Ako zvládnuť detské záchvaty hnevu a obdobie vzdoru

Obdobie vzdoru je prirodzenou a dôležitou súčasťou vývoja dieťaťa, zvyčajne sa objavuje medzi 18 mesiacmi a 4,5 až 5 rokmi života. Môže však začať skôr alebo trvať dlhšie. Počas tejto fázy sa u detí formuje ich vlastné ja, uvedomujú si svoje potreby a priania, a zároveň sa stretávajú s rodičovskými príkazmi a zákazmi. Dieťa začína presadzovať svoju osobnosť, hľadá rovnováhu pri sebaovládaní a učí sa pracovať so svojimi silnými emóciami. Vzhľadom na nevyvinutú nervovú sústavu je toto obdobie často sprevádzané zlosťou a vzdorom.

Výraz „obdobie vzdoru“ nie je celkom šťastný, pretože dieťaťu nejde primárne o to, aby nám vzdorovalo alebo robilo napriek. Ide skôr o reakciu dieťaťa na veľmi silné emócie, ktoré ho úplne zaplavia a nevie sa s nimi vyrovnať. V tom veku je to normálna a prirodzená súčasť vývoja. Dieťa to nerobí naschvál. Nerobí to preto, aby s nami manipulovalo. Ono ešte nevie manipulovať.

Deti v tomto veku sú impulzívne, rigidné a preferujú, ak sú veci stále rovnaké. Majú nízku flexibilitu, čo znamená, že nevedia dobre reagovať, ak sa veci zmenia. Sú tiež egocentrické a myslia si, že „všetko je tu pre mňa“. Keď dieťa ide do hračkárstva, myslí si, že hračky existujú preň. Malé dieťa nerozumie logickým vysvetleniam a reaguje primárne emocionálne.

Prečo deti prežívajú záchvaty hnevu?

Reakcie dieťaťa vyplývajú z toho, že nemá vyvinuté exekutívne schopnosti. Zjednodušene povedané, je to o nedozretej prefrontálnej kôre mozgu. Emočné okruhy, napríklad tie, ktoré spúšťajú stresovú reakciu, fungujú od narodenia, pretože je to niečo, čo dieťa potrebuje na prežitie. Na rozdiel od dospelých, ktorí si uvedomia, že nie je vhodné kričať alebo plakať na verejnosti, a dokážu svoje emócie utlmiť, dieťa to nedokáže. Učí sa to až postupne.

Keď je dieťa zahltené silnou emóciou, jeho mozgová kôra, ktorá je zapojená do racionálneho myslenia a riešenia problémov, ešte nedokáže veľmi efektívne utlmiť túto silnú emočnú reakciu. Preto logické vysvetľovanie počas záchvatu emócií nebude fungovať. Páči sa mi metafora, ktorú používa jedna výskumníčka zameraná na výskum detských záchvatov vzdoru. Logické vysvetľovanie v situácii, keď je dieťa v silnej emócii, prirovnáva k tomu, akoby ste na niekoho začali hovoriť po japonsky, hoci tento jazyk neovláda.

Dieťa nie je malý dospelý a jeho sociálno-komunikačné schopnosti sa len vyvíjajú. Do zhruba štyroch rokov dieťa nevie zobrať do úvahy perspektívu druhého človeka. Nechápe, že iní môžu mať odlišné presvedčenia. Také dieťa asi nevie pomenovať, že ste smutný, ale cíti, že niečo nie je v poriadku. Môže cítiť, že otec s ním nie je v takom spojení ako obvykle. Ale to ho, paradoxne, môže ešte viac rozrušiť. Dieťa nemá sebareflexiu, aby si dokázalo povedať, že „aha, ocino je smutný možno preto, ako sa správam, tak prestanem“.

Ako reagovať počas záchvatu hnevu?

Keď je dieťa v silnej emócii, že nepočúva a nevidí, vtedy je asi najlepšie byť pri ňom a nejako to prečkať. Prípadne ho odstrániť z tej situácie. Ak sa silná emócia len blíži, treba ju osloviť tak, aby mi dieťa porozumelo. Jeden spôsob, ako to urobiť, by mohol byť, že mu tú hračku kúpime. To však nechceme. Čo teda spraviť? Emóciu možno osloviť tým, že ju uznáme: „Tá hračka je fakt super, strašne sa ti páči a strašne by si ju chcel.“ Dieťa cíti, že jeho emócie sa zhmotnili do slov. Toto treba rozvíjať.

