Vzťahová väzba je trvalé a hlboké emocionálne puto medzi dvoma osobami. U dieťaťa sa tento vzťah k matke, ktorá je najčastejšou osobou pre vzťahovú väzbu, dá pozorovať už v ôsmom mesiaci a má aj evolučný význam. Dieťa vás sleduje a udržuje si s vami blízkosť, aktívne pozoruje, kde sa nachádzate a keď sa vzdialite, nasleduje krik, plač alebo volanie.
Už v prvých týždňoch pozorujeme, že dieťatko zaujíma ľudská tvár a uprednostňuje pozorovanie predmetov, ktoré sa pohybujú. Ako matka svojmu dieťatku prirodzene poskytujete rôzne podnety. Napríklad pri dojčení je vaša tvár vo vzdialenosti 18 - 20 centimetrov od tváre bábätka, a presne na takúto vzdialenosť novorodeniatko najlepšie vidí. Keď držíte bábätko v náručí, umožňujete mu okrem fyzického kontaktu aj možnosť priamo skúmať vašu tvár. Reakcia dojčaťa zameraná na vás vedie k tomu, aby ste sa mu ešte viac prihovárali a venovali a tým mu zase vy pomáhate ďalej sa rozvíjať. Napríklad vtedy, keď dieťatko začne prejavovať záujem o váš hlas a vy vidíte, že na vás reaguje, začnete sa s ním rozprávať alebo mu spievať ešte viac.
Základným kritériom pre určenie vzťahovej väzby je to, či matka slúži pre dieťatko ako akýsi symbol bezpečného prístavu. Pozorovať to môžeme vtedy, keď sa dieťa po skúmaní okolia vracia k matke. Všímajte si tiež, ako dieťatko reaguje pri odlúčení od matky, či protestuje a plače, prirodzene ju hľadá a ak to dokáže, či ju nasleduje. Dôležité je aj správanie dieťatka po matkinom návrate. Ak je dieťa nepokojné, keď ste preč, plače alebo reaguje krikom, znamená to, že si už s vami vzťahovú väzbu vytvorilo, a teda ochranu, bezpečie a pohodlie hľadá u vás.
Separačná úzkosť je ukazovateľ pokroku vo vývoji dieťatka. Znamená to, že u neho prišlo k porozumeniu a uvedomeniu si ako matku potrebuje. Keďže ešte nerozumie, že veci existujú aj mimo jeho prítomnosti, protestuje, keď matka odíde, pretože zrazu jeho bezpečná základňa zmizne.
Vzťahové väzby k ďalším osobám si deti zvyčajne vytvoria v období od desať mesiacov do roka a pol, kedy sú už samostatnejšie. Dieťa si zvyčajne vzťahovú väzbu tvorí s viacerými osobami. Okrem mamy môže byť naviazané napríklad na otca, brata, sestru, dedka, babku, opatrovateľku.
Väzba na hračku alebo iný predmet
Väzba na hračku alebo podobný objekt nie je nič nezvyčajné a vytvorí sa preto, že ju dieťatko potrebuje. Pre prípad, že dieťa svoj obľúbený predmet stratí alebo len zapatroší, je praktické mať po ruke jeho kópiu, keďže jeho strata môže byť stresujúca nielen pre dieťa, ale aj pre celú rodinu. Väzba na predmet sa môže vyskytnúť aj v situácii, keď má dieťa k matke vytvorenú bezpečnú vzťahovú väzbu.
Keď dieťa plače pri odchode matky
V období vytvárania vzťahovej väzby je normálne, že bábätko pri matkinom odchode protestuje, má to tak byť. Neznamená to však, že sa mama nesmie od bábätka ani pohnúť. Pre dieťa je to citlivé obdobie, takže keď mama odchádza, napríklad k lekárovi, je dobré, keď dieťa zostáva s otcom alebo s babičkou, teda inou blízkou osobou, ktorá ho ľúbi. Odporúčam, aby sa mamina prišla krátko rozlúčiť a povedať bábätku, že sa vráti. Plaču sa netreba báť, je pri ňom otec alebo babka, ktorí ho utíšia a pomôžu mu zvládnuť stresovú situáciu.
