Túžba po deťoch je jednou z najsilnejších, ktoré v živote môžeme mať. Ak táto túžba nie je naplnená, môže to spôsobiť trápenie až zožierajúce muky. V Biblii nájdeme príbehy žien, ktoré sa s neplodnosťou stretávali a hľadali riešenia a útechu vo viere. Aj v dnešnej dobe sa mnohé páry obracajú na vieru a modlitbu v nádeji na počatie dieťaťa.
Biblické príbehy o neplodnosti a nádeji
Takmer od samého počiatku Knihy života, Biblia, môžeme vidieť, že niektoré páry mali problémy s počatím. Praotec Abrahám so Sárou nemohli mať deti. Boh k Abrahámovi prehovoril, že napriek ich vysokému veku budú mať so Sárou syna. Po rokoch čakania a rôznych pokusoch sa im narodil Izák.
Izákov syn Izák si vzal Rebeku, ktorá bola tiež neplodná. Izák sa modlil k Bohu za svoju ženu a Rebeka počala. Toto ukazuje, že Boh vypočúva modlitby svojich služobníkov.
Na konci doby sudcov žila Chana, ktorá nemala deti. V žalostnom plači sa modlila k Hospodinovi a zložila sľub, že ak dostane mužského potomka, daruje ho Hospodinovi na celý život. Do roka sa jej narodil Samuel, jeden z prvých prorokov.
Na konci prvého storočia pred Kristom na tom bol rovnako Zachariáš a Alžbeta. Keď sa kňaz Zachariáš modlil v chráme, Boh k nemu prehovoril, že budú mať syna. Z neho vyrástol Ján Krstiteľ, ktorý predpovedal príchod Pána Ježiša Krista.
Tieto príbehy ukazujú neustále sa opakujúci vzorec Božej dobroty. Boh nikdy neodmietol tých, ktorí ho úprimne prosili o dar dieťaťa, a dal im neobyčajné deti, ktoré sa stali požehnaním pre celý národ.
Izaiáš 66:9 jasne hovorí: „Či ja otvorím život a nedám zrodiť sa dieťaťu?“ hovorí Hospodin. Tieto biblické príbehy nás presviedčajú, že Boh môže a chce požehnať aj neplodné páry.
Osobná skúsenosť s neplodnosťou a vierou
S manželom Dušanom sme sa zosobášili v máji 2004 ako znovuzrodení kresťania. Vedeli sme, že deti sú Božím darom a požehnaním a chceli sme sa stať rodičmi. Vo vnútri srdca som sa však rozhodla, že chcem s otehotnením počkať asi 2 roky po svadbe, aby sme sa bližšie spoznali, možno trochu precestovali svet. V tomto rozhodnutí bolo z mojej strany aj trochu sebectva, ktoré som si však vtedy neuvedomovala.
Keď sme sa po vyše roku manželstva začali snažiť o otehotnenie, dlhodobejšie sa nám to nedarilo. Navštívila som špecialistu v oblasti gynekológie, ktorý mi diagnostikoval prvé štádium neplodnosti. Počas ultrazvukového vyšetrenia mi navyše zistil, že mám zriedkavú diagnózu, 2 maternice (dovtedy som o tom nevedela). Táto diagnóza však nebola príčinou neplodnosti.
S manželom sme sa začali účelovo modliť k živému Bohu za tehotenstvo, no neprichádzalo. Napriek tomu som verila a vedela, že náš Boh počuje naše modlitby. Pýtala som sa Ho: „Pane, prečo som ešte neotehotnela?“
V tom čase sa mi dostal do rúk časopis Kresťanský život, v ktorom jedna veriaca sestra vydala svedectvo o uzdravení z neplodnosti. Pastor sa za nich modlil a vnímal od Ducha Svätého, že istý čas nechcela otehotnieť a tak „bránila“ Pánovi v tom, aby ich požehnal dieťatkom. Uvedomila si svoj nesprávny postoj, vyznala ho ako hriech pred Hospodinom, a krátko nato otehotnela. Pri čítaní tohto svedectva mi Duch Svätý dal pochopiť, že to bolo aj mojím problémom. Prijala som nesprávny názor okolia, že keď sa mladomanželia zosobášia, mali by „počkať“ s otehotnením istý čas, „spoznať sa najprv“, „užiť si trochu život“, lebo keď prídu deti, prídu aj starosti...
Dnes už viem, aký nesprávny a mylný názor to bol. Uvedomila som si, že deti sú dokonalým Božím darom (a keď Boh je dobrý, Jeho dary sú len dobré, Jk 1,17), sú odmenou od Hospodina a tým, že som si sama rozhodovala o tom, že ich nejaký čas ešte nechcem - a teda, kedy je ten „správny čas“ na rodičovstvo, som odmietala Boží dar, odmietala som odmenu od Hospodina. Mať deti, Boží dar, je dobré a keď muž a žena vstúpia do manželského zväzku, ktorého prirodzenou súčasťou je aj sexuálny styk, ktorý Boh ustanovil aj na to, aby boli splodené deti, tak sa manželia nemajú brániť otehotneniu, prijatiu Božieho daru. Vyznala som svoj nesprávny postoj pred Pánom ako hriech, urobila som hlboké pokánie z tohto hriechu a vtedy som pocítila, akoby doslova „spadol ťažký balvan“ z môjho srdca. No netušila som, že to bol len prvý krok k Božiemu uzdraveniu mojej neplodnosti.
