Prežil som 65 adventných období ako veriaci v Ježiša. Polovicu z nich som strávil kázaním. Vôbec si nespomínam na to, že by som si niekedy pomyslel: „Ó, ako poviem niečo nové tento rok?“ Existujú studne, ktoré nevysychajú. Horizonty, ktoré sa zväčšujú, keď sa k nim približujete. Príbehy, ktoré siahajú navždy dozadu, idú dopredu do večnosti, dolu do hĺbky tajomstva a hore k výšinám slávy. Advent je jedným z nich.
Jediný Lukáš v Biblii použil slovo jasle v Novej zmluve. Slovo jasle pochádza z latinčiny vo význame žuť a jesť. Znamená žľab, z ktorého žrali kone, osly a dobytok. Áno, určite si môžeme byť istí, že Jozef a Mária ich vyčistili najlepšie, ako len mohli. Bez pochýb ich vystlali tak, aby z nich spravili pohodlnú postieľku. Ale nemôžeme si ich zromantizovať na nič iné než to, čo to bolo - žľab pre zaslinené zvieratá. Prvá posteľ pre Syna Božieho nebola kráľovská kolíska. Boli to jasle na kukuricu.
Zozačiatku si môžete myslieť, že to bola zhoda náhod. Keďže Lukáš hovorí, že Mária ho „uložila v jasliach, lebo v nocľahárni pre nich nebolo miesto.“ (Lukáš 2:7). Ale Lukáš hovorí tento príbeh v štýle, ktorý vylučuje takúto interpretáciu. Boh mal stáročia na to, aby všetko pripravil na tento pôrod. „Ale ty, Betlehem Efrata, hoci si najmenší medzi judskými čeľaďami, z teba mi vyjde ten, ktorý bude vládcom v Izraeli.“ A tak Boh mal sedem storočí (ba dokonca viac!), aby naplánoval všetky detaily vtelenia a pripravil na príchod Svojho Syna to správne miesto v tom správnom čase a tým správnym spôsobom.
Napríklad mohol jednoducho zariadiť, aby verná panna a spravodlivý muž - z rodu Dávida - žili v Betleheme - a aj tak by sa proroctvo naplnilo. Ale namiesto toho si vyberie Máriu a Jozefa, ktorí žijú v Nazarete, nie v Betleheme. Aby vyriešil tento problém - ktorý sám Boh spôsobil - Boh mohol zariadiť, aby Jozef a Mária išli do Betlehema kvôli nejakej súkromnej záležitosti, napríklad kvôli príbuznému, ktorý ich náhle potreboval alebo kvôli snu alebo nejakej súkromnej právnej či ekonomickej záležitosti. Namiesto toho Boh sťahuje Jozefa a Máriu z Nazareta do Betlehema skrz sčítanie ľudu v celej ríši. Inými slovami, Boh zariadil, aby najmocnejší vodca na svete nariadil každému v ríši ísť do mesta svojho pôvodu, aby sa dal zaregistrovať.
Môžete to nazvať nadmernou prozreteľnosťou. „Myslíš si, že vládneš nad svetom? Nemáš potuchy. Ja dávam veci na miesto presne tak, ako sa mi páči.“ Keď sa na to pozrieme takto, zdá sa nám šialené, že by Boh, ktorý ovláda ríšu a takto posiela jednu ženu z Nazareta do Betlehema, nemohol zariadiť, aby tam našli voľnú hosťovskú izbu. Naplánovať posteľ pre Jeho Syna bolo určite ľahšie ako naplánovať celoríšske sčítanie ľudu.
Symbolika jasličiek ako znamenia
Aby tomu uverili a priniesli svedectvo, potrebovali znamenie. Plienky? Každé dieťa v Betleheme nosilo plienky. To nie je znamenie. Znamením sú jasle. Spasiteľ. Kristus. Pán. Anjel povedal, že sa Tento práve narodil. Spasiteľ: osloboditeľ od všetkých našich nepriateľov - možno viac! Kristus: Mesiáš, ktorý naplní všetky Božie prísľuby. Pán: ako aj „anjel Pánov sa postavil vedľa nich“ a „sláva Pánova ich osvietila.“ (Lukáš 2:9). To je znamenie. Nijaký iný kráľ nikde na svete neležal v žľabe. Hľadajte ho a nájdete Kráľa kráľov. A niečo spoznáte. Sláva Bohu! Spasiteľ je v žľabe! Sláva Bohu! Mesiáš je v žľabe! Sláva Bohu! Pán je v žľabe! „Sláva na výsostiach Bohu!“ Z najvyššieho postu do najnižšieho! Aký to Boh!