V takom prípade je pre dieťa najlepšie, keď sa oň počas vašej neprítomnosti stará osoba, ku ktorej má druhú najsilnejšiu vzťahovú väzbu. Ak sa vzťahová väzba ešte nevytvorila, je pre dieťa najlepšie byť s inou blízkou osobou, ktorá dokáže adekvátne a láskavo reagovať na jeho podnety.
Ako pomôcť deťom vyrovnať sa s odlúčením | Dr. Lenne' Hunt
Potreba "Attachment village"
Vývojový psychológ Gordon Neufeld tvrdí, že malé dieťa nie je biologicky ani emocionálne nastavené na to, aby si vystačilo len s jedným pevným vzťahom. Dieťa potrebuje takzvanú „attachment village”, teda dedinu bezpečných vzťahov, ktoré sa neprekrývajú, ale dopĺňajú. V takomto prostredí si môže budovať dôveru vo viacerých dospelých, pričom každý z nich prináša do jeho sveta niečo iné… Pokoj, stimuláciu, vedenie, humor, stabilitu či istotu.
Tieto poznatky sú tiež v súlade s evolučnými a antropologickými výskumami, ktoré ukazujú, že v tradičných spoločnostiach deti vyrastali obklopené nielen rodičmi, ale aj starými rodičmi, súrodencami, tetami, ujami, susedmi a staršími deťmi. Významnú rolu teda nezohrávali len tí dospelí, ktorí boli biologickými rodičmi, ale aj všetci ostatní, ktorí sa podieľali na starostlivosti. Tento model bol vlastný aj našej kultúre. V slovenských vidieckych komunitách ešte donedávna žili rodiny v rámci niekoľkých generácií. Dieťa sa striedavo hrávalo s tetou, starou mamou, susedkinými deťmi. Získavalo tým rôznorodé skúsenosti, citové väzby a vzory správania.
Dnes je však bežné, že matka zostáva s dieťaťom sama celé mesiace či roky. Partner je v práci, starí rodičia bývajú ďaleko alebo ešte sami pracujú, susedia sú anonymní. Psychologička Lenka Šulová upozorňuje, že pre zdravý vývin je dôležité, aby dieťa trávilo dostatok času s rôznymi dospelými.
"Dostatočne dobrá matka" a rodičovské vyhorenie
Britský psychoanalytik Donald Winnicott, ktorý ešte v 50. rokoch zaviedol pojem „dostatočne dobrá matka”, zas tvrdil, že dieťa nepotrebuje dokonalosť, ale potrebuje matku, ktorá vie byť prítomná, ale aj unavená, ktorá je láskavá, ale aj ľudská. Psychologička Lenka Pavuková Rušarová poukazuje na to, že v rešpektujúcom prostredí, kde je dieťa obklopené viacerými vnímavými dospelými, má oveľa väčší priestor rozvíjať svoju emocionalitu aj sociálne zručnosti. Jedným z najväčších rizík moderného rodičovstva nie je zanedbávanie dieťaťa, ale vyhorenie rodiča, ktorý sa snaží urobiť všetko sám. Rodičia sa potom trápia pocitmi zlyhania, že nie sú dosť láskaví, že nemajú trpezlivosť, že nezvládajú zmysluplne odpovedať na každý plač alebo otázku. Možno povedať, že dieťa potrebuje naozaj veľa, ale nie všetko od jedného človeka. Potrebuje lásku, pozornosť, hranice, vedenie, oporu aj hru. Jedna osoba to ale nedokáže všetko zvládnuť naraz. A ani nemusí. Rodič, ktorý si prizná, že potrebuje pomoc, nerobí chybu.
Prejavy lásky a emocionálne puto
Zaujali ma dotazy, úvahy a komentáre mamičiek o krásnych prejavoch lásky od svojich detí. 3,5 ročný syn často vyjadruje svoju lásku slovami ako "Veľmi ťa ľúbim mamka, si moja… Ďakujem mamka, ľúbim ťa…". V škôlke po 1,5 mesiaci bol zúfalo smutný za matkou… Malý je na nej zavesený od rána do večera, ešte aj v noci sa jej nasáčkuje do postele a ľúbi ju a je jej, nehovoriac o tom, že sa v noci zobudí na to, ako ju hladká a pusinkuje.
Je tiež v poriadku, keď to robí aj 9 ročné dieťa? Má veľkú potrebu sa objímať, lúčiť, a pod. ? Viedla ho k takému vnímavému postoju, dojčila do 3.r., nosila, spal pri nej…ale niekedy sa nad tým zamýšľa, či aj v tomto veku je to ok.
