Ako naučiť dieťa brániť sa: Kompletný sprievodca pre rodičov

Asertivita je dôležitá zručnosť, ktorú by si mali osvojiť deti aj dospelí. Pomáha nám vyjadrovať svoje potreby a názory s úctou k sebe aj k druhým. V tomto článku sa pozrieme na to, čo je asertivita, prečo je dôležitá, ako ju učiť deti a ako sa sami môžeme stať asertívnejšími.

Čo je to asertivita?

Asertivita je schopnosť človeka primeraným spôsobom vyjadrovať svoje potreby, názory či pocity v komunikácii s ostatnými. Asertívny človek má v úcte seba, ale rovnako aj ostatných. Niektorí z nás majú túto schopnosť akoby vrodenú, no iní sa ju potrebujú počas života naučiť. Slovo asertivita pochádza z latinského „asercio“ a z anglického „to assert“, čo v preklade znamená „tvrdiť, požadovať“.

Základné prvky asertivity:

• Vyjadrovanie vlastných pocitov primeranou formou.
• Schopnosť požiadať o to, čo potrebujeme.
• Nemožnosť povedať áno, ak chceme povedať nie.
• Prijatie odmietnutia bez pocitu urážky.
• Vedieť vyjadriť kritiku aj pochvalu.

Prečo je asertivita dôležitá?

Asertívne jednanie si môžeme predstaviť ako opak arogantného jednania. Je to štýl prejavu a komunikácie človeka, ktorý vie podať veci tak, aby nikoho neurazil, či nezranil. Je si vedomý svojich pozitív, či pravdy, no nepotrebuje si to dokazovať výhrou nad ostatnými. Aj nepríjemné veci z jeho úst dokáže človek prijať ľahšie, keďže dokáže komunikovať tak, aby nikomu neublížil. Asertívny človek dokáže vyjadrovať svoj názor slobodne a zároveň akceptovať názory ostatných.

Benefity asertivity:

• Vzájomný rešpekt: Asertivita ukazuje, že rešpektujete samých seba, pretože sa nebojíte vyjadriť svoje názory a myšlienky, viete si ich obhájiť a stojíte si za nimi. Zároveň rešpektujete aj druhých tým, že si ich vypočujete a ukážete, že ich názor je pre vás dôležitý.
• Efektívna komunikácia: Asertívna komunikácia je priama a ohľaduplná. Povedať niekomu niečo priamo, bez zbytočného „obkecávania“ a s rešpektom, je jedna z najlepších ciest, aby vás dotyčný pochopil tak, ako ste chceli.
• Lepšie zvládanie konfliktov: Asertívni ľudia lepšie zvládajú konfliktné situácie, pretože sú dostatočne sebavedomí na to, aby prišli na to, prečo konflikt vznikol, a našli jeho najlepšie riešenie. Zároveň sa snažia jednať s oponentom s rešpektom a úctou.
• Menej stresu a nervozity: Vďaka dôvere v seba, svoje schopnosti a vedomosti, asertívni ľudia lepšie zvládajú neočakávané alebo menej príjemné situácie.
• Úspešné vedenie: Asertívni ľudia sú obľúbení v kolektívoch a sú skvelí vedúci/manažéri. Urobia všetko, čo je v ich silách, aby dosiahli vytýčený cieľ, ale nejdú do toho bezhlavo a nepremyslene. So svojimi podriadenými jednajú s rešpektom a vždy im povedia presne, čo od nich požadujú.
• Pozitívny vplyv na zdravie: Zlepšenie zvládania stresových situácií môže znížiť riziko výskytu niektorých ochorení, ako je srdcový infarkt, tráviace ťažkosti a syndróm vyhorenia.

Asertivita nie je len o tom, ako sa prejavujeme my, ale aj o tom, ako sa správame k druhým. Je to o rovnováhe medzi sebapresadzovaním a rešpektovaním druhých.

Ako sa učiť asertivite a ako ju učiť deti?

Asertivita je zručnosť, ktorú sa dá naučiť a rozvíjať. Dôležité je začať od seba a potom učiť asertivite aj deti.

Základné princípy asertívneho správania:

• Empatia: Ruka v ruke s asertívnou komunikáciou ide empatia.
• Schopnosť povedať „nie“: Asertívny človek dokáže povedať nie, no primeraným spôsobom, bez toho, že by niekoho urazil, či bol útočný.
• Kompromisy: Asertivita funguje na princípe kompromisov, najmä čo sa týka konfliktných, či vyhrotených situácií.
• Priamosť a pokoj: Asertívny človek sa prejavuje priamym a pokojným vystupovaním. Ľudí si týmto dokáže získať na svoju stranu. Z takéhoto človeka vyžaruje pokoj a sebadôvera.
• Rozvážnosť: Asertívny človek sa vyhýba unáhleným rozhodnutiam, či záverom.

