Keď sa dieťa cíti preťažené, jeho nervový systém reaguje intenzívne, čo sa často prejavuje krikom. V takýchto chvíľach nie je priestor na logiku ani rady typu „upokoj sa“. Dôležitá je regulácia, ktorá prichádza cez vzťah a empatiu. Vety ako „Vidím, že je to pre teba ťažké,“ „Je v poriadku cítiť sa nahnevane,“ alebo „Zostanem s tebou“ nevytvárajú len bezpečné prostredie, ale sú nevyhnutnou podmienkou pre zmenu a vnútornú reguláciu dieťaťa. Dieťa, ktoré sa cíti prijaté vo svojich emóciách, sa učí regulovať sa zvnútra, nie zo strachu, ale z dôvery. Dospelosť začína tam, kde si toto bezpečie budujeme sami cez návyky a jasné „NIE“ veciam, ktoré nás pália.
Čistá chemická reakcia hnevu v tele trvá len 90 sekúnd. Hoci sa kedysi veril, že hnev treba „vytĺcť“ alebo vykričať (katarzia), moderná psychológia varuje, že agresívne ventilovanie hnevu, napríklad búchanie do vankúša, v skutočnosti trénuje mozog na agresívnu reakciu. Skenovanie mozgu ukázalo, že pomenovanie emócie, napríklad „cítim sa preťažený a bezmocný“, znižuje aktivitu v amygdale (centrum strachu) a aktivuje prefrontálny kortex (centrum rozumu).
Hnev nie je väzenie, ale vlna. Namiesto agresívneho ventilovania potrebujeme emóciu integrovať a pochopiť. Už len tým, že si svoj vnútorný chaos vizualizujeme, napríklad kreslením, mu berieme moc. Premieňame neviditeľného nepriateľa na viditeľný objekt, s ktorým sa dá pracovať.
Ako neprilievať olej do ohňa a zvládnuť hnev dieťaťa pokojne?
Zvládnuť detský hnev je pre mnohých rodičov náročné. Dôležité je najprv dostať pod kontrolu seba samého. Ak sa necháte strhnúť hnevom dieťaťa, je to často preto, že sa jeho potreba zrazila s vašou. Hneváte sa na jeho prejavy hnevu, pretože máte obavu, že sa vám nepodarí dokončiť nákup, alebo sa cítite neschopne, pretože sa dieťa nespráva „správne“. Uvedomte si, že hnev dieťaťa vás neohrozuje na živote, hoci vaše telo môže tak reagovať. Hnev je signál, že niekto prekročil naše hranice. Je dôležité zorientovať sa, čo sa s vami deje, zapnúť zdravý rozum a upokojiť sa. Až potom je rodič schopný empaticky vnímať nahnevané dieťa.
Namiesto toho, aby sme správanie dieťaťa brali hneď na prvú - že sa nevie správať alebo je zlé - mali by sme zistiť, aká neuspokojená potreba sa za jeho podráždenosťou a nevôľou skrýva. Čo bolo spúšťačom hnevu?
Ak je dieťa na emočnom vrchole, najrozumnejšie je sprevádzať ho na pokojné miesto, kde nie je mnoho ľudí, a nechať ho, aby si prešlo emóciou a za vašej prítomnosti sa upokojilo. Pre dieťa nie je bezpečné hocikde kričať a kopať nohami, preto je vhodné vziať ho niekam, kde si svoju frustráciu môže odžiť.
Nepokúšajte sa zastaviť hnev dieťaťa tým, že sa budete snažiť odviesť jeho pozornosť alebo ho potláčať či bagatelizovať slovami: „Nehnevaj sa, veď to nič nie je.“ Malému dieťaťu treba dovoliť, aby svoje emócie v danej chvíli naplno prejavilo a vypustilo zo seba energiu, ktorú v tom veku ešte nevie ovládať. Potom by sme ho mali objať, dať mu najavo, že chápeme, že je to pohlcujúce, no stojíme pri ňom a spolu s ním to nakoniec zvládneme.
