Aj vaše dieťa je snaživé, svedomito sa učí, no napriek tomu nosí domov trojky či štvorky? Príčinou horšieho prospechu nemusí byť len učiteľ, s ktorým si váš školák nerozumie, alebo stres, pre ktorý robí dieťa zbytočné chyby v diktátoch či písomkách. Možno sa neučí takým spôsobom, akým vníma svet.
„Rodič by mali spolu s dieťaťom zistiť, aký je študijný typ. Učivo si vtedy oveľa ľahšie zapamätá,“ upozornil známy pedagóg a psychológ Miron Zelina.
Popremýšľajte, ktorý z nasledujúcich piatich študijných typov sa hodí práve na vašu ratolesť a nasledujúci školský polrok bude preňho oveľa úspešnejší!
Študijné typy
Vizuálny typ
Poznámky si spracuje do tabuliek, schém, kresieb, farebne vyznačuje text a člení ho na odseky.
Auditívny typ
Na mobil alebo diktafón si prečíta a nahrá učebnú látku a môže ju potom opakovane počúvať.
Verbálny typ
Naučenú látku by mal niekomu, napríklad vám, vysvetliť, môže ju aj prepísať do cvičného zošita.
Pohybový typ
Málokedy sa vyskytuje v čistej podobe, ale informácie musí nejakým spôsobom pocítiť, dôležité sú pritom pohyby a gestá. Môže to byť aj predstava nejakého diania.
Logický typ
Učivo si rozdelí na odseky a jedným slovom pomenuje, o čom ktorý odsek je.
Aj keď máme všetci päť zmyslov, každý z nás má ten svoj obľúbený, ktorým vníma svet oveľa lepšie. Niekto viac zrakom, niekto sluchom, iný pohybom.
Význam spánku a blízkosti
Pohľad spoločnosti na rodičovstvo a výchovu detí sa v priebehu histórie neustále mení. Nie je jednoduché určiť, ktorá historická epocha alebo kultúra bola a je rodičovstvu a rodinám najviac naklonená.
Podľa Petra Fleminga, profesora vývojovej psychológie na univerzite v Bristole, myšlienka, že by deti mali spať celú noc, je výmyslom 20. storočia. Aj keď by rodičia chceli počuť niečo iné, prirodzenejšie je pre bábätká časté nočné budenie. „Deti nemajú predpoklady na to, aby spali dlhší čas bez prerušenia. Neexistuje absolútne žiadny dôkaz, aby bol dlhší spánok prospešný,“ povedal Fleming.
V tomto názore podporuje vo svojej knihe Flemingovu teóriu aj profesor Švejcar, ktorý konštatuje, že spánkový režim malých detí sa ustáli až okolo tretieho roku života dieťaťa. Dovtedy dieťa silne prežíva všetko to, čo videlo cez deň vo svojich snoch. Jediné, čo pomáha pri zlom spánku detí, je blízkosť matky. Profesor Švejcar vyslovene odporúča spoločné spanie s deťmi, pretože vďaka pocitu blízkosti je dieťa omnoho viac spokojné a rýchlejšie sa upokojí.
Profesor Švejcar vyvracia aj názor, že spoločné spanie je rozmaznávanie detí. Hovorí: „Nie je to pravda. Citová naviazanosť malých detí je absolútne potrebná na oboch rodičov, aby malo dieťa pocit opory.“
Darcie F. Narvaezová, profesorka psychológie na Univerzite Notre Dame University, hovorí, že jedným z hlavných mylných predstáv dospelých je, že spia osem hodín denne. „Dospelí nespia celú noc, jednoducho len zabudnú, že sa počas nočných hodín prebudili. Len životný štýl, ktorý žijeme, nás prinútil, aby sme zhrnuli všetok potrebný spánok dokopy, aby sme mohli ísť do práce a počas dňa pracovať.“
„Ľudské mláďatá sa rodia o 9 až 18 mesiacov skôr v porovnaní s tým, ako je to pri zvieratách,“ tvrdí Narvaezová a pokračuje: „Ostatné zvieratá sú schopné po pôrode chodiť a začať jesť. Človek to nedokáže. Keď sa narodíme, stále sme ako plod a bez starostlivosti matky by sme neprežili.“
Keď sa vaše dieťa v noci ozve plačom, prirovnajte si jeho pocity k tomu, že je akoby neprirodzene vybrané zo svojho prostredia, t. j. z tehotenského bruška. „Očakávajú dobrú starostlivosť - chcú počuť tlkot nášho srdca, cítiť naše ľudské teplo.
Podľa profesora Švejcara treba rozlíšiť, v akom vývojovom štádiu dieťa práve je. Deti do pol roka - ak netrpia kolikami, spávajú dobre a dlho. Potom, ako odznie obdobie šestonedelia, sa upokoja, a keď sú najedené, dokážu pokojne spať celú noc. Po šiestom mesiaci života si však viac začnú všímať svet. Ich zážitky dráždia nervovú sústavu a ich spánok sa stáva plytším a rozdeleným na fázy. Sú fázy tvrdšieho spánku, trvajúce cca 2 až 3 hodiny, a fázy plytkého spánku. Tieto sa pravidelne striedajú.