Je dôležité naučiť sa rozlišovať medzi asertivitou, agresiou a pasivitou.

Asertivita vs. agresivita vs. pasivita:

• Asertivita: Vyjadrovanie vlastných potrieb a názorov s úctou k sebe aj k druhým.
• Agresivita: Snaha dosiahnuť svoj cieľ bez ohľadu na to, či tým ubližujeme druhým.
• Pasivita: Snaha vyhnúť sa konfliktu za každú cenu, často na úkor vlastných potrieb.
• Pasívna agresivita: Vyjadrovanie negatívnych pocitov nepriamo, napríklad sarkazmom alebo cynizmom.

Deti sa učia správanie od svojho okolia, preto je kľúčové byť im dobrým vzorom.

Ako učiť asertivite deti:

• Komunikujte s deťmi rešpektujúco a otvorene: Nechajte dieťa povedať svoj názor, pričom je vypočuté bez posudzovania, či zhadzovania. Budujte v ňom tak pocit, že na jeho názore a na ňom samotnom vám záleží.
• Hľadajte kompromisy a dohody: Dajte deťom možnosť voľby, teda prejavte im pocit dôležitosti, že o veciach môžu rozhodnúť, alebo nájsť svoje vlastné riešenie.
• Rozprávajte sa s deťmi o rôznych spôsoboch komunikácie: V prípade, že sa stretnete spolu s dieťaťom s človekom, ktorý komunikuje napr. agresívne, vieme sa o tomto spôsobe komunikácie s ním následne porozprávať - aby rozumelo dôsledkom takéhoto jednania pre človeka.
• Buďte pre deti vzorom: Dnes vieme základy asertívnej komunikácie učiť už tie najmenšie deti. A to spôsobom, ako s nimi komunikujeme my sami, teda najčastejšie rodičia, či starí rodičia. Až neskôr túto úlohu preberá škola. Základy vieme položiť rešpektujúcou a otvorenou komunikáciou.

Je dôležité naučiť deti, že agresivita nie je riešením, ale že existujú aj iné spôsoby, ako sa brániť.

Ako sa stať asertívnejším?

Asertivita je celoživotný proces učenia a zdokonaľovania. Aj keď sa môžeme cítiť neisto, existuje mnoho spôsobov, ako môžeme svoju asertivitu posilniť.

Tipy, ako sa stať asertívnejším:

• Vážte si samých seba: Pochopte samých seba a uverte vo svoje vlastné schopnosti a zručnosti. Zvýšte si svoje sebavedomie.
• Nebojte sa vysloviť svoje túžby a potreby: Stanovte si priority vo svojom živote a tých sa držte. Nebojte sa požiadať o pomoc.
• Kontrolovať môžete len seba, nie ostatných: Vyhnite sa pomstychtivému správaniu a riešte konflikty s chladnou hlavou.
• Myslite a vyjadzujte sa pozitívne: Aj keď musíte povedať niečo negatívne, skúste to povedať v pozitívnom duchu.
• Buďte otvorení kritike aj komplimentom: Naučte sa akceptovať nielen komplimenty, ale aj kritiku.
• Naučte sa povedať „nie“: Poznanie svojich limitov je dôležité.
• Naučte sa správne komunikovať: Používajte zámeno JA: „JA chcem, JA potrebujem, JA cítim…“
• Buďte empatickí: Skúste sa na daný problém/situáciu pozrieť z pohľadu druhého.
• Stupňujte: Ak pokojné vysvetľovanie nezaberá, prejdite na radikálnejšie spôsoby komunikácie.
• Nebojte sa požiadať o čas na premyslenie.
• Nechoďte okolo horkej kaše: Hovorte jasne.

Čo robiť, ak dieťa šikanuje alebo je šikanované?

Šikanovanie je závažný problém, ktorý si vyžaduje pozornosť a riešenie. Ak zistíte, že vaše dieťa šikanuje iné deti alebo je samo šikanované, je dôležité konať.

Kroky pri riešení šikanovania:

• Zistiť, čo sa deje: Porozprávajte sa s dieťaťom, s učiteľmi a s ostatnými rodičmi, aby ste získali jasný obraz o situácii.
• Zabezpečiť bezpečie dieťaťa: Ak je vaše dieťa šikanované, uistite ho, že nie je samo a že mu pomôžete. Ak vaše dieťa šikanuje, vysvetlite mu, že takéto správanie je neprijateľné a že bude mať následky.
• Spolupracovať so školou: Škola by mala mať zavedené postupy na riešenie šikanovania.

Je dôležité pochopiť, že agresivita je prirodzená emócia, ale jej neprimerané prejavy sú problémom.

Odkiaľ sa berie agresivita u detí?

