Územie Turzovky sa nepriamo prvýkrát písomne uvádza v darovacej listine uhorského kráľa Bela IV. trenčianskemu županovi Bohumírovi, synovi Sebeslava, ktorému kráľ v roku 1244 daroval akúsi zem Kysuca ležiacu na uhorskom konfíniu.
Z ohraničenia zeme Kysuca vyplýva, že k nej patrila aj časť územia neskoršej Turzovky.
Prvá priama písomná zmienka o tomto území pochádza z listiny z roku 1417, kde sa ako jeden z hraničných bodov spomína Predmiersky potok.
Územie Turzovky pred vznikom samostatnej dediny patrilo do chotára Dlhého Poľa, ktoré vzniklo na mieste staršej osady Lacková v roku 1320.
Pravdepodobne v priebehu 15. storočia sa pri Predmierskom potoku začala formovať rovnomenná osada.
Písomne pramene dokladajú, že v tejto oblasti sa už koncom 15. storočia pohybovalo valašské obyvateľstvo, ktoré našlo v riedko osídlených horských oblastiach ideálne podmienky pre svoj spôsob života.
V priebehu 16. storočia sa ako valašské spomínajú lokality Predmier, Hlinené, Nová Dedina (dnes Podvysoká), Dlhá, Vrch Olešná a pod.
Vznik Turzovky a prvá písomná zmienka
Vo vyšetrovaní sporov medzi Budatínskym a Strečnianskym panstvom v roku 1580 je Predmier prvý raz zaznamenaný ako miesto - lat. locus.
Z prameňov vieme, že celá oblasť bola v tejto dobe už osídlená valašským obyvateľstvom.
Preto je možné túto zmienku považovať za predchodcu neskoršej obce, ktorá vznikla na základoch dlhopoľskej osady Predmier.
O samotnom vzniku Turzovky hovorí dodatočný zápis v urbári Bytčianskeho panstva z roku 1592: „Táto dedina bola založená urodzeným a vznešeným pánom Jurajom Turzom z Betlanoviec, večným oravským županom, veliteľom časti preddunajského Uhorského kráľovstva, kapitánom novozámockej pevnosti, hlavným kráľovským pohárnikom a radcom Jeho svätého cisárskeho a kráľovského veličenstva v roku Pána 1598.“
Dôvodom bolo nepochybne poistenie si vlastných majetkov voči agresívne prenikajúcim valachom zo susedného Budatínskeho panstva.
O štyri roky neskôr, 21. februára 1602 vydal Juraj Turzo lokátorovi a zároveň prvému dedičnému richtárovi Adamovi Bonecovi aj osobitné privilégium, v ktorom vytvoril právny rámec pre usadenie sa richtárovej rodiny a ďalších 40 valachov.
Zemepán nových osadníkov oslobodil na 12 rokov od platenia a odovzdávania feudálnych dávok, ktoré po uplynutí lehoty mali platiť tak, ako ostatní valasi na Bytčianskom panstve.
Bonec dostal dedičné richtárstvo pre seba a svojich potomkov, mohol si postaviť mlyn a pílu a taktiež bol oslobodený na 12 rokov.
V privilegiu boli zároveň vytýčené hranice novej obce ale len na východnej strane chotára, tzn. voči Budatínskemu panstvu.
Ako hraničné medzníky sa spomínajú napríklad, Dlhá rieka, lokalita Pod Bukovinou, Grúň, Hrošová či riečka Olešná.
Pôvodný chotár zahŕňal územia dnešných obcí Turzovka, Korňa, Klokočov, Olešná, časti obcí Dlhá nad Kysucou a Vysoká nad Kysucou.
Pomenovanie obce
Turzovka dostala svoj názov od svojho zakladateľa Juraja Turza.
Turzovci založili mnoho obcí na Orave i Kysuciach, ale len názov Turzovky bol odvodený z ich mena.