Podľa Fleminga časté budenie súvisí s inteligenciou, zatiaľ čo Narvaezová tvrdí, že deti, ktoré sú bližšie k svojim rodičom a sú napĺňané ich potreby, majú väčšiu empatiu a lepšie sebaovládanie. Jedna štúdia dokonca ukázala lepšie kognitívne schopnosti a menšie riziko depresií.
S týmto názorom súhlasí aj celoživotný výskum profesora Švejcara.
Dojčenie a jeho benefity
Profesor Švejcar bol veľkým fanúšikom dojčenia. V sedemdesiatych rokoch však nedojčil nikto - dokonca ani ženy, ktoré mlieko mali. Vtedy sa začal dlhodobý výskum profesora, ktorý prebiehal v rámci Československa viac ako 20 rokov. Výskum jasne potvrdil, že dojčené deti sú zdravšie, odolnejšie a citovo stabilnejšie. Dokázal, že dojčiť by mala aj „socialistická žena“. Obsah výskumu však veľmi prekážal vtedajšej ideológii, preto sa jeho závery nikdy nepublikovali, čo je obrovská škoda. Zmienky o výskume však nájdete v profesorovej knihe.
Materské mlieko je najvyhovejúcejšou výživou v novorodeneckom veku, druhovo špecifickou stravou a až do ukončenia 6. Materské mlieko je pre trávenie a vstrebávanie najvhodnejšie, živiny sa z neho získavajú najefektívnejšie a nezaťažujú obličky, pečeň a tráviaci systém.
Odstriekané materské mlieko možno uchovávať 24 hodín v chladničke alebo sa môže mraziť na 3 - 6 mesiacov v mrazničke.
To, že dojčenie poskytuje deťom veľké výhody, vieme azda všetky. Napriek tomu sa neustále i naďalej realizujú výskumy, ktoré sledujú rozdiely medzi deťmi nedojčenými, dojčenými do šesť mesiacov, pol roka a dlhšie obdobie.
Najnovšie sledovali vplyv dojčenia na detské zdravie vedci z Krétskej univerzity. Výskumníci z Krétskej univerzity sledovali zdravotný stav takmer tisíc detí počas celých dvanástich mesiacov. Deti, ktoré tvorili časť z celkovo 6 878 narodených detí v roku 2004 na Kréte, boli všetky bežne očkované a mali prístup ku kvalitnej zdravotnej starostlivosti. Výsledky jasne ukázali, že čím dlhšie bolo dieťa výhradne dojčené - bez akéhokoľvek prikrmovania formulou, tým nižšie riziko infekcií sa u nich vyskytlo. Akákoľvek infekcia, ktorú plne dojčené dieťa dostalo, mala lepší a ľahší priebeh - ochorenie bolo menej závažné ako v prípade nedojčeného dieťaťa, respektíve čiastočne dojčeného dieťaťa.
Okrem dojčenia však má vplyv na zvyšovanie alebo znižovanie rizika infekcie aj okolité prostredie. Výskumníci zistili, že početnosť a intenzitu infekcií ovplyvňujú aj také faktory, akými sú: vek a vzdelanie rodičov, vystavenie tabakovému dymu, etnikum a počet súrodencov.
Vplyv rodičovstva a výchovy
Veda na dosah vám ako vždy skôr odporučí vedecké riešenie podložené faktami. O to sa vždy pokúšala jedna z najväčších osobností československej pediatrie v histórii našich susediacich krajín - profesor Josef Švejcar. Profesor Švejcar vo svojej knihe Starostlivosť o dieťa hovorí o „základnej ingrediencii spokojnosti dojčaťa”, a tým je blízkosť. Blízkosť spojená s láskyplným dotykom je základným kameňom všetkého vo výchove.
Rozdielne výchovné postoje partnerov ako zdroj konfliktov. Podľa účastníkov diskusií býva rozdielny pohľad partnerov na rôzne výchovné situácie častým zdrojom neistoty v rodičovskej úlohe a sporov medzi partnermi. Otázkou je, či sú tieto odlišné výchovné postoje a stratégie spôsobené spoločenskými očakávaniami a možnosťami matiek a otcov, rodovou identitou, rodovými stereotypmi alebo individuálnymi dispozíciami a skúsenosťami rodičov.
Rodičovstvo bez prípravy. Rodičom sa človek stane bez špecifickej prípravy či vzdelania. Väčšina ľudí má určitú predstavu o „rodičovskej filozofii" - čo chcú vo výchove dosiahnuť a čomu sa naopak vyhnúť. Napriek tomu sú mnohé situácie nové, nečakané a prekvapivé. Rodičia hľadajú tú „správnu" cestu už od prvých mesiacov a rokov života dieťaťa a usilujú sa nájsť odpovede na zložité otázky o výchove. Základnou otázkou, ktorá sa prelína všetkými ostatnými, je: ako byť „dobrou matkou" či „dobrým otcom"?
