Mentálne postihnutie (MP) je komplexný a nezvratný stav, ktorý ovplyvňuje vývin dieťaťa od raného štádia. Prejavuje sa ako poškodenie kľúčových intelektuálnych schopností, ako sú poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne zručnosti. Okrem toho je sprevádzané obmedzením v oblasti adaptívneho správania, čo znamená zníženú schopnosť prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Najvýznamnejším socializačným a výchovným činiteľom pre deti s mentálnym postihnutím je nepochybne rodina, ktorá ich ovplyvňuje od narodenia.
Dieťa s mentálnym postihnutím sa v závislosti od stupňa postihu viac či menej odlišuje od svojich rovesníkov. Príčiny tohto stavu môžu siahať do prenatálneho obdobia, kde rôzne faktory - fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napríklad infekčné ochorenia matky počas raného tehotenstva) - môžu poškodiť normálny vývin plodu. Dedíčne faktory, ktoré sa prenášajú od predkov, alebo chromozómové aberácie, ktoré vznikajú náhodne v čase počatia, sú tiež možnými príčinami. Poškodenie mozgu po narodení, ktoré narúša rozvoj rozumových schopností, môže viesť k mentálnemu postihnutiu aj v neskoršom veku.
Výchova a práca s mentálne postihnutými deťmi sa odvíja od poznania stupňa ich postihu. Mentálna retardácia, čiže oneskorenie intelektového vývinu, je stav, pri ktorom z rôznych príčin dochádza k zníženiu rozumových schopností, zastaveniu, oneskoreniu alebo nedokončeniu vývinu intelektu. Medzi mentálnou retardáciou a priemernou inteligenciou existuje široké spektrum jedincov, ktorí však nedosahujú priemernej mentálnej úrovne.
Stupne mentálnej retardácie a ich charakteristika
Mentálna retardácia sa klasifikuje podľa stupňa inteligencie (IQ) a prejavuje sa špecifickými charakteristikami:
Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50)
V tomto prípade sú nedostatky často zakryté frázami a citátmi, ktoré sa používajú v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, čo si vyžaduje opakovanie požiadaviek, a zhoršený úsudok s neschopnosťou sebaopravy. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, čo ich robí náchylnými na zvádzanie ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u nich veľký význam. Ich mentálny vek zodpovedá veku 9 - 12 rokov.
Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35)
Oneskorenie intelektu je viditeľné už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho rovesníci. Časté problémy sa prejavujú buď zvýšenou pohyblivosťou a neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Tento stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnoho dospelých s týmto stupňom postihnutia je však schopných pracovať a úspešne udržiavať sociálne vzťahy. Ich mentálny vek zodpovedá veku 6 - 9 rokov.
Stupeň ťažkej mentálnej retardácie (IQ 34 - 20)
U dieťaťa je oneskorenie motorických zručností, najmä reči, zjavné už v dojčenskom veku, aj keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznáva osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie na úroveň konkretizácie. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran. Ich mentálny vek zodpovedá veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia.
Hlboká mentálna retardácia (IQ pod 20)
Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho.
Špecifiká osobnosti dieťaťa s mentálnym postihnutím
Príznaky mentálneho postihnutia sa najzreteľnejšie prejavujú v oblasti rozumovej ako obmedzenie, prerušenie alebo zastavenie vývoja. Navodzovanie podmienených reflexov je sťažené úmerne stupňu mentálnej poruchy. Zatiaľ čo zdravému dieťaťu stačí podmienený spoj (napríklad uchopovacie reakcie na sluchový podnet) navodiť 1 až 2 krát, u slabomyseľných je nutné reakciu navodzovať 100 až 300 krát. Ak slabomyseľné dieťa dobre počuje a vidí, nedokáže dobre a správne počúvať ani pozorovať. Pozornosť, či už neúmyselná alebo úmyselná, je nedostatočne vyvinutá a zameriava sa najmä na pudové potreby alebo životné situácie. Prevláda netlmené napodobňovanie.
Pamäť býva prevažne mechanická. Dieťa s mentálnym postihnutím si osvojuje všetko nové veľmi pomaly, len po mnohých opakovaniach, rýchlo zabúda osvojené a hlavne nedokáže včas využiť získané vedomosti a zručnosti v praxi. Príčina pomalého a zlého osvojovania nových vedomostí a zručností spočíva predovšetkým vo vlastnostiach nervových procesov. Mentálne postihnuté dieťa je v podstate schopné rozvíjať svoje vyššie psychické funkcie.
Reč sa vyvíja úmerne s vývojom rozumovým. Pri najťažších formách slabomyseľnosti sú zvukové prejavy len pudové a afektívne, u stredných foriem dieťa dospeje k stupňu pomenovávania a označovania konkrétnych javov. U najľahšieho stupňa slabomyseľnosti reč dospeje k používaniu slov a pojmov, teda zvukov slovných či obsahových.
Deti majú spomalené tempo zrakového vnímania, potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu. Často sa spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia. Oblasť hmatového vnímania je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu.
