Vychovať zo svojho dieťaťa šikovného a úspešného človeka je snom pravdepodobne každého rodiča. Patent na správnu výchovu však nemá každý. Našťastie sa však tejto téme venovalo množstvo výskumov a štúdií. Viete, čo zistili? Starostlivosť zo strany rodičov je kľúčová predovšetkým počas prvých troch rokov. Týka sa to predovšetkým matiek, ktoré sú s dieťaťom od narodenia. Rodičia by mali dieťa usmerňovať racionálne. Odborníci tvrdia, že pre dieťa je najlepšie, ak vyrastá s rešpektom voči autoritám, zároveň však nie je potláčaná jeho osobnosť. Nebezpečenstvom však je, ak sa rodičia rozhodnú pre voľnú výchovu - ak umožnia dieťaťu absolútnu voľnosť. Druhým extrémom tiež je, ak sú prehnane direktívni.
Jedným z vašich cieľov, ako rodiča je výchova detí, ktoré sa stanú nezávislými a sebestačnými ľuďmi. Keď deti dospievajú, stávajú sa od vás menej závislými a získavajú väčšiu samostatnosť vo všetkých aspektoch života. Cieľom vašej rodičovskej stratégie by malo byť naučiť dieťa sebadisciplíne, zodpovednosti a samostatnosti.
Kľúčové princípy úspešnej výchovy
Výchova a usmerňovanie dieťaťa je prejavom lásky k nemu. V súčasnosti existuje veľké množstvo rôznych štýlov výchovy k disciplíne. Univerzálny návod na to, ako sa stať dobrou mamou alebo dobrým otcom neexistuje. Každý pristupuje k výchove vlastného dieťatka po svojom. Niektorí využívajú hlavne zákazy a príkazy, iní svojmu dieťaťu dovolia čokoľvek, pokiaľ je tak spokojné a má radosť. Nikto však nedokáže posúdiť, ktorý prístup je ten najsprávnejší. Dobré je čo najviac spôsobov výchovy poznať a potom vybrať ten, ktorý temperamentu a vlastnostiam dieťaťa najviac vyhovuje. Výchovných štýlov je obrovské množstvo.
1. Nastavte deťom premyslené hranice
Deti potrebujú hranice, ktoré im pomáhajú pochopiť a zvládnuť často neprehľadný svet. Ukážte im svoju lásku aj stanovením hraníc, aby vaše deti mohli bezpečne objavovať zákonitosti sveta. Samozrejme, dieťa potrebuje aj slobodu, aby postupne mohlo získať nezávislosť, ale je veľmi dôležité odlíšiť, v ktorých oblastiach slobodu môžu mať a v ktorých sú hranice veľmi dôležité. Stanovením hraníc rodičia pomáhajú deťom rozvíjať hornú časť mozgu, ktorá deťom umožňuje, aby sa ovládali a regulovali svoje správanie, pomáha pri ich rozhodovaní a vedie ich aj k regulácii emócií. Keď sa dieťa napríklad zahanbí pocíti výčitky alebo si iným spôsobom uvedomí, že prekročilo hranice, je to dobrý signál, že horná časť mozgu sa vyvíja správne. Podľa niektorých vedcov vymedzovanie hraníc, ktoré vzbudzuje zdravý pocit zahanbenia, vytvára vnútornú orientáciu, na základe ktorej bude pokračovať aj budúci vývoj správania dieťaťa. Znamená to, že dieťa začína získavať svedomie či vnútorný hlas a zároveň začína chápať význam morálky a sebaovládania. Postupom času, ako mu rodičia opakovane pomáhajú rozpoznávať chvíle, keď potrebuje pribrzdiť, sa jeho správanie začne meniť. Je to viac ako len ponaučenie, že niektoré správanie je zlé alebo že sa rodičom nepáči, čo dieťa urobilo, takže by to už v budúcnosti nemalo robiť, lebo bude mať ďalšie problémy. Toto dieťa sa neučí len pravidlá, ale v jeho vnútri sa odohráva oveľa viac. Mení sa mozog a nervová sústava sa zapája tak, aby mozgu napovedala, čo je správne a tým modifikuje budúce správanie dieťaťa. Nové zážitky zapájajú nové spoje medzi neurónmi a zmeny v mozgových obvodoch zásadne a pozitívne menia spôsob, akým dieťa vstupuje do interakcie s okolím. Rodičia tomuto procesu napomáhajú tak, že dieťa láskavo a empaticky učia, aké správanie je prijateľné a ktoré nie. Preto je dôležité, aby sme pri výchove vymedzovali hranice a aby si deti osvojovali, že NIE znamená naozaj nie. Dôležité je to hlavne v ranom období detstva, keď začínajú fungovať regulačné mozgové obvody. Keď deťom pomáhame pochopiť pravidlá a hranice v rôznych situáciách, pomáhame im tak budovať svedomie. Pre milujúceho rodičia to občas býva ťažké. Chceme, aby deti boli šťastné a sme radi, keď dostanú to, po čom túžia. Zároveň však vieme, ako sa príjemná situácia môže zvrtnúť, keď si nepresadia svoje. Ale ak svoje deti máme naozaj radi a chceme pre ne len to najlepšie, musíme dokázať zniesť aj napätie a nepríjemné pocity, ktoré sa môžu objaviť pri vymedzovaní hraníc. Určite chceme deťom čo najčastejšie hovoriť áno, ale niekedy je povedať NIE to najlepšie, čo pre deti môžeme urobiť. Dôležité je však uvedomiť si aj to, že NIE by sme nemali hovoriť príliš často. Netreba ho hovoriť, keď to nie je úplne nutné. „Nechaj tú loptu tak! Nebehaj! Nekrič!