Intuitívne kompetencie a rodičovské správanie. Narodením dieťaťa sa aktivujú dosiaľ neprejavené schopnosti, ktorými nás vybavila príroda. Mechthild Papoušek ich nazýva „ohromujúcimi intuitívnymi kompetenciami". Tieto kompetencie určitým spôsobom smerujú rodičovské správanie už od prvých dní s dieťaťom. Otázkou zostáva, či sú tieto mechanizmy odlišné u žien a mužov, alebo je intuitívna rodičovská výbava rodovo univerzálna. Odkiaľ sa teda berie rodičovské správanie, keď nám nie je biologicky dané, ani sa k nemu nevzdelávame? Rodičovský vzor často utvrdzuje v presvedčení, že postavenie matky a otca vo výchove sa stereotypne spája s určitými úlohami a povinnosťami, ktoré opačnej strane neprislúchajú. Pod vplyvom spoločenských, ekonomických a politických zmien však dochádza k postupnej transformácii ustálených rodových rolí.
Jedinečnosť materstva. Tehotenstvo a pôrod sú tou najbazálnejšou odlišnosťou medzi matkou a otcom. Sú intenzívnym zážitkom, skúsenosťou, ktorá v mnohých filozofických či biologických vymedzeniach dáva žene - matke istú jedinečnosť. Byť matkou znamená preberať zodpovednosť za starostlivosť o dieťa a práca s tým spojená sa stáva pravidelnou a podstatnou súčasťou života. Matkami sa teda nestávame len na základe biologickej výsady priviesť na svet dieťa, ale vytvorením emočnej väzby a prijatím sociálnych požiadaviek spojených s materstvom. Spoločenské nároky na matky sa v jednotlivých epochách menia.
Idealizácia materstva a mediálny diskurz. Julia Kristeva interpretuje súčasný civilizačný paradox náhľadov na materstvo ako jeho posvätnosť a idealizáciu, ktorú prijímajú „široké masy" mužov a žien, a na ktorú súčasne niektoré feministické prúdy reagujú požiadavkou novej reprezentácie ženstva. Mediálny diskurz všeobecný trend idealizácie matky ešte umocňuje. Všadeprítomný imperatív „dobrej matky" odobrený expertným názorom sa v tlačových médiách a rozhlase začal rozmáhať v povojnovom období. Hoci konkrétne odporúčania odbornej verejnosti v oblasti medicíny a psychológie sú dnes iné, vyzdvihovanie ideálu „dobrej matky" v médiách pretrváva. Naplniť ho však nie je jednoduché, najmä pri tzv. „Mama má vychovávať, postarať sa a otec potom len príde, pohrá sa, poteší…". V materských centrách hľadajú priestor pre sebarealizáciu či odpovede na komplikované otázky výchovy najmä mladé matky detí do troch rokov veku, ktoré azda najčastejšie narážajú na absurditu doby v podobe medializovanej ikony matky kontra bariéry v porozumení partnera, pracovného trhu či v takej banalite, ako je nástup s kočíkom do autobusu. Neistota a pochybnosti, ako práca a záujmy matky ovplyvnia chod rodiny, výchovu detí a rodinnú harmóniu, sú na dennom poriadku.
Dilema materstva a kariéry. Zuzana Kiczková v súlade so Sarou Ruddick hovorí o tzv. ambivalentnosti zmýšľania matiek. Možno sa domnievať, že práve táto dilema je u niektorých žien zdrojom odkladania materstva. Zámerná rezignácia na túto novú identitu je často posudzovaná či dokonca odsudzovaná ako nenaplnenie zmyslu života ženy. Pretrváva mýtus materstva, ktorý spočíva v hlboko zakorenenej predstave, že materstvo je jediným a najprirodzenejším poslaním každej ženy. Ženy, ktoré sa úporne usilujú byť rovnako dobrými matkami i profesionálkami vo svojej práci, sa nám často javia ako karieristky, ktoré zanedbávajú svoju rodinu. Tie, ktoré kvôli svojej profesii odchádzajú od svojho dieťatka a ponechávajú ho v rukách pestúnky či opatrovateľky, podobne vnímame ako nie práve najlepšie matky.
Postavenie otca vo výchove. Mediálna prezentácia otca nebýva natoľko masívna. Donald W. Winnicot pripisoval „dobrému otcovi" skôr vedľajšiu rolu vo výchove: „Je veľa dôvodov, ktoré sťažujú účasť otca na výchove. V prvom rade sa môže stať, že len zriedkakedy bude doma, nie je pre matku ľahké vedieť, kedy sa má obrátiť na manžela a kedy ho má poslať preč. (…) Otec nemusí byť celý čas prítomný, ale zato sa musí zjaviť dosť často, aby dieťa cítilo, že žije a existuje." Tomuto modelu sa zrejme mnohí otcovia nevyhýbajú ani dnes. Spoločenskovedná literatúra v ostatných dekádach venuje stále viac pozornosti sociologickým a psychologickým aspektom naplnenia, resp. nenaplnenia roly otcov vo výchove - či už je to v kontexte ich fyzickej či emočnej absencie pri výchove detí z dôvodu pracovného zaťaženia či zvýšenej rozvodovosti alebo v súvislosti s kritikou tradičného patriarchálneho usporiadania rodiny a spoločnosti.
Viaceré štúdie poukazujú na zmenu v zaangažovaní otcov vo výchove detí. Otcovia sa stále častejšie intenzívne zaujímajú o tehotenstvo partnerky a prežívajú ho, sú prítomní pri pôrode, podieľajú sa na rannej starostlivosti a výchove dieťaťa, zdieľajú s matkami radosť z narodenia a prvých momentov s dieťaťom. Vyššia zaangažovanosť otcov na druhej strane vedie aj k nárastu konfliktov partnerov vo výchove. Rodinne orientovaní muži sa do sporov o výchove a chode rodiny dostávajú častejšie ako muži orientovaní na prácu.
