Narodenie dieťaťa bolo v starovekom Ríme významnou udalosťou, ktorá bola sprevádzaná určitými zdravotníckymi, právnymi a náboženskými úkonmi. Uvítanie nového člena rodiny sa líšilo v závislosti od regiónu a sociálneho postavenia.
V Aténach mal otec právo rozhodnúť, či narodené dieťa vychová alebo odloží. Odloženie dieťaťa, známe už z mytológie, bolo v staroveku veľmi rozšírené. Forma bola dvojaká: v Sparte o každom novorodencovi rozhodol štát; ak bolo dieťa príliš slabé, bolo pohodené v pohorí a čakala ho smrť. Odloženie zdravých detí, najmä dievčat, bolo charakteristickým znakom otrokárskej spoločnosti. Dôvodom často bol nemanželský pôvod dieťaťa, ale väčšinou chudoba rodičov. Thébania, ktorí zakazovali odkladanie detí, dovoľovali chudobným rodičom dieťa odpredať, pričom obec tento predaj sprostredkovala.
Odloženie dieťaťa postihovalo hlavne ženské pohlavie. U chlapcov, ktorí predstavovali budúcu pracovnú silu, boli životné vyhliadky lepšie. Konkrétnym dokladom tejto praxe je list z Alexandrie z roku 1 po Kr., kde otec píše tehotnej manželke: "Ak s pomocou božou šťastne porodíš, a bude to chlapec, nechaj si ho, ak to bude dievča, odlož ju!" V takýchto prípadoch nešlo o bezcitnú brutalitu, pretože s odloženým dieťaťom sa odkladali aj poznávacie znamenia, ako prsteň či šperk, podľa ktorých sa po rokoch rodičia s dieťaťom často stretávali. Téma odloženia a stretania sa stala častým námetom divadelných hier.
V Aténach, keď bolo dieťa ponechané, boli ozdobené domové dvere pri chlapcovi olivovými vetvičkami a pri dievčati vlneným pletencom. O malé deti sa starala ich matka, ktorej často pomáhala, a niekedy ju zastupovala, dojka a neskôr pestúnka. Pestúnky často poznali svojich zverencov lepšie ako ich vlastná matka a medzi nimi a deťmi pretrvávalo silné citové puto až do dospelosti. Lásku pestúnky k zverenému dieťaťu dokumentuje Aischylos vo svojom diele Oresteia.
Pred spaním často matka alebo pestúnka spievala dieťaťu uspávanku. Ako dieťa rástlo, pribúdali k uspávankám aj rozprávky. Deťom, ktoré neposlúchali, sa rozprávali rozprávky o "bubákoch - strašidlách", ako sú Mormo, Lamia, Gello, Akkó, Alfitó, Gelló, Gorgó, Empusa alebo Mormolyké. Poslušným deťom sa rozprávali zábavné rozprávky s morálnym ponaučením, často s hrdinami zvieratami. Neskôr im matky a pestúnky rozprávali mytologické príbehy a národné povesti.
Deti v staroveku neposlúchali a osvedčeným spôsobom, ako ich umierniť, bolo trestanie. Medzi najčastejšie tresty patrili zauchá, použitie tŕstia, bičíku, ale niekedy aj to, čo bolo po ruke, takže dieťa mohlo dostať aj sandálom. Tresty sa väčšinou odohrávali doma a boli znakom disciplíny.
Výchova a vyučovanie mládeže v starovekom Grécku nebolo jednotné. Rozoznávame dva typy výchovy: spartský a aténsky. Cieľom výchovy v Sparte bolo vypestovať v chlapcoch udatnosť v boji a schopnosť ovládať masy podrobeného obyvateľstva - heilotov. Kládol sa dôraz predovšetkým na telesný výcvik. V Aténach bola telesná a duševná zložka výchovy harmonicky zladená. V celom antickom Grécku bola výchova určená len pre slobodných občanov.
