Obec Poniky si od svojej prvej písomnej zmienky až dodnes zachovala svoj názov. Odlišný bol len pravopis, písanie mäkkého či tvrdého „y“. V rôznych dokumentoch z rozličných čias sú to tieto varianty názvu obce: Ponik (1282), Ponyk (1284), Panyk (1358), Panyk libera (1424), Pojnik (1786) a napokon Poniky (od roku 1920). Ľud nazýval obec „Ponike“ alebo aj „Pojnike“. V starých listinách sa zväčša uvádza názov „Ponyk“ (písané aj Ponijk).
Pôvod názvu obce
O pôvode názvu obce Poniky existuje niekoľko verzií. Jedna hovorí, že Poniky - Pojniky za dávnych čias spájali dolinu Hrona s okolím Zvolena a cez Ľubietovú s dolinu potoka Zolná a názov obce je odvodený od slovesa spojiť - spájať. Podľa druhej verzie tu v 13. storočí bola kaplnka, pri ktorej bývali mníšky. Ľud nazýval mníšky „paničky - paniky“, z čoho vraj neskôr vznikol názov Poniky. Táto verzia je veľmi nepravdepodobná, lebo do takýchto málo obývaných a ľuďmi opustených hôr sotva by prišli bývať mníšky. Tretia, o niečo pravdepodobnejšia verzia hovorí, že meno Poniky bolo odvodené od slovesa pojiť - napájať. Podľa povesti stál ešte v 12. až 13. storočí nad Ponickou Lehôtkou majer, ktorý patril k Ľupčianskemu zámku. Keďže na majeri nemali dostatok vody, chodili údajne napájať statok do doliny, kde teraz ležia Poniky. Pravdepodobnosť (aspoň existencie majera) dokazuje skutočnosť, že mestečko Poniky sa súdilo s Ľupčianskym panstvom o lesy a pasienky. Podľa poslednej verzie je názov obce odvodený od slovesa podnikať (prenikať, unikať) v takom význame, že potôčiky v chotári podnikajú (unikajú) do zeme a o niekoľko metrov ďalej znovu vyvierajú plným prúdom. Takéto potôčiky tu skutočne existujú - na jednej strane vrchu vtekajú do zeme a na druhej vytekajú.
Najstaršie osídlenie
Predhistorické osídlenie územia Poník je do dnešných dní iba dohadom bez konkrétnych dôkazov. Možno však tvrdiť, že v období mladšej doby bronzovej dochádzalo k osídľovaniu blízkeho okolia. Svedčí o tom aj nálezisko Chochuľka neďaleko obce Hrochoť, ktoré pochádza z roku 1200 - 1000 pred n.l. Ďalším veľmi zaujímavým dokladom osídľovania okolia Poník je lokalita Baba neďaleko Ponickej Huty. Tu sa nachádzajú zvyšky pravekého sídliska z obdobia neolitu. Ešte aj dnes môžeme v tomto priestore identifikovať obranné valy a nájsť zvyšky keramiky.
Prvé písomné zmienky a vznik obce
Bližšie údaje o osídlení poznáme až od 13. storočia. V tomto období dochádza k rozpadu kráľovského vlastníctva pôdy. V 80. rokoch 13. storočia tento proces zasiahol aj oblasť Zvolenskej kotliny. A práve z tohto obdobia pochádzajú prvé písomné zmienky o území nazývanom Poniky. Z písomných záznamov sa dozvedáme, že na území súčasných Poník existovala malá osada ešte začiatkom 13. storočia. Bola však vyplienená tatárskym vpádom. Po tom, čo sa o územie Poník začal uchádzať majster Filip de Turchus, nariadil kráľ Ladislav IV. ostrihomskej kapitule, aby zistila skutočný stav územia Poník. Úlohou bolo zistiť, či táto zem patrí celá kráľovi a či jej darovaním neutrpí kráľovské právo poľovania a rybolovu. Záver prieskumu bol známy ešte v roku 1282 a jeho výsledkom bolo zistenie, že zem alebo hora „Ponyk“ nie je vhodná ani na poľovanie ani na rybolov, a že celá ešte patrí kráľovi. Výsledky tohto šetrenia boli podané v podrobnej správe kráľovi Ladislavovi IV., ktorý ich uviedol v darovacej listine z 27. júla 1284, podľa ktorej bola zem zvaná „Ponyk“ večným právom darovaná majstrovi Filipovi de Turchus. Majster získal územie za zásluhy v bojoch po boku kráľa proti českému kráľovi Přemyslovi Otakarovi II., pri ktorých doviedol významného zajatca a v bojoch proti Kumánom, kde zajal troch významných Kumánov. Ešte v roku 1284 časť darovaného územia prepustil majster Filip svojmu bratovi Saulovi, ktoré neskôr tvorilo chotár Šalkovej (v súčasnosti časť Banskej Bystrice). Kedysi pustá zem „Ponyk“ sa tak pod správou majstra Filipa čoskoro zveľadila a zaľudnila. Poniky sa stali východiskom ďalšieho osídľovania a poskytovali možnosti zakladania nových osád.