V kom má Pán zaľúbenie? „Vtedy sa rozveselil Ježiš v Duchu Svätom a riekol: Chválim Ťa, Otče, Pane neba a zeme, že si toto skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil nemluvňatám. Nie múdrym. Nie rozumným. Ale deťom. Tým, ktorí sa nebudú pohoršovať nad dieťaťom uloženým v žľabe. Okrem jaslí.
Narodenie Pána: Skutočný príbeh Vianoc - animované video
Cesta na Kalváriu ide dolu kopcom. Nie preto, že by to bolo jednoduchšie, ale preto, že ide hlbšie. Spasiteľov život začína nízko a končí ešte nižšie. Takto zachraňuje Spasiteľ. Takto napĺňa Mesiáš prisľúbenia. Tým, čo majú oči, aby videli, správa anjelov dáva zmysel. Áno, musíme ho nasledovať! „A tak nikto z vás nemôže mi byť učeníkom, ak sa nezriekne všetkého, čo má.“ (Lukáš 14:33). Je to krušná cesta. Ťažká cesta. „Nebojte sa, veď zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému ľudu“ (Lukáš 2:10). To nie je len taká nejaká priemerná radosť. To je Veľká Radosť. „Sláva Bohu na výsostiach“ (Lukáš 2:10-14). Veľká radosť ľuďom.
Betlehem a tradícia jasličiek
Už o niekoľko dní si zasadneme k štedrovečernému stolu. V našich domácnostiach sa rozžiari vianočný stromček a pod ním, či vedľa neho, bude neraz umiestnený betlehem. Papierový, figúrkový, s postavičkami z dreva, šúpolia, či porcelánu. Jednoducho povedané aj jasličky, či tzv. betlehem patria k vianočnej atmosfére. Tradícia zobrazovania Narodenia Pána je v Cirkvi prastará, jej prvý výtvarný prejav nachádzame už v rímskych katakombách sv. Prisky z 3. storočia. Východná cirkev vo vianočnom období vystavuje k osobitnej úcte ikonu Narodenia, hádam najznámejším vzorom je typ zhotovený ruským stredovekým ikonopiscom Andrejom Rubľovom. Na západe a taktiež aj vo väčšine našich chrámov vidíme iný spôsob sprítomňovania tajomstva Narodenia Pána, už spomenutý betlehem, či jasličky.
Keď budeme pri vianočných liturgických obradoch slávnostne spievať S nami Boh, na povečerii, či na utierni Sláva Tebi, pokazavšemu nam svit, Sláva vo vyšnich Bohu, Sláva na výsostiach Bohu, mali by sme si uvedomiť, že zrodenie slovanskej liturgie má tiež svoj vzťah k udalosti Narodenia. Aký? Žitie Konštantínovo hovorí: „Pápež prijmúc knihy slovenské, posvätil ich a položil na oltár v chráme Svätej Márie, ktorý sa volá Fatné a spieval s nimi liturgiu.“ (ŽK XVI). Fatné, po grécky, znamená jasle. Týmto výrazom je označená Bazilika S. Maria Maggiore. V nej sa totiž, pod hlavným oltárom, v striebornej skrini za kovovou platňou nachádzajú podľa tradície pozostatky jasličiek, v ktorých bol uložený malý Ježiš v Betleheme.
Relikvie betlehemských jasličiek
Spomenuté jasličky v chráme Santa Maria Maggiore sa skladajú z piatich kúskov dnes už starobou sčernalého sykomorového a javorového dreva o rozmeroch 80×5 cm (1x) a 70×5 cm (4x) so zárezmi umožňujúcimi sformovanie jaslí vo forme X a dnes ich môžeme vidieť vystavené pod hlavným oltárom v skleneno-striebornom relikviári od majstra Valadiera - tento relikviár nahradil predchádzajúci, ktorý bol zničený počas napoleonskej okupácie Ríma. Relikvie jaslí boli prinesené do Ríma z Betlehema, ale presný dátum a okolnosti prenesenia nie sú historicky známe a jednoznačné. Niektorí autori spájajú existenciu relikvií jasličiek s činnosťou sv. Heleny, matky cisára Konštantína, ktorej vďačíme aj za nájdenie pozostatkov Svätého kríža, dnes uložených v inom rímskom chráme, Bazilike Svätého kríža. Podľa iných autorov je pravdepodobnejšie, že pozostatky betlehemských jaslí sa dostali do Ríma zásluhou jeruzalemského patriarchu sv. Sofrónia (+ 638), ktorý ich odniesol z Betlehema po tom, čo túto oblasť obsadili vyznávači islamu a do Ríma sa dostali za čias pápeža Teodora I. (642 - 649), jeruzalemského rodáka.
