Branko Radivojevič je meno, ktoré rezonuje v slovenskom hokeji už niekoľko desaťročí. Jeho kariéra, od mládežníckych rokov v Trenčíne až po pôsobenie v NHL a reprezentácii, je plná úspechov, zápalu pre hru a silného spojenia s rodinou. Tento článok sa zameriava na jeho život, kariéru a osobný život, pričom čerpá z dostupných informácií a rozhovorov.
Detstvo a hokejové začiatky
Branko Radivojevič sa narodil 24. novembra v Trenčíne. Jeho otec Matija prišiel na Slovensko zo Srbska ako tesár, ktorý s juhoslovanskou firmou staval hotely v Trenčianskych Tepliciach a Piešťanoch. "Mama žila blízko, zoznámili sa a on nakoniec zostal na Slovensku," spomínal Branko.
Vianočný darček v podobe hokejky odštartoval jeho hokejovú kariéru. S hokejom začínal v Trenčíne. Kým futbal mu veľmi nešiel a ani na iné športy nemal veľký talent, s hokejkou sa okamžite zamiloval. "Otec chodil na všetky tréningy, keď mu to práca dovolila. Zmeškal minimum zápasov. Bolo dobré, že hokeju veľmi nerozumel, takže mi do neho nikdy veľmi nehovoril. Nepamätám si, že by ma niekedy skritizoval," prezradil Branko.
Jeho vášeň pre hokej bola taká silná, že bol ochotný prerušiť strednú školu, aby sa mohol plne venovať hokeju. "Zasadla rodinná rada. Mal som prerušiť strednú školu, čo sa mame nepozdávalo. Chcela, aby som mal niečo v rukách. Vraj keď zmaturujem, môžem odísť," spomínal hokejista, ktorému sa podarilo mamu presvedčiť. Pomohla mu možno aj balkánska krv a horkokrvnosť, ktorú má odmalička po otcovi. "Rýchlo vypením. Plus ale je, že sa dokážem tiež rýchlo upokojiť," prezradil Branko.
Hokejová kariéra
Už ako 18-ročný odišiel do zámoria, kde sa postupne prepracoval až do NHL. Počas pôsobenia v NHL vynakladali hokejisti dve až tri percentá svojho príjmu na poistky. V sezóne 2003/04 absolvovalo aspoň jeden štart v NHL až 38 slovenských hokejistov.
Sezóna 2004/05 bola špecifická, pretože v NHL sa konala dosiaľ jediná celosezónna výluka niektorej z popredných zámorských súťaží v akomkoľvek športe. Dôvodom výluky boli dlhé a neúspešné rokovania medzi zástupcami ligy a predstaviteľmi hráčskej asociácie NHLPA. Hlavným bodom sporu bolo zavedenie pevného platového stropu, ktorý by bol každoročne percentuálne viazaný na výšku celkového zisku NHL. Platy hokejistov sa v tom čase stali vážnym problémom, keďže na nich tímy pravidelne míňali veľký podiel zo svojho celkového zisku. Pevný platový strop bol zavedený po prvýkrát v sezóne 2005/06 vo výške 39 miliónov amerických dolárov na jeden tím.
Počas lockoutu v NHL sa mnohí slovenskí hráči vrátili do Európy. Až 18 z vtedajších 38 slovenských hráčov v NHL odohralo počas lockoutu aspoň zápas v slovenskej extralige. Vo finálovej sérii play-off sa stretli práve Slovan a Zvolen. Slovan označil sériu s Trenčínom za „najlepšiu v novodobej histórii slovenského klubového hokeja“, kde sa hral najkrajší hokej. Hráči z NHL výrazne zvýšili kvalitu súťaže. Len 14 slovenských hráčov sa po celosezónnej výluke vrátilo do klubov, kde predtým pôsobili.
Branko Radivojevič reprezentoval Slovensko na šiestich majstrovstvách sveta (jedenkrát striebro aj bronz), dvoch olympiádach (vo Vancouvri 2010 a v Soči 2014) a raz na Svetovom pohári. Niekoľkokrát bol kapitánom mužstva.