V Sparte riadil výchovu budúcich občanov štát. Rozdiel od Atén bol aj v tom, že v Aténach malé batoľatá zavinovali do plienok, zatiaľ čo v Sparte novorodeniatka nezavinovali. Už od najútlejšieho veku bola výchova veľmi tvrdá. Od 7. roku boli chlapci rodičom odoberaní a vychovávaní v prísnej kázni spoločne pod štátnym dozorom v družinách (agelai), rozdelených podľa veku. Každá družina bola vedená 20-ročným mužom. Učili sa skromnosti v jedle, pití, odieve a bývaní. Obliekali sa jediným hrubým kusom odevu, chodili prostovlasí a bosí. Cvičili sa v behu, skoku do diaľky, zápolení, vrhaní oštepom a diskom, učili sa písať, čítať, hudbe, spevu a tancu a memorovali homérske básne a štátne zákony. Celé ostatné vychovanie smerovalo k úplnej poslušnosti, vytrvaniu v ťažkostiach a k víťazstvu v boji.
Od 12 rokov sa výchova stávala tvrdšou. Stravu mali ešte chudobnejšiu, ale mohli si prilepšovať krádežami, čím sa v nich mala cvičiť múdrosť a obratnosť. V tomto veku sa povoľovalo, aby medzi deťmi a dospelými vznikli milostné (pederastia) ak nie telesné vzťahy. Zákon i verejná mienka ich dovoľovali, ale zároveň im kládli isté medze. Medzi milencom a chlapcom sa vytvorila tesná vzájomná náklonnosť.
Po 15. roku spali chlapci len na holom tŕstí, ktoré si museli natrhať na brehoch rieky Eurót, v ktorej sa otužovali kúpeľmi. Na dôkaz telesnej odolnosti boli vybraní jedinci každoročne bičovaní pred oltárom Artemidy, čím malo byť dosiahnuté omladenie jarnej prírody. Pri tom nesmeli prejaviť bolesť. V tomto veku sa smeli občas zúčastniť spoločných hostín mužov a načúvať ich rozhovorom o veciach politických i otázkach etických. V prípade, že boli opýtaní, odpovedali stručne, tzv. "lakonicky".
V 18. rokoch sa stali dospelými, prechádzali vojenským výcvikom a zúčastňovali sa tzv. kryptérií, čo bola služba mladých Sparťanov, ktorá pôvodne súvisela s ich "premenou" na mužov. V tomto období sa tiež mohli oženiť.
Dievčatá boli ponechávané aj po 7. roku doma, zúčastnili sa však výchovy gymnastickej a tanečnej, a dokonca aj spolu s mládencami pretekali. Čo sa týka duševnej a telesnej výchovy dievčat, Sparta a jej osada Kýréne jej venovali značnú pozornosť z dôvodov branných (po odchode mužov do vojny pripadala ženám povinnosť chrániť mesto) a eugenických (pri malom počte slobodného obyvateľstva sa bral zreteľ k úlohe rodičky zdravého pokolenia). Spartské dievčatá sa cvičili vo všetkých častiach päťboja, v rôznych druhoch skokov, v tanci, loptových hrách a súťažili aj s chlapcami pri slávnostiach, napr. gymnopaidiách, a podobne ako chlapci, neoblečené. Takýmto spôsobom sa pripravovali manželské spojenia mladých ľudí, ktorí sa k sebe dobre hodili.
S dievčatami sa stretávame i pri celogréckych hrách. Každého piateho roku sa konali v Olympii pri slávnosti bohyne Héry preteky dievčat v behu.
V Aténach boli určité zásady výchovy stanovené už Solónovými zákonmi. Starosť o výchovu bola vecou rodičov a štát na ňu iba dohliadal. Väčšina dievčat zostávala doma, aby sa naučila tomu, čo sa od nich bude očakávať v dospelosti: predovšetkým varenie, spravovanie domácnosti, pradenie a tkanie. Ani pre chlapcov nebola školská dochádzka povinná, ale obec považovala za vec cti, aby sa jej občania mužského pohlavia naučili aspoň základom čítania a písania. Sirotám, ktorých otcovia zomreli v boji za vlasť, platila obec učiteľa. Úplná negramotnosť bola teda v Aténach skôr vzácnosťou.
Školy boli súkromné, a preto dĺžka školskej dochádzky závisela od hospodárskych pomeroch rodiny. Solónove zákony nariaďovali rodičom, aby posielali svoje deti do školy najskôr po východe slnka a odvádzali si ich pred súmrakom, aby sa deti vyhli nebezpečenstvu návratu domov potme. Tiež bolo zakázané, aby mladí muži a cudzie osoby vstupovali do školy, keď tam boli deti, čím sa malo zabrániť pederastii. Kládla sa dôležitosť na mravnú stránku detí.
