Slovenské umenie 20. storočia môže byť v širšom zmysle chápané ako slovenské moderné umenie alebo slovenský modernizmus.
Umenie na Slovensku v tomto období reaguje na spoločenské a umelecké premeny vo svete, ktoré sa objavili koncom 19. storočia a pretrvávali až do konca 90. rokov 20. storočia.
Označenie modernizmus vzniklo z latinského slova modernus, čo v preklade znamená nový.
Hlavnými princípmi celého modernistického snaženia nielen vo svete, ale aj na Slovensku bolo odmietnutie starých a klasických tradícií, pričom tieto tradície mali nahradiť úplne nové umelecké prejavy odrážajúce život súdobej spoločnosti.
Podobne ako vo svete, aj na Slovensku sa v krátkom slede udalostí objavujú stále nové a nové umelecké prúdy a myšlienky, a tak sa prirodzene stáva, že počas tohto obdobia existuje súčasne hneď niekoľko umeleckých smerov.
V predvojnovom období 20. storočia je Slovensko stále súčasťou Rakúsko-Uhorskej monarchie, v tej dobe nazývané ako Horné Uhorsko.
Kultúra je prítomná predovšetkým v podobe slovenskej tradície a ľudových zvykov a má regionálny charakter, ktorý je rozdelený podľa jednotlivých uhorských okresov (Stolíc).
Najvýznamnejšími centrami aristokratického života sú predovšetkým Bratislava a Košice, no okrem nich naberá významné postavenie Martin, v ktorom sa združuje väčšina slovenskej inteligencie.
Práve intelektuálne úsilie na prelome storočí vyvrcholilo k snahám oživiť ducha Slovenského národa a prebudiť Slovákov k väčšej aktivite v boji za vlastnú slobodu.
Ideál jednotného Uhorského štátu sa tak začal trieštiť nielen v spoločenskom prostredí, ale taktiež v umení.
Umenie v období Rakúsko-Uhorska a prvej Československej republiky
V rámci vývoja výtvarného umenia zastávalo vedúce postavenie maliarstvo.
Keďže na slovenskom území stále neexistovala žiadna vysoká škola výtvarného umenia, miesto hlavného umeleckého centra stále zastávala maďarská Budapešť.
Mnohí nadanejší maliari, ktorí mali možnosť vycestovať a študovať v zahraničí, však pre svoje štúdium volili skôr umelecké akadémie vo Viedni, Prahe alebo Drážďanoch.
Takýmto spôsobom sa do slovenského prostredia prenáša prúd stredoeurópskeho impresionizmu, taktiež nazývaného luminizmus.
Kultúrno-spoločenské podmienky prudko zasiahli do formovania tohto smeru, a tak sa ďalší vývoj umenia predelil na dve rozdielne vetvy.
Prvá z nich, zastúpená predovšetkým umelcami maďarského pôvodu, si zachovávala pôvodné luministické prejavy (Ladislav Medňanský, Pavol Szinyei Merse, Peter Július Kern).
Zatiaľ čo druhá, zastúpená slovenskými umelcami, reagovala na zmeny týkajúce sa obrody Slovenského národa, a tak začala ideologicky znázorňovať námety z ľudového prostredia Slovákov (Gustáv Mallý, Jozef Hanula).
Na prelome storočia v slovenskom prostredí stále prežíva historizujúca architektúra 19. storočia, ktorá čerpá zo slovníka historických slohov (gotika, renesancia, barok...).
V porovnaní so svetovou architektúrou sa v tomto čase už naplno rozvíja nový umelecký štýl secesia, ktorý je vyvrcholením snahy o novú architektúru.
Do slovenského prostredia sa dostáva veľmi pomaly, predovšetkým prostredníctvom zahraničných architektov, a to až na začiatku 20. storočia.
Hlavnými centrami, ktoré secesnú architektúru šíria aj na Slovensku, sú predovšetkým Viedeň a Budapešť, pričom sa v oboch metropolách rozvíja odlišný lokálny prejav architektúry.
Zatiaľ čo má viedenská secesia skôr usporiadaný geometrizujúci charakter architektúry Otta Wagnera, budapeštianska secesia narába s voľnejším prejavom odkazujúcim na maďarský národ.
V mestách sa nový typ architektúry objavuje väčšinou v podobe izolovaných stavebných činností, a to predovšetkým v dvoch najväčších centrách, Bratislave a Košiciach.
