Rozhodnutie, koľko detí mať, je hlboko osobná záležitosť, ktorú ovplyvňuje množstvo faktorov. Čoraz viac párov sa rozhoduje pre jediné dieťa, čo vyvoláva otázky o psychologických aspektoch tohto rozhodnutia. Tento článok sa zameriava na skúmanie psychológie matiek, ktoré preferujú jedno dieťa, pričom zohľadňuje vplyv na vzťahy, výchovu, medzigeneračné rozdiely a individuálne potreby rodiny.
Dôvody pre jedno dieťa: Individualita a autonómia
Rozhodnutie mať len jedno dieťa môže prameniť z rôznych dôvodov. Niektoré matky preferujú intenzívnejší vzťah s jedným dieťaťom, čo im umožňuje venovať mu viac času, energie a zdrojov. Iné si cenia svoju osobnú slobodu a autonómiu a nechcú sa vzdať svojich záľub alebo kariérnych cieľov. Ďalšie môžu mať zdravotné alebo finančné obavy, ktoré ich vedú k obmedzeniu počtu detí.
Výskumy ukazujú, že tieto rozhodnutia nevznikajú z jedného impulzu, ale spravidla z komplexnej kombinácie faktorov. Mnohé z nich sú úplne legitímne aj v rodinách, ktoré nie sú vyslovene patologické. Niekedy je to zdravá, aj keď náročná fáza budovania autonómie, teda prirodzený vývinový krok, ktorý sa s konkrétnymi rodičmi „nedá“ urobiť inak, pretože majú tendenciu držať svoje deti príliš pri sebe alebo im nevedia dopriať plnú dospelosť.
Napríklad ak ide o spracúvanie emočných zranení a krívd z detstva, ktoré sa naplno ukážu až v dospelosti, keď človek prvýkrát vstupuje do partnerských či rodičovských rolí. Nemusí ísť o vyslovene patologické skúsenosti - dnes vieme, že mnohé praktiky, ktoré sa kedysi bežne používali, sú pre psychický vývin škodlivé. Hoci to rodič nerobil cielene alebo mal dobrý zámer, dieťa si napríklad uvedomí, že v detstve dostávalo málo pozornosti, bolo často zahanbované, príliš tlačené do výkonu alebo vyrastalo v emočne chladnom prostredí. Aby to spracovalo, potrebuje mať odstup od primárnej rodiny.
V kontakte s rodičmi sa totiž veľmi ľahko aktivujú hlboké, implicitné pamäťové stopy, ktoré fungujú mimo vedomého uvažovania. Stačí tón hlasu, výraz tváre či poznámka a náš mozog reaguje tak ako kedysi v detstve. Zrazu sa cítime kritizovaní alebo neschopní. Objavujú sa situácie, v ktorých sme zase deťmi. V praxi to znamená, že aj keď máme naštudované techniky komunikácie, v kontakte s rodičmi zlyhávajú a my sa správame veľmi emočne. A práve v takých momentoch niektorí mladí ľudia volia odstup. Často je to však dočasné a mnoho rodín vie k sebe nájsť opäť cestu.
Výchova jedináčika: Mýty a realita
S jedináčikmi sa často spájajú rôzne stereotypy, ako napríklad, že sú rozmaznaní, sebeckí alebo osamelí. Výskumy však tieto tvrdenia nepotvrdzujú. Jedináčikovia sú často kreatívni, nezávislí a majú silné sociálne väzby mimo rodiny. Je dôležité, aby rodičia jedináčikov podporovali ich socializáciu a umožňovali im tráviť čas s rovesníkmi.
Výchova jedináčika môže byť náročná, ale prináša aj svoje výhody. Rodičia majú viac času a energie na venovanie sa jedinému dieťaťu, čo môže viesť k hlbšiemu vzťahu. Zároveň však existuje riziko, že rodičia budú jediné dieťa prehnane chrániť alebo naň klásť príliš vysoké očakávania.
Medzigeneračné napätie a výchova
Psychologička Eva Vavráková hovorí o dôvodoch medzigeneračného napätia medzi rodičmi a ich dospelými deťmi i o tom, čo sa s tým dá robiť. Tvrdí, že mladí dnes nechcú vzťah „z povinnosti“, ale vzťah, v ktorom sa môžu cítiť bezpečne a rešpektovaní.
To, čo je nové dnes, je, že mladí dospelí majú vyššie povedomie a vyššiu citlivosť pre témy ako mentálne zdravie, hranice či sebahodnota. Preto oveľa častejšie pomenúvajú, keď sa necítia dobre alebo keď sú emočne zranení. Rodičia, ktorí vyrastali v duchu hesla „nesťažuj sa a vydrž“, tomu niekedy nerozumejú, a tak na seba narážajú dve perspektívy. Vidím viac situácií, kde sa mladí dospelí cítia emocionálne nepochopení alebo kde sa ich snaha o nastavenie hraníc s rodičmi stretáva s odporom. Mladí dnes nechcú vzťah „z povinnosti“, ale vzťah, v ktorom sa môžu cítiť bezpečne, rešpektovaní, byť sami sebou. A zároveň vidím rodičov dospelých detí, ktorí sa v tomto cítia bezradní. Majú očakávania od detí, ktoré nie sú naplnené. Je to obojstranné.