Každý máme istú mieru agresie vrodenú, problémom sú však neadekvátne vzorce správania, ktoré sa deti učia od nás dospelých. Agresivita má veľmi negatívnu konotáciu, pripisujeme jej význam verbálneho či fyzického útoku s cieľom ublížiť človeku alebo samému sebe. Z toho dôvodu k nej pristupujeme s obavou, najmä pokiaľ sa týka detí. Chceme ju čo najrýchlejšie vymazať, utlmiť, reagujeme prehnane ak ju vidíme v akejkoľvek podobe u nášho vlastného dieťaťa. Agresivita je však prirodzená, problémom je, že ju nevyužívame v náš prospech.

Treba zmeniť pohľad na agresivitu

Agresivita nie je len negatívna emócia, ktorá nás núti konať v záchvate zlosti. Každý človek má určitú miery agresivity vrodenú. Pomáhala nám prežiť, vyburcovať energiu k loveniu a záchrane života, dávala nám odvahu skúšať a skúmať. Je to energia, ktorá odjakživa mobilizovala naše sily k dosiahnutiu určitého cieľa. Bez dávky agresivity by sme necítili motiváciu zmeniť situáciu, v ktorej sa náchádzame a nenašli by sme odvahu vyjsť z komfortnej zóny a čeliť neznámemu. Je prirodzená pre všetky živé tvory, teda aj pre nás ľudí. Namiesto jej tlmenia a snahy o kompletné vymiznutie z detského charakteru, by sme sa ju naopak mali naučiť nasmerovať k pozitívnejším cieľom. Naschvál vravím my, pretože kľúčom k porozumeniu detskej agresivity je porozumenie našim emóciám a spôsobu, ako ich spracovávame.

Ako reagujete vy?

Hoci sa s určitou mierou agresivity rodíme, spôsoby jej vyjadrenia sa učíme od blízkeho okolia, najmä od rodičov. Deti sa učia od okolia ako dosiahnuť svoje ciele a potreby. Ak rodič používa verbálnu či fyzickú agresiu s cieľom presadiť si svoje (donútiť dieťa poslúchať), dieťa sa učí použiť rovnaký spôsob správania. Pozoruje, ako sa rodičia správajú a zvládajú náročné i bežné situácie dňa, prostredníctvom čoho sa učí žiť vo svete a spoločnosti. Svet je pre neho neznáma, preto sa učí doň zapadnúť nápodobou tých, ktorí sú mu najbližší. Pozrime sa preto na chvíľočku na svoje správanie. Zúrivo trúbime v aute v premávke na toho človeka vedľa, ktorý vyzerá, že sa učil riadiť v kuchyni. Napíšeme na sociálnej sieti komentár plný hnevu, ak sa nám nepáči čo daný človek zdieľal. Reagujeme agresívnym a verbálnym osočovaním, ak má niekto rozdielny názor než my. Skúste sa jeden deň pozorovať a zapisujte si, koľkokrát ste takto „stratili nervy”, prestali sa ovládať a nechal hnev vybuchnúť.

Nie je dôležité, čo dieťaťu hovoríme, ale ako sa správame

A teraz sa pozrite na situácie, ktoré ste si zapísali a odpovedzte si na otázku, kde sa hnev vzal, prečo ste ho cítili? Psychiatrička Neha Salankar vysvetľuje, že je to spôsob, akým dávame najavo hnev a nesúhlas v súvislosti s istou osobou, či frustráciu, ak nie sú naše potreby a priania splnené. Pravdou je, že vyjadriť hnev konštruktívnym a adekvátnym spôsobom vie len pramálo z nás. Hádame sa, osočujeme, ubližujeme slovami a často i fyzickým trestom.

I keď dieťaťu vysvetľujeme, aké správanie je prípustné, slová sa minú účinku, ak ho nevidí u nás. Uveďme si príklad: vidíte dieťa na ihrisku, ako sa hrá na preliezkach. Je na rade, ale predbehne ho dalšie dieťa. Vaše dieťa preto začne kričať a sotí ho. Vy pribehnete, schmatnete svoje dieťa za ruku, silou ho odtiahnete preč, a kričiac, že sa ostatní nebijú, mu dáte na zadok. Uvedomujete si tú absurditu? Príkazy, tresty ani zákazy preto nie sú riešením detskej agresivity. Dieťa vníma, že máte nad ním moc, preto jediné, čo si z tohto „výchovného” momentu vezme je, že ciele sa dosahujú silou a agresiou, najmä v prípade slabších.

Príčiny detskej agresivity

Psychiater Raul Silva upozorňuje, že príčinou agresie vo väčšine prípadov spoločenské stresory, ktoré vyvolávajú prirodzené pocity ako frustráciu či hnev. Ak však agresia aj po opatreniach a zmene návykov rodiča u dieťaťa pretrváva, je namieste vyhľadať odbornú pomoc; odborník musí dieťa vyšetriť a vylúčiť poruchy nálady, traumy, psychotické choroby ako schizofrénia, či zranenia frontálneho mozgového laloku alebo autizmus a ADHD.

