Kalendár nie je len matematicko-astronomická záležitosť, ale aj obraz kultúrnej a náboženskej identity. História ukazuje, že kultúrne národy sa pri počítaní času vždy orientovali udalosťami, ktoré mali pre ne osobitný význam. Kalendárom sa odnepamäti označoval celý systém, akým sa „počíta čas“. Kultúrne, vyspelé staroveké národy, ako boli Asýrčania, Babylončania, Egypťania, Gréci, Rimania či Mayovia už pred tisícročiami používali kalendáre, ktoré využívali tri základné časové astronomické jednotky: deň, mesiac a rok.
Starovek nepoznal nijaký spoločne záväzný kalendár. Každý z kultúrne vyspelých národov mal rôzne datovanie svojich dejín. Židia rátali dni od stvorenia sveta (3 761 pred naším letopočtom), Rimania od založenia mesta Rím (753 pred naším letopočtom) a Egypťania začínali letopočet vždy pri zmene dynastie. Koptský kalendár sa začína rokom 284, keď bol korunovaný prenasledovateľ kresťanov Dioklecián. Moslimský svet ráta letopočet od hedžry, úteku Mohameda z Mekky do Mediny (622), a mnohé ďalšie národy od nástupu svojho prvého vládcu na trón.
Rímsky kalendár
Pôvodný rímsky kalendár pochádzal od severotalianskych kmeňov, ktoré sa zaoberali poľnohospodárstvom. Ten delil mesiac na tri nerovnako dlhé obdobia označené hlavnými dňami. Prvý deň v mesiaci označovali ako Calend, piaty deň sa volal Nón a trinásty deň mesiaca mal názov Íd. V tomto starom rímskom kalendári, ktorý zostavil cisár Numa Pompilius (753 - 673 pred naším letopočtom), sa rok začínal jarou. Neskôr došlo k reforme kalendára a začal sa používať lunárny kalendár, o ktorom sa predpokladá, že pochádzal od Etruskov.
Oproti predchádzajúcemu kalendáru k nemu pridali dva nové mesiace. Prvým bol Ianuarius, zasvätený bohu plynutia času, ktorý mal dve tváre. Jednou sa díval do minulosti, druhou do budúcnosti. Druhým pridaným mesiacom bol Februarius, ktorý bol zasvätený zosnulým a očiste. Tieto mesiace boli pôvodne umiestnené v závere roka, teda ho uzatvárali. Až za čias Caesara sa dostali na začiatok roka. Tento nový rímsky kalendár mal oproti pôvodnému dvanásť mesiacov, nemal však 365 dní.
Juliánsky kalendár
Keď v roku 48 pred naším letopočtom vstúpil rímsky vojvodca Gaius Iulius Caesar do Egypta, oboznámil sa so slnečným kalendárom Egypťanov. Iné kultúry sa v tom čase orientovali podľa mesiaca, egyptský kalendár bol slnečný. Rok bol rozdelený na dvanásť mesiacov po 30 dňoch a chýbajúcich päť dní bolo pridaných na koniec roka. Tým Egypťania dostali vždy 365 dní skutočného roka. Je zaujímavé, že kalendár, ktorý vytvorili, bol oveľa lepší, než dokázali vytvoriť Gréci, ktorí boli jedným z najvzdelanejších národov staroveku.
Až do 16. storočia v celom kresťanskom svete platil juliánsky kalendár, ktorý v 1. storočí pred naším letopočtom zaviedol Gaius Iulius Caesar. S pomocou egyptských astronómov pod vedením Sosigena z Alexandrie, gréckeho astronóma a filozofa, ktorý bol aj učiteľom Kleopatry, presadil Gaius Iulius Caesar ako doživotný konzul a najvyšší kňaz v roku 46 pred naším letopočtom prechod zo starého rímskeho lunárneho kalendára na kalendár orientovaný podľa slnka. Juliánsky kalendár mal dĺžku 365 dní rozdelených do dvanástich mesiacov po 30 a 31 dní. Nový rok sa v ňom začínal prvým Ianuariom. Názvy mesiacov označených v tomto kalendári sa používajú dodnes.