“ Nemusíme tieto slová hovoriť za každú cenu. Omnoho účinnejšie než otvorené NIE, je ÁNO s podmienkou. „ Áno, môžeš si zakopať s loptou, ale neskôr. Pôjdeme si von pobehať, ale až zajtra.“ Inými slovami povedané, nejde o to, aby sme deťom zo zásady hovorili NIE, ide o to, aby sme ich učili rozpoznávať hranice, aby v prípade potreby vedeli ony samy, kedy majú pribrzdiť. Tiež je dôležité si uvedomiť, že ak vymedzovanie hraníc alebo NIE je povedané so zlosťou či s negatívnymi poznámkami, ktorými na dieťa rodič útočí, môže sa zdravé zahanbenie, pomocou ktorého sa dieťa iba učí ovládať svoje správanie, premeniť na komplikovanejšie škodlivé zahanbenie a poníženie. Škodlivé zahanbenie a poníženie môže pretrvávať celé detstvo až do dospelosti. Rodičia sa môžu týchto negatívnych dôsledkov škodlivého zahanbenia vyvarovať, keď sa naučia budovať potrebné návyky, vďaka ktorým deti nebudú ponižovať. Ide predovšetkým o to, že pokojná, nenásilná výchova deti nabáda k tomu, aby sa pozerali do svojho vnútra, zvažovali aj pocity druhých a robili rozhodnutia, ktoré síce bývajú aj ťažké. Pokojná, nenásilná výchova umožňuje deťom uplatňovať emocionálne a sociálne schopnosti. Keď chceme láskavo vymedziť hranice, deti usmerňujeme s vedomím, že ich mozog sa mení, je zmeniteľný a komplexný, pomáhame im budovať nervové spoje, ktoré zlepšujú schopnosť vzťahov, sebaovládanie, empatiu, súcit, morálku a omnoho viac. Dieťa má zo seba dobrý pocit a zároveň sa učí meniť svoje správanie.
2. Plánujte si čas pre rodinu
Hrajte sa so svojimi deťmi. Nechajte ich, aby si samy vybrali aktivitu a netrápte sa neustále plánovaním kvalitne prežitého času. Niekedy je vhodné nechať sa strhnúť nápadmi detí a len sa pridať k ich hre. Nechajte svoje dieťa, aby si vybralo aktivitu, pri ktorej budete spolu tráviť 10 alebo 15 minút bez prerušenia. Neexistuje lepší spôsob, ako ukázať svoju lásku. Tiež si spolu čítajte. Začnite už vtedy, keď sú novorodenci. Deti milujú počúvanie hlasov svojich rodičov. Maznať sa s dieťaťom a knihou je skvelým zážitkom, ktorý ho pripraví na čítanie na celý život. Odborníci upozorňujú, že deti, ktoré sa často hrajú s rodičmi, dosahujú lepšie výsledky v škole, úspešnejšie riešia problémy a vo všeobecnosti lepšie zvládajú čokoľvek, čo im život prinesie. Vaše deti si pravdepodobne nebudú pamätať nič z toho, čo im hovoríte, ale budú si pamätať rodinné rituály, hry, spoločné zážitky, ktoré spoločne prežívate. Mnoho terapeutov, ktorí pracujú s rodinami, za najväčší omyl v rodinnom spolužití pokladajú fenomén odkladania.
3. Buďte dobrým vzorom
Najdôležitejším reálnym vzorom, ktorý ovplyvňuje správanie detí, je rodina. Rodičia i širšia rodina od narodenia formujú identitu dieťaťa, t.j. vytvárajú jeho sebaobraz, čiže vedomie seba samého. Samotné formovanie identity sa deje od najútlejšieho veku dieťaťa a je závislé od toho, aké informácie o sebe dieťa od svojich rodinných príslušníkov dostáva. Tieto informácie dieťa získava prostredníctvom vzťahu, ktorý s nimi má, a to v bežných životných situáciách. Vo vytváraní sebaobrazu je rozhodujúce, či je dieťa posudzované a hodnotené prevažne negatívne alebo prevažne pozitívne, a to osobitne v prvých rokoch života, kedy hodnotenie prichádzajúce od rodičov preberá absolútne nekriticky. Vďaka prístupu rodičov si dieťa utvára obraz o sebe, a to buď v podobe dobrého, a teda úspešného, užitočného, správneho dieťaťa alebo presne naopak. Rodičia fungujú ako modely, ktoré je možné napodobňovať, resp. sa s nimi identifikovať. Dieťa si takto osvojuje mnoho pozitívnych i negatívnych vlastností a vzorcov správania pre rolu muža, ženy, matky, otca, dospelého pracujúceho, suseda, priateľa a pod. V tomto zmysle je pre dieťa rodina mikrosvetom, v ktorom sa učí, najmä imitáciou a identifikáciou, ako fungovať, ako riešiť najrôznejšie situácie. Súčasťou osvojovania si rolí je aj osvojovanie si noriem, vzorcov, hodnôt. Dysfunkcia rodiny vedie k tomu, že dieťa si alebo neosvojí príslušné roly, (napr. aj preto, že rodina nie je úplná), alebo si osvojí roly, hodnoty a normy, ktoré spoločnosť považuje za nežiaduce. Deti sa učia pozorovaním svojich rodičov.
