Fotografia ako obrazový vnem - nech už ju vnímame najsamprv ako iba číru a strohú informáciu, následne ako viacvýznamové posolstvo, možno podnetný kumšt, príbeh zo súkromného pamätníčka, ale hoci aj nadčasový obraz, nespochybniteľné svedectvo, reportážny či cestopisný dokument (pretože fotografia má ohromnú nadrozmernosť aktuálnych i nadčasových parametrov), sa už od jej zrodu stala pre nás nenahraditeľným zdrojom objavovania, poznania, utvrdzovania sa v minulosti aj prítomnosti.
Obed na vrchole mrakodrapu je jedna z najznámejších fotografií dvadsiateho storočia. Veď kto by nepoznal čiernobiely ikonický obraz 11 robotníkov, ako spokojne oddychujú úctyhodné až smelé desiatky metrov nad New Yorkom. Lenže ako a kde táto fotografia vznikla? Väčšina ľudí si totiž obed na vrchole mrakodrapu nesprávne spája so stavbou empire state building. A práve pri stavbe najvyšších poschodí, na ktorých dnes nájdete vyhliadku top of the rock, bola zhotovená slávna fotografia.
Jej autorom je Charles C. Ebbets, ktorý na vrchole RCA Building nasnímal viacero fotografií. No najslávnejšia je práve táto, z 29. septembra 1932, odfotená na 69. zo sedemdesiatich poschodí mrakodrapu. Autor jej dal jednoznačný názov: Obed na vrchole mrakodrapu. Fotografia bola následne uverejnená v nedeľnej prílohe denníka New York Herald Tribune 2. októbra 1932.
Aj keď v čase stavby boli bezpečnostné štandardy naozaj nízke a na priečnych nosníkoch vo výške vyše 250 metrov, robotníci pracovali bez istenia, slávna fotka je bezpochyby zinscenovaná, podobne ako aj ďalšia fotka z tejto série, ktorá zobrazuje spiacich robotníkov. Ak si fotografiu Obed na vrchole mrakodrapu pozorne prezriete, v ruke sediacej postavy na snímke celkom vpravo si všimnete fľašu od whisky aj v čase prohibície.
Muž, ktorý ju zviera, pochádzal zo Slovenska, z Vyšného Slavkova (v súčasnosti Okres Poprad). Volal sa Gusti Popovič (1880 - 1945). „Dedo bol v Amerike dohromady trikrát a raz bol aj v Kanade. Chodil za oceán za robotou. To, že má predka na najslávnejšej fotografii 20. storočia, zistil pomerne neskoro. „Keď sa v roku 1989 konečne otvorili hranice, bol som so synom Dávidom vo Viedni. V jednom supermarkete som zbadal fotku robotníkov sediacich na nosníku nad Manhattanom. Vravím si, veď ja ju poznám. Pri najbližšej návšteve rodičov, ako vtedy priblížil, si na fotku opäť spomenul. „Bol to taký starý album, klasické čierne listy a drevený obal s obrázkom jeleňa. Vnútri bola táto fotka ako pohľadnica,“ pričom dodal, že v časoch, keď vznikla, nebolo toľko fotografov ako dnes. Mnohí z nich vydávali svoje fotografie ako pohľadnice. „Jemne som ju z albumu vytrhol, naši totiž fotky doň priliepali akýmsi „maglajzom“. Bola to pohľadnica, ktorú písal dedo babke. Na zadnej strane bolo napísané: nič še ty neboj, moja milá Mariška, jak vidziš, ta ja furt s fľašečku. Tvoj Gusti,“ zaspomínal si výtvarník Ivan Popovič. Zajedno so sarkazmom podotkol, že spišiaci spolu s indiánmi postavili celý Manhattan.
Gusti Popovič bol pôvodne drevorubač a tesár. V Amerike bol za robotou dohromady trikrát. Počas jedného z jeho pobytov v New Yorku, v roku 1932, poslal svojej manželke Mariške pohľadnicu s touto známou fotografiou, na ktorú, ako už predoslal jeho vnuk Ivan, napísal: „Nič še ty neboj, moja milá Mariška, jak vidziš, ta ja furt s fľašečku. Tvoj Gusti.“
Gusti Popovič sa z Ameriky vrátil domov na Slovensko pred 2. svetovou vojnou. Kúpil nejaké polia, lesy, aby mohol gazdovať. Keď sa končila vojna a cez Slavkov prechádzal front, zahynul počas bombardovania. k domu, zabila ho črepina z granátu.
