Narodenie dieťaťa je pre rodinu veľký sviatok. Je tu veľká radosť z dieťaťa. Rodičia sa v dieťati vidia, veď je to plod ich lásky. Veriaci rodičia zároveň ďakujú Pánu Bohu, že im doprial takýto obrovský dar. Zároveň sa v ich mysliach vynára otázka: „Čím len bude toto dieťa?“ Odpoveď nám ponúka dnešný sviatok Narodenia Jána Krstiteľa.
Cirkev si zvyčajne pripomína svätých v deň ich odchodu do Neba, ktorý sa v počiatkoch kresťanstva často zhodoval s ich mučeníckou smrťou. Prípad svätého Jána Krstiteľa je však od prvých storočí výnimočný, keďže sa oslavovalo aj jeho narodenie, ktoré sa odohralo šesť mesiacov pred narodením Ježiša.
Príbeh zrodu Jána Krstiteľa
Ján sa narodil za zvláštnych okolností. Jeho rodičia, Zachariáš a Alžbeta, boli neplodní a už dosť starí, ale Boh im dal dieťa, za ktoré bezvýsledne mnoho rokov prosili. V evanjeliu podľa sv. Lukáša (Lk 1, 57-66) sa píše: „Alžbete nadišiel čas pôrodu a porodila syna. Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi. Ale jeho matka povedala: „Nie, bude sa volať Ján.“ Povedali jej: „Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá.“ Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. Vypýtal si tabuľku a napísal: „Ján sa bude volať.“ A všetci sa divili. Vtom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha. Všetkých ich susedov zmocnil sa strach a všade po judejských horách sa hovorilo o týchto udalostiach.“
Zachariáš prorokoval a ďakoval Bohu za syna slovami, ktoré sa nazývajú pieseň Benedictus a tá je v Lukášovom evanjeliu zapísaná takto: „Nech je zvelebený Pán Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud a vzbudil nám mocného Spasiteľa z rodu Dávida, svojho služobníka, ako odpradávna hovoril ústami svojich svätých prorokov, že nás oslobodí od našich nepriateľov a z rúk všetkých, čo nás nenávidia. Preukázal milosrdenstvo našim otcom a pamätá na svoju svätú zmluvu, na prísahu, ktorú sa zaviazal nášmu otcovi Abrahámovi, že nás vyslobodí z rúk nepriateľov, aby sme bez strachu slúžili vo svätosti a spravodlivosti pred jeho tvárou po všetky dni nášho života. A ty, chlapček, budeš sa volať prorokom Najvyššieho: pôjdeš pred tvárou Pána, pripravíš mu cestu a poučíš jeho ľud o spáse, že mu náš Boh z hĺbky svojho milosrdenstva odpustí hriechy.“
Meno Ján (hebr. Johanan) naozaj doslovne značí, že „Boh je milostivý“. „A vskutku Pánova ruka bola s ním“ (Lk 1,66), ako sa píše v evanjeliu. Keď sa narodí každé dieťa, ľudia kladú podobnú otázku. To je len znak, že každý z nás prichádza na svet s určitým poslaním. Každý z nás má svojím životom splniť určitú úlohu. Náš Stvoriteľ má s nami svoj plán. Preto nám dal niektoré vlastnosti a schopnosti, ktoré máme v živote rozvinúť.
Zachariáš a Alžbeta boli spravodliví pred Bohom a žili bezúhonne podľa všetkých Božích príkazov a ustanovení. Nemali však deti, lebo Alžbeta bola neplodná a obidvaja už boli pokročilého veku. „Pán ma povolal od lona, od života mojej matky spomínal mi meno“ (Iz 49, 1). Tieto slová proroka Izaiáša vyslovujú jednu z najhlbších skutočností ľudskej existencie: neobjavili sme sa na tejto zemi náhodou, ani nie sme len ďalším anonymným a nepodstatným exemplárom nášho druhu. Náš príchod do života je zároveň Božím povolaním, voľbou, ktorá sľubuje šťastie a poslanie.
Ján Krstiteľ ako vzor pokory
Ján Krstiteľ, ktorého sviatok dnes slávime, bol poslaný aby pripravil cestu a ohlásil príchod Mesiáša. Odpovedal na toto poslanie - prijal ho a naplno uskutočnil. A vďaka tomu sa stal veľkým človekom. V prvom rade to bola pokora. Aké významné postavenie mu Boh zveril! Má ohlásiť príchod Mesiáša a on to nevyužije vo svoj prospech. Jasne hovorí: „Ja nie som ten, za koho ma pokladáte. Ale, hľa, po mne prichádza ten, ktorému nie som hoden rozviazať obuv na nohách“ (Sk 13, 25).
Ján bol pokorný. Nikdy sa nesnažil svietiť vlastným svetlom, ohlasovať sa, využívať svoje povolanie na získanie významu či iných osobných výhod. „Človek si nemôže prisvojiť nič, ak mu to nebolo dané z neba“ (Jn 3, 27), vysvetlil niekoľkým svojim učeníkom, keď sa začali obávať, že jeho nasledovníkov začína ubúdať. „Táto moja radosť je úplná. On musí rásť a mňa musí ubúdať“ (Jn 3, 29-30), pokračoval.
