Deti sa rodia s vedomím, že sú súčasťou matky. Až neskôr začínajú chápať, že to tak nie je a s tým prichádza i tzv. Je to normálna emocionálna fáza vývoja, ktorá začína vtedy, keď deti začínajú chápať, že ľudia a veci existujú aj keď ich nevidia. Je to úzkostná porucha vznikajúca najčastejšie u dojčiat medzi 6. - 12. mesiacom života, no môže sa objaviť skôr, ale aj neskôr v batolivom období, napríklad okolo 18. mesiaca. Dochádza pri nej k nadmernému a neprimeranému prežívaniu strachu a úzkosti.
Dieťa odmieta iné osoby ako mamu, prípadne oboch rodičov či inú blízku osobu, ktorá sa o neho stará. Má strach túto blízku osobu opustiť, bojí sa, že ju nikdy neuvidí, že sa už nevráti, keď odíde preč. Dieťa nie je rozmaznané aj keď vám to mnohí budú možno hovoriť, vo výchove nerobíte žiadne chybu. Ide o normálny vývinový proces, počas ktorého si dieťa vytvára citové väzby a putá k najbližším a dochádza k formovaniu jeho osobnosti. Ak by k tomu nedošlo, možno to chápať aj ako problém, pretože dieťa si nevytvorí silné citové putá a vzťah k matke, rodičom či iným blízkym ľuďom.
Toto obdobie v živote dieťaťa trvá rôzne dlho. Mnoho ľudí sa ešte stále pozastavuje nad tým, keď dieťa veľmi túži byť s maminkou, protestuje, keď ide preč, odmieta inú osobu a niekedy aj v noci kontroluje, či je maminka nablízku. Mnohí dokážu takýto vzťah medzi matkou a dieťaťom aj netaktne kritizovať a mnoho rodičov má potom pocit, že asi robia niečo zle a že by mali naozaj dieťa učiť väčšej samostatnosti. Našťastie dnes už existuje dostatok dôkazov o tom, že separačná úzkosť a strach z cudzích ľudí sú u detí zdravou vývojovou fázou. Silné puto k matke a závislosť na nej v priebehu detstva je pre budúci vývoj a vzájomný vzťah dobré znamenie.
V našej kultúre sa od rodičov očakáva, že budú vo svojich deťoch od útleho detstva rozvíjať samostatnosť a mnohí rodičia sa tým aj pýšia. Kvôli emočnému zdraviu je však potrebná aj určitá dávka závislosti v určitých obdobiach života dieťaťa. Málokto však povie, že maminka má nádherný vzťah s dieťaťom.
Separačná úzkosť sa objavuje vtedy, keď dieťa začne liezť po štyroch. Návrat o niekoľko rokov dozadu k našim dávnym predkom, keď sme boli ohrozovaní mnohými predátormi, nám pomôže pochopiť separačnú úzkosť lepšie. Dnes už naše deti nemá veľkú šancu napadnúť nejaký dravec alebo šelma, ale detský mozog je stále naprogramovaný na životný štýl lovcov a zberačov plodov. A práve preto aj krátke oddelenie od matky môže byť pre dieťa signálom nebezpečenstva a vyvolať takú istú stresovú reakciu ako u pravekého bábätka.
Matky rozumejú deťom aj bez slov
Deti sa cítia dobre pri mame aj preto, lebo tá im rozumie aj bez slov. Predstavte si, že neviete rozprávať, vydávate rôzne zvuky a rôzne druhy plaču, ale máte rôzne potreby. Tomuto všetkému rozumie len mama. Ona najlepšie rozpozná aj tie najjemnejšie signály. Presne vie, kedy je dieťatko hladné, unavené, rozrušené, mokré. A teraz si predstavte, že zrazu ho začne strážiť osoba, ktorá nerozumie jeho potrebám a robí úplne niečo iné, ako dieťa predpokladalo.
A čo keď sa maminka nevráti?
Približne do 18. mesiaca deti nechápu, že sa ich rodičia vrátia. Keď maminka zmizne zo zorného poľa dieťaťa, jednoducho prestáva existovať. A to je pre dieťa stresujúce.
Ako deťom pomôcť?
Existujú osvedčené metódy, ako pomôcť deťom zvládnuť separačnú úzkosť:
- Minimalizujte separáciu na čo najnižšiu možnú mieru a ak si to môžete dovoliť, vždy, keď cítite, že má dieťa obavy, zoberte ho so sebou.
