Detská kresba je fascinujúcim oknom do sveta fantázie, emócií a kognitívneho vývoja dieťaťa. Jedného dňa, keď dieťa trošku podrastie, vezme do ruky kúsok tehly, ceruzku alebo kriedu a začne čmárať. Čoskoro sa naučí kresliť panáčikov, zvieratká, chalúpky, poväčšine také bytosti a veci, ktoré sú mu blízke.
Estetická stránka detskej kresby nebola vždy v centre pozornosti. Azda už definitívne pominuli časy, keď sa detské kresby považovali len za akési neumelé čmáranice a machľaniny. Prvý, čo zbúrali bariéry „aristokratického“ umenia a upozornili aj na špecifické hodnoty umenia detí boli francúzski kubisti, v ktorom najnástojčivejšie rezonovali nové umelecké potreby. Aj v úsilie expresionistov sa stretlo s úsilím detí, pretože každá detská kresba je deformáciou, zvýraznením toho, čo dieťa považuje za dôležité.
Súviselo to nakoniec nielen s izolovanosťou duchovných zápasov dospelých od sveta detstva, ale aj s prehliadaním vlastného života dieťaťa, považovaného iba za akési nutné zlo na prechode k dospelosti. Napríklad ešte na maľbách z baroka je dieťa pozbavené akejkoľvek individuality. V klasicizme je iba dekoratívnym doplnkom určitého príbehu až romantizmus ho prijíma do stredu dospelých aspoň vo chvíľach rodinného obedu alebo na výlete. Meštiacka kultúra však objavuje aj detské kresby, uvedomuje si ich dôležitosť pre rozvoj detskej psychiky a najprv vo Francúzsku, potom v Nemecku propaguje kreslenie detí v školách, pod dozorom učiteľa. V roku 1887 vyšla prvá teoretická práca o detských kresbách. Napísal ju Corrado Ricci a nazývala sa „L´arte del bambini“ čiže „Umenie dieťaťa“. Estetická stránka ho však nezaujíma, ide mu len o psychologickú analýzu.
Ako celý duchovný rozvoj dieťaťa aj vývin jeho prirodzeného nadania vyjadrovať sa kresbou je závislý od sociálneho prostredia, v ktorom dieťa žije. V priaznivých okolnostiach detská kresba predchádza všetkými štádiami svojho zákonitého rozvoja v zázračnej jednote s potrebami citovej aj rozumovej evolúcie.
Vývojové štádiá detskej kresby
Prvý záujem o kreslenie po papieri, môže dieťa prejaviť veľmi zavčasu, len čo je schopné funkčnej špecifickej manipulácie s predmetmi: začiatkom druhého roka svojho života. Spolupráca oka a ruky vstúpi do hry o niekoľko mesiacov neskôr, a vtedy už môžeme hovoriť o začiatkoch detského kreslenia k týmto začiatkom kresby sa dieťa dostáva približne v šestnástom až dvadsiatom druhom mesiaci života.
Nezobrazujúce obdobie (11 - 20 mesiacov)
Je to nezobrazujúce obdobie, kedy sa dieťa iba oboznamuje s podstatou kreslenia a vytvára prvé čarbanice, ktoré nemajú žiadny zmysel. Deje sa tak okolo 11 - 20 mesiaca jeho života. Dieťa okolo jedného roka zisťuje, že ceruzka alebo štetec s farbou zanecháva určitú stopu. Vytvára bodky a škvrny. Typický je pohyb v rýchlom tempe, ktorý je pre dieťa uspokojivý. Neskôr sa toto tempo spomalí. Aj keď sa to môže zdať zbytočné a často špinavé tvorenie, je dôležité poskytnúť dieťaťu priestor na kreslenie. Aj toto „kreslenie“ má vplyv a posúva deti k ďalšiemu stupňu.