Hovoríme o tom, čo robiť, keď sa dieťa rozhodne obmedziť alebo úplne odrezať kontakt so svojimi rodičmi, kto by mal urobiť prvý krok, i o tom, ako by si mohli nastaviť hranice rodičia i deti. V kontakte s rodičmi sa totiž veľmi ľahko aktivujú hlboké, implicitné pamäťové stopy, ktoré fungujú mimo vedomého uvažovania. Stačí tón hlasu, výraz tváre či poznámka a náš mozog reaguje tak ako kedysi v detstve. Zrazu sa cítime kritizovaní alebo neschopní. Objavujú sa situácie, v ktorých sme zase deťmi. V praxi to znamená, že aj keď máme naštudované techniky komunikácie, v kontakte s rodičmi zlyhávajú a my sa správame veľmi emočne. A práve v takých momentoch niektorí mladí ľudia volia odstup.
V prvom rade je medzigeneračný konflikt celkom prirodzený a sprevádzal aj predošlé generácie. Napríklad mladí zo 60. rokov sa hádali s rodičmi o voľnejších spoločenských normách a rodičia Husákových detí často nerozumeli ich túžbe cestovať či meniť prácu. Konflikt medzi generáciami je normálny a je súčasťou zdravého osamostatňovania sa. Mení sa však jeho podoba a témy.
Nastavenie hraníc a komunikácia: Kľúč k zdravým vzťahom
Ako si majú dospelé deti nastaviť hranice smerom k svojim rodičom? Majú na to právo a zároveň je dobré vedieť, ako to robiť citlivo. Hranice by sme nemali vnímať ako sankciu pre rodiča, aj keď sa naňho v danom momente možno hneváme. Oveľa užitočnejšie je chápať ich ako ochranu priestoru, v ktorom môžeme vo vzťahu zostať bez toho, aby sme sa vyčerpali.
Pomáha položiť si otázku: „Ako by to medzi nami malo byť, aby som sa cítil/a dobre?“ Ak sa mi mama opakovane stará do výchovy, dá sa to pomenovať citlivo a zároveň jasne. Pri takýchto situáciách funguje kombinácia viacerých komunikačných techník. Môžeme začať citlivým uvedením a vyhradiť si na tému priestor, keď sme v pokoji: „Mami, chcem ti niečo povedať, lebo mi na našom vzťahu záleží.“ Nasleduje vecná spätná väzba: „Keď počas návštevy komentuješ, čo mám malej obliecť alebo ako ju mám kŕmiť, dostávam sa do napätia a cítim sa ako neschopná matka.“
Pomáha aj uznanie dobrého zámeru: „Chápem, že to myslíš dobre a vychádzaš zo svojich skúseností.“ Hranica je v podstate pomenovanie potreby a začína sa vyjadrením „chcem“, „potrebujem“ alebo „pre mňa je dôležité“. Napríklad: „Potrebujem však pri výchove viac priestoru a bola by som rada, keby tvoje rady zostali na chvíle, keď ťa o ne sama požiadam.“ A napokon je užitočné pripomenúť spoločný cieľ, napríklad to, že obom nám ide o to, aby sa nám spolu darilo byť zadobre a aby aj babka mohla byť s vnúčaťom v kontakte bez napätia.
Súčasťou zdravej hranice je aj premyslenie si toho, čo urobíme, ak druhá strana hranicu prekročí, napríklad že ju pokojne a vecne pripomenieme. Hranica je účinná len vtedy, keď vieme, ako ju budeme chrániť v praxi, nestačí ju iba vysloviť v jednej konverzácii. Takto povedané to môže znieť nedosiahnuteľne, pretože v realite nami často lomcujú emócie. Takéto výroky vedia raniť, ale zvyčajne sú obrannou reakciou rodiča, nie skutočným útokom. Rodič sa v tej chvíli často cíti zahanbený, ohrozený alebo má pocit, že sa hodnotí jeho rodičovstvo. V takejto situácii často aj my reagujeme generalizovaním alebo zľahčovaním. Je dôležité nechytiť sa tejto návnady a nejsť do protiútoku. Ak to v nás vyvolá silnú emóciu, nereagujeme pod jej vplyvom. Ak sme už v konštruktívnom mode, môžeme povedať niečo ako: „Oci, viem, že si to mal inak a že si to zvládol. Ja sa však snažím robiť veci tak, aby to bolo zdravé pre mňa aj pre naše dieťa. Chcem, aby ste to rešpektovali.“
Určite áno. Hranice nie sú to isté ako odcudzenie sa. Odcudzenie alebo prerušenie kontaktu bývajú skôr reakciou na to, že hranice dlhodobo neboli rešpektované alebo že kontakt je pre človeka príliš zraňujúci, napríklad ak sa opakuje kritika, chlad či neprijatie. Paradoxne však práve zdravé hranice môžu vytvoriť priestor na to, aby sa vzťah mohol začať prehlbovať.