Hodina nula: Kresťanský letopočet
Na Slovensku a vo veľkej časti sveta sa používa kresťanský letopočet počítaný od narodenia Ježiša Krista. Roky pred jeho narodením označujeme „pred Kristom“, čas po jeho narodení „po Kristovi“. Niekedy sa v snahe vyhnúť spomenutiu Krista používa radšej výraz „pred naším letopočtom“ (pred n. l.) a „nášho letopočtu“ (n. l.). Až do šiesteho storočia sa v Európe pracovalo s letopočtom „ab urbe condita“ (od založenia mesta), tak označovali starí Rimania svoj letopočet, ktorý sa začínal rokom založenia Ríma.
To, že počítanie nášho času sa má začínať Kristovým narodením, navrhol v roku 525 rímsky opát Dionysius Exiguus. Dva roky predtým ho pápežský kancelár požiadal, aby vynašiel spôsob, akým by sa dali takzvané alexandrijské pravidlá z prvého koncilu v meste Nicaea zaviesť do každodenného života. Kým v čase zavedenia juliánskeho kalendára bola jarná rovnodennosť 25. marca, v čase prvého nicejského koncilu (v roku 325) pripadla už na 21. marca, čo ostal potom fixný dátum jarnej rovnodennosti. Tento dátum bol veľmi dôležitý pri určovaní dátumu Veľkej noci a iných pohyblivých cirkevných sviatkov.
Ďalším dôležitým dôvodom na zmenu datovania letopočtu bolo, aby sa kresťanstvo raz a navždy oddelilo od pohanského Ríma. Na základe opisu Ježišovho narodenia uvedeného v Biblii, najmä faktov a údajov z Lukášovho evanjelia, Exiguus vypočítal, že Ježiš sa narodil 754 rokov po založení Ríma. Túto historicky najdôležitejšiu udalosť kresťanského sveta navrhoval stanoviť za začiatok nášho letopočtu.
Keď však počítal dátum Ježišových narodenín, čiže hodiny nula, podľa ktorej dodnes rátame náš letopočet, jednoducho sa prerátal. Nebolo jednoduché s odstupom niekoľkých storočí vyrátať dátum Ježišovho narodenia. Ak sa opierame o údaje z Nového zákona, vychádza, že Ježiš Kristus sa narodil najneskôr v roku 4 pred naším letopočtom, keďže vtedy zomrel Herodes Veľký. Dnes sú historici presvedčení, že Ježiš Kristus sa narodil 5. decembra roku 7 pred naším letopočtom a ako dátum Ježišovej smrti všeobecne akceptujú 6. apríl 30. Ježiš Kristus sa stal v pravom zmysle slova osudom sveta, zmenil svet viac než ktokoľvek iný. Existuje čas „pred ním“ a „po ňom“ a k tomu času pridávame dodatok „anno Domini“, čiže „v roku Pána“.
Gregoriánska reforma
Keďže výpočet, ktorým sa riadil juliánsky kalendár, bol oproti skutočnému astronomickému trvaniu slnečného roka (365,2422 dňa) dlhší o jedenásť minút a štrnásť sekúnd (0,0078 dňa), začiatok jari sa v tomto kalendári každý rok posúval o túto časovú jednotku smerom k zime. Po 128 rokoch sa oproti astronomickej realite vrátil o jeden deň. Všetky pokusy korigovať túto chybu však stroskotali.
V 16. storočí pripadla skutočná jarná rovnodennosť na 11. marca a jesenná na 11. septembra, pričom najkratší deň bol 11. december a najdlhší 11. jún. Takáto odchýlka bola príliš citeľná na to, aby ju bolo možné ignorovať, a počas celého stredoveku sa ju mnohí snažili odstrániť. Na to však bolo nevyhnutné nielen určiť presnú odchýlku spôsobenú nedostatkom juliánskeho kalendára, ale aj nájsť praktický spôsob, ako sa tomu v budúcnosti vyhnúť. Hlavne bolo treba dosiahnuť, aby jarná rovnodennosť opäť pripadla na 21. marca.
Touto záležitosťou sa zaoberali aj cirkevné koncily: bazilejský (1431 - 1445), piaty lateránsky (1512 - 1517), ako aj tridentský v rokoch 1545 -1563. Reforma sa podarila až pápežovi Gregorovi XIII., ktorý ju uskutočnil s pomocou osemčlennej komisie, ktorú vymenoval kvôli reforme kalendára. Tá pracovala pod vedením nemeckého jezuitu, astronóma a matematika Christophera Claviusa (1538 - 1612). Reformu z ich dielne zaviedol pápež do praxe 24. februára 1582 bulou Inter gravissimas.