Národná stratégia rodovej rovnosti a otcovstvo. Otázkam fenoménu otcovstva sa venuje pozornosť i v dokumente o Národnej stratégii rodovej rovnosti na roky 2009 - 2013. Uvádza sa, že proces premeny otcovskej roly musí prekonať isté bariéry a rodinná politika by mala podporovať zdieľanú starostlivosť o deti. Podpora otcov sa dá uskutočniť aj využitím služieb pre rodinu a rodičovstvo.
Príprava na rodičovstvo a partnerské vzťahy. Viac by sa malo robiť v príprave na rodičovstvo pre otcov, napríklad aj v materskom centre. Lebo oni sa aj boja a tej prípravy je pre nich málo - vlastne žiadna. Aj na také prednášky a diskusie chodia hlavne maminy - možno aj preto otcovia neprídu. Malo by sa viac učiť na školách o výchove a partnerských vzťahoch. Napríklad aj to ako deti zmenia partnerský vzťah, že deti majú veľký vplyv na partnerstvo a že ho to často posunie do tých problémov.
Zachovanie vlastného "ja" a delenie sa o materstvo. Materská prax neraz najmä v prvých mesiacoch či rokoch života dieťaťa vedie k obmedzeniu vlastných záujmov matky a prispôsobeniu sa režimu a potrebám detí a domácnosti. Tento životný štýl potom akoby zo zotrvačnosti pretrváva aj v ďalších rokoch. Pre ženu je veľmi dôležité zachovať si to svoje ´ja´. Lenže my na to prídeme po roku a pol, keď prestaneme dojčiť, sme vyčerpané a keď si potom chceme presadiť svoje záujmy a pod., tak už vznikajú konflikty. Druhou stranou mince je istá neochota matiek deliť sa o materstvo.
Podpora a komunikácia ako kľúč k súladu. Príklady rodičovskej praxe ukazujú, že skĺbiť odlišné prístupy vo výchove je náročné, no nie nemožné. Vyžaduje si to nepochybne poznávanie seba i partnera, otvorenú komunikáciu, ako aj podporu blízkeho okolia či širšej spoločnosti.
Tradičné vzory a snaha o zmenu. Výroky rodičov, ktoré zazneli v diskusiách v materských centrách, podčiarkujú spoločenské trendy naznačené výskumníkmi a výskumníčkami. Tradičný pohľad na postavenie matiek a otcov vo výchove detí stále významne ovplyvňuje výchovné štýly a techniky mladých rodičov. Napriek tomu mnohé matky pokladajú tento model za prekonaný a spoločne s partnermi usilujú vo vlastných rodinách o jeho zmenu. Aj skĺbiť odlišné prístupy alebo „porozumieť sebe samému a svojmu dieťaťu" je cieľom projektu Akadémia praktického rodičovstva.
Akadémia praktického rodičovstva. Skúsenosti, zážitky, názory a postoje rodičov, ktoré sme získali z rodičovských diskusií, sa stali podkladom pre vytvorenie netradičnej rodičovskej príručky „Ako chceme vychovávať naše deti" a zážitkových kurzov pre rodičov, ktoré sú dostupné vo vybraných materských centrách po celom Slovensku.
Vzdelávanie a rozvoj dieťaťa
Čím sú deti mladšie, tým pevnejšie hranice potrebujú, myslí si Michaela Babejová, učiteľka prvého stupňa na základnej škole v Budimíre. Podľa laureátky ocenenia Učiteľská osobnosť Slovenska 2023 sú deti rovnaké ako tie, ktoré žili pred sto rokmi. Prírodné vidiecke prostredie, ktorým je škola obklopená, tvorí neoddeliteľnú súčasť jej práce. Príroda poskytuje kvantum inšpirácií nie len do charakterového vzdelávania, ale aj do akademického rozvíjania, ekologického a environmentálneho povedomia.
Anna Jančová, učiteľka angličtiny a ruštiny a mentorka z Komenského inštitútu, zdôrazňuje, že každé dieťa má šancu zažiť úspech. Ak dieťaťu dáme príležitosť byť pokojným, trpezlivým, láskavým, múdrym a rozhľadeným, tak sa takým dieťaťom stane. Deti kopírujú dospelých, preto ak chceme pokojné dieťa, musíme byť aj my pokojní. Ďalším kľúčovým pilierom je čítanie, pretože z dieťaťa, ktoré dnes číta, bude zajtra dospelý, ktorý myslí. Dôležité sú aj láskou pevne dané hranice, ktoré deti naozaj potrebujú. Dobrý vzťah so žiakmi má byť postavený na zdravých hraniciach a vnímaní jedinečnosti každého dieťaťa.
Psychologička Reem Raouda analyzovala viac než 200 rozhovorov a rodinných dynamík a prišla na to, že rodičia úspešne podporujúci sociálnu inteligenciu u detí vykonávajú pravidelne deväť konkrétnych krokov. Cieľom týchto zásahov nie je premeniť maloletých na „géniov“, ale rozvíjať ich emocionálnu odolnosť, schopnosť komunikovať, empatiu a silné vzťahy.