4. Chváľte správnym spôsobom
Deťom poskytujte primeranú pochvalu. Namiesto toho, aby ste jednoducho povedali dieťaťu, že je skvelé, skúste byť konkrétny v tom, čo vaše dieťa urobilo, aby dokonale pochopilo pozitívnu spätnú väzbu. Snažte sa byť naozaj konkrétny. Napríklad: „Čakať, kým prídem z práce trvalo oveľa dlhšie, ako som predpokladal. Naozaj sa mi páčil tvoj pokoj a trpezlivosť.“ Keď si všimnete, že vaše dieťa robí niečo užitočné alebo pekné, dajte mu vedieť, ako sa cítite. Je to skvelý spôsob, ako posilniť dobré správanie, takže je pravdepodobnejšie, že v tom bude pokračovať. Ak chcete dieťa pochváliť, môžete to urobiť aj tak, že sa o ňom budete pekne vyjadrovať pred inými ľuďmi. Odborníci upozorňujú, že často to, čo počujeme, je oveľa účinnejšie ako to, čo nám je priamo povedané. Zefektívnite chválu tým, že necháte svoje dieťa, aby vás „prichytilo“ pri tom, ako o ňom rozprávate pozitívne veci napríklad starej mame, tete, susede a podobne.
5. Nezabudnite dieťa zoznamovať so sociálnymi zručnosťami
Spolunažívanie si vyžaduje osvojenie istých sociálnych a emocionálnych kompetencií, ktoré umožňujú človeku prispôsobovať sa svojim potrebám a súčasne aj potrebám iných ľudí. Z tohto dôvodu je pri výchove potrebné zameriavať sa aj na rozvoj emocionality, sociability a vzájomných vzťahov. Sociálne zručnosti si vyžadujú neustále zdokonaľovanie. Nie sú niečím, čo dieťa buď má, alebo nemá. Tieto zručnosti sa dajú naučiť a posilniť neustálym precvičovaním. Sociálne zručnosti dávajú deťom širokú škálu výhod. Sú spojené s väčším úspechom v škole a lepšími vzťahmi s rovesníkmi. Dobré sociálne zručnosti môžu tiež pomôcť deťom mať lepšiu budúcnosť. Dôležité sú hlavne tieto sociálne zručnosti: ochota podeliť sa, aktívne počúvanie, dodržiavanie pokynov, rešpektovanie osobného priestoru, udržiavanie očného kontaktu, prosenie a ďakovanie.
6. Vychovávajte vďačné deti
Vďačnosť je základným kameňom pocitu šťastia. Vďačnosť mení vzťah k tomu, čo sa v našom živote deje. Vieme lepšie akceptovať ľudí a vieme aj lepšie vnímať jednotlivé situácie. Slovo ďakujem je jedno z najkrajších a najsilnejších slov. Jeho častým opakovaním nahlas, ale aj v duchu, sa môže náš život zásadne zmeniť. Vďačnosť je pocit, pri ktorom sa otvárame, naša pravá mozgová hemisféra sa aktivizuje. Prebieha proces, pri ktorom sa vylučujú do tela hormóny šťastia. Človek je vďačný vtedy, keď sa prestane zaoberať vecami, ktoré mu v živote chýbajú a zameria sa na veci, ktoré má. Zrazu vzniká úplne nový pohľad na život. Vďačnosť má ešte jednu úžasnú vlastnosť, a tou je premena našej pozornosti a energie. Keď sa s vďakou sústredíme na to, čo máme, začneme prelaďovať naše myšlienky. Myseľ vďačného človeka býva pokojná a harmonická. Taký človek dokáže prijímať i dávať. Nerobí to automaticky. S každým novým prijatím sa aktivizuje pocit vďačnosti, a to dodáva radosť a vnútornú spokojnosť. Lekári upozorňujú aj na to, že takíto ľudia sú i zdravší. Rodičia by mali naučiť deti prejaviť vďaku tým ľuďom, vďaka ktorým sa cítili šťastné. Na prejavenie tejto láskavosti často zabúdame. O čo krajší je svet, keď vďaku za láskavosť dokážeme prejaviť.
7. Aspoň raz za deň sa všetci stretnite pri stole
Spoločné rodinné jedlo pomáha členom rodiny udržiavať vrelé vzťahy a pociťovať spolupatričnosť a má potenciál posilniť rodinné väzby, pretože poskytuje spoločný denný čas pre celú rodinu. Keď sa deti môžu spoľahnúť na pravidelný čas strávený s rodičmi alebo dospelými, cítia sa milované a v bezpečí. Deti tak spoznávajú hodnoty a tradície svojej rodiny. Aj staršie deti a tínedžeri uprednostňujú spoločné stravovanie ako rodina. V nedávnej štúdii Kolumbijskej univerzity 71 percent tínedžerov uviedlo, že rozhovor a spoločné kvalitné trávenie času s členmi rodiny považujú za najlepšiu súčasť rodinných večerí. Kanadská štúdia z roku 2018, ktorá sledovala skupinu detí od útleho detstva, zistila, že tí, ktorých rodiny mali pozitívne skúsenosti so spoločným stolovaním do veku 6 rokov, preukázali celý rad pozitívnych prínosov do veku 10 rokov. Pri spoločnom stole sa precvičuje sociálna interakcia a schopnosť viesť spoločnú diskusiu o aktuálnych problémoch. Počúvanie dospelých pri stole vystavuje deti širšej slovnej zásobe, ktoré im pomáhajú lepšie čítať. Spoločná diskusia za stolom poskytuje deťom a mladým ľuďom bezpečné miesto na vyjadrenie ich myšlienok.