Fotografia zachytáva jedenásť mužov počas obeda, ktorí sedia na nosníku s nohami visiacimi 840 stôp (260 metrov) nad ulicami New Yorku. Fotografia bola zhotovená 20. septembra 1932, na 69. poschodí RCA Building v posledných mesiacoch výstavby. Podľa archivára, fotka bola v skutočnosti vopred dohodnutá a pod nimi nie je priepasť, ale dokončené predošlé poschodie. Hoci fotografia ukazuje skutočných ironworkers, v tom čase bol predstavený Rockefeller Center na podporu jeho nového mrakodrapu. Fotografia sa objavila v nedeľu ako foto doplnok v New York Herald Tribune dňa 2. októbra 1932.
Autor je formálne „neznámy“, ale od roku 2003 bola pripísaná Charlesovi C. Ebbetsovi. Autorstvo bolo omylom pripisované aj Lewisovi Hinemu. Existujú mnohé tvrdenia o totožnosti mužov na obrázku. Film Men at Lunch (Muži na obede) vystopoval niektorých mužov s írskym pôvodom, ale režisér plánuje urobiť ďalšie rozhovory s cieľom nadviazať na ostatné požiadavky od švédskych príbuzných. Zľava číslo tri je Jozef Eckner, číslo štyri je Michael Breheny, číslo päť je Albin Svensson a číslo šesť s cigaretou je Peter Rice, Mohawk z Kahnawake v Kanade. Prvý človek sprava je slovenský pracovník Gustáv (Gusti) Popovič zo spišskej obce Vyšný Slavkov v okrese Levoča.
RCA Building bola v roku 1988 premenovaná na GE Building po tom, čo General Electric získali firmu RCA. Stavba je desiatou najvyššou budovou v New Yorku a 33. v rámci celých Spojených štátov. V budove sídli napríklad firma Rockefeller Family & Associates a televízna spoločnosť NBC. Na najvyšších poschodiach je rozhľadňa Top of the Rock a reštaurácia Rainbow Room, odkiaľ môžete New York vidieť tak, ako ho kedysi, pravda, iba v mnohých rozostavaných kontúrach, videl aj východniar Gusti Popovič. Aj vďaka jeho mozoľnatej práci sa, možno ani netušiac, ako sa vchádza do histórie, ocitol ako tvár oddychujúceho robotníka nad newyorským Manhattanom.
Autor fotografie Charles Clyde Ebbets (1905 - 1978) začínal v 20. rokoch minulého storočia fotografovaním zátiší, neskôr ho zlákal film, kde sa pohyboval pred kamerou aj za kamerou. Krátko bol pilotom, automobilovým pretekárom i zápasníkom. Potom sa začal živiť fotografovaním. V 30. rokoch sa už jeho fotografie objavujú aj v New York Times a v roku 1932 sa stal fotografickým riaditeľom pre Rockefellerovo centrum, ktoré práve stavali v New Yorku. Práve na 69. poschodí rozostavanej GE Building (do roku 1988 RCA Building) 29. septembra 1932 urobil legendárnu fotku Obed na vrchole mrakodrapu, ktorá sa neskôr stala najslávnejšou fotkou 20. storočia. Pri prvom pohľade na ňu majú niektorí závrat, hoci ide len o šikovnú kompozíciu.
Slávna fotka bola zhotovená 20. septembra 1932 na 69. poschodí práve dokončovaného mrakodrapu RCA Building na newyorskom Manhattane. Jedenásť robotníkov sedí na tráme vo výške 260 metrov. Málokto však vie, že v skutočnosti sedia nad už postaveným 68. poschodím. Snímku vtedy publikovali noviny New York Herald Tribune s týmto popisom: „Kým sa tisíce Newyorčanov tiesnia v reštauráciách a jedálňach, títo nebojácni robotníci na 70-poschodovom mrakodrape v Rockefellerovom centre majú pri obede toľko priestoru a čerstvého vzduchu, koľko sa len dá.“
Ikonická fotografia, ktorá visela na stenách reštaurácií po celom svete má viac ako 88 rokov. Zachytáva obednú prestávku 11 robotníkov, ktorí sedia na vrchole mrakodrapu RCA Building. Jeden zo stavbárov však upútava pohľady o niečo viac ako ostatní. V pravom rohu sedí muž s fľaškou v ruke. Na vrchol mrakodrapu si ju vzal aj napriek tomu, že v tom čase bola v Amerike prohibícia.