Obdobie čmárania a izolovaných predstáv (2 - 3 roky)
Dieťa v tomto období už dokáže zvládať čmáranice rôzneho druhu. Dokáže už rozpoznávať rozdiely vo svojich čmáraniciach a je preň obyčajný krúživý pohyb v rýchlom tempe uspokojivý. Neskôr sa toto tempo spomalí. Dieťa sa naučí časom vytvoriť uzavretý objekt, ovál. Hoci pre dospelého človeka tieto čmáranice nemajú žiadny význam, resp. nedokáže ich k ničomu prirovnať, deti v tom majú úplne jasno. Dokážu povedať, čo nakreslili a zmeniť tento obsah aj niekoľko krát. Vo veku 1,5 - 2 roky už po prvý krát dokáže dieťa vymyslieť konštrukciu skutočnosti. Svojím pozorovaním a vnímaním vzťahov okolo seba sa snaží o ich zachytenie. Už 2,5 ročné dieťa je schopné hrať sa s kľukatou čiarou, z ktorej neskôr vytvorí abstraktný ornament. Pred tretím rokom života spoznáva tvary ako je kruh, špirála a pod. Dieťa začne hľadať rovnováhu a objaví ďalšie dva tvary, štvorec a trojuholník. Tieto pratvary je možné už zmysluplne kombinovať, obmieňať a vyberať z nich jednotlivosti - uhly a krivky.
Prvé kresby dieťaťa, po tom, ako už funkčne berie do ruky ceruzku alebo kriedu a svoje kresby aspoň trochu zrakovo kontroluje, sú obyčajne kmitavým pohybom šikmých čiar črtaných jedným ťahom sprava doľava alebo naopak, približne v päťdesiat stupňovom uhle. Pripomína to akýsi seizmografický zápis, zaznamenáva všetko okolo seba. Vtedy už dieťa spravidla strieda uhol kmitania priečnych čiar a čmára vo všetkých smeroch, pričom prerušuje jednosmernosť kmitania, a tak svoje obrazce zauzľuje, no čo je najdôležitejšie, začína ich navzájom oddeľovať a izolovať. Oddeľuje ich od seba podľa toho, akým smerom začína viesť čiaru napr. najprv začne čmárať zľava doprava, potom osobitne zhora nadol a zase iným spôsobom až časom vytvára pravidelné lineárne a plošné útvary - všelijaké kolieska, oblúčiky, mnohouholníky, uhly atď. Dieťa si ich však neuvedomuje, dochádza k nim celkom náhodou pohybovou hrou. Po prvých ohraničovaniach amorfných čmáraníc a po vydelení špirálovitých a kruhových foriem spontánny vývin detského kreslenia prechádza do vyššieho štádia.
Situačná kresba a hlavonožce (3 - 4 roky)
Okolo tretieho roku života udrie do očí dieťaťa nápadnosť kruhového tvaru v ostatnej amorfnej spleti čiar a pripomenie mu podobu nejakej dôverne známej veci (napr. guľatú loptu alebo jabĺčko). Spočiatku obyčajne dieťa vo svojej kresbe pomenúva ľudí, potom zvieratká a premety pripomínajúce najjednoduchšie literárne tvary. K cíteniu tvaru sa postupne pripája farebné cítenie, umožňujúce považovať za objekt každú beztvarú škvrnu, najmä ak je farebne odlišná. Postupne sa vytvára aj zmysel pre proporčné vzťahy. Dieťa vkresľuje do kruhového útvaru menší kruh ako výtvarný symbol očí a úst, alebo k nemu prikresľuje zvlnenú čiaru ako symbol tela, alebo nad väčším kruhom nakreslí menší kruh a potom ešte menší, až je z toho predstava snehuliaka.
Okolo tretieho roku dieťa kreslí univerzálne postavy ľudí - hlavonožcov. Postava je vyjadrená kruhom predstavujúcim hlavu aj trup súčasne. K nemu prirobí dieťa dve čiarky - nohy. Niekedy prikreslí ešte ruky. Ako dieťa rastie, na postave mu pribúdajú detaily. V tvári pribudnú oči, ústa, nos. V 3. roku prechádza čmáranie do uzavretej formy. Tvar je už ohraničený a podobá sa na človeka.
Dieťa svoje znalosti ani plne nevyužíva, pretože jeho kreslenie je úsporné, podlieha princípu čo najmenej námahy, preto redukuje počet detailov v kresbe na to najpodstatnejšie. Napr. na obrázku môže dedo fajčiť z nádhernej fajky, dokonca i vyzdobenej všelijakými ornamentami, ale nemusí mať dve ruky, pretože na pridŕžanie fajky mu stačí jedna.