Podľa mnohých medzinárodných výskumov majú deti, ktoré rozumejú svojim pocitom, lepšie akademické výsledky a dokážu sa jednoduchšie socializovať. Emocionálna inteligencia znamená schopnosť rozpoznať a chápať vlastné pocity, ako aj pocity druhých. Je to určitá forma emočnej výbavy, ktorá deťom pomáha zvládať konflikty, budovať vzťahy a prispôsobovať sa zmenám. Rodičia by mali začať rozvíjať emocionálnu inteligenciu detí už v ranom veku, pretože to dokáže výrazne ovplyvniť ich sociálnu interakciu.
Anna Thomková založila súkromnú školu, kde sa snaží o to, aby všetci jej žiaci chodili do školy s radosťou a aby sami objavili, v čom sú najlepší. Chcela mať školu, kde budú deti rady chodiť, kde sa im bude môcť naplno venovať aj vďaka nízkemu počtu žiakov v triede, kde nebudú nosiť knihy domov a budú chodiť bez tašiek. Dôležitá je sociálna klíma, pretože vedomosti sú dôležité, ale v dnešnej dobe si ich vie každý veľmi rýchlo nájsť, zistiť, naštudovať. Zdrojov informácií je veľmi veľa a lásky a porozumenia je málo.
Satish Kumar založil Malú školu, kde sa snaží o vzdelanie s ľudským rozmerom. Škola by mala byť komunita a nie len továreň na vedomosti - komunita detí, rodičov a učiteľov, ktorí sa navzájom poznajú a ktorí pracujú, oslavujú a rozvíjajú myšlienky spolu. Dôležité je učiť deti nielen o prírode, ale aj z prírody. Vzdelanie by malo mať tri časti: akademickú, imaginatívnu a praktickú.
Monika Tomovčíková sa venuje inkluzívnemu vzdelávaniu a zdôrazňuje dôležitosť spolupráce medzi školami, rodinami a odborníkmi. Všetci chápu potrebu inkluzívneho vzdelávania, ale bez dostatku finančných prostriedkov a pripravených učiteľov to nebude možné. Ako rodič ste prvým a najdôležitejším učiteľom vášho dieťaťa. Ak sú rodičia zapojení do vzdelávania svojich detí, deťom sa darí omnoho lepšie. Mnohé štúdie ukazujú, že to, čo robí rodina, je pre školský úspech dieťaťa dôležitejšie ako to, koľko rodina zarobí alebo aké vzdelanie majú rodičia.
Potenciál vášho dieťaťa sa dá ľahko rozvinúť a úspech môže prameniť z jednoduchých každodenných postojov a príkladov.
- Buďte súčasťou vzdelávania svojho dieťaťa. V prvom rade spoznajte učiteľov a ostatných rodičov a následne sa zapájajte vždy, keď to je možné.
- Dozrite, aby boli domáce úlohy hotové. Skontrolujte, aké úlohy majú vaše deti a ako sa im pri nich darí. Namiesto pomáhania s domácimi úlohami sa ich opýtajte, či vedia ako problém vyriešiť, alebo ich požiadajte, aby si znovu prečítali zadanie a pokúsili sa vlastnými slovami vysvetliť, čo majú spraviť.
- Dbajte o pohodu a duševné zdravie vašich detí. Ako rodič sa musíte ubezpečiť, že vaše deti majú dostatok spánku, sú dobre vyživované, a nie sú v strese z nedokončených úloh či nepripravených vecí. Tu je niekoľko vecí, ktoré môžete urobiť: Dbajte na pravidelný spánok detí. Všetky obrazovky vypnite minimálne hodinu pred spaním. Pomôžte deťom večer predtým skontrolovať domáce úlohy a pripraviť knihy a pomôcky do batohov. Pomôžte deťom pripraviť si oblečenie na ďalší deň. Každé ráno im doprajte výživné raňajky.
- Naučte svoje dieťa, ako ukladať veci na svoje miesto. Jednou z najcennejších schopností, ktoré sa deti môžu naučiť je organizácia. Môže to znieť triviálne, ale organizácia je základná životná zručnosť, ktorú deti použijú v škole, v práci a budú ju potrebovať po zvyšok svojho života. Naučte svoje deti odkladať svoje veci, keď s nimi skončia. V izbe by mali deti vedieť, kde má čo svoje miesto.
- Zaistite, aby sa vaše dieťa aktívne podieľalo na vyučovaní. Nedovoľte svojmu dieťaťu vynechať vyučovanie bezdôvodne. A v tomto období by ste mali podporovať jeho vzdelávanie ešte viac. Pýtajte sa, čo bolo na vyučovaní, veďte diskusiu o tom, či urobilo dostatok pre to, aby porozumelo učivu. Povzbudzujte ho, aby sa pýtalo vždy, keď niečomu nerozumie.
- Umožnite dieťaťu, aby samo uspelo alebo zlyhalo. Dieťa musí občas zlyhať aj uspieť a občas sa uspokojiť s tým, že urobilo niečo menej dokonale ako pôvodne plánovalo. To mu ukazuje, že nabudúce sa možno bude musieť snažiť viac alebo malo venovať úlohe viac času.
