Výchova dieťaťa je jedným z najväčších ľudských poslaní, no nie vždy ide ľahko. Tým, akých ľudí z našich detí vychováme, priamo ovplyvňujeme fungovanie spoločnosti celé desaťročia dopredu. Niekedy robíme chyby, ktoré si možno ani neuvedomujeme. Základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu aj pristupovať. Jeho nadanie, talent, schopnosti a pozitívne vlastnosti podporovať a zdravo vyzdvihovať, negatívne vlastnosti citlivo a mierne tlmiť. Skĺbiť všetky výchovné postupy sa niekedy pre rodičov stávajú veľkým umením. Na to, aby svoje poslanie zvládli čo najlepšie, majú vždy pri sebe rady skúsených odborníkov, ktorí sa problematike výchovy venujú denne už dlhé roky.
Je to iba môj pocit, alebo počet rodičov, ktorí sa na svoje deti sťažujú, že sú nezvládnuteľné, stúpa? Skutočne v súčasnosti pribúda počet rodičov, ktorí sa pri výchove svojich detí cítia úplne výchovne bezmocní, nešťastní a nevedia, čo majú robiť. Niekedy mám pocit, že ich otázka: „Čo mám robiť?“ je primárnou požiadavkou smerovanou na prácu detských psychológov. Zachytávam v nej zlosť rodičov, ich pocity viny, sklamanie, bezradnosť a potrebu nanovo sa zblížiť so svojím dieťaťom a prežívať vzájomnú radosť. Žiaľ, často to vyzerá tak, že dlho pozorne počúvam o tom, aké je ich dieťa zlé, lebo si robí, čo chce, lebo naň neplatia žiadne tresty, odmieta počúvnuť a môžem popísať celé strany o tom, v akých bežných životných situáciách a vo vzťahovom správaní unikajú požiadavkám svojich rodičov. Rodičia majú pocit, že strácajú všetky výchovné kompetencie dobrého rodiča. Prídu a čakajú malý zázrak, ktorý vyrieši ich výchovné problémy.
Čo znamená "nezvládnuteľné" dieťa?
Pred chvíľou z ambulancie odišla matka s dieťaťom, ktoré už nastúpilo do ZŠ. Chlapec nebol ochotný ani na chvíľu urobiť to, čo od neho chcela, a pritom išlo o jednoduché požiadavky: „Tu si sadni“, „Neváľaj sa po zemi“, „Prestaň kričať“, „Skús neskákať s topánkami po sedačke...“ Už vám musí byť jasné, že ani psychológ nemá vo svojej výbave čarovnú formulku na to, aby sa s ním dieťa napríklad len hralo. Chlapec nebol ochotný vybrať si hrové podnety, ktoré by sa mu páčili, alebo niečo čmárať na papier spôsobom, ktorý by si sám zvolil. Neustále svojím správaním obsadzoval vzťahový priestor spôsobom, ktorý patrí malému dieťaťu, ale nie školákovi, ktorý je skutočne telesne zdravý a normálne inteligentný. Rodičia ani pedagógovia tohto chlapca výchovne nezvládajú. V duchu si zaznamenávam moju súkromnú diagnózu „robí si, čo chce“. Toto je extrém, keď tento chlapec nie je spôsobilý robiť to, čo sa od neho žiada. Nevyužíva svoje vnútorné možnosti ani svoju detskú múdrosť na to, aby sa vývinovo posúval. Nzvládnuteľné dieťa z odborného pohľadu znamená, že nie je vývinovo zrelé. Dieťa sa naozaj nemá dobre, nie je spokojné, neprežíva radosť, nevie byť bezstarostné, často sa scvrkáva len na určitý svoj program, ktorým dookola prejavuje svoje vedomé a nevedomé potreby.