Nepravidelné koliesko prestavujúce hlavu, ku ktorému je z niektorej strany prikreslená zvlnená čiara ako symbol ostatného tela. Postupne do toho kolieska, ktoré sa zväčší, dieťa vkreslí najdôležitejšie detaily ľudskej tváre: najprv oči, potom ústa a nos. Tieto detaily zo začiatku nie sú správne umiestňované (oči môžu byť vedľa hlavy, nos nad očami, alebo vodorovná čiarka, symbol úst, je na úrovni bodiek. Keď dieťa začne správne umiestňovať jednotlivé časti hlavy pribudnú k nim ďalšie (uši, vlasy...), postupne začína dieťa odlišovať trup od končatín, jednotlivé články prstov atď.
Dieťa neodkresľuje veci, nekopíruje zdanie, a preto si mimovoľne osvojuje niektoré prvky mimoeurópskych estetík, ktoré nie sú založené na princípe napodobnenia zdanlivých foriem predmetnej skutočnosti.
Pokrok v kresbe postavy (4 - 5 rokov)
Dieťa skúša kresliť na papier svoje predstavy. Rozvíja si vnímanie pre proporcie. Dokáže zakresliť menší tvar do väčšieho, oči na tvár a gombíky na košeľu. Malý umelec už nie je sám, kto vie, čo namaľoval. Jemná motorika tu zohráva veľkú rolu, pretože práve jej stupeň vývoja dokáže rozhodovať o presnosti čiar. Dieťa sa snaží prostredníctvom svojich kresieb komunikovať s okolím a zachytáva svoje zážitky, spomienky, priania. Zobrazuje ešte predmety a ľudí, ktorí nie sú zasadení do priestoru, ani deja, aj keď ich tak dieťa popisuje.
V zobrazení ľudskej postavy nastane veľký pokrok medzi 4. a 5. vekom. Dieťa začína rozlišovať hlavu a trup, ktoré sú priamo spojené. Začínajú používať už aj krk. Trup môže mať rôzne tvary: kruhový, oválny, štvorcový, alebo obdĺžnikový. Dieťa často končatiny kreslí ešte jednodimenzionálne- teda jednou čiarou.
Kompletná postava a vizuálny realizmus (6 - 7 rokov a viac)
V tomto veku už zvláda dieťa zobraziť postavu človeka kompletne. Dvojdimenzionálna kresba je v tomto veku už častejšia a postavy sú proporcionálnejšie. Ľudská postava je zreteľne členená na hlavu a trup. Ruky sú nasadené k trupu a smerujú von do strán a lebo hore. V tomto veku by už malo byť telo úplné a so všetkými končatinami.
Dieťa začína kresliť, čo vidí. Kresba sa nachádza v období tzv. vizuálneho realizmu. Dochádza k zlepšovaniu proporcií ľudského tela. Nohy majú postavy bližšie k sebe, paže sú vo výške ramien, znázorňujú už aj krk. Oblečenie, vlasy a pod. je viac prepracované. Obdobie tzv. „vizuálneho realizmu“ nastupuje od cca 7 rokov a trvá približne do 12r. Toto rozpätie je individuálne, pretože závisí na mnohých faktoroch. Dieťa sa už snaží kresliť to, čo okolo seba vidí, kresby sú objektívnejšie a viac zobrazujú realitu.
Najnápadnejšou „chybou“ detských kresieb je, že nepoznajú našu obvyklú maliarsku perspektívu, to znamená, že musia byť nevyhnutne bezperspektívne. V prvom prípade dieťa používa tzv. obrátenú perspektívu, pri ktorej horizont nie je umiestnený pred pozorovateľom, ale za jeho chrbtom. Vzdialenosť vychádza zo samotnej kresby, z motívu, ktorý dieťa považuje za najdôležitejšie, a preto ho aj náležite zväčší bez ohľadu na jeho umiestnenie na ploche papiera. Ak je motív umiestnený vyššie, potom pozadie príbehu bude znázornené na prednom pláne, bude sa približovať k pozorovateľovi sklonenému nad pozorovateľom. Bude sa približovať pozorovateľovi sklonenému nad kresbou. V druhom prípade ide o tzv. rotačnú perspektívu. Dieťa často znázorňuje ten istý objekt z viacerých strán, spredu, zboku, zhora - ako keby sa v kresbe samo pohybovalo. Napríklad obrázok domu môže vyzerať tak, ako keby dieťa obchádzalo jeho steny a kreslilo ich jednu po druhej.