8. Prejavujte lásku vždy, keď to cítite
Slovo ľúbim ťa hovorte kedykoľvek, keď to tak cítite. Dieťa nemôžete rozmaznať slovami náklonnosti a láskou. Majte na pamäti, čo vždy spomínajú tí, ktorí majú bohaté skúsenosti s rodičovstvom: „Deti nie sú vaše, sú vám požičané len na určitý čas.“ V ranom detstve sa preto snažte o to, aby ste z nich vyrástli dobrí ľudia. Vychutnávajte si chvíle s deťmi. Áno, rodičovstvo je tá najvyčerpávajúcejšia práca na planéte. Možno je vo vašom dome neporiadok, bielizeň je nahromadená a možno nemáte uvarenú večeru. Ale možno sa vaše dieťa zasmialo a je šťastné.
9. Spoločne športujte
Šport prináša deťom množstvo benefitov. Napríklad výrazne formuje odolnosť. Odolnosť predstavuje schopnosť prekonávať prekážky, prispôsobovať sa meniacim sa situáciám, vedieť sa zmieriť s prehrou, naštartovať sa po prehre do nového zápasu. Dieťa musí vedieť prekonávať dážď, mráz či prudké slnko. Mladí športovci sa musia tiež učiť prekonávať únavu, bolesť, zranenie. To je len niekoľko vlastností, ktoré v sebe skrýva trénovanie odolnosti. Presne tieto vlastnosti potrebuje človek aj v pracovnom živote či pri štúdiu. Šport prináša veľké množstvo takých situácií, keď je dieťa vystavené problémovým javom. Často musí zápasiť s pocitom nespravodlivého hodnotenia, nespravodlivého výberu hráča na ihrisko či vyššieho kola v súťaži. Pochybností býva veľa. Ale takýto nie je len šport, ale aj samotný život. Z tohto pohľadu je športovaniu skvelou prípravou na realitu. Mnoho rodín zápasí s časom a priestor na spoločne prežité chvíle je niekedy dosť malý. No rodiny, ktoré športovanie svojich detí berú vážne, vedia z tejto skutočnosti vyťažiť maximum. Ako? Napríklad tak, že na turnaje či súťaže chodia spolu s deťmi a sú tak všetci spolu. Môžu spoločne prežívať čas v aute, kde sa môžu rozprávať a po zápase každému dobre padne, keď sa dočká objatia svojich rodičov. Ani mamin úsmev z tribúny počas ťažkého zápasu nie je na zahodenie. A tak šport má okrem podpory zdravia a formovania kondície aj ďalšiu zázračnú schopnosť.
10. Pomôžte svojim deťom rozvíjať zručnosti, ktoré podporujú psychickú odolnosť
V súčasnosti jednou z najväčších úloh rodičov je pomôcť dieťaťu pri formovaní takých psychických kvalít, ktoré mu umožnia byť strojcom svojho osudu, riadiť svoj život podľa svojich predstáv a prekonávať s čo najväčšou ľahkosťou všetky prekážky. Niektoré deti majú tendenciu prežívať viac utrpenia a ľahšie sa vzdávajú, keď čelia náročnej úlohe alebo keď si hneď nedokážu osvojiť novú zručnosť. Hlavnou príčinou býva často zraniteľnosť a strata kontroly. Práve tieto deti potrebujú od rodičov väčšiu podporu, aby si vybudovali odolnosť a aby videli, že dokážu zvládnuť rôzne výzvy. Existuje viac spôsobov, ako môžu rodičia pomôcť deťom budovať ich psychickú odolnosť, zdravé sebavedomie, dôveru vo vlastné schopnosti, názory a postoje, primeranú motiváciu, reálny pohľad na svet, stabilnú identitu a pocit istoty a bezpečia. Aj keď je každé dieťa iné, je dôležité pomôcť mu preskúmať aktivity, ktoré rozvíjajú jeho sebadôveru a pomáhajú mu cítiť sa dobre.