Nasledujúce obdobie som každý mesiac čelila sklamaniu a smútku zo zistenia, že som opäť neotehotnela. Vedela som, že Hospodin nevypočúva modlitby tých, ktorí páchajú hriech, ale vypočúva tých, ktorí sú bohabojní a konajú Jeho vôľu (podľa Jn 9,31), tak som skúmala svoje srdce, či náhodou nemám nejaký nevyznaný hriech, ktorý by bránil tomu, aby Boh vypočul moje modlitby za dieťatko. Bola som dosť sebakritická a skúmala do hĺbky svoje postoje, no naozaj som si nebola vedomá žiadneho nevyznaného hriechu. No nevzdávala som sa vo viere a neochvejne som stála na Božích zasľúbeniach v Mk 11, 24, 5M 7,14 a 1Jn 5,14-15 vediac, že živý Boh vždy hovorí pravdu a tak aj Jeho Slovo zapísané v Biblii je 100%-ná pravda. Vždy, v akejkoľvek situácii.
Do Nemecka mal vtedy prísť kázať Reinhard Bonnke, vzácny Boží služobník, svetoznámy evanjelista, ktorý v Afrike priviedol ku Kristovi milióny ľudí. Prosila som Pána Ježiša, aby prehovoril prostredníctvom brata Bonnkeho do mojej situácie ohľadom otehotnenia na konferencii v Stuttgarte v roku 2007, kam sme sa s manželom rozhodli vycestovať. Modlila som sa: „Pane Ježišu, viem, že tam bude možno 15-tisíc ľudí, ale viem, že Bonnke je Tvoj Boží služobník, ktorý má s Tebou blízky vzťah. Prosím Ťa, aby si cez neho prehovoril ku mne.“ Pán Ježiš vypočul moju modlitbu a keď dal Bonnke výzvu, aby prišli dopredu všetci chorí (vystúpilo vtedy dopredu asi 1000 ľudí, vystúpila som i ja a prvýkrát otvorene prosila Ježiša Krista o uzdravenie z neplodnosti. A presne v tom okamihu, ako som počas svojej modlitby k Bohu pomenovala svoj stav - neplodnosť a prosila Ho z celého srdca o Jeho uzdravenie a milosť počať dieťatko, Bonnke, vedený Duchom Svätým, prikázal: „Neplodnosť, buď uzdravená v mene Pána Ježiša Krista!“ A dodal: „O 9 mesiacov budeš mať dieťa.“ Úplne som „podskočila“ v duchu, prijala Božie zasľúbenie do svojej situácie a ďakovala Bohu, že On to urobí! Domnievala som sa, že keď sa s manželom vrátime domov, hneď otehotniem. No nestalo sa tak, ani nasledujúci mesiac a ani ďalší. Verila som však Bohu a Jeho Slovu neochvejne aj naďalej, pretože som vedela, že keď Pán niečo zasľúbi, môžem sa na 100% spoľahnúť na Neho, že to naplní a vykoná.
V tom období som počas istej kresťanskej konferencie tlmočila vyučovanie manželky jedného pastora zo zahraničia. Po skončení tlmočenia sa ma opýtala: „Čo môžem pre teba urobiť?“ Chcela sa za mňa modliť a tak som jej porozprávala „náš príbeh“, o túžbe mať Boží dar, vlastné dieťatko bez asistovanej reprodukcie. Videli sme sa vtedy prvýkrát v živote (takže o mojej minulosti nič nevedela), no zrazu, vedená Duchom Svätým, začala v mene Ježiša Krista lámať poviazania, ktorými ma niekto z mojich najbližších v minulosti poviazal. Ani som dovtedy netušila, že správanie tej mne veľmi blízkej osoby voči mne v minulosti mohlo spôsobiť moju neplodnosť...
Po modlitbe sestry G.Hibbert nastal zlom (sama to počas modlitby vnímala; po skončení modlitby mi povedala, že nabudúce, keď sa stretneme, už budeme traja a ešte si môjho manžela a mňa na pamiatku - „ako dôkaz“ odfotografovala, vtedy naposledy len vo dvojici, plne presvedčená a veriaca živému Bohu, že nabudúce, keď sa stretneme, už nás odfotografuje aj s dieťatkom), Pán Ježiš Kristus ma oslobodil z poviazanosti a pár dní po tejto konferencii, v máji 2008, osem mesiacov po konferencii s R. Bonnkem, som otehotnela.
Gynekológ od začiatku považoval tehotenstvo za rizikové kvôli dvom materniciam. Prognóza lekárov je, že žena, ktorá má 2 maternice (sú slabšie a menšie, ako 1 „normálna“ maternica), musí najprv niekoľkokrát otehotnieť a potratiť, kým sa jedna z materníc neroztiahne natoľko, aby bola schopná donosiť dieťatko „do termínu pôrodu“. Keď som to počula, zaujala som radikálny postoj a povedala som: „Tak toto teda nie! Nechcem, aby ani jedno moje dieťa zomrelo prv, než sa narodí. Veď keď náš Boh je Všemohúci a taký obrovský, že stvoril celý vesmír, pre Neho je to absolútna maličkosť spôsobiť, aby som dieťatko donosila a porodila živé a zdravé na prvýkrát.“ S manželom sme sa zjednotili a radikálne túto prognózu lekárov v mene Ježiša Krista odmietli.
