat a pomáha zaobstarávať potravu. Koncom jesene sa však rodina rozpadá. Pohlavnú dospelosť dosahujú v 10 mesiacoch veku.
| Charakteristika | Hodnota |
|---|---|
| Obdobie párenia | Január - február |
| Dĺžka gravidity | 49 - 55 dní (niekde uvádzané 50-55 dní) |
| Počet mláďat vo vrhu | 4-5 (niekde uvádzané 1-11, priemer okolo 5) |
| Otváranie očí a uší | 2 týždne po narodení |
| Prvý výstup z nory | 4 týždne po narodení |
| Dojčenie | 7-8 týždňov |
| Pohlavná dospelosť | 10 mesiacov |
Gravidita trvá 55 dní, mláďatá sú schopné samostatného života v 8-10 týždňoch. Mláďatá sa prvýkrát odvážia isť von samé vo veku 4-5 týždňov. Keď je nedostatok potravy, až 70 % samíc zostáva neplodných. V takých prípadoch sa môže počet mláďat u gravidných líšok znížiť na 1-2. Z oblastí, kde nenájdu dostatok potravy, po čase migrujú preč.
Výskyt a rozšírenie
Líška hrdzavá je najrozšírenejší mäsožravec na svete, ktorý sa vyskytuje takmer v celej Európe, obýva tiež severnú časť Afriky, celú strednú a severnú Áziu a Severnú Ameriku. Pôvodne žila v Severnej Amerike, Európe a Ázii. V polovici 19. storočia bola vzsadená v Austrálii. Vďaka svojej prispôsobivosti a inteligencii nie je priamo ohrozená. Obýva Európu, Áziu, severnú Afriku a Severnú Ameriku. Z 35 geografických rás palearktickej oblasti žije u nás líška hrdzavá európska (Vulpes vulpes crucigera), rozšírená vo veľkej časti Európy. Líška je náš najbežnejší mäsožravec. Vyskytuje sa prakticky vo všetkých typoch biotopov, kde nájde vhodnú potravu. Podmienkou je len miesto, kde si môže nájsť úkryt.
Životným prostredím líšky sú všetky typy krajiny. Úzke a štíhle telo je prispôsobené na život v brlohu, ktorý si buď sama vyhrabáva alebo využíva jazvečí. Brloh si volí vždy s najväčšou opatrnosťou. Líšky obsadzujú územie s veľkosťou 1-10 km2 a značkujú ho močom, výkalmi a pachovými výlučkami z análnej žľazy. Párenie sa odohráva koncom zimy alebo začiatkom jari, kedy sa samice ozývajú tajuplným zavýjaním. V oblasti, kde sa intenzívne loví, 70% z nich uhynie v prvých dvoch rokoch života (sú zastrelené).
Líška a človek
Po dlhé stáročia človek líšku prenasledoval a lovil ju pre jej krásnu kožušinu. V Anglicku lovci cvičili psy, špeciálne určené na lov líšok. Tieto lovy však začali časom u verejnosti vyvolávať veľmi silné pobúrenie. Líška je jedným z najčastejších prenášačom vírusu besnoty. Ak sa besná líška stretne so psom a pohryzne ho, môže pes toto ochorenie opäť uhryznutím preniesť na človeka a spôsobiť mu tak veľmi vážne zdravotné ťažkosti. Hoci sú líšky po celé desaťročia prenasledované rozhrabávaním ich nôr i strieľaním, nebezpečenstvo besnoty u nás nie je úplne zažehnané. Líška hrdzavá je jedným z hlavných nosičov vírusu besnoty, ktorý môže mať závažné následky pre zvieratá aj ľudí. Besnota je vírusové ochorenie, ktoré sa prenáša hlavne prostredníctvom slín infikovaných zvierat, a líška hrdzavá je známa tým, že sa môže infikovať týmto vírusom. Okrem besnoty môže líška prenášať aj alveolárnu echinokokózu, ktorá je vyvolaná malým parazitom z triedy pásomníc. Pri sťahovaní koží z ulovených líšok nechránených rukami sa človek môže nakaziť i nebezpečnou leptospirózou; aj prvky vyvolávajúce toxoplazmózu sa môžu preniesť na človeka.
Jesenná vakcinácia líšok proti besnote
Za posledné roky sa správanie líšok zmenilo. Stratili doterajší pocit strachu z ľudí a dokonca priamo vyhľadávajú miesta obývané ľuďmi a s veľkým turistickým ruchom, pretože je tam ľahko dostupná potrava. Čoraz častejšie sa objavujú v prímestských záhradách a stavajú si brlohy. Dokonca aj v niektorých dedinách, či mestách môžete za súmraku a úsvitu čoraz častejšie vidieť líšky, ktoré hľadajú potravu. Zmenilo sa aj každodenné správanie líšok. Predtým nočný dravec teraz hľadá potravu aj za bieleho dňa a stal sa z neho teda denný predátor. Vo väčšine prípadov nie je dôvod báť sa líšok. Tieto zvieratá sú plaché a väčšinou sa snažia vyhnúť kontaktu s ľuďmi. Ak máte podozrenie, že líška vykazuje nezvyčajné správanie, je lepšie sa jej vyhnúť.