Obnova vzťahov: Malé kroky a spoločný čas
Čo by ste poradili mladým ľuďom, ktorí z rôznych dôvodov prerušili alebo obmedzili vzťahy s rodičmi, no chceli by to zmeniť? Keď chcú vzťah postupne obnoviť, môžu začať malým krokom, ktorý je bezpečný pre obe strany, ako je krátky telefonát, neutrálny rozhovor, spoločná aktivita bez citlivých tém. A pomenovať svoj zámer: „Chcem skúsiť byť viac v kontakte, ale potrebujem, aby sme na niektoré témy išli pomaly.“
Vzťah sa obnovuje postupne a je dôležité dopriať si čas. Základné pravidlo je, že najviac sa dá dosiahnuť cez spoločne trávený čas, pri ktorom je obom stranám jednoducho dobre. Môže to byť náročné najmä vtedy, ak rodič má tendenciu rozhovor okamžite stočiť k starým konfliktom, kritike alebo obranám. V takom prípade pomáha držať rámec: jemne, ale pevne sa vrátiť k neutrálnym témam alebo povedať: „Toto môžeme prebrať inokedy.“ Je to spôsob, ako chrániť kontakt pred tým, aby sa znovu zacyklil v starých ranách. Pre mnohé rodiny je toto najťažšia časť: dovoliť si chvíle, ktoré sú „len dobré“ a nie sú zároveň pokusom vyriešiť celú históriu naraz.
Najdôležitejšie je nevytvárať tlak ani dieťa nesúdiť či nezahanbovať. Vety typu „si zlý syn“ nič nevyriešia. Odcudzenie je často dôsledkom dlhého obdobia bolesti a nepochopenia, ktorým možno nerozumieme, ale to neznamená, že nie sú skutočné. Preto ak chce rodič obnoviť kontakt, pomáha skôr empatia než naliehanie. Môže vyjadriť ochotu počúvať, neobhajovať sa hneď pri prvom náznaku kritiky, nechať dieťa určovať tempo a vyvarovať sa výčitiek.
Jednoduchá veta, ktorá dokáže veľmi pomôcť, je: „Som tu, keď budeš pripravený. Chcem ti porozumieť.“ Myslím, že je to veľmi pekné gesto a ústretový krok. A často aj veľmi užitočný. Písanie listu umožňuje rodičovi utriediť si myšlienky, vyjadriť to podstatné bez toho, aby ho viedli okamžité emócie, obrany či staré zaužívané reakcie.
List dáva priestor napísať to, čo chceme povedať, premyslene a s rešpektom a zároveň umožňuje dieťaťu čítať ho v čase, keď je na to pripravené. Aj preto môže byť list bezpečným spôsobom, ako urobiť prvý krok. Dôležité však je, aby list neobsahoval obhajovanie sa, zľahčovanie pocitov dieťaťa, výčitky alebo vety typu „urobme za tým čiaru“. To všetko môže dieťaťu signalizovať, že nejde o pochopenie, ale o rýchle zatvorenie témy.
Vyhnúť by sme sa mali aj podsúvaniu viny či formuláciám typu „aj ty si mi ublížil“, lebo v tejto fáze to väčšinou iba prehĺbi vzdialenosť. Posolstvom listu by malo byť skôr, že dieťa vnímame a že ho chceme pochopiť, prípadne aj uznanie toho, čo sa v minulosti stalo.
Syndróm zlatého dieťaťa: Dôsledky prehnaného uprednostňovania
Ak je nejaké dieťa uprednostňované, má to svoje dôsledky nielen naňho, ale aj na ostatných súrodencov. Celkovo má uprednostňovanie negatívny vplyv na medziľudské vzťahy a výnimkou nie je ani toto správanie na osi rodič-dieťa, dieťa-dieťa. Zvyčajne hovoríme o tom, ako dosiahnuť rovnováhu a vyrovnať negatívne dôsledky u menej uprednostňovaných detí, no ukazuje sa, že aj tie favorizované u rodičov, tie postavené na piedestál, môžu proti svojej vôli znášať dôsledky, ktoré sa nemusia výhradne ukázať ako pozitívne.
Syndróm zlatého dieťaťa nie je zdravotný pojem a teda nemá ani klinickú definíciu, nereprezentuje psychologickú poruchu. Často sa však o ňom v psychológii hovorí a tiež sa často spája s narcistickými rodičmi, ako to popísali terapeuti a terapeutky, psychológovia a psychologičky na stránke ChoosingTherapy.com. Ide o vnímanie dieťaťa ako reprezentanta rodiny - aké úspešné, perfektné je, taká je rodina. Stáva sa pýchou rodiny a je naňho kladená veľká zodpovednosť. Čím je úspešnejšie, tým viac sa môžu rodičia pútať k jeho úspechom, premietať doň vlastné sny, napĺňať si cezeň vlastné potreby.
Práve na nich si môžete všimnúť, či favorizovanie jedného z vašich detí nemá toxické dôsledky:
- Protežované dieťa dostáva viac pochvaly než jeho súrodenci, viac pozitívnej pozornosti a hoci aj najmenší úspech je obšírne komentovaný - aj preto sa môže snažiť o ďalšie a ďalšie chvály a úspechy, môže sa pokúšať o perfekcionizmus a nadpriemerný výkon.