Čo znamená "nezvládnuteľné" dieťa? Nzvládnuteľné dieťa nie je ochotné robiť to, čo sa od neho žiada, a to ani jednoduché veci. Takéto dieťa nevyužíva svoje vnútorné možnosti ani detskú múdrosť na to, aby sa vývinovo posúvalo. Z odborného pohľadu to znamená, že dieťa nie je vývinovo zrelé, nie je spokojné, neprežíva radosť a často sa zameriava len na určitý program, ktorým prejavuje svoje potreby.
Časté chyby vo výchove a ich dôsledky
Výchova dieťaťa je komplexný proces, ktorý si vyžaduje citlivosť, trpezlivosť a porozumenie. No niekedy rodičia siahnu po metódach, ktoré môžu mať opačný efekt.
1. Vyčítanie zlého správania
Možno často vyčítate svojmu dieťaťu zlé správanie. Zažili ste však niekedy, aby vaše dieťa po podobných výčitkách náhle zmenilo svoje správanie? Pri tejto reakcii hovoríte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí. A to ono väčšinou veľmi dobre vie, čo robí a vie aj to, že je to nesprávne. Zistenie, že jeho správanie je nevhodné, je neúčinné. Pre vaše dieťa sú tieto výčitky proste len „frflaním“. Vie si z nich vziať len nasledovné: „Mama ma nemá rada, takže musím bojovať o jej pozornosť a pokračovať v tom, čo robím.“ Pokiaľ vaše výčitky obsahujú aj hanlivé alebo zhadzujúce poznámky, platí to dvojnásobne. Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania. Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo. Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa.
2. Otázky: „Prečo?“
Keď používate túto výchovnú metódu, pýtate sa svojho dieťaťa na dôvody jeho nevhodného správania: „Prečo si si neupratal izbu? Prečo nerobíš to, čo ti hovorím?“ Pri týchto vetách si dieťa myslí: „Niž pre ňu neznamenám. Idem jej na nervy.“ Na tieto otázky dieťa nedáva konkrétnu odpoveď. „Lebo. Preto. Neviem. Lebo sa mi chce.“ Takto vás dieťa vlastne odignoruje. Je veľmi nepravdepodobné, že vaša otázka bude začiatkom plnohodnotného rozhovoru, ktorý by dieťa viedol k premýšľaniu. Podľa tohto zistenia otázky PREČO sú pre zlepšenie správania vášho dieťaťa nevhodné.
3. Prosenie a prosíkanie
Svoje dieťa prosíte, aby zmenilo svoje správanie: „Buď prosím ťa taký milý a uprac si izbu! Buď prosím ťa milý k svojej sestre!“ Autorka knihy nemá nič proti priateľskej prosbe. V takejto situácii vám dieťa môže vyhovieť, ale aj nemusí. Pokiaľ teda od svojho dieťaťa naozaj niečo chcete, prosba nie je najvhodnejšia. Vznikol konflikt a vaše dieťa sa správa absolútne nevhodne? V takej situácii je dôležité, aby vás vaše dieťa bralo vážne a cítilo, že to naozaj myslíte vážne. S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť. Vaše dieťa si prosbu môže vysvetliť aj nasledovne: „No, nevyzerá, že by to bolo až také dôležité. Keď nechcem, nemusím to urobiť“. Annette Kast-Zahn však upozorňuje rodičov, že pokiaľ svoju bezmocnosť a smútok otvorene ukážu raz, môže to na ich dieťa zapôsobiť a uviesť do chodu proces zmeny v správaní. Tento prostriedok však treba používať naozaj veľmi zriedkavo. Predstavte si, že by ste svoje dieťa v slzách o niečo prosili každý týždeň alebo dokonca každý deň. Ako vás potom môže brať vážne? V najlepšom prípade vás poľutuje. Takže, keď svoje dieťa o niečo prosíte, musíte počítať aj s odmietnutím.