Dovtedy nahromadený rozdiel desiatich dní odstránil Gregor XIII. tak, že nariadil, aby po štvrtku 4. októbra 1582 nasledoval hneď piatok 15. októbra 1582. Výber októbrového termínu nebol náhodný: pápež sa rozhodoval tak, aby sa vynechalo čo najmenej cirkevných sviatkov.
Pápežský kalendár a jeho prijatie
Reformu kalendára prijali najskôr len niektoré katolícke štáty: väčšia časť Talianska, Španielsko, Poľsko a Portugalsko, a to v rozmedzí rokov 1582 - 1584. Na území Čiech a Moravy sa prijala v roku 1584, v Uhorsku v roku 1587, ostatné európske štáty prijali reformu ešte neskôr. A tak sa jednotlivé kalendáre v tomto období navzájom rozchádzali, pričom vznikali kuriózne situácie. Časté boli problémy so zmluvami uzatvorenými v dňoch, ktoré pre katolícke štáty neexistovali, napríklad 10. októbra 1582.
Aby toho nebolo málo, obyvatelia Holandska prišli o Vianoce, pretože reforma u nich pripadla na 21. decembra 1582, po ktorom hneď nasledoval 1. január 1583. „Pápežský kalendár“ si našiel odporcov najmä medzi protestantmi a pravoslávnymi, ktorí sa bránili prijať kalendár rímskeho pápeža. Trvalo takmer dve storočia, kým sa gregoriánsky kalendár presadil v celom Nemecku, Anglicko ho prevzalo v roku 1752, Rumunsko a Juhoslávia až po prvej svetovej vojne. Rusko až v roku 1918, po boľševickej októbrovej revolúcii v roku 1917 (podľa gregoriánskeho kalendára sa konala v novembri) a Grécko v roku 1923.
Židovské tradície: Narodenie a smrť
Podľa židovského práva a v súlade s pravidlami stanovenými na cintoríne, kde bol zosnulý pochovaný, na náhrobníku musí byť napísané meno, dátum narodenia a dátum úmrtia. V hornej časti bývajú napísané, aj keď to nie je povinné, dve písmená hebrejské písmená "פ ט" (po tamun), ktoré znamenajú "tu leží", prípadne "נ פ" (po nikbar), ktoré znamenajú "tu je pochovaný". Pod nimi býva napísané meno zosnulého a zosnulého otca, niekedy môže byť aj meno manželky zosnulého. Nápis na náhrobnom kameni je jeho neoddeliteľnou súčasťou.
Narodenie a smrť zosnulého sú napísané hebrejčine, neskoršie kombinované hebrejsko-nemecky, prípadne hebrejsko-maďarsky a hebrejsko-slovensky. V spodnej časti pamätníka je zvykom písať hebrejské písmená „ה ב צ כ ת", ktorých obsah znie: „Nech je Tvoja duša zviazaná vo zväzku živých u Hospodina, Tvojho Boha“. Ďalšie nápisy nie sú povinné, ale často sa na starších macevách vyskytujú texty na počesť zosnulého. Na maceve môže byť krátka báseň, prípadne verš, žalm, text z Tóry. Každý nápis na maceve musí byť schválený rabínom.
Podľa židovského práva nemusí byť na maceve napísané všetko, čo chceme povedať o zosnulom. V minulosti boli macevy hlavne z pieskovca, bohato zdobené, niektoré celé zapísané textom. Macevy boli jednoduché z pieskovca, neskoršie vyhotovené z mramoru, betónu, prírodného kameňa, ale aj vzácne, dovezené z iných krajín.
Podľa biblických textov, smútočné obrady začínali vždy nárekmi plačiek z povolania. Pozostalí si na znak smútku trhali šatstvo, ale aj vlasy. Tiež bolo zvykom meniť si výzor na nepoznanie, aby pozostalí neboli vystavení napospas nečistým duchom smrti. Chorý a umierajúci človek nesmel byť nikdy opustený. O to sa staralo vždy pohrebné bratstvo - Chevra Kadiša. Členovia tohto spoločenstva držali stráž pri mŕtvom tele, konali prípravy na pohreb, čím pomáhali pozostalým zbaviť sa starostí a pomáhali im aj v prípade núdze. Cieľom spolku bolo tiež navštevovať chorých. Ak sa choroba vyvíjala tak, že sa blížila smrť, chorého už neopúšťali.