Psychiatrička Neha Salankar sa zhoduje so Silvom a dodáva, že agresiu pozoruje u detí s narušenou rodinnou dynamikou, ktorých rodičia majú sami problém zvládať frustráciu a hnev. V domácnostiach agresívnych detí sú prítomné hádky, verbálna agresia (nadávky, častovanie partnera nepeknými prirovnaniami a pod.), čo odpozorujú a osvoja si ako spôsob riešenia situácie. Nenaučili sa, ako inak reagovať, preto modelujú správanie rodičov.

Okrem modelovania spôsobov agresívnej domácnosti si osvojujú aj nesprávny spôsob socializácie - takéto dieťa nevie, ako inak sa má skamarátiť než prostredníctvom agresívneho správania ( sotí, rozhádže hračky kamarátovi na piesku a pod.), pretože rodič vo vzťahu k nemu modeloval podobný spôsob nadväzovania puta.

Dieťa medzi agresívnymi rodičmi prichádza o bezpečie a istotu, čo je obrovský stresor, ktorý narušuje jeho emocionálny vývoj. Ak je tento vývoj narušený, dieťa ovládajú emócie, nevie ich spracovať, narábať s nimi, ani ich používať pozitívnym spôsobom, ktorý by umožňoval využiť ich v jeho prospech. Pokiaľ teda máte problém s agresívnym dieťaťom, ako prvé sa musíte pozrieť na svoje reakcie. Viete sa ovládať, alebo v akejkoľvek situácii, ktorá nejde podľa vašich predstáv, vybuchnete a emócie vás „prevalcujú”? Techniky na zvládanie agresie dieťaťa, ktoré si tu spomenieme, teda aplikujte aj na seba. V prvom rade si však uvedomte 3 základné veci:

• Za agresívnym správaním stojí potlačený pocit hnevu, frustrácie či smútku z činov istej osoby alebo faktu, že situácia sa nevyvíja podľa našich predstáv. U detí je to rovnaké. Namiesto tlmenia ich pocitov, trestania a vyvolávania hanby ich učme, aby vyjadrili slovne čo cítia, pomenovali to a pochopili, čo sa v nich práve deje.
• Agresivita nie je náš nepriateľ. Naučme sa na ňu dívať ako na spojenca, ktorému ak držíme opraty, dokáže nám v živote veľmi pomáhať. Súvisí so súťaživosťou detí, motivuje dosahovať ciele a tiež nahlas sa ozvať, ak sú v situácií, ktorá im ubližuje. Je to sila, ktorá dáva deťom odvahu nenechať si od druhých skákať po hlave a dovoľovať si voči sebe správanie ktoré im nie je príjemné.
• Úlohou rodiča je naučiť dieťa, aby agresiu presmerovalo k pozitívnejším veciam, teda dosiahnutiu cieľov, záľubám, športu, umeleckej činnosti či asertivite.

Techniky na zvládanie agresie dieťaťa, ktoré si tu spomenieme, teda aplikujte aj na seba.

Malé deti vyjadrujú agresiu bitím rodiča, revom či hryzením. V každom prípade by ste mali zareagovať odmietavo. Nebiť dieťa, ale naopak ustúpiť či odísť, čím mu jasne dáte najavo, že toto správanie ho k žiadanému výsledku neprivedie. Buďte konzistentní - ak na to isté raz zareagujete smiechom, potom krikom a potom pľacnutím po zadku, dieťa bude zmätené, pretože nedávate jasnú správu o tom, že chovanie je neadekvátne.

Zistite, čo agresívne správanie dieťaťa spôsobuje

Čo sa stane predtým, než má dieťa svoju agresívnu epizódu? Čo tomu predchádza? Je to nekomfort z hladu, frustrácia, že ste boli v obchode a zasa mu nekúpili sladkosť? Vnímajte situáciu, pokojne si veďte aj denník a zistite, čo všetko s agresívnym správaním súvisí. Následne tomu môžete predísť. Pripravte dieťa na to, že idete do obchodu, ukážte mu zoznam vecí, ktoré potrebujete kúpiť a vysvetlite, že nič iné nekúpite. Noste so sebou ovocie či inú maškrtu, aby nebolo dieťa z hladu vykoľajené.

Všímajte si, ak dieťa zvládne situáciu adekvátne

Karen DeBord, špecialistka na detský vývoj hovorí, že najlepšie je dať dieťaťu pozornosť, ak sa správa vhodne, čo my rodičia obvykle ignorujeme. Navrhuje, aby sme ocenili správanie dieťaťa slovami ako: „Bolo zrejmé, že si bol nahnevaný, a aj napriek tomu si svoj hnev skvelo dokázal kontrolovať.”