Do 7 rokov sa starali o dieťa rodičia, poprípade pestúnka a paidagógos, vzdelaný otrok, ktorý ho mal učiť slušnému chovaniu a doprevádzal chlapca až do doby, kým sa nestal efébom. Doprevádzal ho do školy, nosil mu školské potreby, čakal po celú dobu vyučovania a po návrate domov si zrejme so svojím zverencom prebranú látku opakoval.
Od 7 rokov navštevovali chlapci súkromné školy, dievčatá zostávali doma a cvičili sa v domácich prácach, v speve a v tanci. Vzdelanie chlapcov bolo gymnastické (telesné) a múzické (hudba a grammata, t. j. čítanie, písanie, počítanie a od 4. storočia pred Kr. tiež kreslenie). Žiaci čítali básne a učili sa naspamäť gnómám. Od 12 rokov sa učili hudbe, spevu a tancu, zvlášť náboženskému. Učitelia sa nazývali grammatikés a kitharisti.
Gymnastická výchova začínala tiež 7. rokom. Cvičiteľ (paidotribés) cvičil chlapcov v telocvični (palaistra) v tzv. päťboji (pentáthlon): v skoku do diaľky, v behu, vo vrhu diskom, v hode oštepom a v zápase.
Grécke rodiny v staroveku mávali asi toľko detí ako rodiny dnešné. Dôvody boli predovšetkým ekonomické, pretože bolo treba nielen deti uživiť, ale postarať sa dievčatám o veno a finančne zabezpečiť chlapcov. To by pri väčšom počte detí viedlo k rozdrobeniu rodinného majetku, čoho sa samozrejme bohatšie rodiny chceli vyvarovať.
Tiež vzhľadom na spôsob, akým sa pre mužov vyberali manželky, sa nedala predpokladať nejaká veľká náklonnosť medzi manželmi, takže príležitostí k otehotneniu ženy nebolo mnoho. Ako bude zmieňované ďalej, dievčatá sa vydávali veľmi mladé a brali si väčšinou mužov okolo 30 rokov, ktorých im vybral otec.
Dôležitú rolu tu totiž tiež hrala láska k chlapcom - pederastia. Zo starých textov klasickej doby je známe, že výraz „láska” (eros), bol väčšinou používaný pre vyjadrenie homosexuálneho vzťahu a iba zriedka pre vzťah medzi jedincami rozdielneho pohlavia. Tradícia pederastie bola v Grécku tak silná, že ešte v rímskom období považoval Plutarchos za nutné dokazovať na niekoľkých stranách svojho dialógu „O láske“, že dievčatá sú, celkom vzaté, práve tak schopné vzbudiť vášnivý cit ako chlapci!
Ďalej bude reč tiež o spartskej výchove, kde hrala nahota mladých chlapcov (aj dievčat) veľmi dôležitú rolu, ale na druhej strane tiež nepochybne viedla k pederastii. Existujú mnohé vázové maľby predstavujúce chlapcov a efébov, ako sa venujú telocviku a u nich sa nám zachovali nápisy, ktorých obsah je niečo v zmysle „dary venované krásnym chlapcom” (kalos). Mnoho odborníkov tiež poukazuje na vojenský pôvod homosexuality v Grécku. Podľa niektorých to bola práve istá forma „bojovníckeho kamarátstva”, ktoré sa veľmi udržalo v dórskych štátoch a Dórovia tieto zvyky neskôr preniesli do Helady.
Grécka obec, a dokonca aj Atény, v dobe Periklovej, bola vždy „mužským klubom”, „uzavretým mužským prostredím”, ktoré bolo nedostupné druhému pohlaviu a mohla sa v nej vášnivá príchylnosť muža (erastés) k dvanásťročnému až osemnásťročnému mládencovi (erómenos) stať inšpiračným zdrojom. V prípade, že si nejaký muž všimol nápadne pekného chlapca, tak mu začal preukazovať pozornosť. V prípade, že to chlapcovi bolo po vôli a priľnul k nemu, vytvoril sa medzi nimi dôverný vzťah, ktorý mohol samozrejme zostať celkom v rovine intelektuálnej a čistej, ale zrejme sa často vyvinul iným smerom. Takéto priateľstvá boli samozrejme veľmi podnetné, ako pre staršieho muža, ktorý si prial chrániť a vzdelávať svojho erómena, ale taktiež pre mladšieho, ktorý bol naplnený obdivom k svojmu erastovi.