Podobne ako „kamene“ v príbehu, ktoré túžili po veľkom poslaní, aj my máme svoje ambície. Ak by boli „kamene“ pokorné a prijali poslanie, na ktoré ich staviteľ chcel použiť, po čase by zistili, že sú na pravom mieste. Žiaľ, chýbala im pokora. Mali iba svoje veľké ambície a predstavy. Boli tak zaujaté sebou, že ani nezistili, že Boh ich použil na krásne dielo. To isté sa môže stať aj nám. Musíme si všetci priznať, že v dnešnej dobe sa akosi bojíme pokory. Pokora však nie je podriadenosť voči ľuďom, ale voči Bohu. To, že sme pokorní, neznamená, že máme nízke sebavedomie.
Ján zachoval pravde vernosť. Aj my dobre vieme, že povedať vždy pravdu je ťažké. Dôvod, prečo tak mnohokrát neurobíme je strach - bojíme sa, že by sme mohli stratiť priateľov, chceme v ich očiach „ostať dobrými“. V skutočnosti ich klameme a ubližujeme im. Pravda, ktorú hlásal Ján Krstiteľ, bolela v minulosti a bolí aj dnes. Dnes si neprávosť a hlúposť vieme pekne v celej Európe obaliť do pozlátky nezmyselných zákonov, avšak nepravda ostane stále nepravda. Aj keď tisíce ľudí budú vyhlasovať niečo falošné za pravdu, neznamená to, že to pravdou stane. Ján zomrel kvôli pravde. A aj dnes mnoho ľudí platí vysokú cenu za to, že zastávajú pravdu. Nebojme sa v živote ísť proti nepravde, falošnosti a klamstvu hlavne vtedy, keď nám ponúkajú „sladké odmeny“, ktoré sú len zvrátenými a pokrivenými hodnotami.
Poslanie Jána Krstiteľa a naše poslanie
Tak ako mal svoje poslanie Ján Krstiteľ, tak ho máme aj my. Ak ho však chceme splniť, potrebujeme črty, ktoré mal predchodca Ježiša Krista. Aj my musíme byť v prvom rade pokorní. V pokore je veľkosť malých skutkov, ktoré konáme s čistým srdcom a láskou.
Ján Krstiteľ je príkladom pokory a správneho úmyslu. Apoštolát a obrátenie sŕdc sú Božou úlohou, na ktorej sme pokornými spolupracovníkmi. On je pánom ovocia a času. Podľa slov svätého Augustína si Ján vždy uvedomoval, že „on je hlas, ale Pán je Slovo, ktoré na počiatku už existovalo. Ján bol pominuteľným hlasom, Kristus bol od počiatku večným Slovom“. Aj v našom apoštolskom živote musí Kristus rásť a naše ja sa musí zmenšovať. To si vyžaduje hlbokú pokoru.
Evanjelium sv. Lukáša nám dáva vidieť aj do budúcnosti našich detí. Aj my vedení Svätým Duchom môžeme prorokovať. Aspoň v tom zmysle, že pokiaľ dieťa poctivo vychováme a dobre ho pripravíme na život, bude dobrým človekom a kresťanom a my budeme mať dôvod na ďalšiu radosť. Výchovou máme dieťa usmerniť na Božiu cestu a pomôcť mu ako dospievajúcemu objavovať, aký plán má s ním Boh. Treba objaviť pravý zmysel svojej existencie. Ten nie je v hedonizme, ani v konzumizme: mať sa dobre a užívať si. Ten je v láske, ktorá sa dáva... Len takto sa náš syn alebo dcéra môže stať veľkým.
Každý kresťan je tiež povolaný pokračovať v poslaní Jána Krstiteľa a pripravovať ľudí na stretnutie s Kristom. „Aké krásne je správanie Jána Krstiteľa!“, hovorí svätý Josemaría. „Aké čisté, aké šľachetné, aké nezištné! Jeho učeníci poznali Krista len z počutia a on ich viedol k dialógu s Majstrom; umožnil im, aby ho videli a jednali s ním; dal im príležitosť obdivovať zázraky, ktoré konal.“
Predkresťanský pôvod krstu
Život svätého Jána Krstiteľa bol striedmy a kajúci, v súlade s posolstvom obrátenia, ktoré zdieľal. Jeho kázanie bolo nebojácnym ohlasovaním Božej pravdy, o ktorej vydával svedectvo až do svojej smrti. Podobne ako on, aj my sme povolaní prinášať Krista na miesta, kde sa odohráva náš život. S týmto cieľom, podobne ako Ján a jeho učeníci, upriamime svoj pohľad na Ježiša, aby sme naplnení jeho životom pozývali k tomu istému aj ľudí okolo nás.
Dnes je pre nás sv. Ján Krstiteľ ochotný za svoje presvedčenie trpieť a zomrieť. Nenárokuje si, aby ho Boh vyslobodil z väzenia. Nad vlastný život postavil starostlivosť o to, aby národ viedli morálni ľudia, ktorí nebudú svojím životom na pohoršenie. Zachoval vernosť pravde až do konca - keď mu sťali hlavu a keď ju sťatú priniesli z väzenia a podali Herodiade.
Bratská homília často zdôrazňuje, že Ján Krstiteľ je pre nás vzorom. Jeho život nám ukazuje, že aj v dnešnom svete je možné žiť podľa Božích prikázaní, hoci to nie je vždy ľahké. Máme si brať z neho príklad, najmä v pokore, vernosti pravde a odvahe svedčiť o Kristovi.