Domáce úlohy a podpora vzdelávania
So začiatkom školského roka sa vracajú aj domáce úlohy. Niektorí rodičia ani nevedia, že ich deti nejaké domáce úlohy robia, iní sa im venujú aj na druhom stupni základnej školy. Kde je hranica a kedy už je na škodu, že rodič robí so školákom úlohy? Mal by si druhák robiť úlohy sám alebo by pri ňom mal rodič sedieť a pomáhať mu? „Každému rodičovi hovorím, že keď dieťa nastúpi do prvého ročníka, akoby sa do školských lavíc vrátil aj rodič. Dnešné deti potrebujú pomoc,“ hovorí Mária Tóthová Šimčáková, detská poradenská a školská psychologička. Prvý ročník je kritické obdobie, keď sa dieťa musí naučiť, čo od neho v škole chcú a ako sa má doma pripravovať. Preto je dobré, ak s ním rodič sedí a pomáha mu. Ani to však nemusí trvať celý rok. „V septembri by sme mali začať robiť úlohy s dieťaťom, nastaviť mu systém a o 2 až 3 mesiace mu môžeme povedať, že matika ti ide, urob si ju sám, ja ti ju len skontrolujem, ale pri dejepise potrebuješ moju pomoc. Takže aj počas desať mesiacov môžu rodičia postupne vypúšťať pomoc s úlohami. „Malo by to byť postupné. Aktivitu a zodpovednosť treba čoraz viac presúvať na dieťa. Úloha rodiča nie je len zabezpečiť, aby dieťa malo konkrétnu úlohu, ale ho aj naučiť, ako sa na vyučovanie pripravovať. S problémami s domácimi úlohami sa stretáva veľmi často. „Po nástupe do školy rodičia prichádzajú s tým, že si deti úlohy nepoznačia, nevedia, čo sa majú učiť a podobne,“ opisuje. Všeobecne platná hranica, dokedy by sa rodič mal s dieťaťom učiť, neexistuje, nezáleží to len od veku a triedy, ale najmä od motivácie a samostatnosti dieťaťa. Je to podľa nej aj preto, lebo im rodičia dlho a veľmi pomáhajú. „Poznám prváka, ktorý to zvláda sám, a siedmaka, ktorý by nič neurobil, ak by s ním rodič nebol. Napríklad Barbora Tancerová z Bratislavy s deťmi úlohy nerobí. Doma má druháčku, tretiačku a šiestaka. Ešte v prvej triede sa ich úlohám venovala viac, potom už nie. „Niekedy som to doma kontrolovala, ale už nie, lebo im to kontrolujú vychovávateľky v škole. Takže prišli o štvrtej zo školy a úlohy sme už vôbec neriešili,“ hovorí Tancerová. „Keď nerozumejú zadaniu, tak zakričia, ale snažím sa im ho len vysvetliť a idem od nich preč, aby si to vyriešili samostatne,“ opisuje ich systém prípravy. Do 3. Zdroj: Som rodič a čo s tým? Boli však aj prípady, keď zasiahla: „Napríklad keď som videla vlani u mojej prváčky, že to veľmi škaredo napísala, tak som zasahovala. Aj mi povedala, že to pani učiteľke tak stačí, ale vtedy som chvíľu tvrdo nad ňou sedela, aby si to prerobila. Výhodou podľa nej je, že keď sa vrátia z krúžku, už si nemusia sadnúť k úlohám a môžu oddychovať a hrať sa. Sú však podľa nej aj rodičia, ktorí nechceli, aby si deti robili úlohy v klube. Vo vyšších ročníkoch je už bežné, že s deťmi rodičia úlohy nerobia. Ak potrebujú pomoc, rodičia to niekedy riešia radšej doučovaním. „Učenie často nejde, lebo to rodičia s deťmi nevedia emocionálne zvládať a vytvára to konflikty, čo rodičia nechcú. Napríklad Richard z Bánoviec nad Bebravou je v 2. ročníku na strednej škole a domáce úlohy si robí sám, ani mu ich už nekontrolujú. „Zasahovali iba vtedy, keď som si jeho prestal robievať,“ hovorí. Rodičia, ktorí sa až príliš zaujímajú o domáce úlohy a až príliš sa v nich angažujú, podľa Tancerovej spôsobujú, že deti sú menej zodpovedné. „Mali by to viac nechať na dieťa. Súhlasí s ňou aj Silvia Olejníková z košického Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie. „Je však dôležité, aby v celom procese bola väčšia miera aktivity na strane dieťaťa. Rodič by mal byť len pomocníkom a sprievodcom. Stretáva sa aj s rodičmi, ktorí si učivo najprv sami prečítajú, potom vyberú dôležité časti a tie následne dieťa naučia. Na druhej strane, rodič by nemal nechať dieťa zlyhávať, hovorí psychologička Šimčáková. „Ak to dieťaťu nejde a nechám ho samo, čo tým dosiahnem? Len to, že bude zlyhávať, a nemôžem ho nechať zažívať len neúspech,“ hovorí. 5. 8. - 9. trieda a ukončenie základnej školy. Zdroj: Som rodič a čo s tým? Nadmerná pomoc rodičov sa často prejavuje najmä pri rôznych projektoch. „Ak mali robiť projekty, museli s nimi spolupracovať. Projekty sú často skôr pre rodičov,“ hovorí Tancerová, ktorá má doma troch školákov. Napríklad na hodinu regionálnej výchovy mal jej syn v štvrtej triede urobiť projekt o Modre alebo o Lučenci. „Bolo to vyslovene o tom, ako si má vyhľadať informácie, vytlačili sme mu to a museli sme ho usmerniť, čo má použiť z toho, čo našiel. Rodičia však často zasahujú omnoho viac a projekt takmer celý vypracujú. „Podobne ako pri domácich úlohách je úlohou rodiča dieťa sprevádzať a podporiť, nie zaň projekt vypracovať. Rodič by mal skôr ponúkať možnosti, prípadne pomôcť s technickou realizáciou. Samotný nápad a tvorivé objavovanie by však malo byť na strane dieťaťa. Napríklad Miroslava Kiripolská, ktorá vedie školu Milované dieťa, pomoc rodičov pri projektoch odmieta úplne: „Ako dokáže učiteľ objektívne vyhodnotiť výstup, na ktorom participuje celá rodina? A ako sa potom bude cítiť dieťa, ktorému doma nepomáhala celá rodina a jeho projekt nie je taký dokonalý ako u dieťaťa, ktorému doma pomáhali?