Jedným z dôsledkov koncepčného realizmu je tzv. priezračná forma, ktorá zaniká v detských kresbách na začiatku školského veku a dnes sa už pod vplyvom vyučovania na materských školách vyskytuje iba zriedkavo. Zo zákona zápornej redundancie zobrazených individualizovaných foriem vyplýva redukcia detailov týchto foriem podľa momentálnych záujmov a zvláštnej logiky dieťaťa. Z toho istého zákona vyplýva nadmerné zväčšovanie všetkého, čo dieťa považuje za významné, a naopak, radikálne zmenšovanie, až úplné vynechávanie nepodstatných vecí.
Význam detskej kresby
Kreslenie je pre dieťa ideálny spôsob, ako vyjadriť seba, svoje emócie, potreby a to, čo sa v ňom deje. Najmä ak ešte nevie rozprávať. Kreslenie je pre deti prirodzenou formou vyjadrenia a prejavu. Niekoľkoročné deti často nedokážu presne vyjadriť svoje potreby alebo emócie, takže kreslenie môže pomôcť. Naopak niekoľkomesačné deti môžu čmáranicami vyjadrovať svoje pocity ešte skôr, ako sa naučia používať slová - je to teda prostriedok neverbálnej komunikácie, aj preto sa o kresby u detí zaujímajú vývojoví psychológovia a psychologičky.
Kreslenie je spôsob, ako sa vyrovnať s tým, čo dieťa prežíva a čo je preň ťažké. A naopak kreslením vyjadruje radosť a lásku, napr. keď tvorí pre blízkeho človeka, mamu alebo otca, a svoj výtvor daruje. Zvyšuje porozumenie vo vede, ale zlepšuje spomienky na udalosti (ak počas spomínania a rozprávania o udalosti aj kreslia). Trénuje mozog a pomáha sústrediť sa v dnešnom uponáhľanom svete. Kresba zlepšuje priestorové vnímanie, je súčasťou symbolického komunikačného systému a mnohí považujú čmáranie za vývinový most medzi hovorenou a písanou formou jazyka.
Kreslenie vyžaduje presné pohyby rúk a prstov, čo zlepšuje koordináciu a jemnú motoriku. Tieto zručnosti sú nevyhnutné pre písanie, kreslenie a ďalšie aktivity, ktoré vyžadujú jemnú motorickú koordináciu. Deti často vyjadrujú svoje myšlienky, pocity a zážitky prostredníctvom kresieb. Detské kreslenie prechádza určitými fázami, ktoré odrážajú ich vývoj. Tieto fázy sú ukazovateľmi nielen fyzického rozvoja, ale aj mentálneho a emocionálneho rastu dieťaťa.
Kreslenie je pre dieťa hrou a radostnou činnosťou. No má aj ďalší, širší význam. Dieťa do kresby projektuje informácie o sebe, svojich snoch, fantázii aj o realite. Práve preto sa kresba využíva v psychológii či v pedagogike. Slúži na posúdenie inteligencie, resp. úrovne vývinu dieťaťa, ako komunikačný prostriedok alebo ako spôsob skúmania jeho prežívania a emocionality. Kresba totiž kopíruje celkový vývin dieťaťa a rovnako ako dieťa, aj jeho kresba prechádza procesom.
Kresba má pre deti nesmierny význam nielen ako hra a radosť, ale aj ako spôsob vyjadrovania svojich snov, fantázií a reality. Psychológovia a pedagógovia ju využívajú na posúdenie úrovne vývinu dieťaťa, jeho emocionality a inteligencie, pričom kresba reflektuje jednotlivé vývojové štádiá detského rastu.
Kreslenie je výborným nástrojom na rozvoj kreativity. Keď deti dostanú voľnosť pri kreslení, môžu vymýšľať vlastné príbehy a postavy, čo podporuje ich tvorivé myslenie. Tento proces rozvíja ich schopnosť riešiť problémy a posilňuje ich logické myslenie.
Keď dieťa dokončí kresbu, cíti sa hrdé na svoju prácu. Oceňovanie ich snahy a výsledkov je kľúčom k budovaniu ich sebadôvery.
Kreslenie môže byť aj spoločenskou aktivitou. Tieto interakcie rozvíjajú ich schopnosti spolupracovať a komunikovať.
Nechajte deti kresliť spontánne, bez obmedzení a pravidiel. Tento prístup pomáha deťom uvoľniť sa a užiť si proces tvorby bez tlaku.
Kreslenie je pre deti nielen zábavou, ale aj dôležitým nástrojom rozvoja. Ako rodičia môžeme deti podporovať v kreslení tým, že im poskytneme vhodné podmienky a budeme oceňovať ich tvorbu.