Fotografia bola uverejnená v Denníku New York Herald Tribune 2. októbra 1932. Vznikla však už v septembri toho istého roku. V tom čase v Amerike dosahovala vrchol hospodárska kríza a nádej svitala práve na 49. poschodí. Rozostavané mesto z obrovskej výšky zachytil neznámy fotograf. Aj napriek tomu, že uznanie zaň na nejakú dobu získal Charles C. Ebbets, na mrakodrape sa v ten deň nachádzalo viacero fotografov. Hovorí sa o Williamovi Leftwichovi a Thomasovi Kelleym.
Pôvodným zámerom bolo vytvoriť reklamný materiál, ktorý by zachytával výstavbu Rockefellerovho centra. Práve tam sa objavil Gusti Popovič, rodák z Vyšného Slavkova. Aj napriek tomu, že počas stavby výškových budov všetci riskovali svoj život, posielali domov úsmevné odkazy. Výnimkou nebol ani Gustáv. Mnohým sa vryl do pamäti jeho úryvok z listu, ktorý poslal domov na Slovensko. Do obálky okrem slávnej fotografie priložil aj text: „Tak stavjame Ameriku. Nič še ty neboj, moja milá Mariška, jak vidziš, ta ja furt s fľašečku.“
Keď odovzdal Amerike pri jej „stavjani“ všetko, vrátil sa naspäť a za zarobené peniaze si kúpil niekoľko pozemkov. Na konci druhej svetovej vojny ho však zabila črepina z granátu počas toho, ako kráčal smerom domov.
Vnuk známeho Slováka pre Dobré noviny uvádza, že aj napriek tomu, že lesy už mali iných vlastníkov, počas Vianoc si vždy odtiaľ vyťali jedličku. Okrem toho, že ho všetci poznali ako nebojácneho muža, ktorý s fľaškou v ruke vysedával 200 metrov nad New Yorkom, blízkym sa s Gustávom spája šach.
Fotografia sa stala svetovým unikátom a pôvodná sklenená platňa s negatívom fotografie sa nachádza v podzemných priestoroch Iron Mountain. Hovoríme o mieste, na ktorom sa uchovávajú umelecké diela, fotografie, hudobné diela aj vládne dokumenty z celého sveta.
Okrem toho, že originál fotografie sa nachádza v prísne strážených priestoroch a žne úspechy po celom svete, muži sediaci na mrakodrape sa dočkali aj vlastnej sochy. Tú navrhol Sergio Furnari, ktorej podoba bola spočiatku vyrábaná iba vo forme miniatúr. S tvorbou repliky v životnej veľkosti začal v roku 2000 a projekt dokončil tesne po 11. septembri 2001.
Budovu, ktorá vznikla aj vďaka Slovákovi Gustávovi, mnohí aktuálne poznajú vďaka vyhliadke Top of the Rock. Domáci tvrdia, že návšteva New Yorku nie je úplnou, ak sa nepostavíte na spomenutú vyhliadku na 70. poschodí. Priestory ročne navštívia približne 3 milióny ľudí, vrátane niekoľkých Slovákov. Ak sa ti sem teda najbližšie podarí dostať, maj na pamäti, kto s fľaštičkou v ruke staval poschodia pod tvojimi nohami.
Obed na vrchole mrakodrapu je jedna z najznámejších fotografií 20. storočia. BRATISLAVA 14. októbra - Kto by nepoznal fotografiu, ktorá obletela celý svet? Obed na vrchole mrakodrapu je jedna z najznámejších fotografií 20. storočia, ktorej autorom je Charles C. Ebbets. 11 robotníkov odpočíva počas obedňajšej prestávky pri stavbe RCA Building na Rockefeller Center na 69. poschodí 70 poschodovej stavby. Medzi robotníkmi úplne vpravo s fľaškou v ruke sedí Slovák, rodák zo Spiša - Gusti Popovič. Gusti bol pôvodne drevorubač a tesár. V Amerike bol za robotou dohromady trikrát. “Nič še ty neboj, moja milá Mariška, jak vidziš, ta ja furt s fľašečku. Tvoj Gusti.“
RCA building bola v roku 1988 premenovaná na GE Building po tom, čo General Electric získali firmu RCA. Stavba je desiatou najvyššou budovou v New Yorku a tridsiatou treťou v rámci celých Spojených štátov.