Kľaknutie si, aby ste boli na rovnakej úrovni s dieťaťom, je super, lebo ak dieťa vidí, že ste na rovnakej úrovni, nadviazať s ním spojenie bude jednoduchšie. Čo sa týka kontaktu, niektoré deti nemajú radi, ak sa ich rodičia počas silnej emócie dotýkajú. Ale to je na rodičovi, ktorý vie, čo na dieťa funguje. Dôležité je zachytiť emóciu dieťaťa, pomenovať ju a dať jej dostatočnú pozornosť. Ak ju budeme ignorovať a pôjdeme na dieťa s logikou, nebude tomu v tom momente rozumieť ani na to počúvať.

Ak je dieťa v silnej emócii, že nepočúva a nevidí, vtedy je asi najlepšie byť pri ňom a nejako to prečkať. Prípadne ho odstrániť z tej situácie. Ak sa silná emócia len blíži, treba ju osloviť tak, aby mi dieťa porozumelo. Jeden spôsob, ako to urobiť, by mohol byť, že mu tú hračku kúpime. To však nechceme. Čo teda spraviť? Emóciu možno osloviť tým, že ju uznáme: „Tá hračka je fakt super, strašne sa ti páči a strašne by si ju chcel.“ Dieťa cíti, že jeho emócie sa zhmotnili do slov. Toto treba rozvíjať.

V situácii totálneho amoku nemá zmysel používať slová dospelých. Výčitky, zákazy, či iné vyhrážky v tej chvíli nepomôžu. Hoci vás dieťa vytočilo, skúste sa ovládať a prihovárajte sa mu mierne a trpezlivo. Hovorte mu, že chápete, že ho nahnevalo, že napríklad musí ísť domov alebo že už ďalšiu sladkosť nedostane, ale že inak to nejde. Buďte mierni vo vysvetľovaní, no zároveň vytrvalí a svoje rozhodnutie nikdy nemeňte.

Na niektoré deti objatie v situácii, keď je v amoku, funguje zázračne. Dieťa zrazu zlomí rodičovská láska a upokojí sa. Sú však vytrvalci, ktorým toto láskavé gesto nepomôže. V takom prípade vyskúšajte tiež taktiku, že pošlete dieťa do vlastnej izby alebo inej miestnosti, kde má porozmýšľať a vrátiť sa, až keď sa upokojí. Posledným riešením je len vydržať, kým amok dieťa prejde a upokojí sa samo.

Ak dieťa len necháte vyplakať, naučí sa iba to, že naňho nereagujete. Zmena prostredia tiež pomáha. V prípade, že sa scénka odohráva na verejnosti, je prirodzené cítiť rozpaky. Skúste sa presunúť na miesto, kde nebudete mať toľko zvedavých pohľadov. Pokojný priestor dáva dieťaťu pocit bezpečia a vám obom umožní podeliť sa o emócie bez nátlaku či rušivého hluku.

Keď dieťa hádže jedlo na zem, nerobí to preto, lebo je zvedavé, aký zvuk to spraví? My to vnímame ako plytvanie jedlom, no nie je to tak, že dieťa sa takto učí, ako fungujú veci vo svete? Ide o jeden z príkladov rozdielu, ako veci vnímame my a ako ich vníma dieťa. Dieťa nemá predstavy, že plytvať jedlom je zlé. Nevie, že keď jeme, máme mať nejaké maniere, a že hádzať jedlo na zem je neakceptovateľné. Ak to chce dieťa skúsiť, skúsi to a jedlo skončí na zemi.

Ako predchádzať záchvatom hnevu?

Rodičia môžu vytvoriť také prostredie, aby minimalizovali výskyt prejavov zaplavujúcich emócií. Dva hlavné nástroje rodiča pri výchove sú láska a limity. Dieťaťu treba prejavovať lásku, aby sa cítilo prijímané a bezpečne, no musí mať aj hranice. Tieto dve veci sa navzájom nevylučujú.