Keď sme sa raz spolu modlili a rozmýšľali sme pred Pánovou tvárou, prečo On „dovolil“, aby sa moje 2 maternice počas môjho vývinu v maternici mojej mamy nespojili v jednu maternicu, ale zostali dve (asi málokto vie, že keď sa vyvíja dievčatko v maternici svojej mamy, tak v počiatočnom štádiu vývoja má 2 maternice, ktoré sa potom v priebehu vývoja väčšinou spoja do jednej maternice), čítali sme stať z Božieho Slova, napísanú v Evanj.podľa Jána 9,1-3, kde evanjelista Ján spomínal príbeh chlapca slepého od narodenia, na ktorého sa učeníci pýtali Pána Ježiša, či zhrešil on ( - ten slepý mládenec), alebo jeho rodičia, keďže bol slepý. A Pán Ježiš vtedy povedal, že nezhrešil ani ten slepý mládenec, ani jeho rodičia, ale stalo sa to preto, aby boli na mládencovi zjavené Božie skutky. My sme toto Slovo s manželom vierou prijali, že toto platí aj o nás, že to, že sa moje dve maternice nespojili v jednu počas vývoja, sa stalo preto, aby Pán na mne zjavil svoju slávu. Týmito slovami sme sa povzbudzovali.
Počas tohto tehotenstva ma môj prvý gynekológ mnohokrát zastrašoval, že dieťatko potratím, nedonosím. Ako som už spomenula, počas takmer celého tehotenstva nás môj prvý gynekológ často zastrašoval, akože „upozorňoval“, čo všetko sa pri diagnóze 2 maternice môže tehotnej žene a bábätku stať a otvorene nás pripravoval na to, že podľa jeho názoru dieťatko nedonosím, ale buď potratím, alebo veľmi predčasne porodím. Slová, ktoré z jeho úst zneli, v istých momentoch dokonca dosiahli preklínanie. Bolo to ako čierny mrak... My sme sa s manželom rozhodli odmietnuť tieto prognózy a preklínanie v mene Ježiša Krista a modlili sme sa (aj spolu so staršími cirkvi, ktorej sme boli členmi) a prosili Pána, aby On zasiahol a On sa oslávil, aby On učinil, že naše dieťatko sa narodí zdravé, živé a na termín.
Po 12-tich týždňoch tehotenstva, bývali sme vtedy v Chorvátskom Grobe - Čiernej Vode pri Bratislave, som začala silno krvácať a povedala som manželovi, že musíme ísť do nemocnice, pretože je možné, že som potratila (v tom momente som akosi zabudla niektoré verše z Božieho Slova a vieru uviesť do praxe...). Ako sme išli autom do Bratislavy (pamätám si, prechádzali sme vtedy Prístavným mostom), veľmi sme kričali k Bohu, plakali sme a volali sme na Neho, že o toto dieťatko nechceme prísť a prosili sme Ho o milosť. Začali sme Pánovi spievať v aute chvály (priznávam, bola to „najťažšia“ chvála v mojom živote, pretože v tom momente som nevedela, či je dieťatko ešte vo mne, plakala som, no rozhodla som sa napriek tomu vzdávať chválu živému Bohu, ktorý je naozaj hoden všetkej chvály a cti...a ako som Ho chválila, On dával rásť mojej viere v Neho a to, že dieťatko ešte je vo mne a žije) a zažívali sme veľmi silne Jeho prítomnosť. Keď sme prišli do nemocnice na príjem, vzali ma na ultrazvuk a ako lekárka prechádzala ultrazvukom po mojom bruchu, bolo vidieť, že bábätko tam je, je úplne v poriadku a dokonca bolo vidieť, ako skáče! Bolo nádherné vidieť, ako 3 cm bábätko v maternici skáče... Aj gynekologička, ktorá mi robila ultrazvuk, si vydýchla, keď to videla. Hospitalizovali ma na týždeň, krvácanie slablo a po skončení krvácania ma prepustili z nemocnice domov.