- Podporujte svoje dieťa v čítaní. Pomôcť dieťaťu stať sa čitateľom je najdôležitejšia vec, ktorú môžete urobiť, aby ste dieťaťu pomohli uspieť v škole i v živote. Dôležitosť čítania sa jednoducho nedá preceňovať. Čítanie pomáha deťom pri všetkých školských predmetoch.
- Zaujímajte sa o to, čo vaše dieťa študuje v škole. Ak neviete, čo vaše dieťa študuje, nemôžete sa s ním o tom pozhovárať. Niektoré deti robia všetku svoju prácu v škole, takže sa možno budete musieť opýtať, na čom pracujú.
- Povzbudzujte svoje deti. Deti musia vedieť, čo robia dobre a čo zle. Niekedy sa zdá, že rodičia hovoria deťom, čo robia nesprávne, od obliekania cez domáce práce až po domáce úlohy, ale málokedy sa vyjadria k tomu, čo všetko robia deti správne.
- Prejavte pozitívny vzťah k vzdelávaniu. To, čo hovoríme a robíme v každodennom živote, môže deťom pomôcť rozvíjať pozitívne postoje k škole a učeniu a budovať dôveru v seba ako študentov. Ukázať deťom, že si ceníme vzdelanie významne prispieva k ich úspechu v škole.
Začiatok školskej dochádzky je v rôznych krajinách iný. U nás je to 6. rok života dieťaťa. Vo väčšine anglicky hovoriacich krajín to je 5. rok života dieťaťa. A sú tiež krajiny, kde nastupujú deti do školy až po dovŕšení 7. narodenín. Máme teda skupiny žiakov, ktoré v rovnakom veku majú za sebou štyri alebo šesť rokov školskej dochádzky. Vyzerá to na relevantný rozdiel, ktorý by sa mal premietnuť aj do dosahovania výsledkov. Čím skôr začneme vzdelávanie, tým lepšie výsledky. Viacerých výskumníkov zaujímalo, či roky skorého zaškolenia prinášajú benefit. Niekoľko štúdií ukázalo, že skôr zaškolené deti sú školsky úspešnejšie.
Bezprostredný efekt mnohých intervencií špeciálno-pedagogických, psychoterapeutických i medicínskych býva výrazný. Zaujímavou otázkou pre odborníkov týchto profesií je dlhodobý efekt. Do centra záujmu sa presunula otázka či efekt skorého zaškolenia môžeme pozorovať aj neskôr. Konkrétne napríklad v čítaní. Prvý pokus urobil W. B. Elley v roku 1992. V dvoch analýzach porovnával dvadsiatku krajín a vyšli mu rozporuplné výsledky. Sebastian P. Suggate v rámci svojej doktorandskej práce túto tému preskúmal a hovorí, že „diabol sa vždy skrýva v detaile“. Tou premennou, na ktorú bolo treba prihliadať, bol vek testovaných. U deväťročných žiakov bol efekt skorého zaškolenia pozitívny. Ich čitateľské zručnosti boli lepšie. U štrnásťročných žiakov to už bolo naopak. S. P. Suggate si chcel tieto výsledky overiť a analyzoval výsledky z PISA meraní z roku 2006. Zistil, že v porovnaní medzi 54 krajinami s rôznym začiatkom zaškolenia u 15-ročných žiakov neexistuje rozdiel vo výkonoch. Naša prvoplánová logika - čím skôr začneš čítať, tým budeš lepší - zdá sa, neplatí.
Iným zaujímavým zistením bolo, že medzi žiakmi so skorším začiatkom bola v rámci krajín zistená väčšia vnútorná variabilita. Čo znamená, že je výraznejší rozdiel medzi schopnosťami žiakov. Je tam viac neborákov s mizernými výkonmi a priemer krajiny vyťahuje skupina excelentných detí. Suggate si chcel svoje zistenia potvrdiť na inej vzorke, a tak sa vydal na Nový Zéland. Krajina, ktorá svojou školskou politikou vytvorila veľmi zaujímavé skupiny na skúmanie. Deti nastupujú do škôl v piatich rokoch. V štátnych školách začínajú s čítaním v prvom roku, kedy je pravidelne monitorovaný pokrok prváčikov. Štandardne zvykne zaostávať 15 až 20 % žiakov. Tí dostavajú extra podporu. Drvivá väčšina 6-ročných detí vie plynule čítať. Zároveň je v krajine relatívne silná tradícia waldorfských škôl, v ktorých sa s čítaním začína okolo 7. Suggate testoval čitateľské schopnosti počas prvých šiestich rokov zaškolenia. Pri treťom testovaní u 10 ročných žiakov sa rozdiel úplne stratil. Počas výskumu sa rozhodol pre paralelný výskum u 12 ročných žiakov a výsledky boli takmer rovnaké.
Zaujíma nás vysvetlenie daného javu. Suggate sa opiera o vývinové teórie poznávacích schopností. Hovorí, že schopnosť nie je to isté ako pripravenosť. Dieťa je schopné dekódovať jazyk, ale ešte ho plne neovláda. A aký je poznatok neurovied? Do 7. roku života dieťaťa je aktívnejšia pravá hemisféra. Táto je tvorivá, umelecká, imaginatívna. Ľavá hemisféra začne byť aktívnejšia po 7. roku života. Je analytická, má na zodpovednosti všetky akademické schopnosti, na ktorých bazírujeme. Problém so skorým zaškolením je, že oslovujeme funkcie, ktoré na svoj výkon ešte len dozrievajú.