Keď je dieťa zahltené silnou emóciou, nefunguje to ako pri dospelom. Mozgová kôra, ktorá je zapojená do racionálneho myslenia a riešenia problémov, ešte nedokáže veľmi efektívne utlmiť túto silnú emočnú reakciu. Preto logické vysvetľovanie počas záchvatu emócií nebude fungovať.

Dieťa v tomto veku nemá pojem o čase, nevie, prečo sa ponáhľate. Našej perspektíve nerozumie. Pre neho ste jeho otec a je mu úplne jedno, že máte prácu, do ktorej musíte ísť. Pre dieťa nie je táto situácia jasne čitateľná a nevie, čo sa deje. Nie vždy je možné odchod z domu ideálne pripraviť, ale zvládnuť situáciu pomôže, ak dieťa bude mať dostatočný čas a bude mu jasné, čo sa bude diať. Pre dieťa je tiež dôležité, aby malo s rodičmi spojenie. Preto keď sa ráno ponáhľate - a je to vo vašich silách -, začnite lúčenie skôr. Aby ste sa najprv pohrali alebo porozprávali. Keď bude mať dieťa nasýtenú túto potrebu spojenia s vami, začnite pracovať na odchádzaní. Samozrejme, každý odchod do práce nebude jednoduchý, ale takto si vytvárate šancu, že to bude fungovať.

Pri situáciách, ako je táto, ktoré sú náročné a nevieme sa im vyhnúť, tiež veľmi pomáha, ak máme vytvorenú rutinu - zaužívaný postup, čo sa kedy ráno deje. Dieťa potrebuje štruktúru, lebo to uspokojuje jeho potrebu kontroly. Aj s dva a pol ročným dieťaťom si môžete spraviť sadu obrázkov „toto robíme pred spaním“ a ísť podľa toho. Dieťa bude chápať, čo sa bude diať, takže bude lepšie spolupracovať.

Večerné zaspávanie je pre mnohé rodiny náročné. Rodič aj dieťa sú po celom dni unavení. Dieťa by chcelo byť s rodičom a robiť s ním zábavné veci, no cíti, že spojenie sa prerušuje a musí ísť spať. Je to preň ťažké. Deti v tom veku často neznášajú také zmeny dobre. Preto treba pracovať na tom, aby bola zo zaspávania rutina a veci prebiehali v predvídateľnom poradí. Hrať sa s dieťaťom pred spaním nie je asi vhodné, ale na druhej strane je dobré robiť veci, kde s vami cíti spojenie. Napríklad by ste si vždy mohli čítať. Dieťa tak vie, že pred spaním dostane pozornosť.

Keď chcete porovnávať, najlepšie je, ak sa porovná dieťa s tým, aké bolo v minulosti. Rodič môže povedať: „Bolo pre teba ťažké upratať si šatočky a teraz si to super zvládla“ alebo „Minulý týždeň bolo ťažké umyť si zúbky a veľa sme sa o tom rozprávali, ale teraz si si ich super umyl sám“. Takéto porovnávanie funguje a dieťa veľmi motivuje. Ale porovnávaniu s inými deťmi nerozumie.

Niekedy je lepšie predvídať a odstrániť dieťa zo situácie ešte predtým, než eskaluje, ako sa spoliehať na jeho vyvíjajúcu sa schopnosť ovládať svoje impulzy. Ak dieťa pohryzie iné dieťa, možno to vnímať nevinne ako nešikovnú či nevhodnú snahu nadviazať kontakt? Môže nastať situácia, že dieťa je tak silno rozrušené, niekedy aj pozitívne, že iné dieťa v emócii impulzívne pohryzie. Alebo môže byť nahnevané. Proste malo silnú emóciu, ktorú prejavilo pohryzením. Samozrejme, že to nie je optimálne. Ale zbytočne mu vtedy budeme vysvetľovať: „Čo to robíš? Ľudia sa nesmú hrýzť.“ Lebo počas silnej emócie nepočúva vysvetlenia.

Ak taká situácia nastane, dieťa z nej treba zobrať a tie emócie osloviť, pomenovať a vyjadriť ich intenzitu: „Musíš byť veľmi nahnevaná, ak si pohryzla chlapčeka. Ale on teraz plače. Dieťa sa bude hnevať, ale treba tam byť s ním, ďaleko od tej situácie a zabezpečiť, že si neublíži. Až keď emócia odznie, k situácii sa možno vrátiť. Keď sa upokojí, možno mu poskytnúť logické vysvetlenie.