V 15.-tom týždni tehotenstva som znova začala krvácať, no moja viera v živého Boha, Jeho Všemohúcnosť a pravdu Jeho Slova aj do môjho života dovtedy veľmi zosilnela. Išli sme s manželom na pohotovosť a vtedy som sa opýtala službukonajúceho lekára, čo môže pre mňa urobiť, ako môže on ( = lekári) dieťatko zachrániť. Vážim si lekárov a určitú múdrosť, ktorú im Boh dal, ale vedela som už (po predchádzajúcom silnom krvácaní a tom, čo mnou robili, resp. nerobili lekári na oddelení rizikovej gravidity a ako som počula od budúcich mamičiek na oddelení, že neexistuje ľudská moc či prostriedky, ktoré dokážu udržať dieťatko v maternici, pokiaľ by ho v nej Pán neudržal, preto som položila lekárovi túto otázku. Lekár mi povedal, že mi pichnú injekciu, ktorá by mohla spôsobiť zoslabnutie intenzity krvácania, ale že bábätko v maternici udržať nedokážu, a tak som povedala, že budem radšej doma a že verím, že Pán Boh mi to dieťatko zachová. Podpísala som reverz a odišla som domov. Lekár mi nariadil kľudový režim, ležať doma s výnimkou pár najnutnejších činností. V 2.knihe Mojžišovej, kap.23, v.26 Boh hovorí, že kto Ho bude poslúchať, nebude v jeho „krajine“ (čiže medzi ľuďmi, ktorí Ho poslúchajú) potratu... Verila som tomuto Slovu, že naozaj platí aj pre mňa - že keď živého Boha poslúcham, On mi dieťatko zachová v maternici živé a vedela som, že Jeho vôľou nie je, aby som potratila. Začínal 16.-ty týždeň tehotenstva a ja som celým srdcom verila Pánovi, že On sa postará a bude to na Jeho slávu, že On dodrží Svoje Slovo. Jeho Slovo je vždy na 100% pravda. Krvácala a tzv.špinila som 3 týždne, aj pri malom predklone sa špinenie zintenzívnilo, no neochvejne sme stáli s manželom vo viere na pravde Božieho Slova a Jeho zasľúbeniach, platných aj pre nás. Pán sa oslávil, krvácanie úplne zastavil a dal mi milosť začať si čakanie vytúženého a vymodleného dieťatka „užívať“.
O pár týždňov mi môj gynekológ počas ultrazvukového vyšetrenia zistil, že mám placentu praeviu (veľmi nízko položená placenta, prekrývajúca krčok maternice, predstavujúca riziko masívneho krvácania počas tehotenstva, ktoré môže ohroziť tehotnú ženu i bábätko na živote). Gynekológ mi znova povedal: „Keď len malú kvapku krvi uvidíte, okamžite volajte záchranku.“ (..keď som lekárovi spomenula, že spievam v chválospevovej skupine a raz do týždňa stojím na pódiu a spievam, tak neveril vlastným ušiam a opýtal sa ma, či chcem, aby ma na pódiu zaliala krv...V duchu som sa pousmiala a povedala som mu, že to sa nestane, pretože som vedela, že môj Boh chráni bábätko aj mňa a On to nedopustí.) Keďže som už niekoľkokrát predtým počas tehotenstva krvácala, bolo veľmi nepríjemné odchádzať domov z poradne s takouto „inštrukciou“. Prišla som do auta, s manželom sme si sadli a pýtali sa Pána, čo máme robiť. A manžel vtedy vnímal od Ducha Svätého veľmi zreteľne, že sa má modliť za to, aby sa placenta posunula hore, na miesto, kde Pán chce, aby placenta počas tehotenstva bola umiestnená. Manžel mi položil ruku na brucho a v mene Pána Ježiša Krista prikázal placente, aby sa posunula. O 3 dni som išla znova na kontrolné ultrazvukové vyšetrenie - a lekár počas vyšetrenia zistil, že sa placenta posunula hore a dostala sa na miesto, kde má byť počas bezproblémového tehotenstva umiestnená!
Ešte som zabudla spomenúť, že z tehotenských krvných testov vyšlo podozrenie na Downov syndróm u dieťatka. Aj túto diagnózu sme s manželom v mene Pána Ježiša Krista odmietli v úplnej viere v Neho, že On dá, že naše dieťatko sa narodí úplne zdravé po všetkých stránkach. V 30-tom týždni sme čelili ďalšej náročnejšej situácii - na kontrole mi lekár počas merania váhy a dĺžky dieťatka pomocou ultrazvuku povedal, že bábätko je 3 týždne omeškané vo vývoji a predpokladal, že príčinou oneskorenia v raste a vývine sú nedostatočné prietoky, ktoré spôsobujú, že placenta nedostatočne vyživuje bábätko. Musela som doktorovi podpísať „upovedomenie o stave“, v ktorom sa okrem iného uvádzalo, že pokiaľ pri ďalšej kontrole lekár nezistí zlepšenie, budem musieť byť hospitalizovaná. S manželom sme si povedali, že Pán sa už toľkokrát oslávil, že pre Neho je aj táto situácia maličkosťou! A tak sme sa modlili, aby dieťatko nielen dorástlo do požadovaných „tabuľkových mier“, ale aby tie miery aj predbehlo. O dva týždne som išla ku gynekológovi na povinnú kontrolu a pri ultrazvukovom vyšetrení zistil, že naše dieťatko nielen dorástlo tie 3 zameškané týždne, ale ešte o týždeň narástlo dopredu! Doktor len krútil hlavou a hovoril si tak potichšie, akoby pre seba, že sa predtým musel pri meraní pomýliť. A bol z toho poriadne prekvapený. Ale tým, že som mu pri predchádzajúcej kontrole podpísala to „upovedomenie o zdravotnom stave“, kde boli uvedené hodnoty dieťatka, videl to čierne na bielom a nemohol to odškriepiť.