Mŕtve telo sa pred pohrebom rituálne očisťovalo (tahara). Zomrelého umyli vodou, v ktorej sa podľa tradície rozmiešalo vajce, ako symbol života. Po očisťovacej procedure bolo telo oblečené do kitlu (pohrebného rubášu) bielej farby (kitl si obliekajú zbožní Židia aj na Jom Kipur a oblieka si ho aj ten, čo vedie séder na Pésach). Na hlavu sa spravidla dával mŕtvemu čepiec. Muži sa halili do talitu bez ozdobných spôn. Do hrobu je zakázané dávať šperky a kvety. Povinnosťou synov voči zosnulým rodičom, je zatvoriť týmto oči.
Pozostalí držia týždeň po úmrtí príbuzného, šiva (prvých sedem dní smútku), kedy nevychádzajú z domu a sedia na zemi, alebo nízkych stoličkách. Za rodičov sa drží smútok 1 rok a platí zákaz akýchkoľvek spoločenských zábav a udalostí. 11 mesiacov sa odrieka kadiš sirôt. Pohreb sa koná do zeme s prihliadnutím na biblický verš “Prach si a na prach sa obrátiš”. Počas sprievodu k hrobu je zvykom vyberať milodary na dobročinnú činnosť pohrebného bratstva, na čo slúžili krásne zdobené strieborné pokladničky. Po pochovaní odrieka syn zosnulého kadiš. Zvláštnosťou je, že kadiš bola pôvodne modlitba ktorou sa končilo čítanie s Tóry.
Pri odchode z cintorína, smútiaci odtrhnú kúsok trávy aj so zeminou, zahodia ju za seba a hovoria pritom: “Mysli na to, že sme prach”. Až po umytí rúk, môžu vstúpiť do smútiacej domácnosti. Vo väčšine komunít bolo zvykom umiestňovať v smútiacej domácnosti dve obetné nádoby. Do jednej, otvorenej, sa vkladali peniaze ako podpora pre pozostalých, do druhej nádoby, ktorá bola uzavretá, mohli smútiaci vkladať dary pre bratstvo. Ak pozostalí neboli odkázaní darované peniaze použiť, presypali obsah otvorenej nádoby do uzavretej.
Na hrob sa chodí spravidla každý rok v deň výročia úmrtia a pri návšteve hrobu sa kladú na hrob kamienky, nie kvety, tak ako je zvykom v kresťanskom svete, pretože kameň je v symbolickom význame najbližšie k vyjadreniu večnosti. Orem tradičných náhrobných kameňov (macéva), u Aškenázov kolmo stojacich a u Sefardov vodorovne ležiacich hrobových platní, sa s obľubou používali, hlavne pri významných osobnostiach náhrobné kamene v tvare sarkofágu s typickou strechou v tvare sedla, či stanu (tumba). Reliéfna výzdoba sa vždy vzťahuje k povolaniu zosnulého - nožnice, harfy, mažiare, koruny Tóry, reťaze…dve žehnajúce ruky sa dávali na náhrobky kohenov, konvica zas patrila levítom. Ak sú na náhrobku kuriatka, zosnulá zanechala po sebe maloleté siroty. Macéva sa pôvodne nazývala nefeš, tzn. Hroby chasidov sa často stávali pútnymi miestami.
Hrob vníma židovská tradícia ako miesto zamknuté na zámok (N.Kameraz-Kos: Swieta o obyczaje zydowskie; Warszawa 1977) a cintorín ako záhradu mŕtvych, kde vládne klipa (vnútorná schránka Božieho svetla). Judaizmus sa už dlho praktizuje na celom svete. Počas veľkej časti svojej histórie existoval v podobe silnej, živej diaspóry. O judaizme by nebolo správne uvažovať ako o čisto náboženskom jave. Zbožní židia sa dívajú na prax svojej viery ako na čosi, čo vyviera z ich židovskej identity. To však nerobí zo židov osobitnú rasu, lebo židov možno nájsť vo všetkých rasách a na judaizmus konvertujú aj niektorí nežidia (hoci podľa tých najortodoxnejších byť považovaný za žida značí mať židovskú matku).