A ako sa k týmto priateľstvám staval mestský štát? Pokiaľ bolo takéto priateľstvo bez telesného erotického vzťahu, morálka vtedajšej spoločnosti ho schvaľovala a považovala ho za vhodný doplnok výchovy. V prípade, že muži rôzneho veku žili celé dni spolu, oddelení od žien, dochádzalo v mnohých spoločnostiach k homosexuálnemu vzťahu. Zákonom bol takýto vzťah v gréckych obciach zakázaný, a pokiaľ by došlo k znásilneniu chlapca, sotva by sa muž vyhol prísnemu trestu. Bolo ale samozrejmé, že stúpenci pederastie tvrdili, že ich priateľstvo k mladým chlapcom má iba výchovný cieľ a spája ich len čisté priateľstvo. Cez to všetko máme mnoho dôkazov o tom, že pederastia bola veľmi bežnou záležitosťou. Dostatok informácií nám poskytujú napr. Platónové dialógy.
Láska k chlapcom popiera zmyselnú rozkoš, ale robí tak iba z hanby a strachu: potrebuje akýsi pláštik, aby sa mohla stýkať s krásou a mladosťou. Tou zámienkou je jej teda priateľstvo a cnosť. I posypáva sa prachom, kúpe sa v studenej vode, obracia oči k nebu a hlása navonok - z obavy pred zákonom - , že má iba filozofické záujmy a že si vedie rozvážne.
Samozrejme dôsledkom tohoto mužského chovania sa v niektorých častiach gréckeho sveta objavovali popri mužských kluboch tiež kluby ženské. Naproti mužskej homosexualite sa objavoval tzv. sapfismus. Najznámejšie z histórie boli tzv. kluby na ostrove Lesbos, kde jeden z nich viedla poetka Sapfó, ktorá bola zároveň vychovávateľkou. Riadila akýsi "dievčenský penzionát”, v ktorom mohlo dochádzať tiež k nadviazaniu erotických vzťahov medzi učiteľkami a žiačkami.
Skoro po narodení sa pre dieťa pripravil očistný kúpeľ. Väčšinou sa do vody pridával olej, ale v Sparte sa k tomuto účelu používalo víno, pretože Sparťania verili, že slabé a postihnuté dieťa dotyk vína neznesie a po takomto kúpeli zomrie.
Staroveký svet bol nebezpečným miestom na narodenie. Úmrtnosť detí bola „takmer nepredstaviteľne vysoká“. V skutočnosti je to „dominantný fakt o deťoch v starovekom svete“. Obetovanie detí bolo možné nájsť v pohanských rituáloch. V starovekom Ríme bolo bežnou praxou „zbavovanie sa“ nechcených detí - z dôvodu diskriminácie pohlavia, strachu z veštieb, deformácie dieťaťa alebo jednoducho z túžby znížiť finančné bremeno rodiny. Mnohé z nich zomreli na následky odvrhnutia a tie, ktoré prežili, sa často stali otrokmi. Odvrhnutie sa praktizovalo vo viacerých krajinách a v celom ekonomickom spektre. Na egyptskom papyruse z roku 1 pred n. l. píše otec tehotnej manželke: "Ak s pomocou božou šťastne porodíš, a bude to chlapec, nechaj si ho, ak to bude dievča, odlož ju!"
Po narodení dieťaťa nasledoval očistný kúpeľ. V Grécku sa do vody pridával olej, zatiaľ čo v Sparte sa používalo víno, pretože Sparťania verili, že slabé dieťa dotyk vína neznesie a zomrie. V Aténach boli domové dvere pri narodení chlapca ozdobené olivovými vetvičkami a pri dievčati vlneným pletencom.