- Práve preto protežované dieťa môže skrývať svoje neúspechy, aby si udržalo status obľúbeného dieťaťa, alebo nespôsobilo sklamanie rodičov - bude tiež cítiť vinu za svoje neúspechy, bude ťažko znášať svoje chyby a cítiť sklamanie zo samého seba.
- Protežované dieťa môže mať oslabené vzťahy so súrodencami práve pre uprednostňovanie a zámerné porovnávanie - kamarátstvo, náklonnosť môžu vystriedať žiarlivosť a zatrpknutosť, častejšie konflikty a hnev.
- Protežované dieťa môže žiarliť, ak pochválite úspech iného súrodenca, môže mať tendenciu so súrodencami súťažiť, čím ešte viac naštrbáva vzťahy.
- Protežované dieťa môže mať nízke sebavedomie, pretože si je vedomé, že nedokáže naplniť očakávania svojho rodiča, byť také dokonalé a perfektné, ako o ňom rodič vyhlasuje a ako sa k nemu správa - alebo bude sebavedomie odvádzať od pochvál iných ľudí a intenzity pochvaly - to sa pretavuje aj do budúcich vzťahov, pretože tieto deti môžu nadobudnúť pocit, že si lásku a akceptáciu zaslúžia jedine za nadpriemerný výkon a výsledky.
- Protežované dieťa si tak môže vyvinúť pokrivený zmysel pre zodpovednosť a dôsledky - ak za svoje správanie napr. nenesie zodpovednosť ako ostatní súrodenci, znášajú menej dôsledkov za porušovanie pravidiel než súrodenci.
- V budúcnosti sa tiež môže spoliehať na úsudok iných o svojej osobe a hodnote, nevyvinie si dostatočne zmysel pre svoju sebahodnotu, pretože väčšinu detstva strávilo snahou urobiť rodičom radosť a napĺňať ich očakávania o sebe, môže vykazovať silnú potrebu potvrdzovať svoje rozhodnutia od iných.
- Práve pre snahu napĺňať očakávania rodičov a udržať sa na piedestáli dieťa nemalo šancu spoznať samého seba, svoje potreby, prijať svoje slabé stránky, čo sa mu páči, čo nepáči, zmieriť sa s tým, že sme nedokonalé bytosti s chybami, uvedomiť si, kým v živote vlastne chce byť.
- Protežované dieťa môže prežívať oveľa viac stresu a tlaku, nátlaku a bremena v podobe naplnenia potrieb rodičov, môže trpieť neskôr úzkosťami a depresiou.
- Protežované dieťa sa môže usilovať o uznanie mimo rodiny - cíti sa zahanbené, urazené, ak ostatní členovia rodiny nezdieľajú rodičovské uprednostňovanie a nevidia ho také ako rodičia, nereagujú rovnako nadšene, rovnako nechvália, môže začať preháňať.
Ak sa vás syndróm zlatého dieťaťa netýka a toxicky neuprednostňujete jedno dieťa na úkor druhého, ale predsa len sa vám v rodine vyskytne protežovanie, možno to cítite vy alebo sa tak cíti jedno z vašich detí. Ak sa vrátime späť k uprednostňovaniu dieťaťa v...
Každé dieťa je iné a podľa toho sa mení aj náš prístup k nim. Rozdiel môže ovplyvniť aj poradie narodenia detí alebo pohlavie. Napríklad, prvorodené dieťa môže získavať viac pozornosti, pretože rodičia majú veľa obáv a minimum skúseností. Nemôžeme tiež zabúdať, že aj povaha a osobnosť našich detí sa líši. Potvrdiť to vedia aj rodičia jednovaječných dvojičiek. „Každé dieťa sa narodí s nejakou svojou povahou. Naše povahy, v kontexte s očakávaniami a predstavami, sa dostávajú do nejakého stretu. Ďalším dôvodom, ktorý môže posilniť pocit utláčaného dieťaťa je narodenie súrodenca so špeciálnymi potrebami. Ako sa so situáciou vyrovnať a nastaviť čo možno najviac vyrovnaný prístup k deťom? „Je nesmierne dôležité o tom s deťmi v určitom veku korektne hovoriť.“ Dieťa by malo pochopiť dôvody, prečo niekedy uprednostníme jeho súrodenca. Správnou komunikáciou môžeme nastaviť vyvážený prístup.
Súrodenci sa spolu zahrajú, kým pri jednom dieťati je to tak, že rodič plní všetky tieto funkcie sám. Vychovávať jedno dieťa je podľa nej náročnejšie ako vychovávať viac detí. Teší sa preto, že s dcérou dnes majú veľmi dobrý vzťah. „Najviac ma zabolelo, keď sme napríklad chodievali na dovolenku s kamarátmi, čo majú tri deti, a správali sa k nim niekedy tak, akoby žiadne z nich nechceli,“ hovorí Blanka. „Vtedy sa naozaj hnevám a pýtam sa, načo majú ľudia deti alebo viac detí, keď na to nemajú vnútornú kapacitu. Veľakrát vidím rodinu, kde sa dospelí vôbec nevenujú deťom, nerešpektujú ich a vnímajú ich ako príťaž.