Hoci J. Kočiš dáva do súvisu pomenovanie Turzovky a narodenie Turzovho syna Imricha v roku 1598, skutočnosť je oveľa prozaickejšia.
Turzove majetky na hornej Kysuci v oblasti Predmiera boli ohrozované budatínskymi valachmi.
Poistil si ich založením novej obce a aby bolo zvýraznené, že ide o Turzovo územie, bol pôvodný Predmier nazvaný Turzovou obcou, skrátene Turzova, postupne Turzovka.
Nová obec však užívala paralelne aj svoj starý názov Predmier a v prvej polovici 17. storočia bola dokonca nazývaná aj Kysucou.
Pôvodný názov Predmier sa udržal až do polovice 18. storočia.
Zemepáni
Bytčianske panstvo, do ktorého Turzovka vždy patrila, bolo do roku 1626 majetkom rodiny Turzovcov.
Po smrti vdovy Juraja Turza, Alžbety Coborovej, sa o rok neskôr dostalo panstvo do vlastníctva Mikuláša Esterháziho.
Esterháziovci sa na rozdiel od Turzovcov v Bytči zdržiavali len zriedkavo a panstvo i jednotlivé dediny prenajímali.
V roku 1649 bolo celé panstvo prenajaté Gabrielovi Ilešházimu, v 70. rokoch 17. storočia Juraj Ilešházi prenajal Turzovku za 7 000 zlatých Beréniovcom.
Od roku 1721 sa panstvo i jednotlivé obce vrátili späť do majetku Esterháziovcov.
V roku 1868 panstvo od nich kúpil veľkopodnikateľ s drevom Leopold Popper.
18. storočie
V roku 1720 žilo v Turzovke 50 sedliakov, 25 želiarov a sluha, nachádzalo sa tu osem mlynov, boli tu píly, valchovňa, panský pivovar i pálenica.
Obyvateľstvo sa okrem poľnohospodárstva živilo remeselnou výrobou.
V prvej polovici storočia sa v obci okrem mlynárov, spomínajú aj debnári, tkáči, kováči, mäsiari, kožušník, remenár, obuvník, krajčír a hrnčiar.
Tradičným zamestnaním tunajšieho obyvateľstva bolo spracovanie dreva a pltníctvo.
Turzovka mala podľa urbára panstva právo vydržiavať trhy, za ktoré ale musela zemepánovi platiť ročne 12 zlatých.
V dôsledku ťažkých životných podmienok, ktoré neraz ešte sťažovali zemepáni zvyšovaním predpísaných finančných dávok alebo iných povinností, sa už v priebehu 17. storočia začali v tunajšom kraji zoskupovať a pôsobiť rôzne zbojnícke skupiny.
Typické boli aj pre nasledujúce 18. storočie.
Horské oblasti poskytovali zbojníkom veľmi dobré podmienky pre úkryt a hoci mali obce s panstvami spolupracovať pri ich odhaľovaní, miestne obyvateľstvo im bolo neraz skôr nápomocné.
Najznámejšou takouto skupinou bola zbojnícka družina turzovského rodáka Tomáša Uhorčíka, ktorý sa spojil s Jánošíkom.
Tá družina sa skladala z ľudí pochádzajúcich z horných Kysúc, Moravy, Sliezska i Poľska.
V roku 1713 boli Jánošík i Uhorčík popravení v Liptovskom Mikuláši.
Zlé hospodárske postavenie poddanského obyvateľstva donútilo panovníka zaviesť urbársku reguláciu.
Tereziánska urbárska regulácia bola v živote poddaných veľmi významnou udalosťou a ovplyvnila ich životy na dlhšie obdobie.
Prvým krokom regulácie bol prieskum podľa deviatich otázok, ktorý mal zaznamenať skutočný stav vzájomného pomeru medzi zemepánmi a poddanými.
V Turzovke sa prieskum uskutočnil 3. septembra 1770.
Odpovede, ktoré uviedli predstavitelia obce sú významných svedectvom o hospodársko-sociálnom živote tunajších obyvateľov nielen v čase samotného prieskumu, ale odráža sa v nich aj predošlý stav.