“ pýta sa. Domáce úlohy podľa psychologičky nie sú dobré len pre upevnenie učiva, ale je to akýsi rodinný rituál, pri ktorom by sa mal rodič zaujímať o to, čo dieťa v škole robí. „Nielen klásť otázku, ako bolo v škole, dieťa povie nič alebo dobre. Otázkou je aj náročnosť a čas, ktorý doma dieťa strávi nad úlohami. „Doma by sa dieťa malo venovať rodine, svojim súrodencom, relaxu, športu, krúžkom a vlastným záujmom, pre ktoré škola nevytvára priestor,“ hovorí Kiripolská, ktorá riadi individuálne vzdelávanie Milované dieťa v Bratislave. Učivo by podľa nej mali deti zvládnuť v škole. Rodičom sa často zdá, že deti robia stále viac úloh a sú preťažované. V medzinárodnom porovnávaní však naši žiaci trávia úlohami oveľa menej času ako ich rovesníci vo väčšine krajín. Treba si však podľa neho uvedomiť, že výskum porovnával množstvo času stráveného nad domácimi úlohami u 15-ročných žiakov. Celkovo sa znižuje množstvo domácich úloh. Za desať rokov klesol čas strávený nad nimi priemerne o hodinu. „Aj na Slovensku sa za desať rokov skrátil čas strávený nad úlohami na menej než polovicu z predošlých vyše 8 hodín. Treba si však uvedomiť, že preťažené deti nielenže nebudú šťastné, nebudú ani vedieť viac. Rozdiely vidieť podľa neho aj v tom, z akých rodín sú žiaci. „V každej krajine zapojenej do testovania PISA v roku 2012 žiaci z lepšie situovaných rodín trávili viac času nad domácimi úlohami než žiaci z chudobnejších rodín,“ hovorí Dráľ. Nie je to len tým, že tí prví na to majú doma vytvorené priaznivejšie podmienky alebo sú viac motivovaní či kontrolovaní zo strany rodičov. Je to aj tým, že školy im dávajú viac úloh oproti školám, ktoré navštevujú žiaci z nízkopríjmových rodín. V nich učitelia vedia, že čo sa žiak nenaučí v škole, nedoučí sa ani doma.
Ideálne podmienky na učenie doma
Máte doma školáka a chcete mu domáce učenie čo najviac spríjemniť a uľahčiť? Objavte 10 užitočných tipov, ako doma deťom vytvoriť ideálne podmienky na učenie!
- Stabilný kút pre učenie: Miesto na učenie musí byť jasne a pre raz dané! Práve v tomto kúte, pri tomto stole sa učíme a robíme úlohy. Mozog to čoskoro prijme a zafixuje a nebude sa toľko zaoberať okolím.
- Správne vetrajte!: V miestnosti s vydýchaným vzduchom to s jeho sústredením nebude ideálne. Poriadne vyvetrajte a potom to pôjde lepšie.
- Žltá farba: Žltá farba má stimulujúce účinky, zvyšuje kreativitu. Hodí sa do denných miestností ako je jedáleň, kuchyňa, obývačka alebo pracovňa. Učenie feng-šuej radí, že miesto na učenie by malo byť vymaľované žltou farbou. Žltá prebúdza energiu intelektu a povzbudzuje učenie a tvorivosť.
- Lampička stačí: Nemusíte svietiť ako na lesy, aby malo dieťa na učenie dosť svetla. Podľa výskumov o kvalite učenia stačí lampička so 60W žiarovkou.
- Zaobstarajte nástenku: Malé deti potrebujú mať informácie pekne na očiach. Potom ich vnímajú lepšie a viac si pamätajú. Kúpte dieťaťu do izbičky, kde sa učí, nástenku.
- Veľké hodiny: Zaveste mu nad stôl pekné a veľké hodiny. Občas na ne upozornite s poznámkou, že zostáva pol hodiny do večerníčka alebo že za desať minút bude večera.
- Neprekurujte izbu: Ak chcete dieťaťu vytvoriť optimálne podmienky na učenie a domáce úlohy, nechajte v miestnosti okolo 19 stupňov Celzia.
- Didaktické pomôcky: Klasické počítadlo, drevená topánka so šnúrkou, poriadny glóbus alebo magnetické písmenká na zostavovanie slov. Učenie nemá byť mučenie! Cestou hier a názorných ukážok docielite skvelé výsledky.
- Posteľ je len na spanie: Zaveďte pravidlo, že učenie do postele nepatrí. Žiadne opakovanie slovíčok pred spaním, to radšej prečítate rozprávku. Posteľ je pre školáka zóna odpočinku, bezpečia a relaxácie.
Príprava detí na budúcnosť: Rozvoj kľúčových zručností
V škole sa deti učia čítať, písať, počítať, spoznávajú dejiny a formuje sa ich osobnosť. Niekedy sa však v školách venuje pozornosť aj takým veciam, ktoré pre život nie sú až také dôležité a zabúda sa na tie, ktoré sa v súčasnom svete stávajú pre človeka nevyhnutnosťou. V súčasnosti nemáme tušenie, čo pre nás svet v budúcnosti pripraví. A preto vychovávať a vzdelávať deti tak, ako by sme nejakú predstavu o budúcnosti skutočne mali, nie je práve najmúdrejší nápad. Ako teda deti pripraviť na svet, ktorý je nepredvídateľný a neznámy? Tým, že ich naučíte vedieť sa prispôsobiť a vysporiadať sa s neustálymi zmenami. To, samozrejme, vyžaduje úplne iný prístup k výchove a vzdelávaniu. Je potrebné sa zamerať na zručnosti a návyky, ktoré sa preferujú v rýchlo meniacom sa svete.