Lunch atop a Skyscraper (1932)
Diéta v škrupine, hoci sa to môže zdať zvláštne, predstavuje koncept, ktorý sa objavuje v rôznych kontextoch, od umeleckých diel až po charitatívne projekty. Tento článok sa zameriava na objasnenie tohto pojmu a jeho rôznych prejavov.
Dobrá novina a Jezuliatko v orechovej škrupinke
Jedným z príkladov, kde sa objavuje motív "škrupiny", je celoslovenská kolednícka akcia Dobrá novina. V roku 2021 sa do nej zapojilo 849 obcí na Slovensku a Slovenská katolícka misia v Bruseli a Luxemburgu. Počas Vianoc deti spoznali ťažkosti rodín v Afrike a svoje modlitby a dobré skutky obetovali za svojich rovesníkov.
V Nižnej na Orave poňali koledovanie veľkolepo. S pomocou pracovníkov a dobrovoľníkov vytvorili Vianočnú stopovačku. Deti z celej obce hľadali podľa mapy jedno písmeno. Na konci mali zložiť slovo, bola to UGANDA, ako názov krajiny, pre ktorú koledovali. Správnu odpoveď si mohli overiť vo vstupe do kostola, kde boli materiály k Dobrej novine a zároveň si mohli zobrať za odmenu jedno malé Jezuliatko v orechovej škrupinke. Tiež tam našli pozvánku od koledníkov na svätú omšu, kde im koledníci zakoledovali. Koledovanie ukončili “koledníckou párty” a otvorením pokladničky.
Tento príklad ukazuje, ako sa symbolika škrupiny (v tomto prípade orechovej) používa ako odmena a pripomienka na charitatívny cieľ. Jezuliatko v škrupinke predstavuje ochranu, nový život a nádej, ktoré sú v súlade s posolstvom Dobrej noviny.
Umenie a škrupiny
Škrupiny, či už vaječné alebo orechové, sa často objavujú v umení ako materiál alebo ako symbol. Blanka Vrbovská Vaňová je umelkyňa, ktorá pretvára obyčajné vyfúknuté škrupiny z vajíčok na umelecké diela. Hýria najrozličnejšími farbami a ich kombináciami, vzormi, veľkosťou. Blanka Vrbovská Vaňová hovorí: „K maľovaniu veľkonočných vajíčok som sa dostala už ako malé dievča. Stále som niečo kreslila, štrikovala, vyšívala. Učila som sa slovíčka z cudzích jazykov a opäť maľovala či štrikovala. Takýmto spôsobom som vlastne striedala „namáhanie hlavy“ s ručnými prácami. Ako by povedala moja mama, bola som také čudné dieťa.“
Fantázia jej pri tvorbe kraslíc nechýba. Počas posledných dvoch rokov vymyslela veľa nových vzorov, ktoré predtým na krasliciach neboli. Vznikli kvietky, štvorlístky, rôzne nové farebné kombinácie a tiež ľudové motívy. Náhodou sa jej podarilo vytvoriť aj novú povrchovú úpravu skombinovaním spodnej vitrážnej farby a vrchnej akrylovej. Ruky nestíhajú vytvárať všetky nápady, ktoré jej fantázia ponúka. S vajíčkami sa dá hrať donekonečna. Ako sa vraví: „Fantázia nepozná hraníc“. Niekedy je sama prekvapená, aký je konečný výsledok. Ale stáva sa aj opak - má konkrétnu predstavu, ale priamo na vajíčku zistí, že ju táto kombinácia nepresvedčila, preto ju už viac nerobí.
Svoje umelecké diela zobrazuje na rôznych druhoch vaječných škrupín. Po rokoch praxe postupne pribúdali rôzne nové druhy škrupín. Začínala samozrejme obyčajnými slepačími. Domáce vajíčka mali dobrú pevnú škrupinu. Neskôr skúsila morčacie a mala k dispozícii aj zopár holubích vajíčok. Do niektorých z nich sa jej podarilo vyvŕtať asi 50 dierok. V súčasnosti veľmi rada pracuje s kačacími a husacími vajcami. Tieto využíva najmä na tzv. madeirovú techniku, čiže vyvrtávanie vzoru do samotnej škrupiny za pomoci vŕtačky, alebo frézky. Nie sú biele ako slepačie, husacie, či kačacie vajíčka, ale majú krásnu prírodnú tmavo - zelenú farbu. A keď ich ozdobí hoci iba bielym voskom sú veľmi pekné.