Vytvorte kútik, v ktorom si dieťa pôjde od hnevu odpočinúť

Predtým, než zareaguje, miesto toho aby vybuchlo, nech ide na miesto, kde môže robiť aktivity, ktoré ho upokojujú. Vytvorte miesto, kde bude deka, jeho obľúbená hračka, papiere a ceruzky, knihy a pod. Dieťa sa týmto naučí upokojiť samo seba prostredníctvom aktivít a záľub.

Rekapitulujte správanie/situáciu pred spaním

Veľmi účinná technika je pozhovárať sa s dieťaťom (bez súdenia, vyvolávania pocitu viny), aby reflektovalo situáciu, v ktorej sa nezachovalo práve najlepšie. Pýtajte sa - Ako by sa to dalo zvládnuť lepšie? Čo sme dnes mohli urobiť inak/lepšie? Dieťa to naučí premýšľať nad svojim správaním, zlepšovať sa a priznať si svoje chyby bez pocitu viny a zbytočného kritického hlasu.

Prehrávajte a napravujte problematické situácie s pomocou bábik

Táto technika je skvelá, pretože učí deti hneď dve veci. Tou prvou je pozrieť sa z nadhľadu na svoje správanie a zhodnotiť ho. Tá druhá je aktívne napravovať svoje správanie tak, aby prospelo im aj okoliu. Skvelý spôsob, ako sa deti samé môžu zamýšľať nad tým, ako ich správanie ovplyvňuje okolie a skúmať, ktoré je naopak prijateľné. Ako to funguje? Jednoducho prehrávate pomocou bábik (autíčok, čohokoľvek) reálnu situáciu (napríklad ak mu niekto vytrhne hračku na pieskovisku) a učíte sa reagovať vhodne.

Dýchame zhlboka

Dych je veľmi nedocenená technika, ktorá ale dokáže zázraky. Dych je všetko, čo dokazuje hromada štúdií, pracuje s ňou napríklad jóga. Učte preto deti predtým, než zareagujú, hlboko dýchať. Nech si predstavia narodeninovú tortu so sviečkami, ktoré majú pomaličky sfúknuť, alebo horúce kakao, ktoré musia pofúkať, aby vychladlo. U starších detí sa odporúča technika 1-3-10. 1=zastavia sa, 3=hlboké nádychy a výdychy, 10= narátajú do desať.

Čítajte knihy a príbehy, ktoré hovoria o dôležitosti pocitov, a o tom, ako sa v bežných situáciách vhodne správať. Knihy sú studnicou múdrosti, prizvite si ich na pomoc.

Používajte imagináciu

V situácii, ktorá nám spôsobuje stres, si predstavíme miesto alebo scénu, ktorá nám pomôže zrelaxovať sa. Môže to byť pláž, šum mora, náš kútik doma, kde máme deku, kreslo a knihu. U dieťaťa to môže byť izbička, gauč, kde vám sedí v náručí, alebo trampolína. Podstata je použiť silu príjemnej predstavy, ktorú si prenesieme do prítomnosti, aby nám pomohla zvládnuť náročnosť situácie.

Skúste poprosiť deti, nech agresiu nakreslia

Rozprávajte sa o nej, pomenujte ju. Týmto činom sa deti prestanú emócie báť, a budú od nej odosobnené - to znamená, že ak pochybia a zachovajú sa agresívne, nebudú sa cítiť nehodnotné, menejcenné, nebudú bojovať s hanbou a sebakritiou, ale naopak pozrú sa na agresiu z nadhľadu, čo im pomôže efektívnejšie nájsť lepší spôsob správania.

Všímajte si, že ak prežívate hnev či frustráciu, zatínate svaly, čelusť, päste

Stres, hnev a obdobné pocity sa nám ukladajú vo svaloch, najmä tie nespracované a nevyjadrené. Učte seba aj deti zatínať a povoliť päste, čelusť prípadne akékoľvek iné svaly. Týmto aktívne vnímate, čo vo vašom tele hnev spôsobuje, a aj ho aktívne z neho dostávate. Táto technika patrí medzi základné relaxačné techniky. Pridajte pravidelné dýchanie.

Agresia je prirodzená, pomáhala nám prežiť, loviť, chrániť svoju rodinu a komunitu. Pomáha nám byť asertívnymi, nenechať si skákať po hlave, vychádzať z komfortnej zóny, dosahovať ciele a skúšať nové veci. Prestaňme jej preto dávať len negatívne prívlastky - ak sa ju naučíme držať na oprátkach, staneme sa jej pánom a bude nám slúžiť. Ak pochopíme, čo za ňou stojí a čo vyjadruje, dokážeme sa zastaviť a vedome správanie zmeniť.