4. Výzvy bez následkov
Určite poznáte aj túto situáciu. Svoje dieťa vyzvite raz alebo niekoľkokrát, aby niečo urobilo alebo, aby s niečím prestalo. Vaše dieťa však nereaguje. Čo sa stane potom? Nič! Vaše napomenutie, či výzva skončia vo vzduchoprázdne. Priebeh je vždy rovnaký. Rodičia dieťaťu jasne oznámia, čo od neho žiadajú. Nevykoná. Rodičia teda záležitosť nechajú tak, ďalej nič neriešia. Svoju výzvu si nepresadia. Čo sa z toho dieťa naučí? „To, čo odo mňa rodičia chcú, nie je dôležité. Výzvy bez následkov sú nielen zbytočné, ale dokonca škodlivé.
5. Vyhrážky a nenaplnené sľuby
Oznámite svojmu dieťaťu, aké následky bude mať jeho neposlušnosť: „Ak si okamžite neupraceš izbu, nebudeš večer pozerať televízor!“ Problém je, že v skutočnosti sa nestane vôbec nič! S vysloveným AK-TAK chcú rodičia požiadavkám pridať na vážnosti. Potajme dúfajú, že len naznačenie následkov zaberie. Dúfajú, že nebude nutné konať. Väčšina rodičov vie, že takýmto konaním nič dobré nedosiahne. Napriek tomu zas a znova často robia tú istú chybu. Ak nesplníte to, čo ste v napomenutí sľubovali, deti vás prestanú počúvať úplne. Napomenutia bez následkov sú veľmi obľúbené, ale zradné. To, čo rodič v napomenutí spomenie, mal by aj splniť.
6. Ignorovanie extrémneho správania
Ignorovať sa dá nevhodné správanie dieťaťa, ale dá sa ignorovať aj celé osobnosť dieťaťa. Ignorovanie správania dieťaťa môže byť niekedy osožné. Zlozvyky ako cmúľanie palca, príležitostné používanie neslušných slov či občasné záchvaty trucu sa niekedy stanú problémom až vtedy, keď im rodičia začnú venovať pozornosť. Pokiaľ však takémuto správaniu nebude venovaná pozornosť, deti s nimi zvyčajne samy prestanú. Pokiaľ však ide o zvlášť neprimerané správanie alebo o príliš časté prejavy tohto druhu, v takomto prípade treba konať inak. Predstavte si nasledovné: Šesťročné dieťa vás kopne do píšťale vždy, keď sa mu niečo nepáči. Alebo váš deväťročný syn denne hrubo nadáva. Čo si o vás asi vaše dieťa pomyslí, keď si takéto správanie nebudete všímať, keď sa budete tváriť, že sa nič nedeje a aj naďalej sa k nemu budete správať milo? Pravdepodobne si bude myslieť: „Rodičom je úplne jedno, ako sa správam. Takže si môžem robiť čo len chcem!“ A stratí voči vám rešpekt. Ignorovanie extrémne zlého správania prináša so sebou nepríjemnú skúsenosť. Skôr či neskôr prasknú každému rodičovi nervy. Ignorovanie sa náhle môže zmeniť na záchvat zlosti a hnevu alebo na príliš tvrdý trest, pokiaľ sa rodičia prestanú ovládať. Ignorovanie je istý začiatok boja o pozornosť. Dieťa svoje nemožné správanie stupňuje, až kým rodičia nezareagujú. Pokiaľ dieťa provokuje dosť dlho, môže byť reakcia rodičom veľmi silná a nepriateľská. Ignorovanie vo väčšine prípadov nie je vhodný prostriedok na zlepšenie správania dieťaťa.
7. Nepriateľské reakcie
Nepriateľské reakcie obsahujú jasnú správu dieťaťu. Tá znie: „Nemám ťa rád!“ Rodičia túto správu vyslať nechcú. Nerobia to zámerne. Väčšinou sa predtým tak rozčúlili, že stratili kontrolu nad svojím správaním. Väčšinou im je to potom ľúto.