Veľmi dobré je, keď rodič často počas bežného dňa modeluje emočnú reguláciu. To znamená, že keď je rodič nahnevaný alebo vystresovaný, dieťaťu situáciu jednoducho okomentuje: „Teraz cítim, že sa mi rozbúchalo srdiečko, a cítim, že som nahnevaný. Mám chuť na druhých kričať, ale to nie je v poriadku. Dieťaťu často takto hovorte, čo prežívate a ako to riešite. Samozrejme, nebudeme ho zaťažovať tým, že máme problémy v práci. Ale ak rodič cíti, že má nejaký silný pocit, dieťaťu ho môže okomentovať.

Čo robiť, keď sa blíži záchvat?

Keď sa silná emócia len blíži, treba ju osloviť tak, aby mi dieťa porozumelo. Jeden spôsob, ako to urobiť, by mohol byť, že mu tú hračku kúpime. To však nechceme. Čo teda spraviť? Emóciu možno osloviť tým, že ju uznáme: „Tá hračka je fakt super, strašne sa ti páči a strašne by si ju chcel.“ Dieťa cíti, že jeho emócie sa zhmotnili do slov. Toto treba rozvíjať.

Keď si dieťa vypočuje komentár situácie, napríklad „Vidím, že to veľmi chceš, ale teraz je na šmykľavke chlapček. Viem, že je ti to ľúto, ale potom pôjdeš aj ty,“ asi sa rozplače, lebo mu je to ľúto. V takom prípade treba ošetriť jeho plač. Hoci ste dieťaťu veľakrát povedali, že sa treba podeliť, keď uvidia hračku, po ktorej túžia, nastúpi impulzivita. V ich veku ešte nejde, aby zapojili racio, hoci si aj uvedomujú, že sa treba striedať.

Keď viete, že môže nastať vypätá situácia, dieťa skúste zaujať niečím iným, napríklad hojdačkou alebo loptou, ak chcelo bager. Môžete povedať: „Stavím sa, že k hojdačke dobehnem rýchlejšie ako ty.“ Takýmto spôsobom presmerujete pozornosť celkom inam.

Ak potrebujeme dať dieťaťu nejaký limit, nemali by sme sa vzdať len preto, že dieťa bude protestovať. Treba pamätať na to, že zmeny prichádzajú veľmi pomaly. Keď dieťaťu dáme hranicu, je celkom prirodzené, že protestuje. To je pre nás signál, aby sme zachytili jeho emóciu a empatizovali s ním: „Áno, je to pre teba ťažké, najradšej by si si čítal. Teraz sa ti nechce umývať zúbky. Ak emóciu poprieme a prejdeme hneď k logickému vysvetľovaniu, nebude to fungovať: „Umývanie je dobré, ak nechceš mať zubný kaz.“

Konzistentnosť a hranice

Je dôležité byť konzistentný, lebo dieťa je pomerne rigidné a potrebuje mať kontrolu nad svojím okolím. Ak neustále meníme, čo od neho chceme, nevyzná sa v tom. Pre dieťa je všetko nové. Pomôže mu vyznať sa v jeho svete a cítiť sa bezpečne, ak mu bude jasné, aké sú očakávania a ako sa veci robia. Preto je dobré, aby sa hranice príliš často nemenili.

Dieťa potrebuje dve „L“, lásku a limity. Potrebuje cítiť, že ho máme radi na základe toho, ako sa k nemu správame, čo robíme, že sa s ním hráme, čítame si s ním a počúvame ho. Ale zároveň potrebuje mať hranice. Jeden zmysel hraníc je, že od dieťaťa vyžadujeme nejaké správanie, samozrejme, veku primerane. V inom zmysle môžu mať hranice aj podobu predvídateľného sveta, ktorý má štruktúru a je v ňom rutina.