Niekedy nastávajú situácie, že vaše dieťa je pokojné, pekne sa hrá, ale zrazu sa okolo neho vyskytnú iné deti, ktoré sa prejavujú agresívne. Ako sa zachovať v tejto situácii? Agresivita (útočnosť, výbojnosť, dobyvačnosť) je energia vytvárajúca určitú dispozíciu reagovať, resp. správať sa agresívne. Je úmyselná a pomáha dosiahnuť určený cieľ. Agresivita je súčasťou nášho života. Môže mať charakter pozitívneho ale i nežiaduceho negatívneho správania. Obe tieto formy prejavu pozorujeme rovnako v detstve ako i v dospelosti. Ak agresivita má charakter útočného správania sa voči niečomu alebo niekomu s cieľom deštrukcie alebo ublíženia, ide o nežiaduce správanie. Čím viac sa dieťa s agresivitou stretáva, tým skôr sa môže stať súčasťou aj jeho vlastného života. Rodina aj v tomto smere má však obrovskú šancu deti usmerňovať a aj chrániť pred spomínaným javom. Niekedy nastanú situácie, keď nemusíte riešiť agresivitu vášho dieťaťa, ale detí, ktoré sa v jeho blízkosti vyskytnú.

Ako reagovať, keď iné dieťa prejavuje agresivitu voči vášmu dieťaťu:

1. Uistite vaše dieťa, že ho ochránite: Otočte sa ku svojmu dieťaťu a povedzte niečo v tomto zmysle: „Fíha, tento chlapček pôsobí veľmi nahnevane. Neboj sa, ja sa postarám o to, aby sa na pieskovisku nikomu nič nestalo.“ Nevadí, keď vaše vety bude počuť nielen vaše, ale aj to druhé dieťa.
2. Uznajte to, čo bolo povedané, pokým je to aspoň trochu bezpečné: Samozrejme, táto stratégia sa nedá použiť vtedy, ak je niekto mimoriadne zúrivý. Ale väčšinou je to tak, že deti, ktoré sa prejavujú podráždene, potrebujú si len potvrdiť svoju pozíciu. Keď dáte dieťaťu najavo, že rozumiete jeho obavám, začne sa cítiť menej ohrozene, a preto začína menej ohrozovať aj ostatné deti. Pretože sa pravdepodobne rozprávate s dieťaťom, ktoré má nejaký dôvod cítiť sa nešťastné, vždy je dobré uznať jeho uhol pohľadu. „ Asi je pre teba ťažké deliť sa s inými o toto pieskovisko, však?“
3. Ak je to nutné, predveďte aj svoju fyzickú silu: Ak iné dieťa povie vášmu dieťaťu napríklad, že pieskovisko je len jeho a že sa tam nesmie hrať alebo sa mu snaží fyzicky ublížiť, je potrebné, aby ste aj vy predviedli silu, pomocou ktorej môžete ochrániť svoje dieťa tým, že vstúpite medzi nich dvoch. Môžete opäť povedať: „Viem, že je ťažké deliť sa, ale toto pieskovisko je skutočne pre každého!“
4. Motivujte svoje dieťa k tomu, aby sa dokázalo aj samo brániť: Ak sa stane, že vaše dieťa sa ocitne v situácii, že iné dieťa ho chce biť alebo mu vezme hračku, môžete svojmu dieťaťu dať povolenie, že sa môže samo seba zastať. Môžete jemne povedať: „Súhlasíš s tým?“ Môžeš povedať: „Nestrkaj do mňa! Ja sa hrám s touto hračkou.“
5. Obráťte sa na dospelého, ktorý má na starosti iné dieťa: Samozrejme, nechcete sa dostať do konfliktu s druhým dospelým na pieskovisku. Usmejte sa a priamo povedzte dotyčnému dospelému napríklad toto: „Zdá sa, že vaše dievčatko má pieskoviská veľmi rado a asi bude potrebovať svoje vlastné. My sme sem prišli skôr a teraz sa tu hrajú naše deti.“
6. Pomôžte svojmu dieťaťu spracovať emócie: Pre dieťa je dosť nepríjemné, keď cíti, že je predmetom cudzej agresie. Keď dieťa z pieskoviska odíde, povedzte: „To bolo trochu ťažké. To dievčatko asi malo ťažký deň. Čo myslíš?“ Ak dieťa je naozaj veľmi rozrušené, môžete si zahrať malú scénku, aby si skúsilo povedať: „Prepáč! Ja som sa hral v tom pieskovisku. Keď budete dieťaťu pravidelne ukazovať formu slušného správania, ľahšie si na ňu privykne a bude ju brať ako prirodzenú.

Je dôležité rozlišovať medzi podpichovaním a šikanovaním.