Účasť na významných podujatiach
- Majstrovstvá sveta: 1996 (Viedeň - 10. miesto), 2003 (Helsinki, Turku, Tampere - 3. miesto), 2004 (Praha, Ostrava - 4. miesto), 2005 (Viedeň, Innsbruck - 5. miesto), 2007 (Moskva - 6. miesto), 2011 (Bratislava - 10. miesto)
- Olympijské hry: 2002 (Salt Lake City - 13. miesto), 2006 (Turín - 5. miesto), 2010 (Vancouver - 4. miesto), 2014 (Soči)
- Svetový pohár: 1996, 2004
Niekoľko rokov patril k najlepším hráčom českého mužstva Bílí Tygři Liberec. Po návrate na Slovensko pôsobil aj ako tréner a športový manažér v Dukle Trenčín. V roku 2017 bol Branko Radivojevič osobnosťou Trenčína a plnil funkciu kapitána. Vedenie Trenčína si pre neho dokonca pripravilo prekvapenie, keď mu pred zápasom proti Nitre zablahoželali k 37. narodeninám hokejové osobnosti na veľkoplošnej obrazovke.
V minulosti pôsobil aj v Spartaku Moskva, kde patril medzi ofenzívnych lídrov. Aj keď mal v reprezentácii iné úlohy, bol pripravený hrať aj vo štvrtej formácii. "Jasne chápem, že vo Vancouveri budem mať iné úlohy ako v Spartaku. Hral som desať rokov na užších klziskách, viem, čo sa odo mňa očakáva," dodal.
Názory na slovenský hokej
Radivojevič sa v minulosti vyjadril aj k slovenskej reprezentácii. Podľa neho mohlo Slovensko na olympijskom hokejovom turnaji vo Vancouveri prekvapiť, ak by boli všetci hráči v optimálnej forme a brankár by tím potiahol. "Ak budú všetci naši hráči v optimálnej forme a brankár nás potiahne, potom môžeme všetkých prekvapiť. Myslím, že šesť alebo sedem mužstiev môže dosiahnuť vo Vancouveri dobrý výsledok. My máme kvalitných hokejistov Gáboríka, Mariána Hossu, Demitru, Cháru, Višňovského. Máme dobrých brankárov. Pre úspech je však potrebné, aby sa aj šťastie naklonilo na našu stranu. Hlavné je dostať sa do štvrťfinále a tam nás čaká jeden zápas, v ktorom je možné čokoľvek," povedal v rozhovore pre Sport-Express.
O návrate Žigmunda Pálffyho do reprezentácie po vyše štyroch rokoch povedal: "Pálffy bude na ZOH jedným z našich najlepších hráčov. Vie, ako sa dávajú góly, jeho prihrávky sú pastvou pre oči. S pukom dokáže neuveriteľné veci."
Radivojevič a Rusnák bez servítky pomenovali problémy slovenského mládežníckeho hokeja. Kvalita mládežníckych trénerov na Slovensku nie je ideálna a prirodzene sa to odráža aj na kvalite samotných hráčov. Zhodujú sa na tom bývalý útočník a dnes expert Ondrej Rusnák aj dlhoročný slovenský reprezentant Branko Radivojevič. Ako príklad lepšie fungujúceho systému dávajú bez váhania za vzor Česko, ktoré sa na predchádzajúcich MS hráčov do 20 rokov prebojovalo až k striebru, zatiaľ čo Slováci skončili už vo štvrťfinále. „Oni sú nie že parník, ale dva parníky pred nami. Základňa hráčov, tréneri, štadióny, všetko,“ pomenoval situáciu bez okolkov Radivojevič v podcaste Hokejový BOSS.