8. Výčitky a nadávky
Vyčítate svojmu dieťa jeho zlé vlastnosti: „Si taký nešikovný! Všetko pokazíš! Si proste neznesiteľný! Už to s tebou ďalej nevydržím!“ Takýmito výčitkami vôbec nekritizujete správanie svojho dieťaťa. Namiesto toho mu ukazujete, že ho ako osobu odmietate a opovrhujete ním. Čo to v dieťati vyvolá? Určite žiadnu snahu svoje správanie zmeniť. Namiesto toho sa začne o vašu pozornosť usilovať ešte viac. Okrem toho môžu u neho vzniknúť pocity viny a túžba po pomste. Takéto výčitky pôsobia na sebavedomie dieťaťa deštruktívne. Ničia ho rýchlo a dôkladne. Účinok sa zvyšuje, ak na svoje dieťa ešte aj kričíte. Niektoré deti sa vyľakajú. Iným je váš krik vodou na mlyn každodenného boja o moc. „Ja, malý človiečik, som dokázal priviesť svojho veľkého otecka na pokraj zúrivosti. Okrem mňa to nedokáže nikto! Absolútne sa prestal ovládať! Musím byť naozaj šikovný, keď som to dokázal!“ Iné deti akože nič nepočujú. Chránia sa tým, že vypnú a nepočúvajú. Všetci dobre vieme, prečo na svoje deti kričíme. Dávame voľný priebeh svojmu hnevu, nech sa už zlostíme na čokoľvek. Výčitky a nadávky neúčinkujú na nikoho. Vyvolávajú negatívne pocity a ničia sebavedomie našich detí.
9. Prísne tresty
„Ak si okamžite neupraceš, máš celý týždeň domáce väzenie.“ Pokiaľ vyhrážky vyslovíte nepremyslene a nemyslíte ich vážne, vaše dieťa vás prestane počúvať. Avšak ten nepriateľský tón určite zaznamená. Cíti sa odmietnuté a odstrčené. Tresty môžu Vaše dieťa zahanbiť a ponížiť, môžu spôsobiť strach a vyvolať túžbu po pomste. Ich cieľom je totiž dať dieťaťu pocítiť, aké je malé oproti nám dospelým. Prísne tresty môžu účinkovať dvoma spôsobmi. Možno ste na svoje dieťa urobili dojem. Ďalším trestom sa chce vyhnúť, a tak zmení svoje správanie. Prečo to urobí? Zo strachu. Druhá možnosť je aj taká, že prekukne vašu hru, pochopí, že ste bezmocní. Vaše tresty sú mu ľahostajné.
10. Fyzické tresty
Stáva sa, že rodič stratí nervy a udrie svoje dieťa. Tak ako pri prísnych trestoch aj pri bitke reagujú deti buď bojácne, alebo sa proti nej vnútorne obrnia. Deti, ktoré sú často bité, časom znecitlivejú. A často tiež pripravujú pomstu. Nesmieme zabudnúť, že deti, ktoré ich rodičia bili, budú pravdepodobne rovnako konať pri svojich deťoch. Budú pokračovať v tom, čo sme ich naučili. Každý úder, ktorý zasiahne vaše dieťa, zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku, bezpečie. Čo vtedy robiť? Najlepšie je deti poprosiť o odpustenie a dať im čas, aby si v sebe pocity spracovali a odpustili.
Všetky nepriateľské reakcie - vyhrážky, nadávky, prísne tresty a bitka majú niečo spoločné. Sú prejavom rodičovskej bezmocnosti. Všetci rodičia sa dopúšťajú chýb vo výchove. Všetci rodičia majú ľudské slabosti. Väčšina má výčitky svedomia.