- Ak nemáte možnosť byť s dieťatkom čo najviac, nechávajte ho čo najčastejšie s ľuďmi, ktorých pozná, teda s otcom, starými rodičmi alebo blízkymi kamarátkami.
- Keď nemáte možnosť nechávať dieťa s blízkymi ľuďmi a musíte sa spoľahnúť na opatrovateľku, zoznámte ich. Dajte si tú námahu a dajte mu šancu spoznať sa s novou osobou v jeho živote za vašej prítomnosti.
- Vytvorte si rituál, počas ktorého sa s dieťatkom milo, láskyplne, ale dôrazne rozlúčite. Ostaňte pokojní a ukazujte mu svoju istotu. Uistite ho, že sa vrátite.
- Dieťa sa s vašou neprítomnosťou ľahšie vyrovná, keď mu umožníte čo najviac samostatne spoznávať svet. Nechajte ho odplaziť sa do inej miestnosti, zatiaľ čo vy budete čakať v tej, odkiaľ sa na prieskum vybralo. Samozrejme, musíte si byť istá tým, že v druhej miestnosti je v bezpečí aj bez krátkeho dozoru.
- Vždy sa rozlúčte. Pobozkajte a objimte dieťa, povedzte, kde idete a kedy sa vrátite. Neriešte to, že ešte vám nerozumie. Lúčenie však nepredlžujte. Ak to urobíte bez veľkých emócií, ukážete mu, že odchod nie je žiadny veľký problém a zase sa skoro vrátite. Odolajte nutkaniu odísť preč bez rozlúčky.
- Odchod od dieťatka je pre vás rovnako ťažký, no nikdy mu neukazujte, že ste smutná. Pred odchodom buďte optimistická, veselo sa rozprávajte s tým, s kým zostáva. Ak sa dieťatko rozplače, nezačnite ho ľutovať. Obvykle krátko po odchode mamy na smútok zabudne. Nevracajte sa, aby ste skontrolovali, či ešte plače alebo sa upokojilo. Tým ho iba rozrušíte.
- Ak sa to dá, neumiestňujte dieťa do starostlivosti jaslí alebo opatrovateľky medzi 8. - 12. mesiacom, kedy sa zvykne separačná úzkosť objavovať.
- Na prípadný plač je dobré reagovať objatím a slovami, že sa máte radi, určite sa vrátite.
Existujú deti, u ktorých je separačná úzkosť veľmi silná. Môžete využiť aj hru. Obľúbenou hrou je hra KUK, pri ktorej maminka zmizne a potom sa vráti. Opakované odchody a návraty v tejto hre môžu dieťaťu pomôcť dostať svoju úzkosť pod kontrolu.
Agresívne správanie ako dôsledok úzkosti
Správanie dieťaťa sa stabilizuje, keď sa mu agresívne správanie začne prakticky vyplácať a týmto správaním dosiahne svoj cieľ. Príklad: Malý Patrik sa dožaduje čokolády. Na odpoveď matky, že už kúsok mal a o chvíľu bude obed, tak nič nedostane, dostane chlapec záchvat hnevu. Matka ustúpi, podá mu čokoládu a tým ho v jeho správaní nechtiac podporí. Patrik si to zapamätá a pri najbližšej príležitosti to opäť využije. Agresívnym správaním unikajú deti aj pred povinnosťami a reakciami svojho okolia. Dieťa zistí, že svojím správaním môže veľa dosiahnuť.
Keď sa u dieťaťa začne prejavovať agresivita, pýtajú sa rodičia na príčinu. Svoju rolu hrajú tak genetické faktory, ako aj tie získané.
Najčastejšie dôvody pre agresívne správanie detí:
- Frustrácia (samotné dieťa sa cíti napríklad pod tlakom).
- Neprimerané správanie pri riešení problémov (dieťa nepozná inú cestu, ako riešiť konflikt).
- Účelový prostriedok (zastrašiť okolie a dosiahnuť svoje).
Záchvaty hnevu nie sú v rodinách nič nezvyčajné, dokonca patria k detskému vývoju ako potreba nebezpečenstva, a napriek tomu sa toto agresívne správanie pokladá za nežiaduce. Pritom detská agresivita je emócia, ktorá je prínosná pre obe strany. Pre rodičov uvedomenie si, že niečo nie je v poriadku, pre dieťa zážitok svojich vlastných pocitov a prehĺbenie sebapoznania.