Rozvoj obce a udelenie práv
V roku 1310 synovia majstra Filipa - Andrej, Peter a Tomáš protestovali proti zabratiu čiastky územia Poník synmi komesa Gochola - Jakubom, Petrom a Pavlom. Zabraté územie ležalo pri Hrone, povyše B. Bystrice a na východnej strane pri potoku Môlča. Toto územie bolo zabraté skôr, ale ako spojencov Matúša Čáka sa ich Filipovi synovia neodvážili zažalovať. Táto krivda sa napravila až v roku 1318.
Už necelých sto rokov po založení Poník sa mestečko dostalo do poddanského zväzku s ľupčianskym panstvom. Toto spojenie nevyhovovalo obyvateľom Poník, ktorí ťažko znášali dvojstranné povinnosti (povinnosti k ľupčianskemu panstvu a kráľovské povinnosti). Preto okolo roku 1400 požiadali zvolenského župana Dávida, syna Martina de Albertus, o odpustenie týchto povinnosti. Výsledok ich prosieb dokazuje listina z 9. apríla 1400. Zvolenský župan uznal sťažnosti poddaných a udelil im niektoré výsady. V prvom rade im odpustil všetky peňažné a naturálne dávky, povolil im slobodne voliť richtára s právom súdiť všetky spory v obci. Ďalej im dovolil rozdeliť a obrábať všetky polia v chotári, s výnimkou polí v Dúbravici. Za tieto slobody im určil ročný plat 80 zlatých, ktorý bol splatných v troch termínoch - na sv. Juraja, sv. Michala a na Vianoce.
Výsadná listina z roku 1400 mala obmedzenú platnosť. Štyri roky po jej vydaní sa preto za kráľom Žigmundom vybral richtár Matej a mäsiar Peter. Dňa 8. novembra 1404 im kráľ Žigmund potvrdil listinu v plnom znení a v závere zdôraznil, že Poničania môžu užívať výsady podľa vzoru ostatných slobodných miest. Tieto výsady rozšíril aj o slobodnú vôľu voliť farára, slobodné rúbanie dreva a lámanie kameňa. Ďalej boli oslobodení od platenia mýta v celej krajine okrem pohraničného cla. Navyše však pribudli povinnosti, medzi ktoré patrila povinná služba v kráľovskom vojsku a príspevok na obranu voči osmanským Turkom.
Poničania dbali o svoje práva a výsady, a preto si ich nechávali potvrdzovať vždy pri zmene panovníka, či pri iných významných historických udalostiach. V roku 1425 požiadal ponický kaplán Matej Turčiansky konvent v Kláštore pod Znievom o hodnoverný opis výsad. Turčiansky konvent žiadosti vyhovel. Následne 8. júna 1464, práve v roku korunovácie kráľa Mateja I., prevzal ponický richtár Matúš, syn kováča Gregora, potvrdenie platnosti Žigmundovej konfirmácie výsadnej listiny zvolenského župana Dávida de Albertus o udelení slobôd. Ďalšie potvrdenie udelených výsad bolo potrebné už v roku 1478. Hodnoverný opis listiny vydal kláštor sv. Márie v Turci. Dňa 15. marca 1525 ľupčiansky farár a ponický richtár Juraj Blaškovič navštívili kráľa Ľudovíta II. Jagelovského a odniesli si doslovný opis a potvrdenie základných výsad z roku 1400.