Umenie prijať chyby a učiť sa z nich
Snáď každý pozná príslovie „Na chybách sa človek učí“. Z tejto pravdy by mohlo vyplývať, že čím viac chýb robíme, tým viac sa učíme. Do akej miery však akceptujeme túto myšlienku? Samozrejme, že záleží od situácie. Keď si zabudneme nastaviť budík, zmeškáme lietadlo a neodletíme preto na dovolenku, na ktorú sme si celý rok odkladali peniaze, asi nás táto chyba bude dlho mrzieť a s najväčšou pravdepodobnosťou ju už nikdy nezopakujeme. Naša chyba by nás ešte viac mrzela, keby nás na letisku čakala kamarátka alebo priateľ. Väčšina našich chýb však našťastie nemá až takéto tvrdé dôsledky. Napriek tomu ich nedovolíme robiť sebe, svojim blízkym ani svojim deťom. Keď nie sú chyby dovolené, chýba odvaha sa k nim priznať. Ak si však nevieme priznať chybu, len ťažko sa z nej vieme niečo naučiť. Získať ponaučenie môžeme iba vtedy, ak si chybu priznáme, pomenujeme ju a prijmeme riešenie, ako veci nabudúce urobiť inak. Toto by sme mali naučiť aj svoje deti. Respektíve, mali by sa to naučiť z nášho prístupu k ich chybám.
Ako rodičia potrebujeme mať veľkú trpezlivosť, lebo deti svoje chyby opakujú. K svojim chybám aj k chybám svojich detí podvedome pristupujeme tak, ako sme sa to naučili v detstve. Avšak dnes ako rodičia, učitelia či vychovávatelia môžeme tento prístup zmeniť. Časť dospelých je presvedčená o tom, že dieťa treba naučiť plniť ich pokyny. Do určitej miery je to logické. Ako dospelí máme viac skúseností, chceme deti niečo naučiť a potrebujeme ich chrániť. Tam, kde nejde o bezpečnosť, však môžeme nechať deti, nech sa učia sami z vlastných skúseností. Na to, aby sme dovolili sebe aj druhým urobiť chybu, musíme zmeniť prístup a staré zaužívané vzorce správania. Dieťa, ktoré je za svoje prešľapy neprimerane pokarhané, potrestané alebo ponížené, sa bude snažiť svoju chybu skryť, bude sa za ňu hanbiť a s veľkou pravdepodobnosťou sa naučí klamať alebo minimálne vyhovárať. „Ono sa to samo. Ja som to neurobil. To nebola moja vina. To on.“ Takto to začína u malých detí a u starších to pokračuje: „Tak sme sa nedohodli. Hm, tak to som asi nepočul. Učiteľka nám to zle vysvetlila. Nikto mi to nepripomenul.“ Dieťa, ktoré nesmie robiť chyby, hľadá vinníka, aby mohlo zodpovednosť za chybu hodiť na niekoho druhého. Robí to väčšinou zo strachu z reakcie dospelého. Podvedome sa snaží očistiť i za cenu klamstiev a poloprávd. Do určitej miery to robia všetky deti a spôsobil to práve prístup nás dospelých.
Priznať si chybu pre mnohých znamená priznať sa k nedokonalosti. Všetci pritom vieme, že dokonalosť u ľudí neexistuje. Rodičia sa často nevedia ospravedlniť svojim deťom, lebo v sebe živia presvedčenie, že rodič je predsa vzor a ten chyby nerobí. Keď malé dieťa rozbije sklenený pohár, nepotrebuje sa naučiť, že je nešikovné a my sme preto teraz nahnevaní. Dieťa sa potrebuje naučiť, že nabudúce pohár treba držať oboma rukami a že naša vyľakaná tvár bola z obavy, aby sa nepozeralo, a nie od zlosti. Keď školák dostane päťku z písomky, na ktorú sa zabudol naučiť, nepotrebuje sa dozvedieť, že je lajdák. Lekcia znie, že látku sa treba doučiť a ak nechce nabudúce dostať zlú známku, môže si napríklad napísať pripomienku. Keď tínedžer opakovane nadrobí na sedačku pri pozeraní televízora, rodič by ho mal zakaždým vyzvať, aby po sebe omrvinky povysával. Náš hnev robí z chýb niečo neprijateľné, nedovolené, nezodpovedné, a pritom nikto ich nerobí zámerne, väčšinou. Deti potrebujú podnetné prostredie, kde sa majú možnosť učiť a tiež robiť chyby.