1. Samostatnosť a nezávislosť
Úspešní ľudia vedia, že to, čo dosiahli, nebolo ovplyvnené niekým iným, niekým, kto je bohatší, chytrejší alebo lepšie vyzerajúci. Vedia, že ich úspech nastúpil vďaka ich schopnostiam, snahe a odhodlaniu. To, čo je pri snahe byť úspešný naozaj dôležité, je sledovanie a napĺňanie vlastných cieľov kvôli sebe, nie kvôli tomu, že niečo podobné robia konkurenti. Človek dokáže do istej miery ovplyvniť svoje napredovanie a budúcnosť. Ako? Tým, že na tom začne pracovať. Chce vaše dieťa robiť zaujímavú prácu? Naučte ho, že neustále musí zbierať potrebné skúsenosti, tvrdo pracovať a zlepšovať sa. Musí vedieť, že nemôže len čakať, že raz náhodou dostanete fantastickú ponuku, ktorá mu zmení život. Dieťa by sa malo postupne učiť samostatnosti. Samozrejme, krok za krokom. Pomaly ho povzbudzujte, aby sa do určitých činností púšťalo samostatne. Ukážte mu, ako niečo urobiť, pomôžte mu s tým, ale postupne mu pomáhajte stále menej a menej. Nechajte ho robiť chyby. Vložte do neho dôveru i tým, že mu dovolíte zažiť aj množstvo malých neúspechov, ktoré na druhý či tretí pokus zvládne samo. Ak sa raz naučí, ako byť nezávislým, tak zistí, že nepotrebuje na učenie či prácu rodičov, učiteľov, šéfa, riaditeľa a podobne.
2. Zdieľanie informácií
Kedysi platilo, že každá spoločnosť sa snažila byť čo najtajomnejšia, aby sa jej zamestnanci dozvedeli čo najmenej, aby tieto informácie nemohli „vynášať“. Časy sa však zmenili. Dnes sa tí najúspešnejší lídri delia o svoje vedomosti a skúsenosti, prezrádzajú, ktoré návyky ich priviedli k úspechu, radia ostatným, čo robiť, ak chcú dosiahnuť svoje. Učte deti odmalička deliť sa nielen s hračkami, ale aj s tým, čo dokážu. Učte ich pomáhať spolužiakom aj v oblasti učenia. Tým, že učia iných, pomáhajú hlavne samy sebe. Napríklad Richard Feynman, jeden z najslávnejších amerických fyzikov a nositeľ Nobelovej ceny, používal veľmi účinnú metódu učenia sa. Podstata jeho techniky tkvie v tom, že danú tému učíte niekoho iného.
3. Láskavosť, súcit a rešpekt
Veľa ľudí sa správa k ľuďom milo, pretože vedia, že im to môže priniesť osobný profit. Sú k iným príjemní iba preto, lebo niečo potrebujú. Vysvetlite deťom, že úspešní ľudia to však robia inak. Nevyberajú si, ku komu majú byť lepší či milší, ku každému človeku pristupujú s rešpektom a prívetivo. Vedia totiž, že každý jeden človek im môže niečo odovzdať, môžu sa od neho niečo naučiť a tým sa obohatiť. Byť láskavým, podľa vedcov, prináša lepší pocit a motivuje ľudí, aby podobne pozitívne konali aj v budúcnosti. Fyzický pocit dobra a spokojnosti, ktorý získame tým, že niekomu pomôžeme, súvisí s uvoľnením endorfínov v tele, ktoré zlepšujú fyzické i emocionálne zdravie, čo je benefit, ktorý by si väčšina rodičov pre svoje deti želala. A preto, podporujte u detí láskavosť. Budú zdravšie i šťastnejšie. Napokon aj súcit je dôležitý v živote. Je to preto, lebo nám pomáha spolupracovať s ostatnými, aby sme sa dokázali postarať aj o iných a nielen sami o seba. Tiež je potrebný na to, aby sme dokázali robiť šťastnými nielen seba, ale aj iných. Základom je dobrý príklad. Deti by mali vidieť okolo seba súcitných rodičov, učiteľov a iných dospelých. Mali by vidieť, ako vyzerá empatické správanie. O súcite je potrebné viesť aj rozhovory, pýtať sa detí, ako sa cítia ostatní, keď ich vidia v určitých nepríjemných alebo naopak príjemných situáciách.
4. Kladenie otázok
Nedávna minulosť nám jasne naznačila, že človek, ak chce uspieť, musí byť schopný učiť sa aj sám. Keď deti toto budú vedieť a nebudú sa spoliehať len na iných, môžu samostatne pracovať vlastným tempom nielen počas školských rokov, ale aj v dospelosti. Čokoľvek sa v budúcnosti budú potrebovať naučiť, zvládnu to samostatne. Prvým krokom k učeniu sa, ako sa vzdelávať, je naučiť sa klásť otázky. Deti to, našťastie, robia úplne prirodzene. Môžete ich v tejto zručnosti podporovať. A skvelý spôsob, ako na to, je skúsiť vytvoriť modelové situácie. Keď s vaším dieťaťom narazíte na niečo nové, dávajte mu otázky, skúmajte s ním možné odpovede. A keď dieťa bude robiť to isté, teda sa vás bude neustále niečo pýtať, namiesto potrestania ho odmeňte.