Diagnostický potenciál detskej kresby
Pokiaľ ide o využitie kresbového prejavu na psychiatrickú diagnózu, treba povedať, že na základe zistených abnormálnych znakov kresby nemožno určiť diagnózu choroby. Zistené abnormálne znaky možno využiť ako dôkaz istej poruchy, resp. dôkaz na podporu psychiatrickej diagnózy, ktorú však treba zistiť celou psychopatologickou, resp. rámovanie a kontúrovanie ako úsilie „ o dodanie reality“ v čase, keď nemocný cíti, že uniká sám sebe a že mu uniká svet.
V detskej kresbe sa často typickým spôsobom prejavujú psychopatologické poruchy, napr. u neurotických detí sa intrapsychická tenzia prejavuje starostlivým až pedantným vypracovaním kresby, úzkostlivým pridržiavaním sa obsahovej a formálnej stránky zadanej témy atď. U detí s poruchami správania býva zase kresba chudobná na motívy, detaily i farby, u depresívne naladených detí býva relatívne časté používanie tmavých farieb, prevažne čiernej a hnedej. U psychotických detí býva kresba projekciou patologicky fixovaných predstáv, často je deštruktívna, pričom spravidla formálne a obsahovo nezodpovedá zadanej téme, alebo predlohe.
Depresívne deti kreslia rodinu bez ľudí a kresba nemá vzťah k rodinnému prostrediu. Poukazuje takisto na agresívne motívy v kresbe, kde dieťa z konfliktného rodinného prostredia zobrazuje jednotlivé postavy v konfliktnej situácii.
Šestnásť ročný masturbant kreslí zásadne a výhradne mužský pohlavný úd, dvanásť ročné dievča, ktoré zneužil vojak, kreslí muža v uniforme s pohlavným údom do polovice stehien, deväť ročný enuretik kreslí všetky figúrky uprostred kaluži, šesť ročný neurotik kreslí otca s obrovskými rukami takmer dvakrát dlhšími ako telo, dievčatko, ktoré zneurotizoval otec, čo sa rozviedol s matkou, kreslí otca dôsledne ako šaša. Deti, ktoré maľujú kone a vtáky, majú často v anamnéze túlavosť. Zvieratá z džungle alebo z lesa sú niekedy benígne. Atakujúce zvieratá.
Spontánne kresby prezradia, ktoré veci dieťa upútajú najviac. Sú to kresby ľudskej postavy (45 -75%) a zvierat (23%).
Kresba postavy je tiež jedným zo základných aspektov školskej zrelosti. Pri tomto teste sa napr. sleduje, či má postava všetky končatiny a detaily na správnom mieste. Nie je to jediný aspekt, no dopĺňa celkovú skladačku pri posudzovaní školskej zrelosti dieťaťa. Rodič je prvým „odborníkom“, ktorý má kontakt s detskou kresbou. On je ten, ktorý si všíma, ako kresba prebieha, čo sa v nej objavuje, ako dieťa kreslí, čo o obrázkoch hovorí a aký má ku kresleniu postoj. Nie je potrebné byť psychológom, základné informácie o kresbe dieťaťa sa zídu každému z nás.
Odborníci tvrdia, že porovnávanie kresby dieťaťa s danými štandardmi by nemalo byť pri jeho posudzovaní psychológmi jediné. Upozorňujú, že aj medzi deťmi, ktoré majú podpriemernú kresbu sa môžu nachádzať nadpriemerne inteligentné deti. Posudzovať tak ich vyspelosť iba podľa kresby je problematické, resp. nedostatočné.
Farby v detskej kresbe
Keďže dieťa používa pri kresbe aj farby, treba vedieť, ktoré farby uprednostňuje v určitom veku za celkom normálnych okolností. Pri výbere farieb môže, samozrejme, hrať úlohu aj nálada a osvetlenie miestnosti pričom významné sú aj farby stien.
V živote človeka majú i farby veľký význam; a to ako z hľadiska psychologického, tak i pôsobením farieb v priestore, či na oblečení. Podľa farieb, ktoré ľudia uprednostňujú, sa dá charakterizovať ich osobnosť, či momentálne rozpoloženie. Farby v priestore zase dokážu regulovať výkon či únavu. V miestnostiach tmavých farieb beží čas pomalšie, svetlé miestnosti stimulujú aktivitu. Teplé farby zohrievajú a povzbudzujú, studené ukľudňujú. Farbami môžeme komunikovať s okolím - môžeme ľudí priťahovať, alebo ich vystríhať.
