Spisovateľ a textár Daniel Hevier, známy svojím angažmánom v oblasti vzdelávania prostredníctvom projektu Radostná škola, zdieľa svoje pohľady na súčasný vzdelávací systém, dnešné deti a ideálnu podobu školy. Jeho filozofia sa zameriava na podporu prirodzenej zvedavosti a radosti z učenia.
Dnešná generácia detí: Iná a predsa rovnaká
Daniel Hevier vníma dnešné deti ako odlišné od minulých generácií, no zároveň si zachovávajúce základné ľudské vlastnosti. "Dá sa povedať, že dnešné deti sú úplne iné, ako sme boli my v ich veku. Zároveň však platí, že sú presne také isté," hovorí. Vonkajšie okolnosti, ako technológie a spôsob života, sa menia, ale podstata mladého človeka vstupujúceho do dospelosti zostáva rovnaká. Deti sú podľa neho rovnako vystrašené, sebavedomé, kritické a rebelantské. Majú síce prístup k obrovskému množstvu informácií, čo môže viesť k zmätku, ale zároveň sa aktívne hľadajú.
Úloha učiteľa v tomto kontexte spočíva v tom, aby deťom pri tomto hľadaní nezavadzal, vycítil ich potenciál a pomohol im ho sformulovať. Hoci Hevier nezávidí deťom ich rýchly prístup k informáciám, uznáva, že to môže byť aj na ich škodu. "Keď všetko dostanú jedným klikom, nevyvinie sa v nich potreba zvedavosti či pátrania po niečom," poznamenáva. Na rozdiel od minulosti, kedy bolo dosiahnutie cieľov náročnejšie a vyžadovalo si húževnatosť, dnešné deti majú "život 'poruke'".
Vzdelávanie v čase nedostatku nedostatku: Potreba zmeny
Daniel Hevier priznáva, že sa mu v súčasnom vzdelávacom systéme učí ťažko, aj keď Gymnázium Jura Hronca, kde pôsobí, je vnímané ako osvietené. "Učia tu skvelí pedagógovia a majú snahu otvárať nové témy, ale stále je to v tom zabehnutom systéme," hovorí. Kritizuje aj samotné priestorové usporiadanie tried, kde deti sedia spôsobom, ktorý nepovažuje za optimálny. Ak by mal možnosť, triedu by si vytvoril úplne inak, možno by ju ani nenazval triedou, ale skôr by ich rozptýlil po celej škole.
Podľa Heviera školstvu chýba tvorivosť a kreativita. "Niekedy je hodina veľa, inokedy málo. Občas by sa deti rady venovali celý deň len jednému predmetu, ale musia striedať napríklad chémiu s písaním či s jazykom. Od toho tvorivého skočia niekam inam," vysvetľuje. Kritizuje aj časové nastavenie a priestorové rozmiestnenie lavíc a stoličiek.
Poukazuje na rozdiel v prístupe k informáciám: "Keď som na dnešnú hodinu priniesol knihy, vôbec o ne nebol záujem, nikto si ich neprišiel prelistovať. V tom je iný svet dnešných detí. Pre nás bola kniha najväčším zdrojom zvedavosti a dobrodružstva, pre ne je to mobil a iné technológie."
Ideálna škola: Škola postavená na deťoch
Vytvorenie ideálnej školy by Daniel Hevier začal od detí. "Pýtal by som sa, čo potrebujú na to, aby boli šťastné, spokojné, aby ich to bavilo a do školy chodili rady. Čo by sa chceli od nás dospelých naučiť. Čo by sme im my dospelí mohli dať," opisuje svoj prístup. Z toho by podľa neho vyplynuli úplne iné predmety.
Navrhuje zrušiť klasické delenia predmetov ako matematika či fyzika a obsahovo ich pozmeniť. Deti by mali viac hovoriť, tvoriť, prežívať a formulovať, nielen zapisovať a počúvať učiteľa. Učili by sa prostredníctvom konania a vytvárania, bez nutnosti memorovať poučky, vzorce a vybrané slová. "Chcel by som, aby deti pri učení ani nezbadali, že sa učia," hovorí Hevier. Vytvoril by školu, kam by žiak nechodil s pocitom povinnosti, ale s radosťou z objavovania, čo by viedlo k efektívnejšiemu a praktickejšiemu učeniu.
Nároky na deti: Medzi dospelosťou a nesvojprávnosťou
Hevier sa stretáva s názorom, že na dnešné deti sa kladú príliš veľké nároky a robia sa z nich "malí dospelí". Podľa neho je dieťa "energetické dynamo", ktoré vydrží veľa, ak to má preň zmysel a robí to samo pre seba. "Treba počúvať, čo deti baví. To však neznamená, že sa nebudú učiť," zdôrazňuje. Učenie by malo vychádzať z ich podstaty, nie z nariadení.