Radivojevič vidí problém priamo v ľuďoch, ktorí stoja pri deťoch na ľade: „Poviem to otvorene: Pri mládeži nám chýbajú kvalitní tréneri.“ Rusnák mu dal jedným dychom za pravdu: „Tam ťažko dostaneš trénera, keď tam máš platy, aké máš.“
Radivojevič sa vzápätí dostal priamo ku koreňu veci. Podľa neho nedostatky vznikajú už pri úplne prvom kontakte detí s klziskom. „Tu je náš problém. Nemôžeme mať pri tých najmenších animátorov. My máme animátorov tam, kde už potrebuješ dať dieťaťu základy korčuľovania. Kto ti to bude robiť za tie peniaze, ktoré sa platia? Príde hráč do tretej, štvrtej prípravky a nevie základy korčuľovania. Ty mu dáš puk a on má zrazu spojiť aj korčuľovanie, aj prácu s pukom. Sústreďuje sa len na jednu vec, prestane korčuľovať a začne sa hrať s pukom. Korčuľovanie je náš najväčší problém,“ vysvetlil svoj pohľad bez servítky.
S tým súvisí aj jeho dlhodobá výčitka smerom k financovaniu mládeže. Podľa niekdajšieho hráča NHL sa bez investícií do kvalitných trénerov úroveň výchovy nových generácií nikam neposunie. „Mali by sme to nejako napraviť. Od tých najmenších musíme začať investovať a zaplatiť trénerov, ktorí ich naozaj vedia naučiť korčuľovať. Nerobíme to dobre,“ zdôraznil slovenský forward.
Ďalším dôsledkom slabého domáceho prostredia je podľa Radivojeviča masívny odchod mladých hráčov zo Slovenska. „Je to výsledok toho, že máme hráčov v zahraničí. A treba poďakovať rodičom, ktorí to platia sami. Bohužiaľ, keď sa dnes pozrieš na dorasteneckú a juniorskú ligu, nemajú úroveň. Hráči potom prídu z dorastu do šestnástky, sedemnástky a my máme veľký problém ich udržať. Všetko je to posunuté tým, že veľa hráčov odišlo do zahraničia. Potom sa to posúva už od deviatakov, ôsmakov, z dorastu idú chalani do juniorky a tá liga stráca kvalitu. Kompetentní si musia sadnúť a začať od tých najmenších. Môžu nás hejtovať, ale takto to je. Tréneri musia byť zaplatení, lenže kluby to, bohužiaľ, neplatia,“ pokračoval a doplnil: „Neverím, že všade sú dobrí tréneri. Klubov je na Slovensku dosť. Musíme niečo spraviť a rýchlo, aby sme ich začali poriadne učiť korčuľovať.“
Rusnák poukázal na výrazný úpadok mládežníckych súťaží v porovnaní s minulosťou. „Kvalita dorasteneckej a juniorskej ligy išla za posledné dekády násobne nižšie. Pamätám si, že medzi rokmi 2000 až 2010 tam chodili skauti. Dnes ich tam neuvidíš. Chodia na mužskú ligu, kde si pozrú Chrenka, Nemca, Goliera, a na juniorskú ligu idú výnimočne, skôr aby si urobili čiarku, že tam boli. Reálne nemajú z čoho vyberať. Môže tam vyskočiť nejaký hráč, ale konkurencia je tak slabá, že keď ho hodíš do ťažšej ligy, zhasne. V tomto smere sa robí málo. Liga nie je rýchla, nie je zručná a možno ani taká tvrdá ako v iných krajinách,“ povedal.