Mentálne postihnuté dieťa má zníženú schopnosť produkcie predstáv, trpí stratou originality. Vytvára si predstavy združovaním znakov rôznych predmetov, predmety tak strácajú originalitu a stávajú sa podobnými. Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“.
Deti si oneskorene a obtiažne vytvárajú city. Dominujú city viažuce sa na uspokojenie biologických potrieb. Charakteristický je aj nedostatočný rozvoj vyšších citov (estetických, intelektuálnych, etických, sociálnych), slabá diferencovanosť citových prejavov, značná impulzívnosť citových reakcií a znížená schopnosť neprejaviť navonok aktuálny citový stav. U mentálne postihnutých sa len oneskorene a s veľkou námahou formujú vyššie city ako svedomie, cit povinnosti, zodpovednosti, zvedavosti, pretože si vyžadujú spájanie citu s myslením.
U mentálne postihnutých jedincov do popredia vystupuje ovplyvniteľnosť, nekritické prijímanie pokynov a rád okolitých ľudí, absencia pokusov o overenie si, porovnanie týchto pokynov a rád s vlastnými záujmami a sklonmi. Mentálne postihnuté dieťa možno ľahko nahovoriť na to, aby ublížilo svojej mladšej sestričke, ktorú má veľmi rado, alebo aby pokazilo nejakú vec, ktorá je doma potrebná.
Optimálna výchova mentálne postihnutých detí
Optimálna situácia pre všestranný vývin dieťaťa je v zdravej rodine, kde dominuje láska a zdravá náklonnosť k dieťaťu, trpezlivosť, vzájomné porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov. Pohyb a hra neslúžia len na rozptýlenie, ale plnia dôležitú funkciu pri rozvoji a vzdelávaní dieťaťa. Formou hry si dieťa oveľa ľahšie osvojí určité pohybové, zmyslové či rečové návyky, ako pri prikazovaní pre dieťa bezvýznamnom. Hra malých detí neobsahuje účel. Správne zvolená hra dáva dieťaťu pocit zodpovednosti, dôležitosti a malých víťazstiev. Dieťa sa v hre môže realizovať, uplatniť svoje zručnosti, po prípade sa zdokonaľovať vo svojich nedostatkoch. Význam hry vo vývoji každého jedinca je teda nepopierateľný. Je dôležité nájsť si čas, venovať sa dieťaťu pri hre, pomáhať mu, usmerňovať a koordinovať ho. Hra nemá v živote dieťaťa náhradnú, zábavnú funkciu, ktorú bežne nadobúda v živote dospelého človeka. Dieťa sa nehrá preto, aby sa odreagovalo alebo pobavilo.
Pri výchove detí treba vyššiu dávku trpezlivosti a veľa času. Rodičia si musia uvedomovať, že pre ostatných banálny úkon vyžaduje u dieťaťa s intelektovou nedostatočnosťou mnohonásobný nácvik. Úspech sa dostaví, len treba byť trpezliví a dať dieťaťu dostatok času. Mnoho rodičov týchto detí má tendencie byť benevolentnejší pri ich výchove, správajú sa príliš ochranársky, pretože je im ich ľúto, pričom si neuvedomujú, že deti na nich zostávajú závislé.
Ľudia s nižším stupňom poškodenia mentálnych funkcií majú uzatvorené pracovné zmluvy ako upratovačka, recepčný a podobne na polovičný pracovný úväzok. Sú zároveň aj poberateľmi invalidných dôchodkov z dôvodu mentálneho postihnutia. Pracovno-právny vzťah im zvyšuje sebavedomie, vedie ich k plneniu si povinností a uvedomeniu si, že život nie je o chcení a nechcení, ale aj o povinnostiach. Mzda im zabezpečuje samostatnosť pri rozhodovaní o sebe a zvyšuje nezávislosť od rodičov. Ak žijú v podporovanom bývaní, pod dohľadom fungujú ako my ostatní.
Aj stredne a ťažko mentálne postihnutí ľudia môžu navštevovať chránené dielne. Získajú zmysel pre pravidelný režim a čas využijú na zlepšovanie zručností vyrábaním drobných predmetov. Výrobky z chránených dielní možno často vidieť na vianočných trhoch alebo v stánkoch pri rôznych kultúrnych podujatiach.
Situácia na Slovensku
Podiel detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím (MP) na Slovensku je dlhodobo takmer trojnásobne vyšší v porovnaní s medzinárodnými štúdiami, ktoré udávajú priemerný výskyt na úrovni 1,83 %. V školskom roku 2018/2019 navštevovalo základné školy 21 988 žiakov s diagnózou MP, čo predstavuje 4,64 % všetkých žiakov základných škôl. Vysoký podiel detí s diagnózou MP v troch krajoch pravdepodobne súvisí s tým, že tam žije väčšina Rómov (takmer 80 %). Existujú indície, že „nálepku“ ľahkého mentálneho postihnutia dostávajú aj deti, ktoré vo vzdelávaní zlyhávajú z iných príčin.