Nie vždy dokážeme dešifrovať, čo dieťa v danom momente potrebuje a prečo sa hnevá. Dôležité je spýtať sa ho, či chcelo to či ono, alebo staršieho, čo potrebuje. Povedať dieťaťu, aby sa upokojilo, absolútne nedáva zmysel. Deti, najmä tie menšie, sa nevedia samy upokojiť a zvládnuť svoje emócie.
Rodičia sa často snažia dieťa zaujať a odviesť jeho pozornosť od toho, čo ho frustruje. To však ničomu nepomáha, len to odďaľuje nevyhnutné - vypustiť emóciu. Výnimkou sú deti mladšie ako jeden rok, ktorým treba pomáhať upokojiť sa, aj odvádzaním pozornosti, pretože nemajú psychickú výbavu na to, aby sa upokojili samy.
Poučovať plačúce či zúriace dieťa nemá absolútne žiaden význam. Keď dieťa napríklad spadne z bicykla a začne plakať, prvá reakcia mnohých rodičov je: „No vidíš, ja som ti hovorila, aby si dával pozor!“ Tendencia dospelých poučovať dieťa v emócii je často len uvoľnením ich vlastného napätia a obáv.
Rodičia často pošlú emocionálne rozrušené dieťa premýšľať nad jeho konaním alebo ho nechajú osamote, aby sa vyplakalo, vykričalo a samo upokojilo. Odísť od dieťaťa v okamihu, keď je v emócii, poslať ho do izby, alebo ho odmietnuť so slovami „nechoď za mnou“, si dieťa preloží ako signál, že keď mu je najhoršie, na rodiča sa nedá spoľahnúť. Tieto reakcie budujú vo vzťahu s dieťaťom silnú nedôveru.
Dieťa ešte nemá vyvinutý racionálny mozog, správa sa ako dieťa. My musíme byť tými, ktorí to celé vezmú pod kontrolu, ale nenútime ho robiť nič proti sebe, len mu pomáhame uvoľniť emócie. Po emocionálnom výbuchu dieťa potrebuje cítiť, že rodič ho má naozaj rád aj napriek jeho nie úplne príjemným prejavom.
Ak máte dieťa, ktoré má práve obdobie, keď pripomína rozbušku, vezmite ho radšej na miesta, kde ste sami, aby tam dávalo zo seba čo najviac frustrácie a ťažkých emócií. Ak môžete, choďte s ním každý deň von, najlepšie do lesa, aby sa dieťa z toľkej energie doslova „vybilo“. Potom ani tie prejavy nie sú až také intenzívne. Pre temperamentnejšie dieťa odporúčam v citlivejšom období robiť preventívne rôzne emočno-inteligentné hry, napríklad každú štvrťhodinku zaradiť hru, pri ktorej sa dieťa hýbe a smeje.
Keď dieťa niečo nahnevá, môže sa prestať komunikovať s rodičmi. Síce nehovorí vety či slová, ale ukrýva v sebe veľa toho, čo by chcelo povedať, len možno nemá na to silu. Existuje niekoľko kľúčových dôvodov, prečo sa s vami deti nechcú rozprávať, keď sú nahnevané. To, že deti nekomunikujú, nie je často ich skutočný cieľ.
Ako komunikovať s nahnevaným dieťaťom: Tipy od pozitívnych rodičov
Namiesto obvyklých zákazov a príkazov používajte čarovné vety. Komunikácia so zlostným dieťaťom či tínedžerom by tak mohla prejsť do plynulého rozhovoru.
- Namiesto: „Toto už veľké deti nerobia!“
Skúste: „Nielen deti ako ty, ale aj dospelí mávajú pocit veľkého hnevu. Je to v poriadku, že sa hneváš, o chvíľu to prejde.“ - Namiesto: „Odchádzame!“
Skúste: „Čo je treba urobiť, aby sme mohli odísť von?“ Umožnite deťom, aby si samy premysleli a zapamätali pravidelné procesy v ich živote. - Namiesto: „Koľkokrát musím povedať to isté?“
Skúste: „Asi ste ma nepočuli. Skúsme to tak, že keď vás o niečo poprosím, zašepkáte mi to naspäť.“ - Namiesto: „Prestaň fňukať!“
Vyskúšajte sa dieťaťa opýtať, či by vedelo povedať to, čo chce, aj iným hlasom. - Namiesto: „Prestaň sa stále sťažovať!“
Dajte ufrflanému dieťaťu protiotázku: „Vieš si predstaviť, ako by sa to dalo vyriešiť?“ - Namiesto: „Nerob mi tu hanbu!“
Povedzte: „Poď vedľa, nebudeme to riešiť tu.“ - Namiesto: „Si nemožný, neschopný atď.!“
Skúste: „Ok, máš teraz ťažké obdobie. Poďme spolu skúsiť nájsť riešenie, východisko.“ - Namiesto prevracania očí a povzdychov
Spomeňte si na najsilnejšie stránky vášho dieťaťa, nadviažte očný kontakt a venujte mu úsmev.