Žiak, ktorý bol za svoju zlú odpoveď niekoľkokrát zosmiešnený, stratí odvahu odpovedať. Možno by len stačilo žiaka ubrániť pred výsmechom spolužiakov povzbudením, že jeho úvaha nie je úplne presná, alebo že možno nepochopil správne otázku. Keď dieťa prinesie domov dvojku z diktátu, nemalo by byť dôležité, koľko bodov mu chýbalo do jednotky, ale či si pamätá slová, v ktorých urobilo chybu. Je to práve rodičovský perfekcionizmus, ktorý bráni deťom robiť chyby a následne sa z nich poučiť. Keď rodič lipne na samých jednotkách svojho dieťaťa, veľa priestoru na pochybenie dieťa nemá a dostáva sa tak pod veľký tlak. Podobné je to v športe alebo pri hre na hudobný nástroj. Hovorme pred deťmi aj s deťmi o vlastných chybách. Ukážme im, že chyby nám dávajú príležitosť sa niečo nové naučiť, že zlyhania sú súčasťou nášho života a keď ich prijmeme, vieme byť vďaka nim silnejší, vďačnejší aj tolerantnejší.
Emocionálna inteligencia a jej význam vo výchove
Prvých 5 rokov je základom pre celý život. Pre zdravý psychický vývin, na formovanie osobnosti a pre zdravé budovanie pocitu vlastnej hodnoty je najdôležitejších prvých 5 rokov života dieťaťa. To, čo sa do dieťaťa v prvých piatich rokov vloží, z toho môže potom čerpať celý svoj život. Pokiaľ dieťa vyrastá v harmonickej rodine, má možnosť vytvárať si blízke a bezpečné vzťahy s matkou aj s otcom.
Rola matky a otca: Nenahraditeľné funkcie. Aby štart dieťaťa do života prebehol čo najlepšie, je dôležité, aby o dieťa v rannom veku bolo postarané kontinuálnym spôsobom, jednou osobou. Najčastejšie je to osoba matky, ktorá je na dieťa emočne napojená a prístupná. Keďže rodičovská rola prináša na osobu matky a otca isté nové a nepoznané nároky, na ktoré rodičia nie sú niekedy dostatočne pripravení, často sa stáva, že práve v tomto období vznikajú prvé vážnejšie nezhody a konflikty medzi rodičmi. Otcovia by si mali byť vedomí svojej dôležitej a nenahraditeľnej role a toho, aby pri mame svojho dieťaťa stáli, aby jej boli oporou a mala tak dosť síl starať sa o to dieťa. Približne vo veku 3 rokov života dieťaťa, rola otca naberá na svojej dôležitosti. Cez to, ako vníma dieťa vzťah medzi rodičmi, učí sa nielen vzťahu k svojmu pohlaviu, ale aj vzťahu k opačnému pohlaviu. Z toho dôvodu je preto veľmi dôležité, aby bol prítomný pri výchove aj otec.
Bowlbyho teória vzťahovej väzby vysvetľuje vplyv kvality vzťahu medzi dieťaťom a matkou v rannom veku na psychický vývin dieťaťa. Zdôrazňuje podmienky nevyhnutné pre vznik bezpečnej a neistej vzťahovej väzby a jej dôsledky na kognitívny, emocionálny a sociálny vývin detí. Bezpečná vzťahová väzba poskytuje dieťaťu emocionálnu istotu a umožňuje mu objavovať svet. Stabilný a dôverný vzťah aspoň s jednou osobou pôsobí ako protektívny faktor a chráni pred duševnou poruchou. Kvalita vzťahovej väzby medzi rodičom a dieťaťom je významným prediktorom ďalšieho sociálneho a emocionálneho vývinu dieťaťa. Bezpečná vzťahová väzba má pozitívny vplyv na psychický vývin, dozrievanie mozgu a schopnosť zvládať stres.