Biela: Vo svojej podstate ju za farbu nemôžeme považovať, pretože je neutrálna. Je farbou čistoty, nevinnosti a úprimnosti, ale i slobody a nezávislosti. Majú ju radi ľudia vyrovnaní, sebavedomí, otvorení.
Žltá: Je farbou mysle, stimuluje činnosť mozgu. Vyvoláva aktivitu, odolnosť voči únave. Je vhodná do pracovných priestorov, škôl a všade, kde je potrebné zvýšiť duševnú kapacitu a myšlienkovú aktivitu. Ďalej táto farba podporuje zažívanie a blahodárne pôsobí na pohybové ústrojenstvo a nervový systém. Pomáha odstraňovať duševnú únavu a je farbou zmeny. Voda nabitá žltým žiarením upokojuje vnútornosti. Žltú majú radi ľudia spontánni, plní nádejí a očakávaní.
Červená: Je farba vášní a násilia, krvi a železa. Vydáva intenzívne tepelné lúče a jej účinky sú hlbšie, ale i rýchlejšie ako u iných farieb. Zohrieva našu krv a podporuje krvný obeh. Je farbou cholerickou, prudkou. Aura cholerických ľudí býva tiež červená, čo ich predurčuje k vášňam a prudkým vzplanutiam, ale i výbuchom zúrivosti. Červená farba povzbudzuje chuť k jedlu a má priaznivé účinky pri liečbe reumatizmu, anémie, či depresií. Posilňuje vôľu a pôsobí proti únave. Červenej dávajú prednosť tvoriví, sebavedomí ľudia. Majú ju radi však i násilníci a ľudia prudkej povahy; títo by sa mali ovšem červenej radšej vyhýbať, pretože stimuluje ich vášne a prudkosť.
Oranžová: Je spojením žltej a červenej, čím sa stáva veľmi blahodárnou. Je farbou kontrolovanej vášne, pozitívnej energie, vytrvalosti. Posilňuje, ale neznepokojuje tak ako napríklad červená. Nemá nijaké škodlivé účinky a pôsobí veľmi pozitívne pri liečbe srdcových chorôb. Je farbou pôžitkov. Uprednostňujú ju ľudia, ktorí majú radi pohodlie, ľudia pokojní a spravodliví; ale i ľudia vyčerpaní a unavení životom, ktorí potrebujú oddych a kľud.
Ružová: Odmietajú ju ľudia, ktorí sa chcú líšiť od ostatných a ktorí odmietajú pravidlá a konvencie. Znamenajú z psychologického hľadiska duševnú alebo citovú nezrelosť. Sú farbami sentimentality. Ružovú majú radi ľudia romantickí a nepraktickí, ktorí chcú byť očarúvaní a túžia očarúvať svoje okolie.
Fialová: Fialovú farbu zvyknú voliť ľudia diplomatickí, zdržanliví a uzavretí, ako aj ľudia originálni a umelci...
Pokiaľ ide o čiernu pastelku, môže znamenať neistotu alebo únavu, ale nie vždy. Nezabudnite sa s dieťaťom rozprávať, klásť otázky bez toho, aby ste mu navrhli konkrétnu odpoveď.
Ako podporovať dieťa v kreslení
Psychologička ďalej radí rodičom, aby deti v kreslení podporovali. „Kreslenie pomáha skrotiť to, čo je ťažké, ale aj osláviť to, čo má pre dieťa význam. Reguluje emocionálne napätie a slúži na zvládanie emócií, ako je hnev alebo strach. Keď sa dieťa napríklad bojí príšer, ktoré sa skrývajú pod posteľou, môžeme ho požiadať, aby túto príšeru nakreslilo, čo mu pomôže vyrovnať sa so situáciou, skrotiť strach a v dôsledku toho ľahšie zaspať.
Ak vaše dieťa nechce kresliť, je dobré vziať pastelky do rúk sami, vytvoriť vlastnú kresbu a porozprávať sa o tom, čo ste nakreslili. Skôr než si vaše dieťa nájde svoj vlastný jedinečný štýl, dajme mu možnosť experimentovať s rôznymi technikami,“ odporúča.