Keď nám zavoláš na Linku dôvery 116111, nemusíš nám povedať ani svoje meno, ani kde bývaš. Všetko, čo nám povieš, je dôverné a nikto sa nedozvie, že si k nám volal/a. Každý z vás má právo na to, aby ste boli šťastní a v bezpečí. Máte právo, aby vám bolo dobre v škole aj doma, aj keď ste s kamarátmi, na krúžku, vonku alebo na internete. Prídu však chvíle, kedy môžeš mať pocit, že niečo nefunguje a tebe nie je dobre. Niečo sa stalo, niekto ti ubližuje, šikanuje ťa, rodičia sa hádajú, nevieš si dať rady, dostal/a si zlú známku, nevieš sa poriadne naučiť, pohádal/a si sa s kamarátmi/kamarátkami, bojíš sa byť sám/sama sebou, trápi ťa niečo… Možno práve prechádzaš ťažším obdobím a možno sa cítiš osamelo, smutne, neisto alebo nahnevane a nepochopene. Možno sa bojíš o seba alebo o niekoho blízkeho a potrebuješ pomoc. Nik ťa nepočúva? My budeme.
Naša Linka pri komunikácii s vami NIKDY NEPOUŽÍVA umelú inteligenciu (AI). Ak si u nás na Linke píšeš alebo voláš s poradkyňami a poradcami, sú to ľudia, ktorí majú vlastné pocity, skúsenosti a schopnosť porozumieť tvojim emóciám a pocitom - a to AI NEDOKÁŽE! Umelá inteligencia (AI) ti môže pomôcť s informáciami alebo radami, ale NEMÔŽE NAHRADIŤ SKUTOČNÚ ĽUDSKÚ POMOC, ktorá je založená na pochopení a citlivosti k tvojim pocitom a emóciám.
Pre deti: Tu si môžeš prečítať krátke texty o veciach, ktoré zažívajú deti každý deň - o kamarátstve, rodine, škole, internete aj o rôznych pocitoch. Každý z nás môže mať niekedy ťažšie chvíle. Ale nikto nemusí byť na to sám. Sme tu pre teba - vždy keď to budeš potrebovať!
Ako deti vnímajú hnev a čo potrebujú od rodičov?
Deti v puberte túžia po samostatnosti a často chcú riešiť problémové situácie samy. Je to súčasť rozvoja zdravej nezávislosti a množstvo pomoci, ktorú dieťa potrebuje, sa môže časom vyvíjať. Rodičia môžu dieťaťu ponúknuť niekoľko možností, aby našli najsprávnejšie množstvo pomoci.
Keďže deti nadmieru milujú svojich rodičov, môže byť pre ne veľmi ťažké zvládnuť situáciu, do ktorej sa dostali, a zároveň uniesť ešte aj obviňovanie zo strany rodičov.
Nervový systém vášho dieťaťa je prepojený s vaším, takže ak budete predstierať, že sa nič nedeje, dieťa môže pociťovať úzkosť, pretože cíti, že sa niečo deje a vy reagujete neadekvátnym spôsobom. Dieťa sa cíti zmätené, čo môže spôsobiť, že stratí dôveru vo svoje inštinkty. Deťom a tínedžerom pomáha, keď vedia, že aj dospelí majú ťažké časy a že zlé pocity sú súčasťou života. Je správne, keď presne vedia, že rodičia môžu byť smutní, ba dokonca nahnevaní kvôli deťom.