Séria potvrdzovaní pokračovala aj v čase vlády Habsburgovcov. 4. júla 1557 kráľ Ferdinand I. vydal potvrdzovaciu listinu, v ktorej hovorí už o Poničanoch ako o obyvateľoch mestečka (oppidum). V tom istom roku na žiadosť Sebastiána Lysého a Petra Churku z Poník vydala Ostrihomská kapitula hodnoverný opis najstaršieho dokumentu o Ponikách, t. j. správy Ostrihomskej kapituly o uskutočnení obchôdzky chotára Poník z roku 1282. Vydaný bol aj hodnoverný opis svedectva kapituly z roku 1310 o násilnom zaujatí časti ponického chotára pri Hrone Jakubom, Petrom a Pavlom, synmi komesa Gochola. V roku 1583 potvrdil výsady Poničanov kráľ Rudolf II., a to na základe potvrdzovacej listiny Ľudovíta II. z roku 1525. Kráľ potvrdil výsady na žiadosť farára Alberta Paulova a Jána Demetera, ktorí konali v mene richtára, prísažných, mešťanov a obyvateľov mestečka. Na žiadosť Michala Kupca a Mikuláša Jagunia bola dňa 7. októbra 1609 vydaná potvrdzovacia listina kráľom Matejom II. Táto listina je historicky pozoruhodným a umelecky hodnotným dielom. Je luxusne prevedená, bohato zdobená a pozostáva z dvoch častí. Prvá časť potvrdzuje výsady obyvateľov mestečka Poniky na základe potvrdzovacej listiny Rudolfa II. z roku 1583. Ďalej obsahuje text zvolenského župana o udelení slobôd pre obyvateľov Poník. Spätne sú tu potvrdené aj listiny kráľov Ľudovíta II., Mateja I. a Žigmunda. Druhá časť potvrdzuje text listiny Ostrihomskej kapituly z roku 1282, a tiež protest Filipových synov Andreja a Tomáša proti násilnému zaujatiu zeme medzi Hronom a Môlčou synmi komesa Gochola.
V roku 1598 prefekt Ľupčianskej stolice, Fridrich Daniel a ďalších 13 predstaviteľov Zvolenskej stolice vydalo listinu, podľa ktorej obyvatelia Poník nie sú povinní slúžiť na Ľupčianskom hrade. Aj napriek neustálemu potvrdzovaniu svojich práv sa Poničania neuchránili od neprávostí. Známy je prípad Kataríny Selčianskej z roku 1656, ktorá aj napriek platným výsadám neoprávnene vymáhala dane a dávky od obyvateľov mestečka. Navyše užívala lúky a pasienky patriace Ponikám. Spor sa dostal až pred uhorského palatína Františka Vešeléniho. Pred palatínom zastupovali Poniky richtár Martin Berina a prísažní Juraj Matula, Juraj Straka, Ján Debnár, Juraj Mráz a Martin Pfenik. Spor sa vyriešil 4. apríla 1656 dohodou, ktorá bola potvrdená 28. novembra 1656 kráľom Ferdinandom III. a v roku 1659 aj kráľom Leopoldom I. Následkom týchto udalostí vydal palatín Vešeléni v roku 1657 nariadenie pre Zvolenskú stolicu, aby ochraňovala Poničanov pred všetkými narušovateľmi ich privilégií a práv.
Predposledná potvrdzovacia listina bola vydaná 20. septembra 1659 kráľom Ferdinandom III. Potvrdenie výsad mestečka dostala obec v roku 1686, následne aj v roku 1736. O rok neskôr, roku 1737, bolo mestečku potvrdené právo slobodnej voľby richtára a právo meča. V tomto čase už mestečko podliehalo banskobystrickej banskej komore. Poslednú konfirmačnú listinu vydal 10. marca 1794 kráľ František II. Listina, hoci potvrdzovala privilégia Poničanov až k listine z roku 1400, bola výsledkom dohody medzi obyvateľmi a zemepánom. Problematickým bol iba dodatok panovníka, vďaka ktorému bolo mestečko vydané do rúk zemepána a nepriamo boli tak spochybnené všetky výsady, za ktoré Poničania bojovali celé generácie. V takýchto pomeroch prešiel koniec 18. storočia aj prvá polovica 19.