Prúd viedenskej secesie najvýstižnejšie reprezentuje budova bývalého Korpskommanda v Bratislave postavená v rokoch 1910-12.
Prúd budapeštianskej zase Modrý kostolík (sv. Alžbety) postavený 1909-13.
Umenie po vzniku Československa
V roku 1918 skončila prvá svetová vojna, jedna z najtragickejších udalostí v dejinách ľudstva.
Jedným z výsledkov vojnových udalostí bol aj rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik nového samostatného slovanského štátu, Československa.
Tieto zmeny v štruktúre spoločnosti priniesli nové premeny aj v umeleckom prostredí.
V prvom rade sa nová spoločnosť musela vysporiadať so stratami z vojny, čo sa dotklo predovšetkým odvetvia architektúry v podobe obnovy poškodených stavieb.
Na ďalší vývoj malo veľký vplyv sociálne smerovanie novej československej vlády, ktorá sa snažila zničiť rozdiely medzi obyvateľstvom a jednotlivými spoločenskými vrstvami.
V podmienkach nového štátu sa rozvíjajú významne aj ostatné druhy výtvarného umenia.
Na Slovensku sa v prvom rade snažia výtvarní umelci v nadväznosti na výsledky avantgardných smerov začiatku storočia vytvoriť výtvarný štýl s určitým národným charakterom.
Presadzuje sa tzv. zakladateľská generácia, ktorej predstaviteľmi sú: Gustáv Mallý, Martin Benka, Janko Alexy, Miloš Alexander Bazovský.
V sochárstve je to najmä v Trnave žijúci Ján Koniarek.
Významným centrom nového moderného prúdu boli Košice, kde pôsobil najmä Anton Jasusch, Július Jakoby, Konštantín Bauer.
V 30. rokoch sa významným spôsobom ako manifest prvej moderny prejavia svojimi Súkromnými listami Mikuláš Galanda a Ľudovít Fulla.
V roku 1928 je v Bratislave podľa vzoru Bauhausu založená Škola umeleckých remesiel, ktorej prvým riaditeľom je Čech Jozef Vydra.
V roku 1939 sa v Bratislave koná prvá výstava Spolku slovenských výtvarných umelcov.
Významnými autormi sú aj Koloman Sokol, Imro Weiner-Kráľ a Ester Šimerová-Martinčeková.
Integrálnou súčasťou moderného vizuálneho umenia bola prirodzene fotografia.
Po nástupe fašizmu a rozdelení Československa sa počas druhej svetovej vojny odráža spoločenská situácia v tvorbe viacerých maliarov spoločne nazývaných generácia 1909, napríklad Cyprián Majerník, Ján Želibský, Bedřich Hoffstädter, Eugen Nevan, Štefan Bednár, Peter Matejka, Rudolf Pribiš.
V Česku je založená skupina 42, na Slovensku je v roku 1945 založená skupina 29. augusta.
Jej najvýznamnejší predstavitelia - Vincent Hložník, Ladislav Guderna, Rudolf Uher.
Architektúra v medzivojnovom období
So vznikom nového Československého štátu sa do našej krajiny vrátilo mnoho architektov, ktorí predtým pobývali a realizovali svoje stavby predovšetkým v Česku, Nemecku a Rakúsku.
S novým spoločenským rozložením vzniklo aj mnoho nových požiadaviek pre stavbu verejných budov, najmä pre štátnu správu, úrady, banky, novovzniknuté školy, či rekreačné inštitúcie.
Dôležitou otázkou bolo taktiež hľadanie nového štýlu, ktorý by odpovedal predstavám nového Československa.
Z prostredia českých architektov (Josef Gočár) sa tak prináša pokrokový rondokubistický štýl, ktorý bol obdobou kubistického štýlu v maliarstve.
V našom prostredí vynikne predovšetkým Budova Policajného riaditeľstva v Bratislave od Františka Krupku.
Práve snaha o vytvorenie novej architektúry bola odrazovým mostíkom pre budúcu architektúru.
Okrem rondokubizmu sa do nášho prostredia dostávajú aj iné prúdy, ktoré majú svetový význam.
Ďalší vývoj architektúry prikláňajúci sa k svetovému dianiu vyústil približne okolo roku 1925 do funkcionalizmu, štýlu, ktorého hlavné myšlienky spočívali v stavaní funkčnej architektúry.
Za prvý príklad funkcionalistickej architektúry na Slovensku je považovaný Pavilón s klubovými priestormi Umeleckej Besedy Slovenskej od dvojice architektov Aloisa Balána a Jiřího Grossmanna.