Ak cítite, že je vaše dieťa na niečo nahnevané, ale nič nehovorí, to neznamená, že netúži po tom, aby ste sa nevzdávali a naďalej hľadali spôsob, ktorý by vás spojil. Dieťa čaká, že nájdete nejakú cestu či slová. Môžete napríklad povedať niečo ako: „Chápem ťa, že sa so mnou práve teraz nechceš rozprávať. Možno je to spôsobené tým, že v minulosti som ti rýchlo ponúkol riešenia, a tak mi možno nedôveruješ. Myslím, že to, čo by si mohol/a teraz potrebovať, je to, aby som ťa počúval/a a snažil/a sa pochopiť tvoj uhol pohľadu."
Deti sa často obviňujú, aj keď sa tvária, že ich vlastné správanie nezaujíma. Môžu sa dokonca obávať, že sú „zlé deti“, ak sa im nedarí splniť všetky očakávania v škole alebo doma. Keď rodičia stále vidia to dobré vo svojich deťoch a neustále o tom hovoria, deti si s väčšou pravdepodobnosťou zapamätajú o sebe dobré veci. Rozvíjajú tiež schopnosť prijať zdravú zodpovednosť alebo v prípade potreby dokážu urobiť nápravu.
Nie vždy je možné prísť na to, čo vaše dieťa rozčuľuje. Ale záujem o svet dieťaťa, aktívne počúvanie či úprimná komunikácia vám v tom môžu pomôcť.
Hnev ako prirodzená emócia: Ako ho správne pochopiť a pracovať s ním?
Hnev je základná emócia a nastupuje hneď, ako človek cíti nepohodu. Formy sú rôzne. Na deťoch je krásne to, že všetko robia prirodzene. My, dospelí, už máme naučené správanie. Deti sú však úprimné, a to sa týka akejkoľvek emócie. Ak sa dieťa hnevá, rodič sa často neudrží a začne sa hnevať tiež. Je to taká interakcia. Ale nie všetci to takto prežívajú. Žiaden extrém nie je dobrý.
Mnohí si myslia, že hnev treba okamžite zastaviť. Neuvedomujeme si pritom, ako dlho sme sa my sami učili s hnevom pracovať. Dieťa sa to len učí. Asi najdôležitejšie, čo by bolo dobré vedieť o hneve, je, že je to normálna emócia. U rodičov či dospelých však nie je obľúbená. Snažíme sa, aby hnev našich detí nebol viditeľný. Väčšine rodičov totiž ani tak neprekáža, že sa ich dieťa hnevá.
Rodičia vlastne stále balansujú medzi tým, aby sa v dieťati hnev uvoľnil, a tým, aby to nebolo agresívnym spôsobom. Asi tá najťažšia úloha pre rodiča je nájsť ten stred. Ak hnev necháme na dieťa bez hraníc, môže to ísť až do extrému, môže byť až agresívne. V našej spoločnosti však nie je akceptované živelné správanie. Je dobré, ak rodič pozná svoju hranicu a určí si hodnoty. Dôležité je mať túto hranicu ako rodina jednotnú a nájsť spôsob, ako ju komunikovať dieťaťu.
Lebo druhým extrémom je, že ak ten hnev nepôjde von, ostane vnútri a začne sa prejavovať iným spôsobom. Hnev je aj prospešný. Ozýva sa vtedy, keď je narušená moja osoba. Keď na mňa niekto príliš tlačí v kolektíve, chce odo mňa niečo, čo ja nechcem. Ak nie som vyrovnaný s hnevom, tak potom sa môže stať, že v takých situáciách stále ustupujem.
V období medzi dvomi až štyrmi rokmi je bežné, že dieťa skúša, ako ďaleko môže zájsť. Mnoho vecí sa snaží si vyplakať. Hnev často u detí nastupuje ako emócia, že „nie je po mojom“. To, že si to vyplače, je spôsob, akým sa „svoje snaží dosiahnuť“. Našlo spôsob, s ktorým funguje a na ktorý reagujú rodičia. Je to sociálne učenie. Ja sa hnevám, dávam svoj hnev prirodzene von a rodič koná. Navzájom sa učíme, ako to bude vyzerať. Preto je výhoda začať s učením, ako hnev zvládať, už pri malom dieťati.