Podpichovanie vs. šikanovanie

Kto z nás by to nepoznal - sem-tam nejaké posmešky, občas bitky. Možno si poviete: veď aj to patrí k detstvu a dospievaniu. Asi áno, no hneď za tým musí nasledovať veľké ALE. Podpichovanie (doťahovanie sa) je prejavom priateľských alebo kamarátskych vzťahov, ktoré sú rovnocenné. Môže ísť o žartovanie alebo hnevanie druhého, avšak cieľom nie je druhému ublížiť, skôr preukázať náklonnosť, uvoľniť atmosféru, zoceliť druhého. Ten, ktorý je podpichovaný, má rovnocenné postavenie, môže podpichovanie vrátiť alebo povedať, že mu je to nepríjemné a tým celá aktivita končí. Pocity, ktoré podpichovanie vyvoláva sú zväčša radosť, vzrušenie z hry a doťahovania sa, občas mrzutosť, nie však bezmocnosť. Naproti tomu, šikanovanie predstavuje násilné a závislé vzťahy, kedy jeden alebo viac detí úmyselne a opakovane ubližuje druhým - znamená to, že dieťaťu niekto, komu sa nemôže brániť, robí to, čo je mu nepríjemné, čo ho ponižuje alebo bolí. Cieľom takéhoto konania je ublížiť, zraniť, ponížiť. Šikanované dieťa sa nevie, nemôže alebo nechce brániť. Motívom môže byť dokazovanie si svojej sily, zaháňanie nudy, zvedavosť, ale aj žiarlivosť či predchádzanie vlastnému týraniu. Hoci obeť dáva najavo, že je jej to nepríjemné, agresori vo svojom správaní pokračujú. Dieťa je tak zosmiešnené a ponížené, pociťuje strach, hanbu, bolesť, bezmocnosť.

Šikanovanie môže mať rôzne prejavy. V zásade rozoznávame dve podoby šikanovania - psychické a fyzické. Patrí sem napr. posmech, pokorujúca prezývka, nadávky, hrubé žarty, kritika dieťaťa (nepriateľská až násilnícka), príkazy od iných detí (panovačným, nepriateľským tónom), štuchanie, kopanie, rany (nemusia byť silné, ale obeť ich nevracia).

Čo robiť, ak máte podozrenie, že vaše dieťa je šikanované

Ak máte podozrenie alebo ste sa dozvedeli, že vaše dieťa niekto šikanuje, je potrebné začať situáciu aktívne riešiť. Uvedomte si, že to čo sa deje nie je vaša vina a nie je to ani vina dieťaťa. Šikanovaným sa môže v živote stať každý z nás. Keď rodič zistí, že jeho dieťaťu je alebo bolo ubližované, spravidla to so sebou prináša množstvo nepríjemných emócií a pocitov. Najčastejšie sú to hnev, strach, ľútosť, pocity krivdy, bezmocnosti a výnimkou nie je ani to, že sa cítime dotknuto či ponížene.

Pre dobro vášho dieťaťa a vyriešenie situácie ich ale musíte odsunúť a začať problém riešiť aktívne a s chladnou hlavou, aj keď je to možno ťažké. Ak sa vám dieťa zdôverilo s tak náročnou vecou ako je šikana, potrebuje vašu pomoc a pocit bezpečia. Pocit bezpečia rozrušený, kričiaci či plačlivý rodič dieťaťu nevie poskytnúť. Preto najlepšie čo môžete urobiť je to, že sa upokojíte. Teraz tu buďte len pre vaše dieťa.

Niekedy je pre dieťa náročné hovoriť o tom čo sa mu stalo priamo. Často sa deti viac otvoria pri spoločnej aktivite - pri varení, počas jazdy autom a pod. Doprajte dieťaťu dostatok času a priestoru na to, aby vám o problémoch porozprávalo. Keď si vás dieťa vás vybralo za osobu, ktorej sa chce zveriť, rešpektujte to. Nevolajte hneď k rozhovoru partnera či súrodencov dieťaťa.

Ak niečomu nerozumiete, dopýtajte sa. Dieťaťu však neskáčte do reči a nerobte unáhlené závery. V prvej fáze je lepšie viac počúvať ako hovoriť. Otázky na dieťa voľte citlivo a pokiaľ možno všeobecnejšie. Napríklad:

• Stalo sa ešte niečo iné, o čom by si mi mal/a povedať?
• Je ešte niečo, čo by som o tom mal/a vedieť?
• Čo sa dialo potom?
• Kto iný tam ešte bol?
• Hovoril si o tom ešte s niekým okrem mňa?
• Ako by si chcel/a, aby sme situáciu riešili?
• Čo navrhuješ?
• ... a podobne.

Veľa detí má strach z toho, že sa pre neho situácia a intenzita šikanovania po tom, ako ju začnú riešiť rodičia alebo škola zhorší. Dieťa upokojte a vysvetlite mu, že sa mu pokúsite pomôcť.