Kedy je menej viac?
Slovensko možno čaká generácia jedináčikov, povedal v nedávnom rozhovore pre Denník N demograf Branislav Bleha. Prečo ľudia, ktorí chcú mať viac detí, majú nakoniec len jedno? Jedináčikovia boli v minulosti zriedkavejší, možno aj preto ich zvykli považovať za rozmaznaných, egoistických a neochotných sa prispôsobiť. Čo z toho naozaj platí a čo je len mýtus?
Porozprávali sme sa s rodičmi malých a dospievajúcich jedináčikov, s dospelým jedináčikom, ako aj s psychologičkou, ktorá sa venuje výchovnému poradenstvu. Helena je čerstvá matka štvormesačného syna, no už teraz vie, že jej dieťa bude jedináčik. O dieťa sa neúspešne pokúšali veľa rokov, nakoniec sa rozhodli pre asistovanú reprodukciu. Aj tehotenstvo jej dalo zabrať. „Bolo mi v kuse zle, psychika dostávala zabrať. Samotný pôrod bol podľa jej slov „čistá nočná mora“, napriek tomu, že rodila v Nórsku, kde je zdravotníctvo vo všeobecnosti veľmi kvalitné. „37 hodín trápenia nakoniec ukončili vákuovým pôrodom. Po narodení syna museli bojovať s jeho silnou žltačkou a s jej zaseknutou chrbticou, potom spoločne s dojčením. „Za ten čas som dvakrát skončila na PN, už som viac nevládala,“ hovorí Helena. „A predstava toho, že by som si to mala zopakovať ešte raz?
Hoci je dnes definitívne rozhodnutá, že jej syn bude jedináčik, celé okolie ju od toho odhovára. „Argumentujú, že syn potrebuje súrodenca. Syna sa chystá dať už v 16 mesiacoch do jasličiek, kde bude stále v kontakte s inými deťmi. „V kolektíve detí sa naučí deliť sa a rešpektovať iných. Hoci sama má dvoch súrodencov, keď sa narodila, boli už dospelí, takže vlastne ani nevie, čo je to mať súrodenca, a nikdy jej žiadny nechýbal.
„Môj manžel má dvoch súrodencov a nikdy som nepostrehla, že by z toho nejako profitoval ako dieťa. Keď mala jej dcéra pol roka, objavili sa u nej zdravotné problémy, ktoré im výrazne zasiahli do života. Riešia ich dodnes. „Nemáme ešte stanovenú diagnózu, lebo ani špecialisti na Slovensku, ani vo Viedni si s tým zatiaľ nevedia rady,“ hovorí Blanka. Okrem jej vlastných rodičov ju od zámeru nemať ďalšie deti nikto neodhováral. „No zo strany rodičov to bolo miestami dosť vehementné. Pri rozhodovaní zhodnotila aj svoje psychické rozpoloženie a vnútornú silu. Napriek tomu zo začiatku takmer stále rozmýšľala nad tým, o čo jej dcéra takto môže prísť, aké nevýhody pre ňu môže mať život bez súrodenca. Pýtala sa svojich kamarátok, o ktorých vie, že sú jedináčikovia, aký bol ich život. Čítala veľa článkov na túto tému. „Pamätám si, že ma to dosť dlho trápilo. Pri výchove dcéry nemala čas brať ohľad na to, že je jedináčik. „Ona bola dosť náročné dieťa a mimoriadne nadané. Cielene do detského kolektívu ju nebrávala, chodili však na ihriská a stretávali sa s kamarátmi, čo mali deti. „Do škôlky zo zdravotných dôvodov nechodila, išla až rovno do školy. Tam nebola vyhranená, že by mala len jednu kamarátku, k nikomu sa špeciálne neviazala, brala kolektív ako celok. Dcéra však bola od narodenia veľmi empatická a milovala bábätká. V určitom období si začala pýtať súrodenca a dosť sa to stupňovalo. „Toto obdobie bolo pre mňa veľmi ťažké, naozaj to z jej strany bolo také intenzívne, že mi to nerobilo dobre,“ hovorí Blanka. Keď však mala dcéra asi 9-10 rokov, úplne sa to zmenilo. „Užíva si, že je sama. Má svoje koníčky, svojich priateľov a od desiatich rokov aj psa. Podľa Blanky je dcéra oveľa viac vyspelá na svoj vek, mnohým veciam rozumie, veľa sa spolu rozprávajú. „Samozrejme, že ma trochu desí to, že keď bude dospelá a my tu už nebudeme, tak zostane sama - bude mať len svoju aktuálnu rodinu.
Blanka priznáva, že zo strany niektorých rodičov, ktorí majú detí viac, niekedy cíti pohŕdanie až pasívnu agresivitu. Blanka si však myslí, že je to presne naopak - rodičia viacerých detí majú podľa nej možnosť lepšie si zorganizovať čas ako rodičia jedináčika. „Súrodenci sa spolu zahrajú, kým pri jednom dieťati je to tak, že rodič plní všetky tieto funkcie sám. Vychovávať jedno dieťa je podľa nej náročnejšie ako vychovávať viac detí. Teší sa preto, že s dcérou dnes majú veľmi dobrý vzťah.