Väčšie vajcia, ako napríklad vajcia juhoamerického pštrosa Nandu, ale škrupina je béžovej farby. Rovnakú béžovú farbu majú aj vajcia pštrosa afrického, najväčšieho operenca na našej planéte. Škrupina je ale oproti iným bežným druhom veľmi hrubá až 2 mm. Vždy pri prezentácii, či tvorivej dielni zvykne mať pri namaľovanom pštrosovi africkom položené aj kusy škrupiny jedného vajca, ktoré jej žiaľ spadlo na zem a rozbilo sa. Mala už z vŕtania unavené ruky a veľká ťažká škrupina sa jednou rukou aj horšie drží, tak jej žiaľ už vyvŕtané vajce padlo. Nosí ho ako ukážku kvality škrupiny jej tvrdosti, hrúbky a krehkosti zároveň. Občas sa niekto nesmelo opýta, či si z nej nemôže odlomiť, aby zistil, aká takáto škrupina v skutočnosti je.
Vajíčka sú veru kade - tade. Okrem umeleckej činnosti sa venuje aj odbornému tlmočeniu, preto mala možnosť spoznať ľudí z mnohých končín sveta. A vždy, či už je to z vďaky, pre radosť, alebo na pamiatku zvykla nejedno vajíčko aj podarovať. Putovali do Nemecka, Belgicka, Veľkej Británie, Rumunska, Lotyšska, do Čiech, ale aj na opačnú stranu zemegule do Atlanty, Tennessee, aj na Havaj. Za tie roky je ich samozrejme veľmi veľa u nás doma na Slovensku. A keď si na ňu niekto po rokoch spomenie a napíše jej, že si opäť jej vajíčka vyložil, vyzdobil si s nimi svoj príbytok či spríjemnil sviatočnú chvíľu a dokonca jej ešte pošle aj fotografie nadekorovaných vajíčok je to skutočne úžasný pocit. Už viac ako 20 rokov sa pravidelne zúčastňuje spolu s ostatnými slovenskými krasličiarkami a krasličiarmi celoslovenskej výstavy kraslíc pod názvom „To vajíčko maľovanô“, ktorú každé dva roky pripravuje Stredoslovenské múzeum v priestoroch Thurzovho domu v Banskej Bystrici. Aj tento rok počas viacerých dní predstavuje priamo v múzeu výrobu veľkonočných vajíčok. Týmto všetkým srdečne pozýva. Výstava je otvorená do 28. apríla 2019. Od minulého roku spolupracuje s ÚĽUV - om, čo si veľmi cení. Výtvarná komisia Ústredia ľudovej umeleckej výroby schválila jej kraslice a prezentuje ich v rámci svojej pôsobnosti u širokej verejnosti. V ÚĽUV - e práve prebieha jej prvý kurz zameraný na maľovanie kraslíc voskom. Okrem toho sú to ďalšie prezentácie a tvorivé dielne s deťmi či kolektívmi.
V tomto kontexte škrupina predstavuje materiál, ktorý umelkyňa premieňa na niečo krásne a hodnotné. Je to príklad recyklácie a premeny bežného predmetu na umelecké dielo.
Psychologický aspekt škrupiny
Škrupina môže symbolizovať ochranu, bezpečný priestor, ale aj obmedzenie. V psychológii sa často hovorí o "škrupine" ako o metafore pre emocionálnu bariéru, ktorú si človek vytvorí na ochranu pred zranením. Prelomenie tejto škrupiny môže byť náročné, ale zároveň nevyhnutné pre osobný rast a rozvoj.
V kontexte vývinu dieťaťa je dôležitý bezpečný vzťah medzi dieťaťom, rodičom a učiteľom/asistentom, ktorý zásadne ovplyvňuje psychický vývin dieťaťa, má vplyv na to, ako sa vyvíja mozog dieťaťa, ovplyvňuje jeho poznávacie schopnosti, sebaobraz a budovanie vzťahov s ďalšími ľuďmi v celom jeho budúcom živote.