Kvôli vyššiepopísanému neprofesionálnemu prístupu môjho gynekológa som sa krátko pred pôrodom rozhodla nerodiť u neho, ale zmeniť lekára a na odporučenie som sa dostala do starostlivosti MUDr. Rastislava Sysáka, PhD., špecialistu uznávaného nielen na Slovensku, ale i v zahraničí.
Gynekológ od začiatku považoval tehotenstvo za rizikové kvôli dvom materniciam. Prognóza lekárov je, že žena, ktorá má 2 maternice (sú slabšie a menšie), musí najprv niekoľkokrát otehotnieť a potratiť, kým sa jedna z materníc neroztiahne natoľko, aby bola schopná donosiť dieťatko. Počas tohto tehotenstva ma môj prvý gynekológ mnohokrát zastrašoval, že dieťatko potratím, nedonosím. Vždy som ho ubezpečovala o pravom opaku a otvorene mu hovorila o Ježišovi Kristovi.
Vo februári 2009 sa nám plánovanou sekciou, na termín, nie predčasne, z Božej milosti a len a len na Jeho slávu narodil prvorodený syn Nathanael, po všetkých stránkach úplne zdravý a riadny chlapisko, s mierami 3790g a 51cm. Hebrejské meno Nathanael v preklade znamená Boží dar a náš syn je dokonalým Božím darom pre nás.
Keďže ma Pán Ježiš z neplodnosti uzdravil, túžili sme, aby Nathanael mal aj súrodenca, a modlili sme sa s manželom za to. Modlila som sa za tretie dieťatko, veď Pán na počiatku povedal, že ľudia sa majú plodiť, množiť a naplniť Zem (1M 1,28). Po niekoľkých komplikáciách, ale aj neustálom radostnom uistení, že Pán Ježiš Kristus je Víťaz, sa nám z Božej milosti treťou plánovanou a úplne bezproblémovou sekciou, opäť na termín, v júli 2014 narodil zdravý synček Jozua Jedidiah. Jeho meno v preklade znamená Len v Hospodinovi je spása (= Jozua) a Miláčik Hospodinov (= Jedidiah).
Dr. Sysák mi po treťom cisárskom reze už neodporúčal štvrtú sekciu, kvôli diagnóze 2 materníc a zrastom v brušnej dutine po predchádzajúcich pôrodoch. To, že som mala dovtedy tri bezproblémové sekcie pri 2 materniciach, bolo aj pre neho svedectvom o Božom zásahu. Odporúčanie lekára bolo počkať aspoň niekoľko rokov. Ale Najvyšší Lekár rozhodol inak, 8 mesiacov po tretej sekcii som opäť otehotnela. V novembri 2015 sa nám na Božiu slávu štvrtou plánovanou sekciou, úplne bezproblémovou, opäť na termín, narodila krásna dcérka Eunika Viera s mierami 3740g a 52cm.
Boh, v ktorého veria kresťania, naozaj existuje. Je Jediným, živým, Všemohúcim, spravodlivým, dobrým Bohom plným lásky a zmilovania.
Uterus didelphys: Lekárska perspektíva
Uterus didelphys patrí medzi vrodené vývojové chyby (VVCH) maternice, pri ktorej má žena maternicu, krčok maternice a pošvu v celom priebehu rozdelenú na dve polovice. Celkový výskyt všetkých VVCH v populácii nie je častý, cca 0,5 - 2 % a uterus didelphys z tohto celkového počtu zaberá len asi 11 % - t. j. ide o jednu z najmenej často sa vyskytujúcich vrodených vývojových chýb rodidiel.
Keďže je maternica rozdelená, akoby polovičná, nie je v nej dostatočný priestor a vhodné podmienky na nidáciu plodového vajca, čo má za následok mnohopočetné potraty u týchto pacientiek. V prípade úspešného uhniezdenia tehotnosti a jej pokračovaní sú takého pacientky významne ohrozené rizikom neskorého potratu alebo predčasného pôrodu - oslabená (polovičná) stena maternice sa nedokáže prispôsobovať zväčšovaniu objemu tehotenskej maternice. Donosenie tehotnosti do termínu u týchto pacientiek je raritné. Ešte viac sú raritné ďalšie termínové tehotnosti s nekomplikovaným priebehom u tej istej pacientky, nakoľko maternica je primárne oslabená VVCH a sekundárne oslabená opakovanými cisárskymi rezmi, ktoré zvyšujú riziko jej prasknutia v každej ďalšej tehotnosti.
Neplodnosť v kontexte dnešnej doby a duchovný pohľad
V dnešnej dobe je neplodných podľa Stredísk pre potláčanie chorôb 6% vydatých žien vo veku 15 až 44 rokov. Je isté, že nemožno eliminovať celú bolesť neplodnosti. Zúfalstvo neplodných manželov dokáže priviesť k zúfalým činom. Často zabúdame na to, že neplodnosť manželov nestačí riešiť len po medicínskej stránke, ale aj po duchovnej.
Neschopnosť počať alebo porodiť zdravé dieťa by nemala byť len medicínskou záležitosťou. Niekedy nestačí „odmodliť sa“ niekoľkokrát rôzne modlitby či novény.
