Nástup do škôlky je významným krokom v živote dieťaťa a často býva spojený s adaptačnými ťažkosťami. Nechuť, odmietanie či strach z neznámeho prostredia môžu dieťa veľmi stresovať. Rodičia by preto mali dôkladne zvážiť, kedy je dieťa pripravené na odlúčenie od rodiny a ako ho na škôlku čo najlepšie pripraviť.
Psychologička Katarína Trlicová zdôrazňuje, aké dôležité je správne pripraviť dieťa na škôlku. Cieľom je nielen hladký adaptačný proces, ale aj to, aby sa dieťa na škôlku tešilo a čo najlepšie sa aklimatizovalo na toto preň spočiatku cudzie prostredie. V prvom rade je kľúčové, aby deti vedeli, že po ne do škôlky prídete. Keďže malé deti ešte nemajú dobre vyvinuté vnímanie času, zmiznutie rodiča môže byť pre ne desivé, pretože to môže znamenať, že už sa nikdy nevráti. „Pocit istoty a bezpečia je z psychologického hľadiska pre dieťa v predškolskom období výnimočne dôležitý," uviedla psychologička.
Je nevyhnutné deťom dopredu vysvetľovať, čo sa v škôlke bude diať, na čo sa majú pripraviť, ako bude prebiehať ich deň, na aké aktivity sa môžu tešiť a aké prekvapenia ich tam čakajú. Zároveň im treba vysvetliť aj pravidlá správania sa. „Hovorte s dieťaťom o tom, čo sa v materskej škole robí a aké to tam je. Vyzdvihujte pozitívne veci, že sa veľa naučí, spozná nových kamarátov, bude sa hrať s novými hračkami a dieťa sa do škôlky začne tešiť,“ odporúča aj učiteľka MŠ Alena, ktorá pracuje s deťmi už tri desiatky rokov.
Kedy je vhodný čas dať dieťa do škôlky?
Dieťa je podľa psychologičky pripravené navštevovať materskú školu vtedy, keď sa vie odpútať od rodiny a nebráni sa novému prostrediu. „Rodičia vedia a cítia, kedy je ich dieťa pripravené. V nerozhodných situáciách sa môžu obrátiť na detských psychológov a vstup do predškolského zariadenia prekonzultovať," zdôraznila.
Čo robiť, ak dieťa predsa len odmieta škôlku?
Strach z neznámeho môže u dieťaťa viesť k odmietavému postoju ešte pred nástupom do škôlky. Signály si dobre všímajte, pretože od toho, ako ich doma spracujete a ako sa k nim postavíte, môže závisieť aj priebeh následnej adaptácie na škôlku a cudzie prostredie. Je preto dôležité, aby rodičia dieťa neignorovali a jeho obavy nezľahčovali. Potrebné je vhodne a veku primerane dieťaťu vysvetliť, čo sa bude v škôlke diať, vyzdvihnúť pozitíva, oboznámiť ho s jeho povinnosťami, ale aj možnosťami, čo v škôlke robiť, ako sa správať, za kým ísť, ak sa cíti smutne.
1. Pozor na stres, má fyzické prejavy
Stres nikdy nepodceňujte. Ako dôsledok sa môžu objaviť napríklad bolesti brucha, kŕče, zvracanie aj nevoľnosť, bolesti hlavy a nechuť ísť do škôlky. Vtedy by ste mali zistiť, kde strach pramení a s dieťaťom o všetkom hovoriť. Napríklad mu robia zle kamaráti, kričí pani učiteľka. Počúvajte dieťa pozorne, podporujte ho, dôvera, ktorú si vzájomne vybudujete, pretrvá až do obdobia školy. Oceňte úprimnosť, netrestajte a riešte problém (napr. sa stretnete s pani učiteľkou, riaditeľom škôlky).
„Dajte dieťaťu najavo, že rozumiete jeho prípadným obavám a uistite ho, že mu veríte, a že to určite zvládne. Zvýšite tak jeho sebadôveru. Zároveň mu dovoľte zobrať si so sebou niečo dôverné, napríklad obľúbenú hračku. Bude sa cítiť istejšie,“ radí ďalej pani učiteľka Alenka. Nezabúdajte však ešte na jednu maličkosť - detičky plačú aj vtedy, keď plačú ich mamičky. Podľa psychológov a psychologičiek by deti nemali vidieť rodičov plakať, keď ich nechávajú v škôlke, ani zúfalý výraz na ich tvárach.