Diéta v škrupine ako metafora obmedzenia
Slovo "diéta" v spojení so škrupinou môže evokovať obmedzenie, redukciu alebo minimalistický prístup. Fotograf Charles C. Ebbets zhotovil v roku 1932 dnes už ikonickú fotografiu na 69. poschodí mrakodrapu RCA v New Yorku. Fotografia obletela štát a stala sa v momente tak slávnou, že toho istého roka 2. októbra ju publikovalo vtedy známe periodikum New York Herald Tribune. Prvý človek nachádzajúci sa na fotografii sprava je slovenský tesár Gustáv Gusti Popovič z obce Vyšný Slavkov v okrese Levoča. Okrem fotografie sa stala slávnou aj pohľadnica, ktorú Gusti zaslal svojej manželke na Slovensko. Napriek tomu, že bola v tom čase v Amerike silná prohibícia, Gusti na teba z pohľadnice skutočne hľadí priamo a v ruke zviera fľašu whisky. Po príchode z Ameriky zvykol páliť za rodnou dedinou vápno. Na tom mieste mu jeho potomkovia odhalili pamätnú tabuľu, informuje portál Noviny.
Aj keď v čase stavby boli bezpečnostné štandardy naozaj nízke a na priečnych nosníkoch vo výške vyše 250 metrov robotníci pracovali bez istenia, slávna fotka je bezpochyby zinscenovaná, podobne ako aj ďalšia fotka z tejto série, ktorá zobrazuje spiacich robotníkov. Fotografia šikovne využíva perspektívu pre väčšiu dramatickosť, pod robotníkmi sa totiž nachádzalo už postavené 68. poschodie. Fotografia vznikla ako súčasť reklamného materiálu z budovania Rockefellerovho centra a je to rozhodne jedna z najslávnejších fotiek minulého storočia. Rozostavaná budova RCA Building dnes známa ako GE Building je mrakodrap, na ktorom robotníci vtedy pracovali. Na prvý pohľad vyzerá snímka poriadne dramaticky. Budova vtedy merala 250 metrov. Tento mrakodrap je 10. najvyšším v New Yorku a 33. najvyšším v Spojených štátoch.
Gusti bol pôvodne drevorubač a tesár. Ameriku navštívil počas svojho života 3x, vždy, keď zarobil dostatok peňazí pre rodinu, vrátil sa do svojej rodnej dediny. Gusti sa z Ameriky vrátil domov na Slovensko pred II. svetovou vojnou. Za zarobené peniaze zakúpil lesy a polia, aby mohol gazdovať. Keď sa končila vojna a cez Slavkov prechádzal front, zahynul počas bombardovania. Vyšiel z pivnice, a keď kráčal k domu, zabila ho črepina z granátu.
Sláva rodiny Popovičových touto fotografiou nekončí. Ivan Popovič sa pre Dobré Noviny k legendárnej fotografii vyjadril: „Svojho času som sa zaveril, že už sa k tejto téme nikdy nevrátim. Priebežne sa mi totiž ozývalo (a ešte i teraz občas ozve) množstvo známych i celkom neznámych ľudí.“ V roku 1989 sa otvorili hranice a spolu s ich otvorením zvíťazil dobrodružný rodinný duch a Ivan sa rozhodol navštíviť Rakúsko. „Vo veľkom obchodnom dome, kde som si šiel kúpiť niečo od smädu, som nad schodiskom uvidel velikánsku fotografiu. Na kovovej konštrukcii budúceho mrakodrapu, vysoko nad mestom New York, sedelo jedenásť chlapíkov, robotníkov, práve asi mali obedňajšiu pauzu. A potom mi svitlo. Tú fotku som už niekde videl.
Charles Clyde Ebbets sa venoval fotografii už od svojich 8 rokov, kedy dostal svoj prvý fotoaparát Kodak Brownie. Vzhľadom na zložitú finančnú situáciu sa po desiatom ročníku školy rozhodol vycestovať do Montgomery, Alabama a pôsobiť ako novinár. Počas svojich ciest sa stal pretekárom, rybárom, pilotom či wrestlerom. Vrcholné obdobie jeho kariéry sa udialo práve v roku 1932, kedy legendárna fotografia vznikla. V tom roku Charles pracoval iba na projekte Rockefellerovho centra, jeho úlohou bolo vytvoriť fotografie, ktoré by pomohli zvýšiť povedomie a prenájom centra v ekonomicky náročnom období.