Na jeho slová nadviazal aj Radivojevič s vlastnou skúsenosťou: „Keď som sledoval juniorské súťaže pred vyše desiatimi rokmi, aspoň v Trenčíne bolo päť-šesť hráčov, na ktorých som sa tešil. Videli ste, že vyčnievali. Dnes, keď sa pozriem na tú ligu, vidím štyridsať rovnakých hráčov. Žiadna zručnosť, len nahodia puk, idú za ním, potom ho stratia a zasa dookola. Nevidíš tam nejakú myšlienku.“
Ako príklad toho, že talent sa dá rozvíjať inak a lepšie, spomenuli 15-ročného hokejistu Maxa Melicheríka, ktorý sa presunul do fínskeho Tampere a predpovedajú mu veľkú budúcnosť. „Keď prišiel na prvý tréning, skoro sa dogrcal z toho, ako sa trénuje tam a ako sa trénuje u nás, a to už bol v doraste. Postupne si na to zvykol, hrá v konkurenčnom prostredí. Myslím si, že mu to vyjde. Bude z neho druhý Slafkovský. Je to tým, že už v mladom veku odišiel do Fínska. Chvíľu mal problém, potom si zvykol, začal trénovať ako oni. Verím, že patrí k budúcim hviezdičkám, ktoré budú ťahať slovenský hokej,“ konštatoval Radivojevič.
Podľa Rusnáka si Slovenský zväz ľadového hokeja na čele s Miroslavom Šatanom problém uvedomuje, no jeho možnosti sú obmedzené. „Zväz proti tomu trochu bojoval, aby hráči neodchádzali, ale keď je toho už veľa, každý chce ísť preč. Je to náročné aj pre zväz, priviesť kvalitu a zároveň nebrániť hráčom v napredovaní, keď sami na zväze vidia, že to tu pôjde ťažko. Majú zviazané ruky,“ vysvetlil. Radivojevič s ním nemohol nič iné, len súhlasiť, no dúfa, že sa to v budúcnosti zmení.
Osobný život a rodina
Branko Radivojevič je ženatý s Jankou, s ktorou sú spolu už dlhých 19 rokov. "Manželka Branka Radivojeviča má 33 rokov a dve deti, je vyštudovaná právnička momentálne na materskej dovolenke. "Prvýkrát v živote som stála pred kamerami a bolo to pre mňa niečo úplne nové. Bolo to zaujímavé, na druhej strane ale veľmi únavné. A ako odpovedala na otázku, či sa jej život, odkedy žije s hokejistom, zmenil? "Ja osobne si myslím, že odvtedy, čo som spoznala Branka, som sa vôbec nezmenila a stojím stále nohami pevne na zemi. A ak ma niekto vníma ako zlatokopku, vôbec ma to netrápi."
Hovorili o nej, že je zlatokopka. Má balkánsky temperament, nemá veľkú trpezlivosť a všade chodí v predstihu. Ju ale očaril niečím iným. „Priznávam, že ma zaujal svojím vzhľadom a zmyslom pre humor,“ prezradila manželka Janka o Brankovi Radivojevičovi.
Na korčule sa prvýkrát postavil na ruskom klzisku. Otec hral za Spartak Moskva a pravidelne ho sledoval z tribúny. „Z Ruska si pamätám veľa vecí. Na jednom z otcových zápasov som si rozbil hlavu. Padol som hlavou o lavičku. Bol tam jeden lekár, ktorý fajčil a chcel mi ošetrovať krvavú ranu. Mama bola z toho nervózna,“ opisoval šestnásťročný Luka Radivojevič.
Syn Branka Radivojeviča, úspešného slovenského reprezentanta, rozhodnutie venovať sa hokeju neľutuje. „Otec ma od malička inšpiroval. Ako dieťa som neustále držal hokejku v ruke a hrával s ním hokej. Všetko ma naučil.“
„Veľa času trávil u nás v šatni po tréningoch alebo po zápasoch. Hokejka mu bola veľmi prirodzená. Mal to na očiach denne a od malička ho to držalo,“ dodal otec.
Rodičia Luku prihlásili do prípravky Spartaku Moskva. „Nemuseli sme ho vôbec nútiť. Sám vždy chcel. Bavilo ho to a bol súťaživý. Či už to bol hokej alebo futbal. Vždy, keď mal ísť na tréning, stál v pozore ako prvý a tešil sa na to,“ povedal bývalý útočník.