„Najviac ma zabolelo, keď sme napríklad chodievali na dovolenku s kamarátmi, čo majú tri deti, a správali sa k nim niekedy tak, akoby žiadne z nich nechceli,“ hovorí Blanka. „Vtedy sa naozaj hnevám a pýtam sa, načo majú ľudia deti alebo viac detí, keď na to nemajú vnútornú kapacitu. Veľakrát vidím rodinu, kde sa dospelí vôbec nevenujú deťom, nerešpektujú ich a vnímajú ich ako príťaž.
K vzniku teórie o „syndróme jedináčika“ prispeli pionieri americkej psychológie G. Stanley Hall a E. W. Bohannon, ktorí sa týmto fenoménom zaoberali koncom 19. a začiatkom 20. E. W. Bohannon z Clarkovej univerzity v Massachusetts zhrnul v práci s názvom A Study of Peculiar and Exceptional Children (1896) svoje zistenia z dotazníkového prieskumu. Dvesto respondentov poprosil, aby vymenovali zvláštnosti jedináčikov, ktorých poznajú. Jeho kolega G. Vtedajší psychológovia vychádzali z predpokladu, že jedináčikovia majú všetku pozornosť svojich rodičov a starých rodičov, nemusia sa o ňu deliť so súrodencami, preto sú zvyknutí, že všetky ich potreby a túžby sú vždy naplnené. Hoci sa teória o „syndróme jedináčika“ stala rýchlo populárnou, neskoršie výskumy ukázali, že sa nezakladá na vedeckých dôkazoch. Prehľadová vedecká štúdia, ktorá zhrnula výsledky viac ako 200 výskumov na túto tému, vyšla v roku 1987. Jednou z jej autoriek bola Toni Falbo, psychologička z Texaskej univerzity v Austine a sama jedináčik. Ako uvádzajú autori štúdie, byť jedináčikom nie je determinantou osobnostného vývoja. Ďalšie výskumy preukázali, že ani rodičovské štýly rodičov, ktorí majú jedno dieťa, a tých, ktorí majú detí viac, sa od seba zásadne nelíšia. Dnes už medzi psychológmi panuje zhoda, že to, že niekto vyrastal ako jedináčik, automaticky neprispieva k rozdielom v jeho osobnosti oproti ľuďom, ktorí vyrastali so súrodencami.
„Myslím, že sme mohli postupovať pri výchove trochu inak,“ priznáva hneď na úvod Bruno, otec 17-ročnej dcéry. S manželkou vraj neplánovali, že budú mať doma jedináčika, ale ďalšie deti už nejako nestihli. Keď bola dcéra menšia, aj oni sa bežne stretávali s názorom, že nie je dobré mať jedináčika a že bude mať smutné detstvo. Väčšinou išlo o ľudí zo staršej generácie. Už keď bola dcéra malá, s deťmi na pieskovisku alebo v škôlke sa vydržala hrať tak hodinu, potom sa stiahla do ústrania a hrala sa sama. Skôr ich s manželkou znepokojilo, keď zistili, že dcéra je v škole outsiderkou a nemá veľa kamarátov. „Zisťovali sme u jej pedagógov, či to nie je tým, že ju ostatní vylučujú pre nejaké jej nevhodné správanie, ale je to naopak. Od malička dávali dcére určité mantinely, viedli ju k úcte k starším, ohľaduplnosti k ostatným, k rešpektovaniu autorít, ale inak jej nechávali voľný priestor a slobodu. „Dnes je slušná, úctivá, ale začínam si uvedomovať, že to rešpektovanie súkromia od malička z nej urobilo bordelárku, nemá vo veciach systém a aj pod tlakom je z nej chaotička,“ priznáva Bruno. Rovnako ho mrzí, že sa dcéra nerada delí. Rodičom - nielen jedináčikov - by preto radil, aby boli pri výchove dôslednejší. „Netreba sa báť dieťaťu riadne prikázať, čo treba, zároveň ho tým nedeptať a okrem základnej slušnosti ho učiť, ako sa rozdeliť s inými, ako si okolo seba udržať poriadok, ako mať systém vo veciach a aktivitách a ako si aspoň trocha ísť za svojimi snami či plánmi.
Rodičov jedináčikov, ktorí vyhľadávajú pomoc psychologičky Jany Račkovej Vyskočilovej, väčšinou trápia podobné výchovné problémy ako rodičov viacerých detí. Pri výchove jediného dieťaťa môže byť podľa nej niekedy ťažké „frustrovať“ dieťa dávaním mu hraníc. Hranice a trvanie na ich dodržiavaní sú však podľa nej pri výchove veľmi dôležité. Rovnako upozorňuje, že v rodine s jedináčikom býva v prevahe „dospelácka zložka“, a tak je ľahké pozabudnúť sa a chcieť mať hneď zo svojho dieťaťa malého dospeláka.