Za vrchol funkcionalistického snaženia môžeme považovať obdobie medzi rokmi 1928-1942.
Od tridsiatych rokov sa podobne ako vo svete aj na Slovensku začínajú riešiť otázky kolektívneho a sociálneho bývania.
Vzniká tak rada obytných a polyfunkčných budov, napríklad výstavba komplexu Nová doba, či Avion.
Taktiež s vývojom lekárstva a hygieny vzniká rozmach kúpeľnej architektúry.
Okolo roku 1935 sa architekti odvracajú od svetových trendov a začína sa objavovať nový regionálny funkcionalizmus.
Emil Belluš či dvojica Eugen Kramár a Štefan Lukačovič sú najväčšími predstaviteľmi takéhoto prístupu.
Umenie po druhej svetovej vojne a v období socializmu
Vývoj v umení po druhej svetovej vojne ovplyvňujú politické udalosti z februára 1948, kedy sa vlády v povojnovom Československu ujíma Komunistická strana a ktorá aj v umení presadzuje angažovanosť a tvorbu v duchu tzv. socialistického realizmu.
Výtvarný život bude od roku 1949 uzatvorený do umeleckých zväzov, ktoré mali výtvarníkov ideovo a umelecky usmerňovať.
Roky najväčších deformácií v umení 1948-1953 zodpovedajú rokom kultu osobnosti Stalina a Gottwalda.
V druhej polovici 50. rokov nastáva pomalá a postupná reaktivizácia moderných umeleckých smerov, aj keď socialistický realizmus zostáva naďalej jedinou tvorivou metódou.
V roku 1957 sa v Žiline koná výstava Skupiny Mikuláša Galandu (Andrej Barčík, Rudolf Krivoš, Milan Laluha, Milan Paštéka, Ernest Špitz, Vladimír Kompánek), ktorá prijíma meno Mikuláša Galandu ako symbol nadviazania na modernu 30. rokov.
V priebehu 60. a 70. rokov, rokov normalizácie, reprezentujú najrigídnejšie úpadkové prejavy - Ján Kulich, Tibor Bártfay, Jozef Šturdík, Robert Dúbravec, Ivan Schurmann a ďalší.
Tie pozastavili aj vo výtvarnom umení reformné a slobodné, tvorivé prúdy, ale už nemohli úplne zadusiť prebudené snahy o demokratizáciu umenia.
Umelecká fotografia však zažívala rozvoj ako v rovine dokumentárnej (Martin Martinček, Karol Kállay), tak výtvarnej (Oľga Bleyová, Milota Havránková, Dušan Slivka).
Snahy o individuálnu tvorbu, možnosť slobodnej a spontánnej voľby viedli v 80. rokoch k postupnému presadzovaniu postmoderny a neo- a postkonceptuálneho umenia (Rudolf Sikora, Vladimír Kordoš, Dezider Tóth, Peter Meluzín, Daniel Fischer, Peter Rónai, Matej Krén, Blažej Baláž, Ivan Csudai, Milan Pagáč, Viktor Oravec; vo fotografii Ľubo Stacho, Tono Stano, Rudo Prekop a ďalší príslušníci slovenskej novej vlny) transavantgardy aj v podmienkach socialistického Československa.
Slovenská národná galéria a jej úloha
Slovenská národná galéria (SNG) bola zriadená zákonom Slovenskej národnej rady č. 24 zo dňa 29. 8. 1948.
Po založení SNG sa začala veľmi intenzívne riešiť otázka jej sídla.
Na prelome rokov 1950 a 1951 jej boli pridelené priestory bývalých Vodných kasární na nábreží Dunaja.
Brány galérie sa pre verejnosť otvorili 9. mája 1955, keď bola dokončená rekonštrukcia týchto priestorov (architekti F. Florians a K. Rozmány).
Vedenie galérie krátko po otvorení konštatovalo, že priestory Vodných kasární kapacitne nevyhovujú potrebám galérie.
V roku 1963 vypísal Zväz slovenských architektov študijnú úlohu na dostavbu SNG v Bratislave.
Súťaže sa zúčastnili štyri autorské kolektívy, ktoré komisia vyhodnotila v tomto poradí: ako najlepší vybrala návrh architekta V. Dedečka; na druhom mieste bol kolektív architekta E. Kramára; na treťom kolektív architekta J. Frágnera a na štvrtom architekt M. Beňuška (urbanistické riešenie).