Deti, ktoré sú vylučované rovesníkmi z kolektívu, nemusia trpieť len po emocionálnej stránke. Toto správanie sa odráža aj na ich akademických výsledkoch, tvrdí štúdia. Dlhodobá štúdia sledovala 380 detí vo veku 5 až 11 rokov počas 5 rokov. Odhalila, že vylučovanie dieťaťa zo spoločných aktivít spolužiakov či kamarátov roztáča neúprosne krutý kruh. Odmietané deti sa postupne začínajú samy vzďaľovať od skupiny detí, aby unikli psychickej traume, no vzďaľovanie im zároveň bráni v sociálnom rozvoji a nadobúdaní komfortu v interakcii so spolužiakmi. Ich schopnosti v budovaní priateľstiev sa tak časom ešte zhoršujú. Hoci vylučovanie dieťaťa z kolektívu nie je pre dospelých tak viditeľné ako verbálne alebo fyzické ubližovanie, no jeho dlhodobé odmietanie môže byť mimoriadne škodlivé z pohľadu účasti dieťaťa na školských aktivitách, vysvetlil vedúci štúdie Eric Buhs, PhD. z Univerzity v Nebraske. Odmietané deti sa v dôsledku zlých vzťahov skôr vyhýbali škole a menej sa o dianie v triede zaujímali. Zistenia z tejto štúdie ukazujú, že vylučovanie medzi rovesníkmi je potenciálne škodlivé a kruté a možno ho považovať za ekvivalent šikany.
Každý rodič si v kútiku duše želá, aby sa jeho dieťaťu darilo - či už v škole, v práci, alebo jednoducho v živote. Hľadáme preto spôsoby, ako podporiť jeho talent, motiváciu a schopnosti. Schopnosť rozumieť vlastným emóciám, vcítiť sa do druhých a budovať zdravé vzťahy je dnes jednou z kľúčových výhod, ktoré dieťa môže mať. Psychologička Reem Raouda analyzovala viac než 200 rozhovorov a rodinných dynamík a prišla na to, že rodičia úspešne podporujúci sociálnu inteligenciu u detí vykonávajú pravidelne deväť konkrétnych krokov. Cieľom týchto zásahov nie je premeniť maloletých na „géniov“ v tradičnom zmysle, ale rozvíjať ich emocionálnu odolnosť, schopnosť komunikovať, empatiu a silné vzťahy. Tieto zásady zodpovedajú moderným poznatkom o vývoji mozgu a psychike. Keď sa u maloletých posilňuje schopnosť rozpoznať a pomenovať emócie, znižuje sa riziko úzkosti a konfrontácií. Keď rodič aktívne počúva a ukazuje úctu, dieťa vníma, že jeho vnútorný svet má hodnotu. Socializácia je tiež dôležitá - interakcia s rovesníkmi prináša skúsenosť kompromisu, dialógu a riešenia konfliktov. Vedomé znižovanie domáceho stresu a prostredie, kde sa deti necítia neustále pod tlakom, pomáha mozgu rozvíjať sa bez chronického napätia. Psychologička Reem Raouda zdôrazňuje, že k budovaniu sociálnej inteligencie netreba komplikované metódy ani hodiny času denne. Stačí im venovať päť plnohodnotných minút denne, keď im rodič dá svoju nefalšovanú pozornosť. Aj takto krátky čas má podľa výskumov obrovský vplyv - dieťa cíti, že je dôležité, jeho pocity sú vypočuté a prijaté.
Fíni vedú svoje deti k samostatnosti a zodpovednosti, ale uvedomujú si aj dôležitosť slobodnej hry a detstva. Ako to robia?
V roku 2000 spustila OECD (Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj) projekt PISA (Programme for international student assessment), medzinárodný výskum s cieľom zistiť úroveň čitateľskej a matematickej gramotnosti a prírodovedných znalostí. Každé tri roky sa testujú žiaci vo veku 15 rokov, v roku 2018 sa zúčastnili deti zo 79. krajín. Od prvého testovania v roku 2000 sa na prvých priečkach pravidelne umiestňujú fínske deti. Ako je to možné? Čo je v ich prístupe k výchove a vzdelávaniu iné a jedinečné, že ich deti žnú úspechy?
Tri oblasti výchovy detí, v ktorej Fíni excelujú
Prvou je spomínaná hra. Rodičia i predškolské zariadenia nechávajú deti hrať sa, slobodne a bez zásahu. Súčasťou celkového úspechu v škole a živote je starostlivé a láskavé prostredie škôlky, v ktorej je deťom umožnené byť deťmi. Nie sú pripravované na školu a akademické pôsobenie, naopak, učia sa typickému fínskemu prístupu k životu, zvanom sisu.