Túžba po dare materstva a otcovstva už dávno nie je len vecou osobnej túžby. Je to dar, ktorým Boh obdarúva, koho chce. Nik si naň nemôže nárokovať, nie je právne vymožiteľný a nedá sa ani posudzovať, kto si ho viac či menej zaslúži. Je to Boží dar, ktorý nie je závislý od našich zásluh. Cesta, ktorou si neplodný pár musí prejsť, je často tŕnistá. Mnohokrát sa pýtame: „Vypočuje nás Boh a dá nám to, o čo prosíme?“ To môže závisieť aj od našej viery a dôvery v jeho dokonalý plán s dokonalým načasovaním.
Ak na tejto ceste prosíme Boha o dar plodnosti, je to podobné, ako keby sme prosili vlastného otca o dar, po ktorom túžime. Nečakajme, že nám dá hada, keď ho prosíme o rybu, alebo škorpióna, keď ho prosíme o vajce. Boh nám nedá niečo horšie, ako ho prosíme. No môže nám dať niečo ešte lepšie alebo zmeniť našu túžbu na inú. Vo Svätom písme nás Ježiš neustále povzbudzuje: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám.“
Modlitba nie je nejaké čarovné zaklínadlo, z ktorých niektoré fungujú viac ako iné. Boh ani nepotrebuje tvoje modlitby, chce teba, tvoje srdce... Modlitba je iba prostriedok ako sa k nemu priblížiť. Iba porozprávaj Bohu všetko, čo ťa trápi, o čom snívaš, čo ťa teší a všetko mu odovzdaj s tým, že On sám sa najlepšie postará v ten najlepší čas, lebo pre teba vysníval ten najlepší život, aký by si si ani sama nevysnívala, iba mu ver 🙂.
„Máte deti?“ Pre väčšinu tridsiatnikov je táto zdanlivo nevinná otázka bránou k spoločenským rozhovorom o množstve tém. Otázka o počte a veku našich detí nás s manželkou uvádza do nepríjemných spoločenských stretnutí. Je to častý spúšťač, ktorým začínajú trápne rozhovory s cudzími ľuďmi, takisto ako aj s kamarátmi.
Keď som bol mladší, vždy som sa čudoval, prečo sa Písmo tak zaoberá bezdetnými ženami. V Starom zákone porodila Anna po rokoch neplodnosti Samuela a spieva: „Neplodná porodí siedmich a tá, čo má veľa detí, zvädne.“ (Prvá kniha Samuelova 2,5) Ako teológ som si veľmi dobre vedomý, akú funkciu má neplodnosť v Písme. Keď Sára v pokročilom veku, postaršia Anna a starnúca Alžbeta porodili dieťa, čitateľ je pozvaný pripomenúť si, že Boh je najhlavnejším aktérom v spáse, a nie ľudské bytosti. Prekvapivý zvrat neplodnosti v Biblii je tak znamením nového života, ktorý prichádza zo smrti; pôsobenie možné len Bohu, ktorý je Stvoriteľom a Udržiavateľom ľudského života.
Prirodzene, keď sme sa s mojou manželkou zobrali, nikdy sme ani nepomysli na možnosť, že sa raz pridáme do radov neplodných biblických párov Abraháma a Sáry, Elkána a Anny, Alžbety a Zachariáša. S manželkou sme náhodou na seba narazili pred naším posledným ročníkom na vysokej škole a bláznivo sme sa do seba zaľúbili. V tom čase som sa pripravoval na vstup do seminára. Po tom, čo som stretol Karu, som zrazu pochopil, že mám stráviť zvyšok života s touto ženou.
Počas prvého roku nášho manželstva, keď Kara pracovala s mládežou a ja som si robil doktorát, sme sa rozhodli, že je čas založiť si rodinu. Keď sa na to spätne pozerám, zdá sa mi, že sme sa domnievali, že mať dieťa sa prosto stane skutočnosťou v momente, keď po ňom zatúžime (samozrejme, poznali sme fyziológiu potrebnú na vyjadrenie takejto túžby). Prešiel prvý mesiac. Prešiel druhý mesiac. Prešiel tretí mesiac. O šesť mesiacov neskôr sa náš domov stal anti-Nazaretom, keďže sme očakávali zvestovanie, ktoré stále neprichádzalo. Nádejou naplnené rozhodnutie počať dieťa sa stalo horkou úlohou skľúčeného čakania.
Po roku sme začali navštevovať špecialistov na neplodnosť, ktorí na základe výsledkov testov usúdili, že by sme mali byť schopní mať dieťa. Žiaden nízky počet spermií. Žiaden problém s reprodukčnými systémami. Všetko v poriadku. Nevysvetliteľná neplodnosť je prekvapivo biedna diagnóza. Niečo v mojej duši bolo pripravené na vedecké vysvetlenie. Jeden zo skvelých lekárov s dobrým vzdelaním priznal, že ak Boh nezasiahne, tak z manželského objatia medzi Karou a mnou žiadny ľudský život nevznikne. Obaja sme preliali veľa sĺz.