Podľa najnovších údajov má každé piate dieťa (19,3 %) z prostredia marginalizovaných rómskych komunít diagnostikované ľahké mentálne postihnutie. Zároveň tvoria tieto deti až 71,2 % žiakov špeciálnych tried pre deti s ľahkým mentálnym postihnutím a 41,7 % žiakov špeciálnych škôl, hoci ich celkové zastúpenie v populácii žiakov základných škôl je len 12,3 %.
Väčšina detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím (85 %) sa vzdeláva oddelene od svojich rovesníkov. Až 57 % z nich navštevuje špeciálne školy, 28 % špeciálne triedy na bežných základných školách a len 15 % sa vzdeláva formou individuálnej integrácie v bežných triedach. Problematickosť oddelených foriem vzdelávania spočíva najmä v obmedzených možnostiach kontaktu s prirodzenou rovesníckou skupinou detí, čo následne limituje možnosti detí na budúce samostatné fungovanie v spoločnosti.
Začlenenie detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím do bežných tried kladie vysoké nároky na pedagóga. Učitelia považujú za problematické najmä to, že deti s MP postupujú podľa iných učebných osnov ako ostatní žiaci v triede. Problémy sa prejavujú najmä pri prechode detí na druhý stupeň, kde rastie náročnosť učiva. V susednej Českej republike tento problém vyriešili zjednotením kurikula pre základné školy.
Závažným problémom súčasného nastavenia vzdelávacieho systému je skutočnosť, že deti s diagnostikovaným ľahkým mentálnym postihnutím nemôžu pokračovať v štúdiu na bežných stredných školách. Na základnej škole totiž získajú len primárne vzdelanie. Po jej ukončení môžu študovať iba na praktickej škole alebo odbornom učilišti, kde sa pripravujú na výkon jednoduchých pracovných činností, pričom najvyšším možným vzdelaním, ktoré môžu dosiahnuť, je nižšie stredné odborné vzdelanie. Možnosť ďalej pokračovať vo vzdelávaní je tak pre nich uzatvorená.
Život s mentálne postihnutým dieťaťom: Pohľad rodiča
Život s mentálne postihnutým dieťaťom, príbuzným alebo blízkym človekom nie je jednoduchý. Ak sa naučíte rozumieť mu a brať ho ako plnohodnotného človeka, prežijete s ním veľa radosti. Je to predsa človek, ktorý si svoj stav nezapríčinil sám. Má svoje potreby, vie sa tešiť, cíti bolesť. Iný je len tým, že jeho prejav je odlišný od ostatných. Niektoré morálne hodnoty majú niekedy vyššie ako ľudia bez mentálneho postihnutia. Vedia spontánnejšie prejavovať radosť, smútok, nie sú falošní, zákerní, neklamú. Čím viac budete vedieť o príčinách a následkoch ich postihnutia a bližšie ich spoznáte, tým viac im budete rozumieť.
Ľudia s postihnutím majú tiež potrebu byť užitoční a chcú byť súčasťou spoločenstva, v ktorom žijú. V zahraničí sa nikto nepohoršuje nad zvláštnym správaním ľudí s intelektovou nedostatočnosťou. Výchovou sú práve k týmto ľuďom zhovievavejší, považujú za svoju povinnosť pomôcť im v situácii, ktorú sami nezvládajú.
Príbeh Ewy Siposovej ilustruje náročnosť života s ťažko postihnutým dieťaťom. Napriek počiatočným prognózam, že jej dcéra Nina sa nedožije ani dvoch rokov kvôli silným epileptickým záchvatom, Ewa s manželom našli silu žiť a starať sa o ňu. Najťažšie pre ňu je vidieť Nininé utrpenie počas záchvatov, kedy jej nevedia pomôcť. Starostlivosť je psychicky aj fyzicky náročná, najmä keď Nina celé noci nespí. Ewa zdôrazňuje dôležitosť nezabúdať na seba aj napriek starostlivosti o choré dieťa. Viera v Boha a zdieľanie svojho prežívania jej pomáhajú zvládať ťažké chvíle. Napriek obmedzeniam, ktoré Nina prináša, rodina Siposovcov funguje a Ewa sa snaží cez videá a blog približovať Ninin svet ostatným.
Ewa Siposová, skladateľka a hudobníčka, napriek náročnej životnej situácii nachádza čas aj na svoju umeleckú tvorbu. Vydala dva hudobné albumy a nedávno jej vyšiel nový singel. Jej tvorba odráža jej vieru a životné skúsenosti, slúži ako odkaz pre blízkych a ako forma hľadania svetla v ťažkých časoch.
Život s mentálne znevýhodneným dieťaťom nie je jednoduchý, ale s porozumením, akceptáciou a láskou môže priniesť mnoho radosti. Títo jedinci majú svoje potreby, vedia sa tešiť, cítiť bolesť a niekedy preukazujú aj vyššie morálne hodnoty ako ľudia bez postihnutia. Vzájomné spoznávanie a prijatie odlišností sú kľúčom k plnohodnotnému spolužitiu.