Projekt prešiel niekoľkými expertízami a posúdeniami, na základe ktorých ho architekt V. Dedeček prerobil.
Posledný návrh diferencoval jednotlivé objekty a podlažia výškovo aj hmotovo.
Architekt vyriešil požiadavku na odkrytie priehľadu do nádvoria a na Vodné kasárne zdvihnutím nábrežného krídla budovy tak, že stavbu na stĺpoch vystriedala mostná konštrukcia, teda premostenie (navrhované v spolupráci s inžiniermi Mostární Brezno).
Súčasťou nového areálu sa stala budova expozícií (premostenie), administratívna budova, amfiteáter a knižnica.
Budovu slávnostne otvorili sprístupnením stálych expozícií 1. marca 1977.
Na Zvolenskom zámku bola po prvýkrát otvorená stála expozícia slovenského užitého umenia v koncepcii A. Žáčkovej - Kmošovej, výtvarno-priestorové riešenie realizoval P. Peressényi.
V roku 1979 vznikla zbierka scénografie UPV SNG - 1. akvizícia.
Bol zriadený Archív výtvarného umenia SNG ako súčasť archívov osobitného významu.
V roku 1986 vznikla Zbierka architektúry.
V roku 1988 pribudlo detašované pracovisko v Dunajskej Strede (Vermešova vila).
V rokoch 1991-1994 sa realizovala rekonštrukcia Vodných kasární (J. Bahna).
V máji 1991 boli otvorené dve stále expozície v Kaštieli Strážky: Historická knižnica (komisári I. Chalupecký a Z. Ondrejčeková) a Zbierka historického nábytku a umeleckých remesiel (komisárka A. Žáčková).
V júli 1997 bola otvorená expozícia Moderného slovenského sochárstva 20. storočia v Strážkach, v areáli strážťanského parku (komisárka Zora Rusinová).
V novembri 1997 bola otvorená stála expozícia Galérie insitného umenia v Pezinku v Schaubmarovom mlyne (komisárka K. Čierna).
V roku 2002 sa konala prvá architektonická súťaž na rekonštrukciu, modernizáciu a dostavbu areálu Slovenskej národnej galérie v Bratislave.
V rokoch 2004 - 2005 sa uskutočnila rekonštrukcia Esterházyho paláca.
Významní umelci a ich diela
Deväťdesiatštyri ročný majster figurálnej keramiky, národný umelec Ignác Bizmayer sa stal už počas života legendou.
Jeho hlinené výrobky patria medzi zberateľské rarity.
Ignác Bizmayer pochádza z rodiny habánskeho pôvodu.
Jeho celoživotná tvorba sa viaže k výrobe majoliky a najmä keramickej plastiky.
Študoval na Keramickej škole v Modre (1936-1939) a potom pracoval ako maliar keramických výrobkov.
Neskôr (1939-1954) bol umeleckým vedúcim dielne Keramika v Modre.
Zaslúžilý umelec Ignác Bizmayer z Harmónie patrí medzi našich popredných umelcov - keramikov.
Bizmayer sa sústredil na výtvarné stvárnenie bohatých slovenských krojov, remeselníkov, muzikantov, svätcov a početných ľudových tradícií a zvykov.
Vo svojej tvorbe preukázal mieru stotožnenia sa s ľudovými tradíciami, potvrdil v nej svoju národnú príslušnosť, lyrickosť a idylickosť, vzťah k domovine a jej krásam.
Samostatne vystavoval v Prahe (1955, 1982), Bratislave (1972, 1982), Banskej Bystrici (1972), Martine (1972), Trenčíne (1987).
V zahraničí samostatne vystavoval v Maďarsku (1974), Bulharsku (1975) a Egypte (1977).
V roku 2010 boli jeho diela súčasťou výstavy Hodnoty a odkazy - slovenské umenie proti fašizmu v Ruskom dome vedy a umenia v nemeckom Berlíne, ktorú zorganizoval Slovenský inštitút v Berlíne.
Ignác Bizmayer získal v roku 1972 titul zaslúžilý umelec, v roku 1975 Cenu užitého umenia a priemyslového výtvarníctva, Cenu Zväzu slovenských výtvarných umelcov a titul národný umelec.
V roku 2003 Bizmayerovi udelil prezident SR Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne významné zásluhy v oblasti výtvarného umenia a figurálnej tvorby.
V júni 2011 si Ignác Bizmayer prevzal ocenenie Identifikačný kód Slovenska.
tags: #porod #slovenskeho #uziteho #umenia