2. Hra na zvieratká, idúce do škôlky
Ak to nejde podľa plánu, vezmite si na pomoc hru, napríklad zvieratká, ktoré čakajú na vláčik a majú sa odlúčiť. Čo čaká zvieratko mamičku, ktorá uteká do práce, čo zvieratko dieťatko, ktoré ostáva v škôlke? Ako bude vyzerať program zvieratka mamičky a ako program zvieratka dieťatka? Presne časovo ohraničte, odkedy dokedy zvieratká budú tráviť čas separovane, kedy sa znovu uvidia. Ukážte, čo všetko zvieratko v škôlke bude čakať, ako sa môže zabávať, s kým sa hrať a zhovárať.
3. Čítanie kníh s tematikou škôlky
Ak sa vám zdá, že hra so zvieratkami či iná hra nepomohla, alebo to chcete doma ešte viac doladiť, vezmite si na pomoc detské knižky s tematikou škôlky. Čítajte si spoločne, ukazujte obrázky, kto sa tvári ako a prečo, ako sa cíti, čo mu pomohlo, čo objavilo, aké dobrodružstvo zažilo, čo mu to dalo. Pýtajte sa dieťaťa, čo si o tom myslí, ako by sa správalo ono, keby je na mieste hlavnej postavy z knižky, čo by mu poradilo.
4. Ako si sa malo v škôlke?
Netreba na strach dieťaťa zabúdať ani po nástupe do škôlky. Musí cítiť záujem rodiča, teda by ste sa ho mali spýtať, ako sa v škôlke malo. Ale nie konkrétne túto otázku, ktorá je pre malé deti nič nehovoriaca. Pýtajte sa konkrétne na detaily - s kým sa hralo, akú hračku objavilo, čo robili pred obedom, čo papkali na obed, ako vyzerala pani učiteľka a ako sa tvárila, s kým sa zhováralo, čo robilo na preliezkach, bolo vonku? Pršalo?
5. Trpezlivosť
V neposlednom rade musia byť rodičia trpezliví, pretože dieťa si nemusí zvyknúť hneď. Adaptačné procesy a prvé mesiace v škôlkach často narušia aj choroby a blíži sa aj chrípková sezóna s chladnejším počasím, čo tiež deťom neuľahčuje zvykanie si. Obrňte sa trpezlivosťou a s deťmi pracujte počas celého školského roka, to znamená čítajte si, hrajte sa, trávte čas spolu a veľa sa pýtajte, zhovárajte a strach, smútok či stres nebagatelizujte ani neignorujte. Uznajte túto emóciu a priznajte, že ju cítite rovnako.
6. Keď nemôžete dieťa vyzdvihnúť, pošlite poň niekoho známeho
V neposlednom rade treba pripomenúť aj vec, ktorá sa rodičom občas stáva - vo víre povinností jednoducho dieťa zabudnú vyzdvihnúť, zle sa pochopia s druhým rodičom, alebo meškajú a dieťa ostáva v škôlke posledné. Pre deti to nie je dobrý pocit. Psychologička Gabriela Herényiová konštatuje: „Rodičia by sa mali držať toho, aby prišli pre dieťa čo najskôr, ako sa im bude dať. V žiadnom prípade by nemali deti zabúdať, lebo sú to veľmi silné negatívne zážitky, ak má dieťa pocit, že je v škôlke posledné a nikto pre neho nepríde. Pre dieťa by mal niekto z rodiny prísť do 15.30 až 16.00, aj keď nám to pracovné povinnosti nedovoľujú."
7. Ak to nejde, tak to nejde
Niekedy predsa len adaptačný proces nevyjde na jednotku a podľa vašich predstáv. Nebojte sa, ako sme vyššie spomínali, byť trpezlivý a s dieťaťom tráviť viac času, napríklad ho vyzdvihujte zo škôlky skôr, alebo ho nechajte vyzdvihnúť skôr starším a zodpovedným súrodencom, babkou, tetou, ak máte možnosť, alebo zvážte výmenu škôlky za menšiu, prípadne skúste opatrovateľku.