Ťažba a cirkevná správa
V 14. storočí tu boli objavené ložiská zlata, ktorých písomné doloženie pochádza z roku 1358. Zlato sa tu ťažilo až do roku 1571. Okrem zlata prebiehala na území Poník aj ťažba medi a železnej rudy.
Významným dôkazom stabilizácie územia je rozvoj cirkevnej správy. Už v roku 1300, resp. 1310 povolil ostrihomský arcibiskup Tomáš Andrejovi a Tomášovi, synom zakladateľ Poník majstra Filipa, postaviť v obci (alebo presnejšie nad obcou) kaplnku sv. Jána Krstiteľa. Ten istý arcibiskup odpustil roku 1323 ponickému kňazovi polovicu cirkevného desiatku. Kaplnka sv. Jána sa stala základom a jadrom (sakristiou) ponického kostola, pre ktorý dostal farár Vavrinec roku 1492 od pápeža odpustkovú listinu. Rozvoj Poník dokumentuje aj písomná správa potvrdzujúca, že už v roku 1358 existovali na území mestečka dva mlyny.
Ponickí slobodníci
Jednu zo spoločenských vrstiev mestečka Poniky tvorili ponickí slobodníci. Títo patrili do stavu kráľovských poľovníkov a mali množstvo výhod. Medzi tie najvýznamnejšie patrilo oslobodenie od daní, poplatkov a poddanských robôt. Neskôr k týmto výhodám pribudlo aj vlastníctvo pôdy. Ich výsady však začala ohrozovať šľachta ľupčianskeho panstva. V roku 1473 požiadali kráľa Mateja I. o potvrdenie svojich práv a privilégií. Kráľ žiadosti vyhovel a 4. novembra 1473 vydal listinu, v ktorej ich oslobodil od daní a všetkých poplatkov. Tieto výsady si ponickí slobodníci udržali aj v 16. storočí. Počas nepokojov a vojen v 17. storočí však museli znášať všetky ťarchy a poplatky tak ako ostatní obyvatelia mestečka. Od tohto obdobia museli slobodníci odvádzať vojnovú a stoličnú daň. Neskôr im banskobystrická komora vyrúbala aj daň z pozemkov. Slobodníci mali medzi ostatnými obyvateľmi Poník (mešťanmi) výsadné postavenie. Medzi mešťanmi a slobodníkmi preto dochádzalo k častým sporom.
Kysponik, Ponická Huta
Prvýkrát sa spomína v roku 1424 ako „Kysponik“ (Malé Poniky) v listine kráľa Žigmunda, ktorou daroval majetky (medzi nimi aj ľupčianske panstvo) svojej manželke Barbore. Vznikla vyklčovaním lesa asi v 14. storočí spolu s množstvom ďalších Lehôt a Lehôtiek. Na jej mieste vraj kedysi stála horáreň, v ktorej bývali hájnici a sluhovia Ľupčianskeho zámku. Podľa názvu boli jej obyvatelia na určitú dobu oslobodení od všetkých poplatkov, dávok a robôt.
Prvýkrát sa spomína v roku 1718 ako „Ponyiker Hochofen“ a od roku 1920 ako Ponická Huta. Vznikla pri vysokej peci, postavenej v roku 1780, v ktorej tavili železnú rudu. Samostatnou obcou bola od roku 1871 až do roku 1943, kedy sa spojila s Ponikami.
Udalosti a pohromy
Ponikám sa nevyhli ani pochmúrne roky tureckého nebezpečenstva, či vzbury a povstania uhorskej šľachty. Okolie mestečka začali Turci ohrozovať už v roku 1580. Našťastie bez výrazných škôd. V roku 1605 vojská vzbúrenej uhorskej šľachty pod vedením Štefana Bočkaja vyplienili mestečko. Ďalšiu pohromu zažili Poniky v roku 1663, kedy došlo k rozsiahlejšiemu tureckému nájazdu, pri ktorom zhorel kostol a listiny v ňom.