Úvaha: Je to krásne úžasné obdobie. Dieťa vás len zrkadlí. Na tomto krásne vidíte, čo vidí on od vás. Keď idem do práce, 3x sa príde rozlúčiť. A keď sa vrátim, mi hovorí, že som mu chýbala a je rád, že som už prišla. Dokonca už dostávam aj pochvaly ako maminka, ty krásne šoféruješ a maminka, ty ma krásne umývaš.
Komentár: Aj ja mám takéhoto citlivého, je to také pekné, že sú takéto deti. Veď to je dar, môj mi každý boží deň hovorí ako ma ľúbi, miluje, vraj si to neviem ani predstaviť buďte rada, že máte takého úžasného človečika.
Riziká príliš silného puta a potreba pustiť dieťa
Dôležitou a nevyhnutou úlohou matky je vedieť svoje dieťa pustiť k otcovi a pustiť ho do sveta. Reakciou niektorých matiek je, že začnú svojim synom nahrádzať otca a rozvíjať mužské aktivity, chodia s nimi na túry, splavujú, chodia na ich futbalové zápasy. Čo signalizujú, takto „preplnené citové vzťahy“ medzi matkou a dieťaťom? Čo ak je to náhrada za partnerské prejavy lásky? Čo ak je to skôr signálom nedostatku lásky v rodine? Čo ak ide o hranú lásku? Čo ak je to hlad po úprimnej láske?
Dieťa potrebuje lásku matky a lásku otca, predovšetkým ale potrebuje lásku plynúcu medzi rodičmi. Deti túto lásku potrebujú, narodili sa z nej, poznajú ju od momentu svojho počatia. Bozkávať, objímať, rozprávať o láske nestačí, ak nežijete v láske. Láska sa často schováva za slová, objatia, bozky, darčeky. Skúste prejaviť lásku bez slov, mlčte a prejavte ju, vyžarujte ju. Vyžarovať lásku znamená byť ňou naplnený a predovšetkým byť v toku lásky, ktorá plynie generáciami - ľúbite partnera, maminku, ocka, starých rodičov a oni tiež boli deťmi, ktoré ľúbili svojich rodičov a starých rodičov. Je to jemné plynutie v láskavosti, empatii, nežnosti.
Ak matka prežíva depresie, strachy, je unavená, nahnevaná, nemá dobré vzťahy s rodičmi, svokrovcami, čo ovplyvňuje aj kvalitu partnerského vzťahu nemôže dávať lásku. Byť doma a ľúbiť musíte telom aj dušou. Je pre mňa šokujúce vidieť matku, ktorá dojčí svoje dieťa, a pritom komunikuje mobilom alebo sedí za počítačom.
Zhadzovanie viny na všetkých okolo, na dobu, na okolnosti atď., to sedí, strašne rada sa ľutuje... K deťom je tak isto afektovaná, z úst sa jej sypú trápne vtipy, chce byť za každú cenu vtipná a zábavná, ale deti len prevracajú očami, sú dosť staré na to, aby vedeli o čo ide... všetci ju berieme s rezervou, môj syn sa vyjadril, že on ju má veľmi rád. Nečudujem sa, zdedil túto jej hroznú povahu/poruchu či čo to je. Takže ja bojujem aj doma so synom, vopred ľutujem jeho budúcu ženu, hoci rovnakú frajerku už má takmer 2 roky. Tiež sa ľutuje, opekňuje, všetci sú vinní len on je na vrchole nevinnosti☹Mne stačí sa s ňou stretnúť raz do týždňa na hodinku a mám dosť. Ale zvládnem to v pohode, ona je aj tak roztekaná, nesústredená, čiže chodí stále fajčiť popritom niečo robí a potom keď odchádzame povie, že veď sme sa ani nestihli porozprávať😂 Nedá sa s ňou rozprávať do hĺbky, lebo počúva len na pol ucha a ju zaujímajú len určité veci, keď ju niečo zaujme, tak má rada, keď môže spustiť 10minutovú prednášku o tom, čo všetci dávno vieme a potrpí si, aby sme si ju bez prerušenia vypočuli. Keď ju niekto chce prerušiť (lebo tie prednášky sú strašne nudné), tak sa strašne urazí a tvári sa naštvane.