Niekedy je lepšie predvídať a odstrániť dieťa zo situácie ešte predtým, než eskaluje, ako sa spoliehať na jeho vyvíjajúcu sa schopnosť ovládať svoje impulzy. Ak dieťa spraví niečo nežiaduce, nie je povolené oplatiť mu to. Preň sme model a našou úlohou je zaručiť, aby poznalo limity. Nie je to o tom, že dieťa nevie, že kopnutie alebo pohryznutie bolí. Vie to. Vie, že sa to nemá robiť. Ale keď je emócia silná, „zaplaví“ ho a dieťa sa nevie ovládať.

V prípade, že dieťa pohryzie iné dieťa, treba ho zobrať a tie emócie osloviť, pomenovať a vyjadriť ich intenzitu: „Musíš byť veľmi nahnevaná, ak si pohryzla chlapčeka. Ale on teraz plače. Dieťa sa bude hnevať, ale treba tam byť s ním, ďaleko od tej situácie a zabezpečiť, že si neublíži. Až keď emócia odznie, k situácii sa možno vrátiť. Keď sa upokojí, možno mu poskytnúť logické vysvetlenie. To, že dieťa vo vypätej situácii nereaguje na naše vysvetľovanie, neznamená, že je zlé. Alebo že nevie, že hrýzť sa nemá.

Rôzne deti sú pripravené v rôznom veku. Napríklad odplienkovanie môže byť jedna z vecí, ktoré nezabezpečíme, ak na ne dieťa nie je pripravené. Netlačila by som na to, ak na to dieťa naozaj nemá. Skôr by som skúsila nájsť kompromis so škôlkou, ak by to šlo.

Prvá puberta u vášho dieťaťa nebude trvať večne. Ak sa naučíte, ako s dieťaťom pracovať a dokážete vychytať chvíle, kedy hrozí záchvat hnevu, odznie obdobie vzdoru pokojnejšie. Trucovité obdobie k detstvu patrí. Kým jedno dieťa prejde touto fázou v pohode, iné dokáže rodičov poriadne potrápiť. Dôvodom nemusí byť práve benevolentná výchova. Mnohí rodičia vidia veľké rozdiely aj medzi súrodencami, pričom na každé dieťa platia rozdielne finty, ako toto obdobie vzdoru prežiť.

Záchvaty zlosti, hádzanie sa o zem, či nezastaviteľný plač, to je len niekoľko prejavov detského trucu. Pritom spúšťačom môže byť úplná banalita - že ste mu obliekli košeľu, alebo naopak vyzuli topánky, že nechce ísť domov, do škôlky, von alebo nedostalo to, čo si v obchode zažiadalo. Dôvodov na hnev je nekonečne veľa a je len na rodičoch, aby túto situáciu s chladnou hlavou zvládli. Hoci nejde o ľahkú úlohu.

Obdobie vzdoru je náročným obdobím nielen pre rodičov, ale aj pre samotné dieťa. Drobec skúša trpezlivosť rodičov, prejavuje sa jeho osobnosť a svoje emócie dáva prehnane najavo. Úlohou rodiča je v tejto situácii zachovať chladnú hlavu a pomôcť dieťaťu krotiť preexponované emócie. Nie však bitkou, ktorou sa nič nevyrieši, ale dobre premyslenou reakciou.

Prvým krokom je uznať, že vaše dieťa má právo cítiť sa nahnevané. Zároveň dieťaťu potvrďte, že cítiť hnev je v poriadku, no musí sa naučiť, ako ho správne prejaviť. Deti potrebujú návod, ako opísať, že sú nahnevané. Ak už záchvat hnevu začal, nemusíte mu ihneď ustúpiť, ale pomôžte dieťaťu nájsť inú cestu. „Je ťažké podeliť sa o tvoju obľúbenú hračku. „Chápem, že chceš ísť na pieskovisko, ale prší.“

Keď sa dieťa hnevá, potrebuje cítiť istotu, že jeho emócie nie sú prehliadané, ale tiež potrebuje vedenie, ako hnev správne prejavovať. Tak sa naučí, že hnev zvládne bez toho, aby sa uchýlilo k fyzickým prejavom alebo dlhodobej frustrácii. Každý rodič vie, aké vyčerpávajúce a náročné to môže byť, keď vaše dieťa dostane extrémny záchvat hnevu, špeciálne keď sa to stane niekde na verejnosti.

tags: #dieta #dostalo #zachvat #hnevu #you #tube