Výplakanie môžeme vnímať ako naučený spôsob, ako pritiahnuť pozornosť rodiča na to dôležité. Väčšina detí však nastúpi do kolektívu. Vo vás, ako v rodičovi, to vzbudí obavy.
Rodič si dokáže cez rôzne kurzy efektívneho rodičovstva vybudovať nové zručnosti. Zmení sa tak jeho reakcia, začne konať inak a dieťa musí zareagovať nanovo. V tomto sociálnom učení sú deti veľmi múdre. Hovorí sa, že ak rodič raz povie „nie“, tak by to malo platiť. Ak však poviem „nie“, tak to znamená, že už nediskutujeme. Dieťa naučíme, že „nie“ neznamená „nie“. Naučíme ho takej hre. Ak dieťa bude v hre pokračovať napríklad krikom, plačom, tak dosiahne svoje. A tak sa dieťa naučí vzorcu správania: ak niečo veľmi chce, tak musí pokračovať, až sa „nie“ zmení na „áno“.
Mama môže mať hranicu pri hádzaní o zem, ale otec už pri kriku. Dieťa to často vie vycítiť. Stáva sa, že najskôr príde za mamou, ktorá povie nie. Ide teda za tatinom, o ktorom vie, že ten nezvládne už krik. Deti vlastne len našli, ako fungovať.
Pokiaľ rodičia vyhľadávajú odbornú pomoc, tak sú ochotní meniť svoje správanie. V záujme pomoci dieťaťu dokážu nájsť silu na zjednotenie. Už v malom veku vieme naučiť dieťa, že ním zvolený spôsob ventilovania hnevu nie je vhodný. Dôležité však je, aby rodič bol stále pri ňom a dával mu jasné hranice. Nie však tak, aby bolo valcované jeho autoritou. Nikdy však nenájdete čarovnú formulku, po vyslovení ktorej dieťa zrazu prestane túžiť po tom svojom a bude spokojné. Treba vnímať, že hnev je živelná emócia a niekedy bude iskriť.
Dnes sa veľa deťom zakazuje, ale neriešime ich emóciu. Rodičia rozumejú hnevu, pretože rozumejú tomu, že ani oni nedokážu žiť život bez hnevu. To, čo je na tom ťažké, je naučiť sa na detský hnev reagovať iným spôsobom. Keď rodič nahliadne na svoje motívy, veľmi často ľahšie hľadá nové spôsoby.
Keď je vyhrotená situácia, je dôležité získať nadhľad. Nápomocné môže byť zahľadieť sa pozorne dieťaťu do tváre a čítať, čo v nej vidíte. Prestanete sa zameriavať na seba a na riešenie situácie. Keď sa pozorne dívate do tváre dieťaťa, väčšinou sa vo vás ozvú tie pravé pocity porozumenia. Je to lepšia cesta ako len hľadanie návodov.
Technika výberu je o tom, že ponúkneme alternatívu. Napríklad pri odchode z ihriska poviem, že si dieťa môže vybrať, čo ešte urobí, na akú preliezačku pôjde, a potom ideme domov. Nepoviem zrazu, že odchádzame, ale sledujem si čas. Nedostanem sa do stresu, lebo už je neskoro. Odchod zahlásim desať minút vopred. Ak nepôjdu, tak im dám na výber, že ešte trikrát sa môžu šmyknúť alebo odísť hneď. Tým, že už v prvom kole ony rozhodovali, čo si vyberú, je väčšia šanca na spoluprácu. Ak nechcú, ide o pevné stanovenie hraníc.
Z vlastnej skúsenosti viem, že ani po troch šmyknutiach nebudú chcieť odísť. Ak rodičia všetko riešia namiesto detí, tak oni sú za rozhodnutia vinní. Ak však necháte rozhodnúť deti a ste v tom prístupe dôslední, zodpovedné budú ony.
Pri synovi som už ako pri malom našla hru - zatĺkanie kladivkom. Keď som už videla, že začína byť nervóznejší a zapára stále do sestry, tak som mu ponúkla, aby sa išiel so mnou zahrať na zatĺkanie. Je dobré, ak deti vidia, že aj my sa hneváme a ako s tým pracujeme. Vidia nás a vďaka tomu sa učia, ako reagovať.