Počas celej svojej histórie judaizmus ovplyvňoval nespočetné okolité kultúry a bol nimi ovplyvňovaný. História judaizmu sa začína príbehom Abraháma, ktorý žil v 3. tisícročí pred n. l. Keď mal Abrahám zjavenie a dostal pokyn od Boha, presťahoval sa s rodinou do krajiny, ktorá obklopovala Galilejské a Mŕtve more. Povedal im, že je to zasľúbená krajina. Kľúčová je idea zmluvy, pretože vysvetľuje vzťah, aký mal - ako židia verili - Abrahám, ich otec vo viere, s Bohom. Preto sú známi ako „ľud zmluvy“. Táto zmluva pokračovala cez Abrahámových potomkov.
Podľa židovského učenia duša človeka existuje už pred jeho narodením, za vznik nového života je považovaný okamih, keď sa dieťa dostane pri pôrode viac ako polovicou svojho tela von z tela matky. Do tohto okamihu má nenarodené dieťa štatút „potencionálneho života“ a život matky, ktorý je už reálny má prednosť pred jeho životom. Je to v súlade s prikázaním o ochrane existujúceho života. Z tohto pohľadu sa posudzuje aj umelé prerušenie tehotenstva, ktoré nie je v princípe zakázané, ale jediným dôvodom môže byť ohrozenie života matky.
Jewish Funeral and Burial Traditions: What You Need to Know
Judaizmus formálne nepredpisuje aké meno by sa malo dať dieťaťu a meno nenesie prakticky žiadny náboženský význam. V skutočnosti „hebrejské meno“ dieťaťa vôbec nemusí byť hebrejské a v dnešných časoch je bežné používanie akýchkoľvek mien podľa módneho trendu. Pre potreby náboženského života dostávajú deti mená, ktoré sa potom používajú napríklad pri volaní chlapcov k čítaniu z Tóry, alebo sa uvádzajú v manželskej zmluve chetube. Dievčatá dostávajú meno pri prvom vyvolaní otca k čítaniu z Tóry a chlapci pri obriezke.
Brit Milah (po slovensky obriezka) bola vždy znakom príslušnosti k židovskému národu. V súčasnosti, keď je obriezka používaná aj u moslimov a stále častejšie rozšírená aj u mužskej populácie bez ohľadu na vierovyznanie, nie je už tým jedinečným znakom Židov, ako tomu bolo v minulosti. Obriezku prikazuje Tóra Gen. 17:10-14 a Lev. 12:3 a je dávnym potvrdením zmluvy medzi B-hom a Abrahámom. Mohel - vykoná Brit Milah na ôsmy deň po narodení chlapca. Pri obriezke asistuje Sandek, niečo ako obdoba „krstného otca“, ktorý dieťa drží počas obriezky. Vedľa Sandeka s dieťaťom je nechaná voľná stolička (ozdobná stolička pre obriezku je často vyhotovená ako dvojstolička) pre Eliáša, ktorý je podľa tradície prítomný na všetkých obriezkach. Počas obriezky je chlapcovi dané „hebrejské meno“.
Židovské zákony formálne neupravujú adopciu dieťaťa, pretože z ich pohľadu rodičia nie sú vlastníkmi dieťaťa. Samozrejme existujú predpisy upravujúce situáciu, keď nie je dieťa vychovávané biologickými rodičmi. Na tento prípad sa, ako vo vzťahu rodič dieťa, tak dieťa rodič, pozerá, ako by bolo vychovávané jeho vlastnými rodičmi a prikázanie „Cti matku a otca svojho“ platí v plnom rozsahu.
Tradície judaizmu učia, že chorý človek nemá byť v chorobe a v smrti sám. O to sa starajú blížni chorého, alebo tradične pohrebné bratstvo, aram. חברא קדישא, chevra kadiša, celým názvom aram. חברא קדישא דגומלי חסדים, chevra kadiša de-gomlej chasadim (Sväté bratstvo tých, ktorí konajú skutky milosrdenstva), ktoré pomáha potrebnému duchovne, aj prakticky. Ak je úmrtie nemocného nevyhnutné, pohrebné bratstvo zostáva stále pri ňom. Keď človek zomrie, je zvykom položiť jeho telo na zem, prikryť plachtou a pri jeho hlave mu zapáliť sviecu.