5. Riešenie problémov
Pokiaľ dieťa bude vedieť riešiť problémy, bude môcť vykonávať akúkoľvek prácu. Každá nová práca vyzerá hrozivo, ale v skutočnosti sa jedná len o ďalší problém, ktorý je potrebné vyriešiť. Nové vedomosti, nové prostredie, nové požiadavky. Všetko sú proste problémy, ktoré je potrebné zvládnuť. Učte svoje deti riešiť problémy modelovaním jednoduchých problémov. Potom im umožnite, aby mohli nejaké veľmi jednoduché riešiť samy. Motivujte ich, nech vyskúšajú rôzne možnosti riešenia. Takéto úsilie neskôr odmeňte.
6. Riešenie projektov
Ideálne je, keď deti vidia svojich rodičov alebo aj učiteľov, ako pracujú na nejakých projektoch. Umožnite im sledovať, ako sa to robí a dovoľte im, ak sa to dá, aby vám aj pomohli. Potom pre deti vymyslite nejaké projekty a nechajte ich pracovať samostatne. Riešením jednotlivých projektov deti získavajú stále väčšie sebavedomie a sú schopné zvládať aj náročnejšie projekty.
7. Objavovanie talentov a záujmov
To, čo dieťa poháňa, nie sú ani ciele, ani disciplína, ani vonkajšia motivácia, ani odmeny, ale záujem. Keď je dieťa nadšené a na niečo nemôže prestať myslieť, pri danej činnosti nevníma čas a je do nej úplne ponorené, tak to je práve to, čo tak veľmi miluje. To znamená, že je potrebné vytvoriť podmienky na skúšanie množstva rôznych vecí a hľadanie tých, ktoré dieťa nadchnú najviac. Od žiadneho záujmu ho neodrádzajte.
8. Schopnosť byť šťastný sám so sebou
Stáva sa, že svoje deti rozmaznávame a neustále sme im za pätami. Keď dieťa vyrastie, zrazu nevie, ako byť šťastné. Okamžite sa musí pripútať k priateľovi alebo kamarátom. Ak im nevyhovujú, neustále ich striedajú. Ak sa im toto nedarí realizovať, často začnú byť závislí na iných veciach, ako je napríklad nakupovanie, jedlo, videohry, internet. Ale keď dieťa od útleho veku učíte, že môže byť šťastné aj samo so sebou, že sa môže samo hrať, čítať si, vizualizovať, získa tak jednu z najcennejších schopností, ktorá existuje. Dieťa odmalička potrebuje aj svoje súkromie.
9. Tolerancia
Vždy nie je všetko rovnaké a ani ľudia nie sú úplne rovnakí. S touto skutočnosťou je potrebné oboznamovať deti už odmalička. Niekto môže byť úplne iný, ako je dieťa zvyknuté vnímať okolo seba. Ak sa dostane do kontaktu s odlišnými ľuďmi, je potrebné mu vysvetliť, že na našej planéte nie je všetko rovnaké a že jej krása spočíva hlavne v jej rozmanitosti. Vystavujte svoje deti ľuďom rôznych rás, rôznych povolaní, rôznych sociálnych skupín a rozličných psychických stavov. Ukážte im, že byť iný je nielen v poriadku, ale malo by to byť dokonca zaujímavé, pretože je to práve rozmanitosť, ktorá robí život tak krásnym.
10. Adaptácia na neustále zmeny
Deti rastú, svet sa neustále mení a hlavnou konkurenčnou výhodou dnešných detí v dospelosti bude schopnosť prijať zmenu, vysporiadať sa s ňou a rýchlo sa zorientovať v nastavených podmienkach doby. A práve preto k tejto zručnosti je potrebné deti od raného detstva viesť. Budú mať neskôr obrovskú výhodu v porovnaní s tými, ktorí zmenám odolávajú, boja sa ich a stanovujú si ciele a plány, ktorých sa snažia pevne držať za každú cenu. Deti sa ale musia naučiť sa prispôsobiť neustále meniacemu sa prostrediu. Strnulosť je v takomto prostredí omnoho menej užitočná ako napríklad pružnosť, plynulosť a prispôsobivosť. Aj v tomto prípade platí, že modelovanie situácií na precvičovanie tejto zručnosti je pre vaše dieťa dôležité. Ukážte mu, že zmeny sú prirodzené, že sa na ne človek môže adaptovať a získať tak príležitosti, ktoré predtým ešte neboli. Pripravte dieťa aj na to, že veci sa občas nepodaria, dopadnú inak, ako sme očakávali a zničia nám akékoľvek plány. Ale aj to je súčasť života. Povedzte dieťaťu, že neexistujú zlé dni, iba tie, ktoré sú o niečo horšie ako tie ostatné. Úspešní ľudia vedia, že veci sa občas môžu vyvíjať aj nesprávnym smerom. Na druhej strane si však uvedomujú, že aj napriek tomu treba veriť v to, že sa to nakoniec dobre skončí a človek dosiahne svoje ciele. V súčasnosti rodičia už nevedia deťom presne povedať, ktoré veci by sa mali naučiť, lebo im pomôžu v dospelosti. Nedá sa ani presne naplánovať kariéra, na ktorú sa môžu pripravovať, keď nikto nevie, čo budúcnosť prinesie. Ale môžete ich pripraviť na to, aby sa vedeli vždy adaptovať na úplne nové podmienky.