Mladý hokejista však hrá na inej pozícii ako jeho otec. Je z neho obranca. „Bavili sme sa o tom. Do siedmej triedy hral na pozícii útočníka. Keď bol v Liberci, tak šiel do obrany. Celkom mu to šlo. Poradil som mu, že útočných obrancov je ťažko zohnať. Sám to vidím ako športový riaditeľ, že je to nedocenený tovar. Mali sme plán, aby piloval na útočných činnostiach a od ôsmej triedy šiel do obrany,“ vysvetlil otec. „Nastal zlom a viac ma to začalo baviť v obrane ako v útoku. Mám celú hru pred sebou, môžem vytvárať rozohrávky a držať puk,“ doplnil syn.
Najmladší z Radivojevičovcov, dvanásťročný Matija, zatiaľ ide v otcových šľapajach. „Vyzerá to, že sa mu viac páči v útoku a nechávame to prirodzene na ňom, aby si vybral.“
Aký je rozdiel medzi oboma synmi? „Každý je iný. Na Luku, keď nakričím, tak si to vie zobrať. Matija je viac citlivejší a musíme ísť na neho inak. Musíme to s ním jemnejšie rozobrať. Niekedy mám pocit, že ma ani nechce počúvať. Treba to rešpektovať. Dúfam, že si nájde cestu, aby sa zlepšoval,“ opísal otec.
Známe hokejové meno na drese však môže byť zradné. „Často počúvam, že to vybavil otec. Nemám rád takých ľudí. Vôbec to tak nie je. Každý si robí hokej sám. Ak by som na to nemal, tak by to bolo vidno,“ usmernil na pravú mieru Luka. „Veľa sme nad tým rozmýšľali. Nie vždy je to pre deti ľahké, keďže otcovia to hrali na nejakej úrovni. Veľa ľudí ich bude neskôr porovnávať,“ dodal Branko Radivojevič.
Vychovať mladého hokejistu je však úplne odlišné ako kedysi. „Boli sme iná generácia. Vychovávali nás kvázi v komunizme. Všetci sme boli na rovnakej čiare a mali sme takmer to isté oblečenie. Vyrastali sme na ulici. Boli sme deti ulice, kde sme nevedomky sedem hodín trénovali. Dá sa povedať, že teraz to vymrelo a nevidíme deti na uliciach hrať sa. Dnes to deťom musíme viac organizovať a všade ich vozíme. My sme pritom chodievali sami. Toto sú veľké rozdiely. Dnes sa hokej posunul veľmi dopredu. Sledujem najnovšie trendy, ako trénovať a podobne. Deti majú výhodu, že im to vieme nejakým spôsobom naordinovať. Oni sa na tom iba zúčastnia a absolvujú to. Dúfam, že im to na konci dňa pomôže,“ povedal športový riaditeľ hokejového klubu Dukla Trenčín.
Keď v roku 2020 prepuklo na Slovensku ochorenie na Covid-19 a zavreli všetky štadióny, Radivojevičovci sa rozhodli pre zásadný krok. Staršieho syna poslali do Švédska, kde mohol neustále trénovať. „Možno, ak by nebol covid, tak by som stále ostal na Slovensku,“ uviedol Luka. „Vláda vtedy zavrela všetko a nemohli sme ani trénovať. Naskytla sa možnosť ísť trénovať do Švédska v trinástich rokoch. Moja sestra mala v tom čase home office. Pomohlo nám to, že mohla ísť s ním. Pracovala zo Švédska, Luka tam trénoval a školu mal tiež online. Od mojej sestry to bolo veľké gesto. Zrejme by to nebolo možné, ak by ona nemohla. Nahralo nám to do kariet,“ ďakoval otec.
S príchodom do AIK Štokholm im pomohol Róbert Döme, ktorý tam v tom čase pôsobil ako tréner. Celá rodina si myslela, že keď skončí pandémia, tak sa Luka vráti domov. „Zapáčilo sa nám tam. Sledoval som tréningy a bral som to ako správny krok pre neho.“
tags: #branko #radivojevic #tretie #dieta