S diagnózou nevysvetliteľnej neplodnosti je počatie vedecky možné. S každou jemnou zmenou v Karinom mesačnom cykle vzrástla nádej v našich srdciach - kým nebola zmarená príchodom menštruácie. Rodina, kamaráti a kolegovia, ktorí sa dozvedeli o našej neplodnosti, nám rozprávali príbehy o mame, či sestre, ktorá nakoniec otehotnela. Odporúčali nám „lekárov“, ktorí majú skúsenosti s liečbou neplodnosti. Ale nanešťastie, my vôbec nevieme, či sa jedného dňa staneme prvorodičmi v strednom veku. Každá návšteva lekára je risk, pretože vždy opätovne začneme mať nádej.
Dôsledky našej diagnózy boli mimoriadne bolestivé pre nás oboch. Diagnóza neovplyvnila len naše kamarátstva, náš vlastný vzťah, ale obzvlášť naše duchovné životy. Ak sa rozprávate s neplodným párom, ktorý sa angažuje v kresťanskom živote, všimnete si túto charakteristiku: sexuálna neplodnosť postupne presakuje do života modlitby. Každé ráno vstávam a pýtam sa Boha prečo konečne nemôžeme mať dieťa. Narazím len na chladné ticho zdanlivo chýbajúceho Boha.
Na začiatku som našiel konkrétnu útechu v jazyku žalmov: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Slová môjho náreku sú ďaleko od toho, kto by ma zachránil. Bože môj, volám vo dne, a nečuješ; volám v noci, a nenachádzam pokoja.“ (Kniha žalmov 22,2-3) Rovnako ako žalmista, mal som svojich nepriateľov.
Sám Boh sa mi stal nepriateľom: „Prečo si ma, Bože, podviedol? Prečo práve my? Sebaľútosť je príjemná na nejaký čas, ale aj vyčerpáva a je istou cestou k tomu, ako skončiť nielen ako neplodný, ale aj ako narcista. Začnete si predstavovať, že váš život je ten jediný, ktorý je plný sklamaní. Iba ten váš život je poznačený bolesťou.
Zablokujete sa voči vzťahom s inými ľuďmi, no hlavne s tými, ktorí majú deti; je to spôsob ochrany seba samého z vysiľujúcej bolesti. Prestanete sa modliť, pretože slová, ktoré vyslovíte, sú prázdne, bez chuti, neinšpirujúce. V tomto smere som vstúpil do podsvetia, samého pekla. Bol som odrezaný od krajiny živých.
Ako som vyšiel von z tohto pekla? Najskôr som sa musel naučiť, ako akceptovať realitu, ktorú nemôžem ovplyvniť. Ľudský život je naplnený množstvom vecí, ktoré sa nám jednoducho dejú napriek našim túžbam. Diagnostikujú nám choroby, na ktoré máme genetické predispozície. Naša rodina, napriek tomu ako veľmi ju máme radi, sa rozpadá kvôli hádkam súrodencov o tom, ako sa postarať o svojich starnúcich rodičov. Zomrieme.
V istom zmysle je počiatkom pravej kresťanskej viery dôverovať, že Boh prebýva s nami aj v takýchto chvíľach. Pre mňa bola modlitba žalmov začiatkom premeny smerom k dobru. V opätovnom vracaní sa k žalmom z Liturgie hodín som sa naučil, že vyslovovaním týchto slov zo zraneného srdca sa môj hlas stal Kristovým. Moje utrpenie, môj smútok, bol naveky zašepkaný do ucha Otca. Ozvena mojich slov v prázdnej izbe zavolala moje srdce späť k autentickej modlitbe.
Po druhé, začal som rozjímať v tichosti nad krížom vždy, keď som navštívil kostol. Takáto tichá meditácia sa stala základom pre modlitbu, pretože pri dlhom pohľade na kríž som objavil, že Božie hlboké ticho v modlitbe ma ťahá bližšie k opravdivej láske.
Spôsobil Boh našu neplodnosť? Nie? Ale, boli sme k nej povolaní? Na základe šiestich rokov neplodnosti, je možno práve tá skutočne naším povolaním. V tichom rozjímaní nad krížom prostredníctvom Kristovej lásky som cítil ako sa moja vlastná vôľa postupne mení, aby bola v harmónii s Otcovou. Aby sme prijali kalich, ktorý sme dostali. A tak, keď sa moja vôľa zmenila, našiel som nové možnosti lásky, ktoré dostávam k dispozícii.
Pretože neplodnosť nie je choroba, ale symptóm, ktorý sa týka niekoľkých základných stavov, páry by mali investovať do restoratívnej reprodukčnej medicíny, aby identifikovali a vyliečili základné príčiny neplodnosti.
Niektorí kresťania, ako sú tí z tretej kategórie, môžu urobiť čiaru pred IVF, zatiaľ čo iní môžu pripustiť obmedzené používanie takejto technológie. Takéto páry veria, že môžu zostať pevne v rámci Božej vízie manželstva, sexu a plodenia tým, že budú obmedzene používať reprodukčnú technológiu v rámci manželstva muža a ženy s pevným zákazom testovania, výberu alebo ničenia ľudského života.
Kresťania, aj tí, ktorí prechádzajú neplodnosťou, by mali byť naplnení nádejou. Diagnóza alebo obdobie neplodnosti neznamená, že pár nikdy nebude mať deti; len si to môže vyžadovať viac práce a času, než pôvodne očakávali.