Výchovné tipy pri agresívnom správaní dieťaťa
Veľký vplyv na správanie detí má okolie. Deti preberajú vzorce správania od svojich rodičov a agresívne správanie nie je výnimkou. Prevenciou je prevziať kontrolu nad svojím hnevom.
Na jednej strane nie je v žiadnom prípade dobré v dieťati potláčať hnev a agresiu, na druhej strane je nevyhnutné dieťa učiť, ako s týmito emóciami pracovať, ako ich brzdiť. Predovšetkým predškolák by mal mať už tieto kroky osvojené.
Niekoľko výchovných tipov pri agresívnom správaní dieťaťa:
- Pomôžte svojmu dieťaťu dosiahnuť jeho cieľ bez agresívneho správania. Musí sa najskôr naučiť vyjadriť svoje želania slovami. Podporte ho tým, že ho naučíte správne slovné obraty.
- Buďte správnym príkladom. Nebuďte sami agresívni! Rodičia sú najdôležitejší vzor pre svoje dieťa. Dieťa sa veľa naučí z toho, keď môže pozorovať, ako riešite konflikty adekvátnym spôsobom.
- Chváľte svoje dieťa, keď sa zachová správne. Tým podporíte jeho správne konanie a dieťa dostane vašu pozornosť v správnom čase, keď sa správne zachová.
- Reagujte okamžite, ak ubližuje druhému. Tým mu dáte jasne najavo, že ani krátkodobo netolerujete jeho správanie.
- Neodvádzajte pozornosť dieťaťa v momente agresívneho záchvatu iným smerom. Napríklad tým, že mu začnete sľubovať čokoládu, keď sa prestane hnevať. Dieťa si svoje správanie musí uvedomiť a s tým pocitom pracovať.
- Aplikujte „oddychový čas“, ak sa naďalej správa agresívne. Nechajte ho bez povšimnutia sedieť vedľa seba (to ide aj na lavičke na ihrisku). Ak nezostane sedieť, odíďte s ním domov.
- Bez kriku povedzte dieťaťu konkrétne, ako sa má v príslušnej situácii správať. Vysvetlite mu, že od vás nechcete, aby mal kamaráta rád, ale nesmie mu ubližovať. Ak cíti napätie, že chce niekoho udrieť, nech sa otočí a ide preč alebo nech udiera do lopty. Ak do vás búši päsťami, správna reakcia je zareagovať pokojným, ale dôrazným hlasom: „Nepáči sa mi, že ma biješ, a chcem, aby si okamžite prestal. Rád by som však teraz vedel, čím som ťa rozčúlil.“
- Ukončite ihneď boje o hračku, skôr ako dôjde k bitke. Ak sa dve deti hádajú o hračku a nedá sa zistiť, kto je na rade, schovajte hračku na 5-10 minút, aby ste agresívne správanie odbúrali. Zakaždým vysvetlite, prečo sa tak správate.
Zdravé sebavedomie je „protijed“ proti agresivite. Prebúdzajte v deťoch pozitívne očakávania, záujem, uznanie a osobnú spätnú väzbu.
Preferovanie jedného rodiča
Vzťahy medzi rodičmi a deťmi môžu byť zložité, a nie je nezvyčajné, že dieťa silne preferuje jedného rodiča pred druhým. Tento fenomén, známy ako „preferenčné rodičovstvo“, môže predstavovať výzvy pre oboch rodičov, ale je to prirodzené! Keď dieťa uprednostňuje jedného rodiča, môže to byť pre druhého rodiča zmätočné a znepokojujúce. Nebojte sa! Vzorce pripútania detí sú zložité a môžu byť ovplyvnené rôznymi faktormi, vrátane veku, osobnosti a skúseností.
„Nadmerne pripútaný“ vzťah s jedným rodičom môže byť dôsledkom rôznych faktorov, ako je temperament dieťaťa alebo rozdiely v starostlivosti. Ak si uvedomíte nerovnosti medzi preferovaným rodičom, sebou a deťmi, je dôležité nepanikáriť. Povzbudzujte rodinu, aby si stanovila a pochopila svoje vlastné rozhodnutia a hranice, s kým trávi čas. Rodičia by sa nemali cítiť zranení alebo interpretovať preferencie svojho dieťaťa ako odraz svojich rodičovských schopností. Hovorte doma o rôznych aktivitách, ktorými sa môžete so svojím dieťaťom zapojiť, a vyjadrite nadšenie z vašich spoločných činností. Vyhnite sa porovnávaniu alebo súťaženiu o pozornosť vášho dieťaťa. Namiesto toho prejavte skutočnú radosť, keď vaše dieťa trávi čas s vaším partnerom.