Sú jedináčikovia v nevýhode, pokiaľ ide o zdravý sociálny vývin? Podľa psychologičky sa na to nedá odpovedať jednoznačne. Často platí, že jedináčik nepozná pocit „frustrácie“ z čakania ani z delenia pozornosti rodičov medzi seba a ostatných súrodencov. Do výchovy a rodinnej dynamiky však podľa nej vstupuje veľa premenných, ktoré nás formujú. „Dôležitejšie ako poradie je možno to, či som mal v detstve niekoho, kto bol na mňa naladený, a cítil som sa bezpečne, prijato, rešpektovane.
Adrián má 29 rokov a je jedináčik, no v spoločnosti o tom sám od seba nezvykne hovoriť. „Robím to naozaj iba v prípade, keď sa ma niekto spýta, či mám súrodencov. Dôvodom, prečo to nespomína, sú práve aj neustále omieľané predsudky. Keď ho ľudia poznajú dlhšie a po nejakom čase zistia, že je jedináčik, reagujú podľa neho trocha zarazene. „Výskumy, ktoré boli robené na jedináčikoch v súvislosti s ich stereotypnými vlastnosťami ako egoizmus, rozmaznanosť, nekooperácia, to nepotvrdili. Naozaj do výchovy vstupuje veľmi veľa premenných,“ hovorí psychologička Jana Račková Vyskočil. Adrián vyrastal na dedine, v prostredí, kde sa v detstve ani neskôr na škole nestretával so žiadnymi predpojatosťami v súvislosti s tým, že nemá súrodencov. „Tie predsudky prišli až neskôr od dospelejších ľudí, približne v čase vysokej školy. To, že vôbec existujú nejaké predsudky voči jedináčikom, začal vnímať neskôr od starších ľudí, často od viacdetných rodičov či ľudí so súrodencami. Napriek tomu si nemyslí, že by to jedináčikovia mali na Slovensku ťažké.
Ako mu miestni vysvetlili, vychádza to z historickej skúsenosti. „Island je drsná krajina s neľútostnou prírodou, samé gejzíry, lávové prúdy, ostré kamene a útesy, málo jedla, v minulosti sa tam ťažko žilo a bolo teda bežné, že deti zomierali v omnoho väčšej miere ako na pevninskej Európe. Preto si Islanďania v snahe zabezpečiť pokračovanie rodu spravili viacero detí rátajúc s tým, že nie všetky musia prežiť. Ak by si v minulosti spravili iba jedno dieťa, príliš by riskovali zánik rodu,“ hovorí Adrián.
Mnohí jedináčikovia majú v dospelosti silné puto so svojimi rodičmi. Vo všeobecnosti sú títo ľudia podľa psychologičky Jany Račkovej Vyskočilovej zvyknutejší na vzťahy s dospelými a so staršími než s rovesníkmi a aj v dospelosti radšej vyhľadávajú vzťahy so staršími. Výskumníčky Lisen Roberts a Priscilla Blanton prišli v roku 2001 so zistením, že mnohí dospelí jedináčikovia vnímali ako nevýhodu, že v detstve nemali takých verných parťákov ako ich rovesníci so súrodencami. Niektorí si dokonca v predškolskom veku vymýšľali imaginárnych kamarátov, s ktorými by sa mohli o všetko deliť. Adrián priznáva, že aj jeho sa ľudia občas pýtajú, či mu nechýbajú súrodenci. „To je otázka, na ktorú nedokážem odpovedať, pretože nie je možné povedať, či mi chýba niekto, koho som nikdy nemal,“ hovorí. Jeho okolie mu takisto často pripomína, že ako jedináčik nikdy nemôže pochopiť súrodeneckú lásku a rivalitu, ako aj „neopísateľnú dynamiku tohto vzťahu“. „Keď sa začnem zamýšľať, aké by to bolo mať súrodenca, tak som zmätený, pretože naozaj neviem, aké by to bolo. V tomto smere mi zlyháva predstavivosť a viem si to priblížiť len na základe toho, čo pozorujem v okolí. V niektorých prípadoch sú si súrodenci najlepšími priateľmi, ktorí sa spolu delia väčšinu života, výborne si rozumejú a podporujú sa, čo by bolo určite fajn a príjemná predstava. V iných prípadoch vidím súrodencov, ktorí okrem krvi nič iné spoločné nemajú, ktorí spolu roky neprehovorili, sú pohádaní na nože a prakticky zastávajú funkciu úhlavného nepriateľa.