Ako sa vysporiadať s pochybnosťou? Ako sa ale vysporiadať s pochybnosťou - to bolo dávno, to bolo v Izraeli, deje sa to ale aj dnes na Slovensku a v celej strednej Európe, teda jedná tak Boh teraz a tu, a môže tu tak jednať i v mojom prípade?
Absolútne jednoznačne - môže! Dovol pár príbehov o reálnych rodinách z poslednej doby: Na prelom tisícročí prijelo do ČR asi 70 kazatelů z Latinskej Ameriky. Jeden z nich sa na shromáždění modlil za známý pár, ktorý nemohl mít děti. A vnímal, že jim Bůh říká: „Než přijedu znovu, tak budete mít dítě.“ Během krátké doby se tak stalo. Mají krásnou dceru, jemnou, nadanou, a později jim Bůh znovu požehnal. Měli jsme ve sboru pár, který nemohl mít děti. Zkoušeli všechno možné, plánovali i umělé oplodnění. Vedoucí sboru tehdy prožili Boží vyslání, že se mají jet za ně modlit k nim domů. A Bůh tehdy promluvil a řekl i konkrétní datum. Ta doba uplynula a zvoní telefon. „Víš, co je dneska za den? Ne… Ten, který jsi tehdy říkal. Tak jsem si šla koupit a udělat Gravitest … a je to tak, jsem těhotná!“ A i jim pak Bůh požehnal znovu.
Jeden Američan, který sloužil v ČR v devadesátých letech a zůstala mu taková láska k našemu národu, že se sem znovu vrátil, a jezdí sloužit do různých měst a sborů v ČR (i v zahraničí). Modlí se za nemocné a mnozí byli uzdraveni (včetně uzdravení z pokročilého stádia rakoviny apod.). Modlil se i za neplodný pár na Moravě - a mají děti. Byl jsem s ním na služebním výjezdu v Bratislavě. Strávili jsme tam tři dny s manželským párem, který sedm let nemohl mít děti. Tři večery jsme se s nimi modlili (možná už trochu s tou „Izákovou“ vírou, že to Bůh dělá, že je úplně normální, že Bůh života dává život) a do roka měli nádherného syna, který od malička chválí Boha a volá to své „Haleluja“! A aj oni teraz čakajú ďalšie.
V Nemecku bol zbor známy tým, že sa tam schádzali neplodné páry, pretože miera uzdravenia a požehnI v tejto oblasti tam bola enormná.
Chris Gore vo svojej knihe „Život v nadpřirozené uzdravující moci“ popisuje v kapitole „Prinášať nebo“, ako Boh znovu a znovu uzdravoval ženy a obnovoval ženské funkcie, až sa z toho stala takmer „samozrejmosť“, ktorá nevyžadovala žiadne zvláštne úsilie.
Poctivo povedané, poznám aj niektoré páry, ktoré sa roky modlia a deti ešte nemajú. Ale aj napriek tomu Boh do ich života viditeľne prišiel a naplnil ich, takže sú v mnohom šťastní. Neprepadli horkosti, nie sú rozbití na kusy, neutápajú sa v alkohole, neskúšajú nečestné „alternatívne“ riešenia. A nevzdávajú sa.
„Ó, dobrý svätý Gerard, mocný orodovník pred Bohom, ty aj v našej dobe sa prihováraš o zázraky. Vzývam ťa a hľadám tvoju pomoc. Ty si na zemi vždy plnil Božie plány, pomôž mi, aby som aj ja vždy hľadala a plnila svätú Božiu vôľu. Pros Pána života, od ktorého pochádza každé otcovstvo, aby ma urobil plodnou, aby som mohla Bohu vychovať deti v tomto živote a dedičov jeho slávneho kráľovstva v budúcom svete. Amen.“
Pompejsku novénu sa môžeš modliť ale tá je dlhšia.
„Modlitba je rozhovor s Bohom... vôbec nemusí mať nejakú predpísanú podobu, ktorá je napísaná v modlitebnej knižke. Ak sa chceš modliť, kľudne sa môžeš modliť vlastnými slovami.“
„Peľúň. Dala som si ju prečítať svojej starej mame, ktorá je silno veriaca a tá povedala, že to je mocné modlitba, ktorú odporúča už dlhé roky ženám, ktoré sa snažia o dieťa.“
„Ženy prosím Vás nevysmievajte sa z veriacich. Ak sa ťa táto téma netýka, tak ju jednoducho preskoč. Autorka dala konkrétnu otázku, nepýta sa na váš názor. Pomodli sa od srdca. Boh počúva... ❤️ Nezáleží na formulácii slov ale na túžbe v srdci.“
„Možno by som ti poradila kľudne sa pomodli ale nám sa zadarilo až keď sme to absolútne neriešili, vypustili z hlavy.. možno je lepšie nesiliť.“
„Keď to má prísť, príde. Zo srdca. Z hĺbky duše. Kto neverí, nemusí. Aj tam, kde je to ľudsky nemožné, je Bohu všetko možné. 🙏 Prajem veľa šťastia na tvojej ceste!“
„Boh vie čo robí... Viem že sa to číta zle, najmä ak túžba je veľká ale ver, modlí sa, ďakuj a uvidíš malý anjelik priletí ♥️🍀🙏.“