Jedným zo spôsobov, ako posilniť rodinné väzby, je nájsť aktivity, ktoré si môžete užiť spoločne ako rodina. Či už je to varenie, prechádzka v parku alebo plánovanie rodinných dovoleniek, tieto spoločné zážitky podporujú pocit jednoty a zabezpečujú, že obaja rodičia sú rovnako zapojení. Zapojenie sa do spoločných záľub, hier alebo výletov pomáha vytvárať drahocenné spomienky a posilňuje pocit jednoty.
Ak je vaše dieťa pevne pripútané k vám a preferuje vašu prítomnosť, uznajte jeho pocity a uistite ho o svojej láske. Buďte citliví na jeho potreby a pochopte, že môže prechádzať fázou, keď hľadá dodatočnú útechu a bezpečie. Ponúknite trpezlivosť a podporu, keď prechádza svojimi emóciami. Zároveň povzbudzujte svojho partnera, aby trávil kvalitný čas s dieťaťom, zapájajúc sa do aktivít, ktoré obaja majú radi. Vyhnite sa znižovaniu alebo trivializovaniu jeho emócií, pretože to môže vytvoriť bariéru pre otvorenú komunikáciu a problémy s emocionálnou reguláciou.
Ak ste príliš kritickí alebo odmietaví, pravdepodobne si tento spôsob vzťahovania osvojia a stanú sa príliš kritickými alebo odmietavými voči sebe samým! Uznanie a overenie pocitov vášho dieťaťa, bez ohľadu na jeho vzory pripútania, je dôležité. Dajte im vedieť, že ich emócie sú vypočuté a prijaté.
Riešenie nadmerne pripútaného vzťahu si vyžaduje čas a trpezlivosť. Deti môžu prežívať obdobia zvýšenej pripútanosti v dôsledku rôznych faktorov, ako sú zmeny v prostredí alebo emocionálne výzvy. Buďte trpezliví a umožnite dieťaťu spracovať svoje pocity vlastným tempom.
Počas období silnej pripútanosti k jednému rodičovi môžu deti prejavovať odpor alebo preferencie týkajúce sa toho, kto plní ich potreby. V takých situáciách je dôležité, aby rodičia stáli pevne a nechali druhého rodiča riešiť požiadavky dieťaťa. Tým demonštrujete jednotný prístup a posilňujete pochopenie dieťaťa, že obaja rodičia sú rovnako zapojení do starostlivosti o neho.
Keď vaše dieťa trávi čas s druhým rodičom, využite voľný čas na starostlivosť o seba a osobné záujmy. Použite tento čas na dobíjanie energie a sústredenie sa na aktivity, ktoré vám prinášajú radosť a relaxáciu. Venujte sa koníčkom, čítajte knihu, cvičte alebo si jednoducho oddýchnite.
Nezdravý vzťah jedného rodiča s dieťaťom môže mať negatívny vplyv na emocionálny vývoj dieťaťa. Dieťa môže mať problémy so separačnou úzkosťou, čo vedie k ťažkostiam pri vytváraní zdravých vzťahov v budúcnosti. Ako rodičia interagujú so svojimi deťmi, ovplyvňuje sociálne fungovanie detí. Zabezpečte, aby obaja rodičia aktívne zapájali sa do starostlivosti o deti a trávili s nimi kvalitný čas, aj keď ste len v tej istej miestnosti a robíte rôzne úlohy, čo je známe ako „paralelná hra“ v terapii hrou a vývoji detí.
Navigovanie v zložitostiach rodičovstva, najmä pri riešení preferenčných vzťahov, môže priniesť pocity úzkosti a viny. Ak vás tieto emócie preťažujú, je dôležité pamätať si, že hľadanie pomoci je znakom sily, nie slabosti. Rodičovstvo je cesta objavovania a potreby každého dieťaťa sú jedinečné.
Keď dieťa prejavuje silnú pripútanosť k jednému rodičovi, je dôležité pochopiť, že ide o prirodzenú súčasť jeho emocionálneho vývoja. Rodičia môžu vytvoriť zdravú a milujúcu pripútanosť so svojimi deťmi podporovaním rovnováhy, trávením individuálneho aj spoločného času so svojimi deťmi a vytváraním láskyplného prostredia.