V samotnom Betleheme je doložená úcta jasličiek už v 3. storočí. Spomína ich už Origenes (185 - 254), keď hovorí, že „v Betleheme sa nachádza jaskyňa (speluncum) v ktorej sa narodil Ježiš a jasle, v ktorých ležal zavinutý do plienok“ (Contra Celsum PG 11,765) a okolo roku 404 dosvedčuje úctu k jasličkám v Betleheme aj sv. Hieronym (Apol. Takisto ako v prípade iných podobných relikvií viažucich sa k životu Pána Ježiša, alebo niektorých svätých, nie je vždy možné s historickou presnosťou a absolútnou nespochybniteľnosťou doložiť ich materiálnu autentickosť.
V najhlbšej podstate ide ale o to, že úcta relikvií sa viaže na nejakú pravdu viery, na nejaké tajomstvo zo života svätých, na nejakú udalosť z dejín Cirkvi a je často prejavom ľudovej nábožnosti. V podstate je táto úcta prejavom ľudovej nábožnosti. O ľudovej nábožnosti hovorí Katechizmus (1676), že táto je vo svojom jadre súhrnom hodnôt, ktorým Boží ľud s kresťanskou múdrosťou odpovedá na veľké existenčné otázky. Katolícka ľudová múdrosť má schopnosť životnej syntézy. Takto tvorivo spája božské a ľudské, Ježiša Krista a Pannu Máriu, ducha a telo, spoločenstvo a ustanovizeň, osobu a komunitu, vieru a vlasť, rozum a cit. Táto múdrosť je kresťanským humanizmom, ktorý radikálne dosvedčuje dôstojnosť každej osoby ako Božieho dieťaťa, vytvára základné bratstvo, učí stretávať sa s prírodou, chápať prácu a poskytuje dôvody na radosť a dobrú náladu, a to aj uprostred veľmi tvrdého života. Táto múdrosť je aj pre ľud základným kritériom rozlišovania, evanjeliovým cítením, ktorým spontánne chápe, kedy sa v Cirkvi slúži evanjeliu a kedy sa ono vyprázdňuje a zadúša inými záujmami. Tieto prejavy sú predĺžením liturgického života Cirkvi, ale ho nenahrádzajú.
Aj vo svetle týchto slov treba chápať úctu relikvií svätých, či iných ostatkov, ktoré sa viažu k životu Krista, Bohorodičky a svätých. Relikvia samotná, ako materiálny predmet, upozorňuje a vytvára vzťah k osobe, s ktorou sa spája a je preto cenná nie pre svoju materiálnu hodnotu, ale práve pre silu pravdy, na ktorú upozorňuje. Pohľad na betlehemské jasle je pripomienkou toho, že Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom. Boh sa stáva človekom, prijíma ľudskú prirodzenosť, aby skrze jeho poníženie, smrť a vzkriesenie človek mohol prijať účasť na Božom živote, teda aby človek mohol byť zbožštený (theosis).
Dôležitým aspektom je zjavenie sa Boha ľuďom. Boh sa zjavil človeku, aby mu zvestoval svoj plán spásy a ukázal svoju lásku. Kristus sa stáva dieťaťom, prichádza na svet v jaskyni, ktorá slúžila ako maštaľ pre dobytok. Stáva sa poníženým a bezbranným - a takým je celý svoj život až po smrť na kríži - ako dieťa, ktoré sa nedokáže brániť a nedokáže ublížiť. Vydáva sa do rúk ľuďom už pri svojom narodení, tak ako raz bude vydaný do rúk ľuďom pri ukrižovaní. Jasle pre dobytok nám ukazujú, že Kristus sa ponížil (gr. kenosis, csl. istoščánije), a to až medzi zvieratá. V týchto dňoch, keď je naša pozornosť sústredená na Betlehem, na jasličky, aj táto súvislosť nám dokazuje lásku Božieho dieťaťa, ktoré prichádza naozaj pre všetkých ľudí dobrej vôle, bez rozdielu rasy či reči. Božie slovo a liturgia prišli do nášho národa posvätené dotykom betlehemských jasieľ, liturgia je nerozlučne spätá s dejinami nášho národa. Kolískou našej duchovnosti sú vlastne betlehemské jasle. Vianoce nás teda prostredníctvom slávenej a žitej liturgie spájajú s celou tradíciou Cirkvi.