Ak máte tú možnosť, porozprávajte sa s pani učiteľkou prípadne vyhľadajte psychologickú pomoc a nebojte sa skúsiť to o rok znova a netrápiť sa zbytočne vy ako mamička a vaše dieťa. O rok (alebo aj skôr) možno bude pripravenejšie, zrelšie a aj vy budete mať čas pracovať s dieťaťom tak, aby sa do škôlky tešilo - na hry, kamarátov aj pani učiteľky.
Detská psychologička o adaptácii v škôlke
Škôlka ponúka deťom širokú paletu skúseností, zážitkov a rozvoja. Je to výborné miesto na to, aby si dieťa vyskúšalo a zdokonalilo interakciu s rovesníkmi, naučilo sa pár životne dôležitých lekcií, ako napríklad požičiavať, striedať sa, akceptovať stanovené pravidlá a pripravilo sa na školu. Nie je to ľahká situácia, ani pre dieťa, ani pre rodiča. Drobec prichádza do úplne nového zariadenia, vidí neznámych ľudí, nepozná deti okolo neho. Rodič to sleduje, vníma citové rozpoloženie dieťaťa a v duchu sa spytuje, či bola škôlka skutočne dobrá voľba. Toto je kľúčový moment, pretože odborníci tvrdia, že ak je rodič pripravený na škôlku a novinky, ktoré prinesie do ich rodinného života, je pripravené aj dieťa. Ak váha, dieťa to bude emočne ťažko zvládať.
Škôlkar, ktorý zvládol adaptačný proces a teší sa na nové dobrodružstvo, však môže na ceste zažiť aj zopár nepríjemných zážitkov. Nie každá chvíľa bude podľa jeho predstáv, čo môže vyvolať frustráciu, plač, hnev, agresivitu či smútok. Detská psychologička a majiteľka škôlky Petra Arslan Šinková hovorí, že pri problémovom správaní detí je kľúčová spolupráca a komunikácia medzi škôlkou a rodičmi. „V zásade neriešime s učiteľkami problematické správanie dieťaťa za jeho prítomnosti. Odporúčam dohodnúť si konzultáciu s vedením škôlky alebo s pani učiteľkami bez prítomnosti dieťaťa.“ Nevhodné správanie dieťaťa môže byť odrazom domácej atmosféry. Niekedy rodičia prenášajú na dieťa svoje obavy a strachy a zneisťujú ho tým. Drobec potom odmieta jesť alebo sa môže začať pocikávať.
V procese adaptácie sa správajú inak
Podľa psychologičky je rozdiel medzi správaním sa detí počas adaptácie a po nej. Ak sa napríklad dieťa nechce odlúčiť od rodiča, zapojiť sa do diania, či hrať sa s rovesníkmi, je to v procese adaptácie v poriadku a je to jeho prirodzená reakcia. Časom sa to môže zmeniť, aj s podporou skúsených a citlivých učiteliek. „Deti na začiatku adaptácie potrebujú získať istotu. Väčšina z nich je v úlohe pozorovateľov. Pozorujú, čo sa v škôlke deje. Nemajú ešte potrebu zapájať sa, najprv si chcú z bezpečnej vzdialenosti ostatné deti, učiteľky a aktivity preskúmať,“ vysvetľuje P. Arslan Šinková. Podľa nej skúsená učiteľka nájde spôsob, ako aktivitu pre dieťa zatraktívniť a povzbudiť ho. „Je vhodnejšie netlačiť deti do aktivít, keď nechcú. Skúsme ich motivovať, ale nevyvíjať tlak. Postupne sa začnú zapájať.“ Učiteľky, ktoré okrem vzdelávania a výchovy pracujú aj na rozvíjaní sociálnych zručností dieťaťa, pomôžu aj s možnými problémami v kolektíve, napríklad so začlenením kvôli tomu, že sú deti príliš hanblivé, alebo naopak, príliš dominantné, či s odmietaním aktivít.