Áno, je úplne normálne, že batoľa, malé dieťa, staršie dieťa alebo dokonca tínedžer v rôznych fázach svojho vývoja preferuje jedného rodiča pred druhým. Deti často hľadajú útechu a bezpečie u hlavného opatrovateľa, žiadajú otca o rozprávky pred spaním, ale počas dňa vyžadujú čas s matkou. Výskumy zistili, že bezpečná pripútanosť k rodičom je spojená s pozitívnymi výsledkami v emocionálnom a sociálnom vývoji detí. Deti s bezpečnou pripútanosťou majú tendenciu vykazovať vyššie sebavedomie, lepšie medziľudské vzťahy a zlepšenú emocionálnu reguláciu. Na druhej strane, neisté pripútanie, najmä úzkostné a vyhýbavé štýly pripútania, sú spojené s rôznymi psychologickými problémami, ako je úzkosť, depresia a behaviorálne problémy u detí.
Separačná úzkosť u batoľaťa: Príčiny, zmiernenie prechodov a čo pomáha
Zvláštnosťou, ale teda faktom je, že naviazané deti sú viac odolné voči chorobám. Ak je zdravé puto medzi mamou a dieťaťom, tým mám na mysli, ak dieťa plače a mama príde k nemu a snaží sa prísť na to čo mu je, prípadne čo potrebuje a nenechá ho vyplakať, má dieťa nižšie hladiny stresových hormónov. A stres samozrejme oslabuje imunitu. Taktiež deti, ktoré zvyknú byť naviazané na svoje matky sú väčšinou dojčené a už len materské mlieko samotné dopomáha k dobrej imunite dieťaťa. Veď nie nadarmo sa hovorí, že matka dáva dieťaťu život a neskôr aj základ pre zdravie.
Prvé tri roky v živote dieťaťa sú najdôležitejšie. Túto vetu zaručene pozná, každá mamička. Je to naozaj pravda. To, čo do batôžteka zabalíte svojej ratolesti práve v prvých troch rokoch života, tak neskôr to určite rozbalí a použije. A to aj tie dobré veci tak aj tie zlé. Keďže naviazané deti nie sú odkázané na neustále pútavanie pozornosti vlastných rodičov, zbytočne sa netrápia. Vedia totiž, že sú milované a čokoľvek čo urobia ich rodičia, tak to zaručene neprehliadnu, a to aj bez toho, aby ich na to upozornili. Majú pocit istoty a zároveň cítia, že pre rodičov sú vždy na prvom mieste a práve tým sa stávajú sebavedomé. Práve preto je také dôležité venovať dieťaťu všetok svoj čas ako to len ide. Veď čo sú tri roky, oproti celému životu.
Ďalšou a tiež dosť podstatnou výhodou je väčšia vnímavosť a šikovnosť u detí. Kým iné deti sa hrajú samé a nepotrebujú k svojej hre nikoho, tie naviazané sa samé hrať nechcú a ani nebudú. Na prvý pohľad to vyzerá ako nevýhoda, ale zdanie niekedy klame a aj v tomto prípade je tomu tak. Detský mozog sa najviac vyvíja v prvom a treťom roku života. Deti, ktoré sú odkázané samy na seba, nerozvíjajú všetky nervové spojenia v mozgu, ktoré postupne prestanú fungovať. Samotné IQ dieťaťa neurčuje vzdelanosť jeho rodičov, ale miera rodičovskej starostlivosti. Ak s dieťaťom strávite čo najviac času, stimulujete jeho vývin oveľa viac ako všetky moderné hračky podporujúce rozvoj vývinu.
Základ každého správneho puta medzi dieťaťom a rodičom tvorí dôvera. Keď rodičia dieťaťu vyhovejú a pochopia ho, keď je hladné, smädné, keď mu je zima či teplo, alebo keď potrebuje náruč rodičov či suchú plienku, vybudujú si u dieťaťa dôveru. A ak sa dieťa vie bezprostredne spoľahnúť na rodičov v týchto veciach, bude im veriť aj vtedy, ak mu niečo zakážu a počúvne ich. Deti, ktorým sa dopraje veľa lásky, sú neskôr veľmi vnímavé, starostlivé a empatické. Avšak deti, ktoré nedostavajú toľko lásky, pohladenia, vnímavej výchovy, neskôr veľmi často patria do kategórie problematických detí. Deti sú naším jediným najväčším potešením, aké sme mohli od života dostať. Vidieť, ako vyrastú v úspešných mladých ľudí, je prianie každého rodiča. Napriek hektickej a uponáhľanej dobe by sme im mali venovať toľko času, koľko naozaj potrebujú.