Sisu je postoj, ktorý nás učí aby sme sa nevzdávali akonáhle čelíme prekážke a vždy dokončili čo sme začali. Deťom je tento prístup k životu vštepovaný od škôlok, čím sa od útleho veku učia zodpovednosti a autonómii - napríklad si odnášajú a odkladajú svoj vlastný tanier, keď dojedia alebo sú podporované, aby konflikt s kamarátom vyriešili diskusiou a empatiou. Sisu sa taktiež podporuje kreatívnymi aktivitami, v ktorých sa deti učia využívať vecí, ktoré majú k dispozícii; vytvoria tak napríklad dar z odtrhnutých gombíkov, na základe čoho sa posilňuje pozitívny postoj k recyklácii než podpora konzumu a vyhadzovania použitých vecí.
Pre Fínov je každý moment a prostredie vzdelávacie - dieťa sa učí neustále, preto rodičia nečakajú s jeho vzdelaním na školskú dochádzku. Cieľom škôlok nie je príprava na akademický úspech, ale najmä šťastie detí, ktoré sú prirodzene vedené k zodpovednosti.
Druhá oblasť, ktorá je podľa Sahlberga pre Fínov dôležitá, je dôvera. Fíni veria, že deti majú prirodzenú intuíciu, ktorá ich smeruje na správnu cestu. Dbajú na to, aby sa rozšírilo povedomie o dôležitosti detstva a slobodnej hry. Ako sme spomenuli, škôlky umožňujú nielen hru ale aj prístup sisu, ktorý je súčasťou fínskej kultúry aj v mnohých školách. Aj v následnom vzdelávaní sa kladie dôraz na prístup, aby deti dokončili, čo začali bez ohľadu na to, aká náročná je úloha. Deti sú vedené k odolnosti a vytrvalosti. Kľúčovým aspektom fínskych škôl je učiť prebrať zodpovednosť za svoje činy, ale bez trestu - vo Fínsku sú akékoľvek telesné tresty zakázané, a to i ťahanie za vlasy či lomcovanie. Deti nie sú brané ako menejcenné bytosti, ktorým treba všetko doslovne hovoriť, naopak podporuje sa nezávislé myslenie. Vo Fínsku je normálne, ak dieťa s rodičmi nesúhlasí, ale diskutuje o rozdielnych postojoch a názoroch. Zároveň je podporované v tom, aby sa čo najskôr osamostatnilo - nie je výnimkou, že štúdiom na vysokej škole alebo prvým zamestnaním dieťa odchádza z domu. Rodičia veria, že mu predali dostatok skúseností na to, aby zvládlo samostatne existovať a úspešne prekonávalo prekážky.
Treťou oblasťou je zdravotná starostlivosť. Sahlberg upozorňuje, že starostlivosť o deti začína už tehotenstvom matky. A zdravotná starostlivosť zahŕňa ako fyzické, tak i duševné zdravie. Veľmi podobne ako u nás, aj rodič môže s dieťaťom zostať doma tri roky. Fíni vedia, že puto a spokojnosť vo vzťahoch sú pre fyzické a psychické zdravie najdôležitejšie, čo potvrdila aj longitudinálna štúdia Harvardovej univerzity.
Síce je aspoň jeden rok škôlky povinný, deti nastupujú do školy až v siedmych rokoch. Matke je do tej doby ponúknutá pomoc v rôznych oblastiach. Napríklad škôlky dbajú na to, aby boli všetky potreby dieťaťa naplnené, z toho dôvodu je podľa potreby odporúčaný logopéd, fyzioterapeut a iní odborníci. Rodič taktiež môže využiť služby pre domácnosť - ide o praktickú pomoc, zahŕňajúcu stráženie detí alebo domáce práce, takže rodič sa nevyčerpá a o to viac energie má na pestovanie väzieb s dieťaťom. Služby pre domácnosť sú obyčajne za poplatok, ktorého výška sa určuje podľa príjmu rodiny.
Dôležitosť puta a väzieb so staršími. Pretože si Fíni uvedomujú dôležitosť väzieb a múdrosti, predávanej z generácie na generáciu, využívajú služieb Mannerheim League for Child Welfare (Mannerheimská liga pre starostlivosť o deti). Liga zoskupuje dôchodcov-dobrovoľníkov, ktorí fungujú ako náhradní prarodičia pre deti, v prípade, ak deti od svojich biologických prarodičov bývajú ďaleko, alebo ich už nemajú. Dobrovoľníci trávia čas s maličkými deťmi buď v škôlke alebo iných spoločenských miestach. Zmyslom ligy je umožniť deťom kontakt so staršou generáciou a vytvorenie zmysluplného puta, a zaistiť dôchodcom spoločnosť, aby sa necítili osamelí.
Ako dokázala longitudinálna štúdia, skúmajúca deti z havajského ostrova Kauai, zmysluplné a láskavé putá nás chránia pred nepriazňou osudu - ak máme v detstve možnosť vybudovať si väzbu aspoň k jednému emocionálne vyrovnanému a kompetentnému človeku, ktorý sa stará o naše emocionálne potreby, dokážeme sa s životom popasovať omnoho lepšie. Výskum taktiež dokázal, že to nemusí byť len rodič, ale aj teta, strýko, prarodičia či starší súrodenec.
Fíni učia deti od útleho veku, aby dokončili to čo začali, akokoľvek je úloha náročná. Uvedomujú si dôležitosť puta a väzby, preto robia všetko preto, aby sa deti cítili bezpečne, mohli byť otvorené a mali priestor a čas slobodne sa hrať.
tags: #akademicke #clanky #dieta