Či už teda vaše dieťa prejaví záujem o kreslenie alebo nie, majte poruke a na viditeľnom mieste pripravené materiály pre prípad túžby po vizuálnom spracovaní udalostí a poskytnite im na to dostatok času. Nebojte sa do kreslenia zapojiť, nehodnoťte, len sa rozprávajte o kresbách. Neexistujú „dobré“ a „zlé“ kresby.
Myslite aj na to, že kreslenie rozvíja jemnú motoriku dieťaťa a koordináciu oko-ruka. Štúdia univerzity v Surrey zistila, že jemne motorické zručnosti v predškolskom veku, ktoré rozvíjate práve pomocou kreslenia, ale aj skladania papiera či stavania kociek zohrávajú dôležitú úlohu v neskorších akademických výsledkoch, ale aj v správaní.
Štúdia ukazuje, že kreslenie nie je „len hra“ (figurovalo v nej viac ako 9-tisíc detí, ktoré sa sledovali vo veku 2, 3 a 4 rokov, následne v čase dospievania a naposledy vo veku 16 rokov v rámci longitudinálnej štúdie Twins Early Development Study). Zistilo sa, že napr. horšia jemná motorika v predškolskom veku predznamenáva väčšie problémy so správaním či vyšší počet symptómov ADHD počas základnej a strednej školy.
Kresby podľa psychologičky často pomáhajú zachytiť nielen to, čo dieťa prežíva, ale aj to, čo je preň dôležité. „Ak sa dieťa nakreslí v nejakej situácii, znamená to, že po nej možno túži alebo o nej sníva. Ak napríklad na obrázkoch často športuje, znamená to, že v jeho živote zaujíma dôležité miesto alebo by ho dieťa chcelo.
Vždy je dobré sa s dieťaťom o jeho kresbách porozprávať, ak chceme, aby sa pre nás cítilo dôležité a aby sme pochopili, čo nám chce svojou kresbou oznámiť. Je to skvelá zámienka na rozhovor o ťažkostiach, výzvach a o tom, čo nám robí radosť.“
Okrem toho, že kreslenie pomáha vyrovnať sa s emóciami, je tiež cvičením si predstavivosti a kreativity. „Chcem vás podporiť, aby ste kreslili spolu so svojím dieťaťom. Môžete sa potom rozprávať o tom, čo kto považuje za krásne, prečo máme rôzny vkus a dokonca aj o spôsoboch vyjadrenia lásky.
Ako naučiť deti nakresliť postavu | maminask :)
Prvé postavy, ktoré deti kreslia, vyzerajú často ako „hlavonožce“ - kruh a z neho trčiace ruky a nohy. A viete čo? Nemusíte ho hneď opravovať, skôr mu môžete jemne ukázať, ako pridať ďalšie časti tela. Nakreslite jednoduchú čiaru smerom dole - môže to byť ovál, obdĺžnik alebo len rovná čiara. Vysvetlite, že ruky sú po stranách tela. U malých detí sa oplatí začať s jednoduchými čiarami. Skúste hru: postavte sa spolu pred zrkadlo, vystrite ruky a nechajte dieťa pomenovať, kde sa začínajú a kde končia. Nohy môžete dieťaťu ukázať ako predĺženie tela. Zatiaľ sa nemusíte trápiť s kĺbmi a chodidlami. Začnite veľmi jednoducho - dve bodky a úsmev. Potom môžete pridať vlasy, obočie alebo aj pehy. Dieťa si tak začne rozvíjať fantáziu. Možno jeho postava dostane modré vlasy, obrovský klobúk alebo pirátsku pásku cez oko. Nekritizujte, ale povzbudzujte - ak má postava štyri ruky, modré zuby alebo obrovskú hlavu, je to len prejav detskej fantázie.
Používajte veľké formáty papiera - deti milujú slobodu pohybu. Skúste veľký baliaci papier prilepiť na stôl alebo na podlahu a nechať ich kresliť celé scény. Zapojte príbehy - vymyslite spolu krátky dej: „Dnes ide tvoja postava do cirkusu. Čo má na sebe? Inšpirujte sa knihami a rozprávkami - vyberte si obľúbenú detskú knihu alebo rozprávku a skúste nakresliť jej hrdinu. Nie presne podľa predlohy, ale po svojom. Kreslite spolu - vezmite si vlastný papier a kreslite vedľa dieťaťa. Ukážte mu, že aj dospelý robí chyby a niečo gumuje. Rôzne pomôcky - občas vymeňte ceruzku za voskovky, fixky, kriedy či vodovky. Hrajte sa na „rýchlokresbu“ - nastavte si minútku a skúste spolu nakresliť postavu za 60 sekúnd. Potom to zopakujte bez časového limitu. Vytvorte si doma galériu - hotové kresby môžete zavesiť na nástenku, chladničku alebo do rámu.