Zo začiatku je v poriadku aj to, že dieťa sa nevie hrať s inými, ale je samo. Dôležité je na začiatku procesu adaptácie dieťaťu poskytnúť pozornosť a vo väčšej miere sa mu venovať. Keď sa dieťa v škôlke cíti isto a bezpečne, postupne ho učiteľka zapája do aktivít s inými deťmi. „Stretávame sa s deťmi, ktorým rodičia robili program celý deň a teraz sa nevedia samé zahrať. Učíme ich to postupne. Ponúkame im aktivity, ukážeme im, ako sa môžu zahrať a dáme im priestor, aby to skúšali samé,“ objasňuje P. Arslan Šinková.
Každé dieťa čakajú iné výzvy
Kolektív detí v škôlke je rôznorodý, každý drobec je iný a jedinečný. Niekto má energickú povahu a rád by organizoval celú triedu, iný vždy zostane na konci radu. Ak sa dieťa nevie presadiť, najmä vo väčších kolektívoch, zostáva takpovediac „v kúte“, pretože učitelia musia viac riešiť „akčné deti“. Psychologička však tvrdí, že to nie je to správne, pretože sociálne zručnosti a zdravé sebavedomie je dôležité rozvíjať aj u týchto ostýchavejších detí. „Učiteľ by sa mal snažiť ukázať, ako by dieťa mohlo reagovať inak. Komunikovať s ním spôsobom...čo by si mohol urobiť, aby ti tú hračku dal? Povzbudiť ho...Vidím, že by si tú hračku chcel, skús si ju vypýtať...“
Ak sa, naopak, dieťa presadzuje až príliš a keď nie je po jeho vôli, nespolupracuje, je potrebné ho usmerniť. Dať mu možnosť prejaviť sa a dávať mu pozitívnu pozornosť. Je tiež dôležité učiť ho, že nie vždy musí byť prvé a je to v poriadku. „Výborné sú na to spoločenské hry. Dieťa nenechávame naschvál vyhrávať. Je vhodné, aby sa naučilo zvládať aj prehru. Keď si dieťa nevie nájsť ani po čase kamarátov, je dôležité nájsť príčinu. Možno je príliš hanblivé alebo nátlakové a kamarátom takéto správanie neimponuje. Detská psychologička odporúča popracovať na tých vlastnostiach a prejavoch správania u dieťaťa. „Dobré je sa s ním rozprávať na tému priateľstvo. V rámci skupiny detí sa nájdu aj také, ktoré ubližujú ostatným, aj také, ktoré sú ich ľahkým terčom. V prvom prípade je potrebné všímať si, kedy sa to deje a porozmýšľať nad tým, ako takým situáciám predchádzať. Potrebné je zistiť, či je dieťa agresívne aktívne alebo pasívne, či je to reakcia na niečo alebo impulzívnosť. P. Arslan Šinková radí učiť agresívne dieťa zareagovať inak. „Napríklad mu môžete navrhnúť, aby namiesto buchnutia povedalo, vráť mi tú hračku.“ V opačnom prípade, ak spolužiak, či spolužiačka bije vaše dieťa, naučte ho ochrániť sa, postaviť sa agresorovi so slovami: „Nerob mi to!“
Väčšina úvodných ťažkostí sa vyrieši
Hociktorému dieťaťu sa môže v škôlke stať malá nehoda. Mnohé deti sa zabudnú v zápale hry vypýtať na toaletu alebo sa hanbia a nemajú ešte v učiteľke dostatočnú istotu. Keď sa váš syn, či dcéra pociká, nemali by ste tomu pripisovať väčší význam, než to má. „Nerobte z toho vedu. Nehody sa stávajú a pokiaľ nie sú pravidelné, nič sa nedeje. Neriešte to,“ odporúča P. Arslan Šinková a dodáva, že aj učiteľka by mala dbať o to, aby sa deti chodili pravidelne vycikať.
Psychologička upozorňuje aj na rozdiel medzi pocikaním sa a pocikávaním sa na pravidelnej báze. „Deti takto môžu reagovať na väčší stres, príliš veľa zmien a zvýšených nárokov. Neodporúčame preto napríklad dieťa počas nástupu do škôlky súčasne odplienkovávať, prichádza totiž naraz o viaceré istoty.“ Pokiaľ je dieťa dostatočne dlho odplienkované a začne sa pravidelne pocikávať, treba tiež vylúčiť, či nemá zo škôlky príliš veľký stres. Citlivé deti potrebujú postupnú adaptáciu.