Známa je technika time-out. Sú však rodičia, ktorí to jednoducho nezvládnu. Na kurze sa môže rodič nejakú techniku naučiť. Je veľmi ťažké zotrvať doma v odhodlaní, s ktorým prídu z kurzu. Časom však naša pozornosť pri tomto predsavzatí klesá.
Ja učím deti, ako veci robiť. Neupozorňujem ich len na to, čo robiť nemajú. A to platí aj pri hneve. Dnes sa veľa deťom zakazuje, ale neriešime ich emóciu.
Ignorácia emócií vzbudzuje nepochopenie. Ignorácia je dosť krutá, ale to neznamená, že ako rodič ste vždy schopná vydržať to, čo vaše dieťa robí. Pokiaľ viete, že nechcete na dieťa kričať a už stačí len málo, aby sa to stalo, tak treba povedať, že na chvíľku odídete, aby ste sa upokojili. Veľmi záleží na tom, akým spôsobom to urobíte. Pomáha, ak ste obaja rodičia na jednej výchovnej lodi. Môžete sa teda vystriedať a navzájom sa podporiť. Nie vždy predsa môžete úplne odísť. A okrem toho, vždy je lepšie, ak to dieťa neostane samo. Je lepšie ho presmerovať. Napríklad sa mu prihovoríte, že viete, ako veľmi sa hnevá, ale že ten krik vám veľmi prekáža.
Určite zlé je kričanie, bitie a ignorácia dieťaťa. Všetko má však svoje ale. Napríklad techniku time-out, ktorú naozaj nemám rada, som musela využívať pri vlastnom synovi. Síce nerada, ale nič lepšie som pri ňom nevymyslela. Musela som hľadať spôsob, ako k nemu pristúpiť, aby to nebolo pre neho ponižujúce a nevnímal to ako trest. Išlo mi len o to, aby sme mali priestor sa upokojiť. Syn si od štyroch rokov zvykol v hneve odchádzať sám do svojej izby. Čo bolo pre mňa dôležité, na záver sme sa vždy udobrili.
Nestretla som sa s rodičom, ktorý by túto metódu hrdo prezentoval. Ani jeden nie je rád, že to robí. Nie je to predsa nič, čo by človek robil rád, veď predsa svoje dieťa ľúbi. Sú však rodičia, ktorí nenachádzajú iné východisko. A vtedy hľadáme iné možnosti a snažím sa poradiť, aby presmerovali to ventilovanie hnevu.
Keď vznikne spor a ja sa opýtam, či im mám prísť pomôcť to vyriešiť, tak ma odmietnu. Vedia, že to nebude až také výhodné, ako keď sa dohodnú samy. A toto vedia použiť aj v iných situáciách.
Deti odmietli odísť, začali kričať, možno sa aj hádzať o zem. Zrazu začali situáciu riešiť okolité mamičky. Už pre samotné deti to spôsobuje veľký stres, ak sa do toho zapojí niekto ďalší. Tú situáciu to robí menej zrozumiteľnou. Dieťa dostáva zrazu veľa návrhov, pričom niektoré ani nemusia byť akceptované mamou.
Na verejnosti sa dostáva rodič do stresu, pretože sa hanbí za prejav svojho dieťaťa. Chce ho čo najskôr utíšiť a začne mu sľubovať, že ak sa prestane hnevať, dostane doma sladkosť.
Z vlastnej skúsenosti viem, že pokiaľ rodičia vyhľadávajú odbornú pomoc, tak sú ochotní meniť svoje správanie. V záujme pomoci dieťaťu dokážu nájsť silu na zjednotenie. Dôležité však je, aby rodič bol stále pri ňom a dával mu jasné hranice. Nie však tak, aby bolo valcované jeho autoritou.
Pri takomto rozprávaní si deti samy triedia svoje pocity. Nahlas premýšľajú a hľadajú vlastné riešenia. Keď im venujete pár minút, môže to mať pre ne obrovský význam. Snažte sa predovšetkým formovať silné puto medzi vami a dieťaťom. To je najdôležitejšie.