Nikoho neobviňujte. Nie je to chyba ani dieťaťa, ani školy (krúžku) ani vás. Žiaľ, aj takéto situácie sa stávajú. Neodsudzujte a neznevažujte deti (aktérov šikanovania), ale odsúďte samotnú šikanu. Určite vášmu dieťaťu nehovorte, že to malo riešiť skôr, inak alebo že sa malo brániť a pod. Na terajšej situácii to už nič nezmení a dieťaťu tak len znižujete sebavedomie.

Pochváľte dieťa za to, že našlo odvahu sa vám zdôveriť a riešiť problém. Určite ho to stálo veľa stresu a námahy.

Zaznačte si Informácie, ktoré vám dieťa poskytlo. Ak o šikane existujú nejaké dôkazy (zranenia, zničené veci, správy v telefóne a pod.) odložte si ich, možno ich budete neskôr potrebovať. Ak sa šikanovanie týka školy či spolužiakov dieťaťa, oslovte triednu učiteľku. To aj v prípade, pokiaľ sa šikanovanie nedeje priamo na jej hodinách. Triedny učiteľ by mal deti poznať najlepšie a nie je vhodné ho obchádzať a ísť napríklad priamo za riaditeľom, iným vyučujúcim a pod. S triednym učiteľom si dohodnite stretnutie alebo mu zavolajte. Nie je vhodné ho „prekvapiť“ cez prestávku a postaviť ho tak pred hotovú vec. V komunikácii so školou či s učiteľom trvajte na riešení situácie, ale zostaňte pokojný, slušný a vecný. Nie je vhodné zvyšovať hlas či obviňovať učiteľa za vzniknutú situáciu. Pokiaľ o šikane existujú nejaké dôkazy predložte ich učiteľovi.

Učiteľ by mal celú situáciu medzi deťmi preveriť a začať ju riešiť. Určite bude potrebovať pár dní na to, aby si s deťmi pohovoril alebo aby porovnal svoju skúsenosť s ostatnými vyučujúcimi. Zistite, aký postup navrhuje.

Preverte aké postupy riešení problémov so šikanovaním má škola - pridŕža sa smernice MŠ? Má vypracované vlastné postupy pre riešenie podobných problémov? Má škola zavedený preventívny program? Osloviť môžete aj školského psychológa. Ten môže pomôcť tak vášmu dieťaťu ako aj celému kolektívu triedy v riešení vzniknutej situácie. Ak ani po čase nevidíte zmenu, dohodnite si ďalšie stretnutie s vyučujúcim či s vedením školy a hľadajte spoločne riešenia. Pokiaľ pri šikanovaní došlo k zraneniu dieťaťa, materiálnej škode, zneužitiu osobných či dôverných informácií a pod. Ak bolo vaše dieťa šikanované je vhodné poradiť sa s detským alebo školským psychológom. Nemusí ísť hneď o terapiu, ale pomôžu vám napríklad v tom, ako s dieťaťom komunikovať či ako mu pomôcť spravovať negatívne zážitky a pocity. Následky šikany sa niekedy prejavia až neskôr a obete šikany si ich často so sebou berú aj do dospelosti. V prípade, že neviete na koho sa obrátiť môžete kontaktovať linky v časti POMOC.

Vhodné je pre dieťa vytvoriť správne rodinné zázemie s jasnými pravidlami, ktoré dieťaťu poskytne pocit bezpečia. Trávte s dieťaťom dostatok času aktívne. Vyberajte nové činnosti, ktoré môžu byť pre dieťa prospešné a môže v nich zažiť úspech.

Ak vaše dieťa šikanuje

Pokiaľ ste zistili, že vaše dieťa niekoho šikanuje alebo šikanovalo je potrebné sa k situácii postaviť zodpovedne. Porozprávajte sa s dieťaťom, vypočujte si jeho názor na situáciu. Dohovorte dieťaťu a snažte sa, aby so šikanovaním ihneď prestalo. Buďte svojmu dieťaťu pozitívnym vzorom - bitky, krik, výčitky či zastrašovanie nie sú správna cesta, aj keď urobilo niečo zlé či nesprávne. Zvoľte primeraný trest a pokúste sa ospravedlniť šikanovanému dieťaťu či jeho rodičom. Vysvetlite dieťaťu čo je to šikanovanie a objasnite mu, že pokiaľ niekomu ubližuje nie je to hra či zábava. Šikanovanie ako činnosť odsúďte a vyjadrite k nej negatívny postoj a nulovú toleranciu. Vysvetlite dieťaťu aké sú jej riziká - pre toho kto je šikanovaný a zároveň aj pre toho, kto šikanuje. Učte dieťa pracovať so svojimi emóciami.

tags: #ako #naucit #dieta #branit #sa