Alexander Dubček, významná osobnosť moderných dejín Slovenska a Československa, sa narodil 27. novembra 1921 v obci Uhrovec. Zaujímavosťou je, že prišiel na svet v tom istom dome, kde o storočie skôr pôsobil aj Ľudovít Štúr.
Jeho rodičia, Štefan a Pavlína Dubčekovci, sa spoznali v Spojených štátoch amerických, kam sa pôvodne vysťahovali za prácou ešte pred prvou svetovou vojnou. Otec Štefan, vyučený stolár, sa v Amerike stal presvedčeným komunistom a angažoval sa v ľavicových kruhoch. Matka Pavlína pracovala ako pomocnica v domácnostiach a neskôr ako kuchárka, pričom sa snažila zosúladiť kresťanské ideály s prácou v socialistickom robotníckom hnutí. Po vzniku Československej republiky sa s rodinou rozhodli vrátiť na Slovensko s nádejou na lepší život.
Detstvo a mladosť Alexandra Dubčeka boli poznamenané presťahovaním sa do Sovietskeho zväzu. V roku 1925, spolu s bratom Júliusom, sa celá rodina ako členovia esperantského družstva Interhelpo, vydala do kirgizského Pišpeku (dnešný Biškek). Tam prežili trinásť rokov svojho života, budovali továrne a domy v náročných podmienkach, pričom boli svedkami aj dôsledkov kolektivizácie a hladomoru. V roku 1938, po nariadení o prijatí sovietskeho občianstva alebo opustení krajiny, sa otec Štefan s mladším Alexandrom vrátili na Slovensko za rodinou. Neskôr sa presťahovali do Trenčína.
V roku 1939 vstúpil Alexander Dubček do vtedy ilegálnej Komunistickej strany Slovenska (KSS). Vyučil sa za sústružníka a strojného zámočníka v Škodových závodoch v Dubnici nad Váhom. Počas druhej svetovej vojny sa jeho otec aktívne zapojil do odboja a sám Alexander sa spolu s bratom v roku 1944 zúčastnil Slovenského národného povstania.
Po vojne pôsobil v rôznych straníckych funkciách. V roku 1945 sa oženil s Annou Ondrisovou. Postupne stúpal v straníckej hierarchii, pracoval v Trenčíne a Bratislave, stal sa vedúcim tajomníkom Krajského výboru KSS v Banskej Bystrici a neskôr v Bratislave. V rokoch 1955-1958 študoval politické vedy v Moskve, kde sa zoznámil s procesom rehabilitácie Stalinových obetí, čo ovplyvnilo jeho neskoršie postoje.
V roku 1963 sa stal prvým tajomníkom ÚV KSS a od roku 1964 bol členom Predsedníctva ÚV KSČ. Jeho vzostup k najvyššej straníckej špičke bol spojený s presadzovaním rehabilitácií komunistov perzekvovaných v 50. rokoch, ako aj s rastúcim napätím medzi reformným a konzervatívnym krídlom KSČ a s nespokojnosťou s politikou prezidenta Antonína Novotného voči slovenským národným otázkam.
Kľúčovým momentom v jeho kariére bol január 1968, keď sa plénum ÚV KSČ rozhodlo oddeliť funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ a prezidenta republiky a zbavilo Antonína Novotného funkcie prvého tajomníka. Alexander Dubček sa stal kompromisným kandidátom a bol zvolený do tejto funkcie, čím sa stal symbolom obrodného procesu známeho ako Pražská jar.
Politika „socializmu s ľudskou tvárou“, ktorú začal presadzovať, sa snažila o demokratizáciu komunistického režimu, zrušenie cenzúry, povolenie zhromažďovania a spolčovania. Tento reformný proces získal obrovskú podporu verejnosti a viedol k rastu Dubčekovej popularity.
V noci z 20. na 21. augusta 1968 však vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy vtrhli do Československa a ukončili tak Pražskú jar. Alexander Dubček bol spolu s ďalšími poprednými predstaviteľmi zatknutý a odvlečený do Moskvy. Po návrate podpísal „Moskovský protokol“, ktorý znamenal kapituláciu a začiatok normalizácie.
Napriek tlaku sa Dubček dobrovoľne nestiahol z vysokej politiky. V apríli 1969 ho vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ nahradil Gustáv Husák. Následne pôsobil ako predseda Federálneho zhromaždenia, no v októbri 1969 bol odvolaný a stal sa veľvyslancom v Turecku. V roku 1970 bol vylúčený z Komunistickej strany.
Alexander Dubček dokument SK 2010
Nasledujúce takmer dve desaťročia žil v domácom exile v Bratislave, pracoval za minimálnu mzdu a bol pod policajným dozorom. Napriek izolácii sa nevzdal svojho presvedčenia a písal protestné listy inštitúciám. V závere 80. rokov sa opäť dostal do pozornosti západnej tlače a v roku 1988 mu bola udelená čestný doktorát z politických vied na Bolonskej univerzite.
Po Nežnej revolúcii v roku 1989 sa Alexander Dubček vrátil do politického života. Stal sa poslancom a predsedom Federálneho zhromaždenia ČSFR (od decembra 1989 do júna 1992) a predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska. V česko-slovenskej otázke bol dôsledným zástancom federatívneho riešenia.
Alexander Dubček zomrel 7. novembra 1992 v Prahe na následky tragickej dopravnej nehody, ktorá sa stala 1. septembra 1992 pri Humpolci. Jeho život bol spojený s bojom za demokraciu, humanizmus a politickú slušnosť, a jeho odkaz naďalej rezonuje v spoločnosti.
Za svoj významný prínos mu bolo udelených množstvo domácich aj zahraničných vyznamenaní, vrátane Radu Ľudovíta Štúra I. triedy a Pribinovho kríža I. triedy.
Trenčianska univerzita nesie od roku 2002 jeho meno, čím sa pripomína jeho význam pre moderné dejiny a jeho odkaz tolerancie a skutočnej demokracie.