Keď rodičia čakajú, že sa dieťa samo rozhovorí o svojich pocitoch a obavách, pravdepodobne sa nikdy nedočkajú. „Ak dieťa vyrastá v rodine, kde sa o emóciách nehovorí, dieťa sa to samo nenaučí. Na zmenu však nie je nikdy neskoro. Ak deťom hovoríme, že chlapci neplačú, alebo im dávame najavo, že ich nechceme vidieť smutné, časom sa podľa toho zariadia. „Strach či hnev však nezmiznú. V dôsledku toho, že tieto emócie rodičia neprijímajú, dieťa začne svoje pocity potláčať.
Emócie sú pre človeka prirodzené. Zároveň sa čoraz viac hovorí o ich zvládaní a schopnosti ich správne spracovať. Určite áno. No to najzákladnejšie a najdôležitejšie je, ako my dospelí pred deťmi narábame s vlastnými emóciami, ako ich prežívame, akým spôsobom ich vyjadrujeme. Kľúčové je, ako na seba vzájomne reagujú rodičia, ako svoje emócie komunikujú jeden druhému, či ich komunikujú dieťaťu a ako sa pri tom správajú. Toto všetko je pomyselný základ. Najcennejšie pre deti je všetko to, čo majú možnosť odpozorovať doma.
Rodičia často posielajú dieťa za dvere alebo do izby s odporúčaním, aby za nimi prišlo, keď sa upokojí alebo keď o sebe popremýšľa. Dieťaťu to dáva pocit, že ostáva s emóciami, ktoré prežíva, samo. Keď dieťa robí v amoku niečo, čo nám naozaj ubližuje, napríklad nás udiera, opäť je dôležité pomenovať emóciu a ukázať mu, že vnímame, že sa veľmi hnevá. Môžeme mu zároveň povedať, že vieme, že by nás teraz chcelo zbiť - tam však treba zadať hranicu, že rodič ani nik iný nie je na udieranie. Namiesto toho je vhodné ponúknuť dieťaťu možnosť si zlosť vybiť udieraním napríklad do vankúša. Odporúčam aj používanie boxovacích panákov.
Deti chcú, aby sme im ukázali, že rozumieme ich prežívaniu a prijímame ich pocity. Ak im dáme porozumenie, budú aj ony lepšie rozumieť svojim pocitom, svojmu prežívaniu aj pocitom druhých.
Kedy a kde hľadať pomoc?
Rodičia často nevedia, kam sa obrátiť, ak sa u dieťaťa objavia psychické problémy alebo pretrvávajú somatické ťažkosti, ktorých riešenie si vyžaduje pochopiť aj psychické súvislosti. Psychické problémy svojich detí sa snažia popierať, ignorovať alebo bagatelizovať. Práve týmto svojím postojom rodičia zvyšujú dieťaťu stres a jeho ťažkosti vytesňujú do somatickej oblasti, kde sa môžu prejavovať rôznymi ochoreniami.
Prvý kontakt rodiča by mal byť s detským lekárom, ktorý zabezpečí potrebné somatické vyšetrenia. Na základe zistených výsledkov, odporučí lekár ďalšie vyšetrenie u špecialistu. Riešenie uvedených problémov z hľadiska psychických súvislostí patrí do rúk odborníkov z oblasti psychológie a v hraničných prípadoch aj detskej psychiatrie. Terapii psychosomatických ťažkostí dieťaťa, v pozadí ktorých môžu byť problémy s učením, sa venuje klinický psychológ pracujúci v odvetví zdravotníctva, ktorý využíva rôzne formy psychoterapie a poradenstva. Problémy dieťaťa viazané na školskú problematiku, riešia psychológovia v odvetví školstva, ktorí riešia témy zaškolenia dieťaťa, jeho integrácie vzhľadom k poruchám učenia, preradenia, ale napr. aj problematiku mimoriadne nadaných detí.