Keď členovia bratstva oznámia úmrtie, je ich úlohou vykopať hrob a vyrobiť rakvu z nehobľovaných dosiek. Nastáva chvíľa, kedy bratstvo omýva zosnulého, táto fáza sa nazýva hebr. טהרה, tohora (očistenie). Platí zásada, že omývanie muža prísluší len mužom a omývanie ženy len ženám. Túto fázu sprevádza modlitba poskladaná z veršov Biblie. Potom mŕtveho oblečú do zvláštnych nohavíc, košele, ponožiek, čapice, rubáša (kitl) a opasku. Muži majú na sebe navyše talit. Podľa židovského zákona má byť pohreb najlepšie ešte v ten deň, kedy dôjde k úmrtiu, preto pohreb začína obvykle hneď po príprave.
Ďalším zvykom je, že si blízki príbuzní ešte pred obradom natrhnú oblečenie ako výraz smútku, čo je starý zvyk pochádzajúci ešte z orientu. Prvá časť pohrebu sa nazýva hebr. צידוק הדין, ciduk ha-din (ospravedlnenie súdu), pri ktorej chazan spieva modlitbu ako uznanie Božej spravodlivosti a zmierenie sa s jeho súdom. Potom nasleduje smútočná reč - hebr. Potom sa zoradí sprievod - hodnostár pohrebného bratstva s pokladničkou na milodary ide ako prvý, za ním najbližší príbuzní zosnulého, po nich máry (na nich nesú mŕtveho), ďalej predstavenstvo bratstva a rabín a po nich nasledujú ostatní zúčastnení, najskôr muži a až posledné ženy. Toto usporiadanie platilo skôr v minulosti, dnes väčšinou chodia muži a ženy dohromady.
Pri ceste k hrobu chazan sedemkrát prednesie žalm 91. Keď sa rakva spustí do hrobu, každý z prítomných na ňu vysype tri lopatky hliny. Posledná fáza obradu sa odohráva v synagóge, výnimočne pri hrobe. Zúčastnení sa najskôr modlia žalm 49, potom niektorý z mužských príbuzných predhovorí modlitbu Kadiš. Pre najbližších príbuzných platí, že by prvých sedem dní nemali vôbec vychádzať z domu ani pracovať a mali by sedieť na zemi alebo na nízkych stoličkách. Tento týždeň najväčšieho smútku sa nazýva hebr. שבעה šiva. Potom nasleduje etapa, ktorej sa hovorí hebr. שלושים šlošim (dosl. tridsať), trvá tridsať dní (vrátane šivy) a podmienky zachovania zármutku sú pri nej o niečo miernejšie ako pri prvom období. Jedenásť mesiacov po pohrebe pozostalý hovorí pri bohoslužbách קדיש יתום Kadiš jatom - Kadiš sirôt. Každý rok je tiež zvykom zapaľovať spomienkovú sviecu na výročie smrti (jidiš יאָרצײַט, jarcajt). Svieca má horieť celých 24 hodín.
Dvanásť mesiacov po obrade sa vztyčuje na hrobe náhrobok (hebr. מצבה, maceva). V aškenázskych komunitách je tradícia, že sa náhrobok vztyčuje pri nohách zosnulého, v sefardských naopak pri hlave. V niektorých komunitách je zvykom vztyčovať náhrobný kameň skôr, napr. po uplynutí siedmich alebo tridsiatich dní. Náhrobok mal v priebehu dejín rôzne podoby, od prostých stél až po výstavné tumby. V stredoveku bolo zvykom písať na náhrobok texty týkajúce sa života zosnulého a vyzdvihovať jeho zásluhy, v modernej dobe sa od tejto praxe opúšťa a náhrobok tak väčšinou nesie len meno a dátumy narodenia a úmrtia. Jediným prvkom, ktorý zostal od stredoveku zachovaný, je tzv. תנצבה, tanceva, nazvaná podľa úvodných písmen (akrostichu) slov hebr. Zosnulí sú pochovaní tvárou k Jeruzalemu očakávajúci na príchod Mesiáša, ktorý má zostúpiť na zem nad Jeruzalemom.