V starovekom Ríme, rovnako ako v Grécku, bolo odloženie dieťaťa bežnou praxou. Dôvodmi bola často chudoba, nemanželský pôvod dieťaťa, diskriminácia pohlavia alebo obavy z veštieb. Odložené deti, najmä dievčatá, mali horšie vyhliadky na prežitie. Napriek tomu sa niekedy s odloženými deťmi odkladali aj poznávacie znamenia, aby sa rodičia s deťmi mohli po rokoch stretnúť.
Starostlivosť o malé deti spočívala v rukách matky, dojky a neskôr pestúnky. Vzťah medzi pestúnkou a dieťaťom bol často veľmi silný a pretrvával až do dospelosti.
Deti v staroveku sa učili prostredníctvom rozprávok, ktoré im čítali matky a pestúnky. Rozprávky o strašidlách mali deti odradiť od neposlušnosti, zatiaľ čo rozprávky s hrdinami zvieratami ich učili morálke a etike. Neskôr sa deti zoznamovali s mytologickými príbehmi a národnými povesťami.
Trestanie bolo bežným spôsobom, ako udržať deti v poslušnosti. Medzi najčastejšie tresty patrili facky, bitka prútom alebo bičíkom. Niekedy sa používali aj predmety, ktoré boli práve po ruke, takže dieťa mohlo dostať aj sandálom.
Výchova v starovekom Grécku sa delila na spartskú a aténsku. Cieľom Sparty bolo vychovať udatných bojovníkov, zatiaľ čo Atény kládli dôraz na harmonický rozvoj telesnej aj duševnej stránky.
V Sparte boli chlapci od 7 rokov odobratí rodičom a vychovávaní spoločne v prísnej kázni pod štátnym dozorom. Učili sa skromnosti, vytrvalosti a poslušnosti. Od 12 rokov sa ich výchova stávala tvrdšou, s obmedzenou stravou a povolením kradnúť, čím sa mala cvičiť obratnosť.
V Aténach bola výchova menej prísna. Chlapci navštevovali súkromné školy, kde sa učili čítaniu, písaniu, hudbe a telesnému cvičeniu. Dievčatá zostávali doma a učili sa domácim prácam, spevu a tancu.
Pederastia, teda vzťah medzi starším mužom a mladým chlapcom, bola v starovekom Grécku bežnou praxou. Hoci bola zákonom zakázaná, verejná mienka ju do istej miery tolerovala, ak nebola spojená s telesným kontaktom. Tento vzťah mal byť hlavne výchovného charakteru, podporovať intelektuálny a morálny rozvoj.
Výchova dievčat v Sparte zahŕňala gymnastiku, tanec a dokonca aj súťaže s chlapcami. Cieľom bolo vychovať zdravé a silné ženy, ktoré by boli schopné ochrániť mesto v prípade potreby a porodiť zdravé potomstvo.
V Aténach sa dievčatá zameriavali na domáce práce, pradenie a tkanie. Vzdelanie bolo obmedzené na to, čo sa od nich očakávalo v dospelosti.
Narodenie dieťaťa bolo v starovekom Ríme významnou udalosťou, ktorá bola spojená s rituálmi a tradíciami. V Aténach mal otec právo rozhodnúť o osude novorodenca. Odloženie detí, najmä dievčat, bolo bežnou praxou z ekonomických a sociálnych dôvodov.
Starostlivosť o deti zabezpečovali matky, dojky a pestúnky. Vzťah medzi pestúnkou a dieťaťom bol často veľmi silný a pretrvával až do dospelosti.
Výchova detí v staroveku bola prísna a mala za cieľ vychovať poslušných a cnostných občanov. Trestanie bolo bežnou súčasťou výchovy.
V starovekom Grécku existovali dva hlavné typy výchovy: spartská, zameraná na telesný výcvik a vojenskú prípravu, a aténska, ktorá kombinovala telesnú a duševnú výchovu.
Pederastia bola v Grécku rozšírená a mala vplyv na vzdelávanie a sociálne vzťahy mladých mužov.
Výchova dievčat sa líšila v závislosti od regiónu. V Sparte sa dievčatá venovali telesnému cvičeniu a tancu, zatiaľ čo v Aténach sa zameriavali na domáce práce.
tags: #narodenie #v #starovekom #rime