Ako môžete pomôcť dieťaťu so škôlkou:
- Skúste ho podporovať v samostatnosti. Niektoré činnosti sa dajú nacvičiť aj doma, no na niektoré musí dieťa dozrieť. Napríklad pri obliekaní, či vyzliekaní odporúčam rodičom, ale aj učiteľom nerobiť všetko za dieťa. Vhodné je získať ho pre spoluprácu bez vyvíjania tlaku. Môžete mu napríklad povedať: „V poriadku, pomôžem ti vyzliecť sa, ale ty si skús dať dole aspoň topánky, nohavice. V zmysle niečo ja, niečo ty.“
- Ak dieťa nevie v škôlke zaspať, je dôležité, aby ste učiteľky v škôlke informovali, ako dieťa zaspáva, aké má rituály. Niektoré má obľúbenú hračku, iné obľubuje pohladkať po chrbátiku, iné nemá rado byť prikryté. Doma by ste sa mali snažiť dieťa privykať chodiť spať zhruba v čase, kedy sa chodí spávať v škôlke. Približne po dvoch týždňoch sa mu nastavia tzv. vnútorné hodiny a oveľa lepšie zaspí. Často deti majú problém zaspať na začiatku adaptácie v škôlke. Zvykajú si na pani učiteľku, prítomnosť iných detí a nové prostredie.
- Počas adaptácie mnohé deti jedlo odmietajú, po čase sa to zvyčajne zmení. Keď dieťa nechce jesť v škôlke, nenúťte ho. Dobré je motivovať ho hravou formou, aby ochutnalo. Často deti reagujú odmietavo na to, čo nepoznajú a vidia prvý krát.
Plač, odmietanie, hnev, vzdor… Niektoré rána keď dieťa nechce ísť do škôlky sú jednoducho ťažké. Rodičia niekedy odchádzajú zo škôlky s ťažkým srdcom, keď za sebou počujú krik svojho dieťaťa. Niekedy sa v nás ozve pochybnosť - robím dobre? Je táto škôlka v poriadku? Je moje dieťa v poriadku? Nie každé dieťa ide ráno do škôlky s úsmevom. A nie každému dieťaťu je v škôlke dobre každý jeden deň. Z pohľadu dieťaťa je úplne logické, že nechce byť oddelené od mamy či otca. Dieťa nevníma dôvody, prečo musí rodič ísť do práce, nevidí logistiku rodinného rozpočtu ani potrebu „fungovať“. Vidí len to, že musí ísť niekam, kde to možno nie je celkom podľa jeho predstáv. Z pohľadu rodiča je zase často škôlka nutné riešenie, ktoré je zároveň aj to najlepšie dostupné riešenie. Rodič musí pracovať, živiť rodinu, niekedy si musí vydýchnuť, postarať sa o seba alebo o iné deti.
Čo ak dieťaťu naozaj nie je dobre? Možno pocit viny. Možno smútok. Možno hnev, že musíme ísť do práce a nemôžeme byť s ním doma. Alebo s ním jednoducho doma vydržať nedokážeme. My dospelí máme tendenciu hneď prepnúť do režimu „presvedčiť ho“. A v tom všetkom zabúdame na jednu vec - že dieťa nepotrebuje, aby sme to vyriešili. „Vidím, že sa ti tam dnes vôbec nechce. „Nechceš ma pustiť. Je ti smutno. Je ti ťažko. „Neviem to zmeniť. „Aj keď ti je teraz smutno, viem, že to zvládneš.“ Uznanie pocitov neznamená, že ich musíme vyriešiť. Lebo áno - niekedy je škôlka pre dieťa náročná. A áno - často pre rodiča ide o najlepšie možné riešenie, ktorá má právo urobiť. Nie je. Dieťa má právo nesúhlasiť. Má právo plakať. Ráno býva často plné emócií - niekedy detských, niekedy rodičovských, často oboch. Rituály dávajú deťom pocit istoty a predvídateľnosti. tajný pozdrav (napr. Deti nevedia predvídať budúcnosť. „Dnes budeš v škôlke, potom ťa poobede vyzdvihnem a pôjdeme spolu domov.“
9 tipov ako zvládnuť nástup do škôlky