Kreslenie je pre dieťa hrou a radostnou činnosťou. No má aj ďalší, širší význam. Dieťa do kresby projektuje informácie o sebe, svojich snoch, fantázii aj o realite. Práve preto sa kresba využíva v psychológii či v pedagogike. Slúži na posúdenie inteligencie, resp. úrovne vývinu dieťaťa, ako komunikačný prostriedok alebo ako spôsob skúmania jeho prežívania a emocionality. Kresba totiž kopíruje celkový vývin dieťaťa a rovnako ako dieťa, aj jeho kresba prechádza procesom.
Detičky v predškolskom veku, teda do 6. roku života, nie sú schopné samé rozprávať o svojich pocitoch. Tieto pocity však vie vyjadriť napríklad v tom, čo nakreslí či už doma, alebo v škole. Kresba nám pomôže odhaliť čo dieťa prežíva a ako vníma svoje okolie. Často je pokladaná iba za detskú hru, avšak odborníci v nej nachádzajú aj spojenie detskej reality a snenia.
HRA - Ku kresleniu nie je nutné dieťa nútiť, prirodzene je pre dieťa kreslenie zábavou. REALITA - Dieťa je pri kreslení vnútorne motivované tým, čo ho trápi alebo zaujíma. Deti, ktorým je umožnené, aby maľovali, aj keď im ešte nie je ani viac ako jeden rok, robia škvrny. Môžeme hľadať súvislosť medzi bodkami fliačikmi a poznaním a skúsenosťami dieťaťa. Naozaj dieťa spoznáva svet ale pozná len takéto kúsky. Izolované bodky a krátke čiarky sa začnú spájať v druhom roku života dieťaťa. Prvé skutočné kreslenie sú teda čmáranice. Tak, ako dieťa začína chápať svet a snaží sa usporadúvať si ho, tak sa začne meniť aj kresba. Vo veku 1,5 až 2 rokov naozaj dieťa po prvýkrát vytvára myšlienkový konštrukt skutočnosti. Dieťa vstupuje do intepersonálnych vzťahov, pozoruje, rozmýšľa svojim detským rozumčekom a vytvára prvé znaky. Tým tiež trénuje spojenie oka mozgu a ruky. Kreslenie je hra a veľmi zábavná hra. Predchádzajúce dve štádiá - škvrny, čmáranice, nie sú ovplyvnené intelektuálnym faktorom vývinu, tento fakt je psychoanalyticky podložený - Naville vysvetľuje, že dieťa, ktoré „kreslí škvrny alebo čmára“ pociťuje podobné potešenie ako keď kaká. Štádium čarbania je priamo spojené s vývojom intelektu, medzi 2. a 3.
Čiary na papieri, na ktorom dieťa kreslí sú fyziologickým odrazom temperamentu dieťaťa vo chvíli, kedy vytvorilo kresbu. Existujú čiary rýchle, živé alebo aj agresívne, ktoré dokážu prederaviť aj papier. Na druhej strane sú ťahy váhavé, ostýchavé alebo ledva sa dotýkajúce papiera. Až na pár výnimiek, už od ranného veku detí, ktoré kreslí existuje súvislosť medzi grafickým prejavom a náladou, povahou. Aj využitie priestoru, umiestnenie obrázka na kresbe je dôležité. Expresivita farby úzko suvisí s expresivitou ťahu. Čiary môžu byť tenké alebo hrubé, môžu sa zarývať do papiera alebo po ňom len jemne prechádzať.
Kresby nie sú len umeleckým prejavom malých detí. Napovedajú toho mnoho o celkovom vývoji dieťaťa. Rovnako ako dieťa, aj jeho kresba prechádza vývojom. Súvisí so skúsenosťami dieťaťa, rozvojom jeho emocionálnych i intelektuálnych schopností a tiež jeho motorickými schopnosťami. Existujú určité vývojové štádiá, kedy dieťa kreslí určitým spôsobom. Nie všetky deti ho však dosahujú v rovnakom čase. Na vývoj kresby u dieťaťa vplýva v značnej miere aj jeho okolie.