Nesúhlasí s tým, že z detí robíme dospelých, pričom ich zároveň považuje za svojské bytosti. "Hoci sú to ešte deti, dávam im hodnotu študentov," hovorí. Kritizuje rozporuplný prístup: "Na jednej strane teda na deti kladieme nároky ako na dospelých, ale potom ich vyvážame, ofúkavame im cestičky a správame sa k nim ako k nesvojprávnym bytostiam." Neviera v ich schopnosti riešiť problémy a snaha všetko im uľahčiť vedie k tomu, že ich často aj v dospelosti berieme ako malé deti.
Daniel Hevier / rozhovor
Nechať deti padať: Cesta k samostatnosti
Daniel Hevier jednoznačne podporuje myšlienku nechať deti robiť chyby. "Áno, treba ich nechať padať, popáliť sa, ublížiť si. Samozrejme, v medziach pozornosti. Nedržať ich za ručičku do tridsiatky," radí. Rodičia, ktorí sa snažia deťom všetko uľahčiť, neskôr plačú, že majú na krku deti, ktoré nechcú byť dospelé.
Nadrámcové vzdelávanie a podpora talentu
Vzdelávanie by sa podľa Heviera malo spojiť s individuálnymi záujmami dieťaťa. "Dieťa by si malo ísť za svojím a škola by mu v tom mala pomáhať," hovorí. Uznáva, že nie každý môže byť matematik, športovec či jazykovedec. Každé dieťa má predpoklady a škola by mu mala pomôcť tieto predpoklady nájsť a sformulovať.
Ak dieťa nemá záujem o knihy, Hevier ho do nich nenúti, ale podporí ho v tom, v čom sa chce nájsť. "Možno bude manuálne zručný, športovec alebo úspešný kuchár. Treba len počúvať, čo dieťa chce a pozorovať, v čom je dobré. Nezavadzať mu a nezabíjať to v ňom," zdôrazňuje.
Učenie sa počas celého života
Daniel Hevier je príkladom celoživotného vzdelávania. "Učím sa každým stretnutím s deťmi či s učiteľkou," hovorí. Po rokoch znovu začal hrať šach, rozvíja si logiku a číta knihy o fyzike, matematike a vesmíre. "To, čo som celý život ignoroval, teraz dobieham a veľmi ma to inšpiruje," dodáva.
Radostná škola: Viac než len budova
Projekt Radostná škola vznikol z celoživotného záujmu Daniela Heviera odovzdať svoje skúsenosti ostatným. "Radostná škola nie je budova ani ucelený systém, ale rozptýlená aktivita, ktorá vyplynula z celoživotného záujmu odovzdať svoje skúsenosti ostatným a zároveň sa tým neustále vzdelávam aj ja sám," vysvetľuje. Projekt sa zameriava na literatúru, slovenský jazyk, sloh a tvorivosť, pričom využíva aj inovatívne prístupy, ako je napríklad matematika Milana Hejného.
Hevier verí, že technológie nie sú nepriateľom, ale prostriedkom rozvoja. "Nemá význam ich deťom zakazovať či na ne nadávať. Skôr by sme mali hľadať spôsoby, ako ich ďalej využiť a používať tak, aby sme nedegenerovali, ale rozvíjali sa."
Význam písania a sebavyjadrenia
Schopnosť vyjadriť sa je podľa Heviera základná ľudská potreba. "Je jedno, či to vyjadríme športovým výkonom, alebo podnikaním. Žijeme totiž vo svete sebareprezentácie," hovorí. Písanie a práca s textom rozvíjajú nielen komunikačné schopnosti, ale aj vnútorné nastavenie a nervovú sústavu. "Vedieť sa vyjadriť je univerzálna potreba, nech máme akúkoľvek profesiu."
Talent a špecializácia
Daniel Hevier je presvedčený, že v detskom veku má každý človek predpoklady takmer na všetko. "Ale nedá sa robiť všetko. Človek by to fyzicky ani psychicky nezvládol byť aj športovec, aj matematik, aj umelec," upozorňuje. Postupne je potrebné redukovať svoje zameranie a prehlbovať vybrané činnosti. Človek si musí zvoliť špecializáciu.
Kľúčové predpoklady pre život
Okrem základných zručností ako čítanie, písanie a počítanie, Hevier zdôrazňuje zvedavosť ako základnú schopnosť. "Zvedavosť znamená, že som otvorený a chcem skúmať svet, mám schopnosť kritického myslenia. Viem rozlišovať medzi pravdou, polopravdou a lžou, ktorá sa ku mne dostáva v množstve informácií." Dôležité sú tiež sebaskúmanie, skúmanie sveta, sociálne väzby a túžba niečo po sebe zanechať. Tieto predpoklady pomáhajú vnímať zmeny a krízy ako príležitosti na osobný rast.
| Predpoklad | Význam |
|---|---|
| Zvedavosť | Otvorenosť k svetu, túžba po poznaní, kritické myslenie. |
| Sebaskúmanie a skúmanie sveta | Pochopenie vlastného miesta vo svete. |
| Sociálne väzby | Schopnosť komunikovať a budovať vzťahy. |
| Túžba zanechať odkaz | Naplnenie zmyslu života prostredníctvom tvorby alebo pomoci iným. |