Neexistuje správna odpoveď na to, koľko detí predstavuje ideálnu rodinu. Patrí materská láska a materský inštinkt k prirodzenostiam, ktoré sú vlastné každej žene? Alebo je normálne, keď matka o svojej láske k deťom pochybuje? „Nikdy som dieťa nechcela a netúžila som po ňom. Jednoducho som to tam vnútri vôbec necítila. Nerozplývala som sa nad cudzími deťmi, nemala som potrebu sa s nimi rozprávať ani u kamarátok, jednoducho som bola v tomto smere chladnejšia. Pritom pochádzam z troch súrodencov. Potom som raz otehotnela a veľmi vážne som uvažovala o prerušení tehotenstva. Mávali mnou rôzne pochybnosti, predovšetkým o tom, či by som vôbec dokázala byť dobrou matkou, keď mi deti nič nehovoria. Môj priateľ ma nakoniec presvedčil, aby som to nerobila. Ani počas tehotenstva som nezažívala eufóriu z toho, že budem matkou, jednoducho som si pripadala len o pár kilogramov ťažšia. Netúžila som po ultrazvukovej snímke, netúžila som hladkať si brucho… Potom som porodila syna Tadeáša a na rolu matky som si musela začať zvykať. Týždne ubiehali, zvládala som to, ako sa dalo, a potom sa zrazu prihodilo niečo zvláštne. Ako Tadeáš rástol, začala s ním byť väčšia zábava, a ja som si zrazu uvedomila, že som vlastne strašne rada, že ho mám. Určite nie som stále tá klasická mama s veľkým ,M‘, ktorá behá okolo hniezda, ale pochopila som, že materská láska môže prísť, aj keď si myslíte, že nie,“ rozpráva tridsaťpäťročná Irena z Bratislavy. Jej názor ostatne potvrdzuje aj psychologička Tereza Beníšková. „Materská láska väčšinou príde sama od seba, ale nie úplne u všetkých žien. Niektoré mamičky milujú svoje už bábätko v brušku, iné si na príliv materskej lásky musia chvíľu počkať. Je však len mizivé percento matiek, ktorým sa nepodarí nájsť si nakoniec cestu k svojmu dieťaťu. Materská láska prechádza aj rôznymi premenami podľa aktuálnej podoby vzťahu zúčastnených.
„Každý človek je originál, takže je celkom možné, že matka môže mať jedno dieťa radšej než druhé alebo ostatné. Vyzeráme inak, správame sa inak, vzbudzujeme lásku rôznym spôsobom, zapadajú do seba iné kúsky vzťahovej skladačky. Nie je to nič, za čo by sa mama mala hanbiť. Dokonca je to prirodzené a normálne. Podľa mňa azda ani nie je možné, aby mal rodič rád viac detí úplne rovnako a rovnakým spôsobom. Podstatné je, aby mala matka každé svoje dieťa dostatočne rada (ale každé možno za niečo iné a trochu inak). V ideálnom prípade by matka mala mať rada svoje deti láskou bezpodmienečnou, takou, ktorú si dieťa nemusí zaslúžiť.
„Nedá sa nijako vopred zistiť, že práve vy budete mať s materskou láskou problémy. Preto sa ani nedá povedať, že by ste nemali mať deti. Je mnoho žien, ktoré sa na dieťa príliš necítia, do iného stavu prídu skôr nedopatrením, ale potom sú z nich vynikajúce mamičky. To, že matka svoje dieťa miluje, zároveň neznamená, že z neho nie je občas unavená, že naň niekedy nie je naštvaná, že sa nechce hrať alebo rozprávať… to všetko je normálne. Samozrejme, môže sa stať, že ak žena miluje jedno dieťa výrazne viac než druhé, bude medzi nimi robiť nejaké rozdiely. Potom je však namieste zamyslieť sa a situáciu riešiť s pomocou odborníka. Deťom sa nežije dobre s tým, že mamička ich nemá rada, že má oveľa radšej brata či sestru,“ radí psychologička Beníšková. Ide, samozrejme, o prípad, keď jedno dieťa protežujete skutočne mnohonásobne viac ako to druhé. Ak by ste totiž tento problém neriešili, je možné, že si pre váš prístup ponesie „odstrkované“ dieťa do života veľkú traumu. A taká trauma býva hlboká a dokáže človeka prenasledovať až do smrti.
Je možné, že jedno dieťa milujete menej jednoducho preto, že ste sa museli kvôli nemu vzdať niečoho, čo ste robili rada, že vám „narušilo“ plány, napríklad profesijné, že vám skomplikovalo život, alebo jednoducho preto, že vás práve v tom čase opustil partner. Môže to byť tisíc dôvodov - ale nikdy by ich nemalo pocítiť dieťa. A verte, že sa to dá. „Mám tri deti a každé s iným mužom. Nikdy som medzi nimi nerobila rozdiely, pritom každé je úplne iné a s inou povahou. S každým si inak rozumiem a s každým mám iný vzťah. Niekedy je ťažké strážiť si, aby som neprejavovala k niektorému z nich viac lásky, ale myslím, že sa to dá zvládnuť,“ rozpráva štyridsaťročná Martina. Z osobnej skúsenosti môžem potvrdiť aj ja, že v mojom živote matky troch synov sa občas vyskytli situácie, keď som si kládla otázku: „Mám ich rada všetkých rovnako?“ Väčšinou to však bolo vo chvíli, keď ma jeden z nich naozaj veľmi naštval. O desať minút potom bolo všetko inak a moje city sa vrátili tam, kde boli predtým. Keď sa zamyslím a spýtam sa znova, či náhodou nemám niektorého z nich radšej, asi vás sklamem - nemám. Ale každého mám rada inak, iným spôsobom. Najstaršieho milujem pre jeho zmysel pre humor, empatiu a galantnosť, prostredného milujem pre jeho rozvážnosť, zodpovednosť a zvláštny lesk v očiach a najmladšieho pre jeho utáranosť a šikovnosť. A myslím, že všetci veľmi dobre vedia, že mama ich má rada tak, ako najlepšie vie, hoci niekedy zvýši hlas a rozhnevá sa.