Podľa nového zadelenia obcí v rámci regulácia patrila Turzovka do 3. triedy s rozsahom usadlostí na 20 jutár poľa a lúk pre 8 koscov.
Už v tomto období sa nielen v Turzovke ale prakticky na celých Kysuciach prejavuje značná preľudnenosť.
Odzrkadlilo sa to na malých výmerách sedliackych usadlostí.
V Turzovke boli najväčšie sedliacke usadlosti len štvrtinové, v roku 1784 tu žilo 4832 obyvateľov v 864 domoch.
Podľa urbárskej regulácie mal zemepán Mikuláš Esterházi v Turzovke 47 a ¼ sedliackych usadlostí.
Po regulácii sedliakov s menšou výmerou ako 1/8 usadlostí preradili do kategórie želiarov s domom.
Takých žilo v obci 435, želiarov bez domu bolo 48.
Obdobie 19. storočia do roku 1914
Z roku 1801 bol spísaný urbár panstva Bytča, ktorý ponúka veľa hodnotných informácií o živote v obci.
V chotári Turzovky boli dva panské majere v Turkove a v Predmieri.
Okrem toho tu malo panstvo dve panské krčmy, pivovar, valchu a tri mlyny.
Okrem panských existovali v Turzovke sedliacke krčmy, tých bolo v danom období sedem.
Podobne ako pri krčmách, existovali v obci aj sedliacke mlyny a píly, na začiatku 19. storočia tu bolo deväť mlynov a až 17 píl.
Boli tu aj dve výrobne na pálenú škridlu.
V roku 1801 žilo v Turzovke už 5740 obyvateľov.
V súpise poddaných z roku 1842 sa v obci uvádza 30 sedliackych usadlostí.
Veľmi tragické roky prakticky v celom hornom Uhorsku nastali v rokoch 1846 - 1849, ktoré sa zvyknú nazývať aj „skapaté roky.“
V tých časoch decimoval obyvateľstvo hladomor.
V turzovskej farnosti len na mor zomrelo v uvedenom období viac ako 2 000 obetí.
Najtragickejším bol rok 1847.
V Turzovke boli v tom čase nútení otvoriť tri nové cintoríny.
Napriek postupnému ústupu boli epidémie rôzneho druhu v menšom rozsahu sprievodným znakom počas celého 19. storočia (napr. cholera v roku 1872 trvala dva mesiace a vyžiadala si 640 obetí).
V rokoch 1848/49 sa vo viacerých európskych krajinách šírilo revolučné hnutie a zasiahlo aj Uhorské kráľovstvo.
Tzv. zimná výprava slovenských dobrovoľníkov, bojujúcich po boku cisárskeho vojska, prebiehala aj na území Kysúc.
Obyvatelia Turzovky i okolitých dedín boli dobrovoľníkom nápomocní pri zaobstarávaní stravy či oblečenia.
V obci však bolo v decembri 1848 sústredené maďarské vojsko.
Keď cisárske vojsko s dobrovoľníkmi na prelome rokov 1848/49 prekročilo Jablunkovký priesmyk, boli do Turzovky vyslané dve stotiny Palombiniho pluku.
Keď tu dorazili, maďarské vojsko bolo už preč.
Na Nový rok 1849 cisárske vojská Turzovku opustili a cez Dlhú, Neslušu a Kysucké Nové Mesto sa spojili s ich hlavným prúdom.
Revolučné udalosti boli podnetom pre zrušenie poddanstva v Uhorsku, čo malo za následok zrušenie feudálnych vzťahov.
V septembri 1849 vznikli v Trenčianskej stolici nové okresy.
Jeden z nich bol vytvorený aj v Turzovke, na jeho čele stáli dvaja nižší úradníci.
Po revolúcii bola Turzovka súčasťou Trenčianskej župy.
Od roku 1856 do roku 1862 a potom od 1. januára 1872 bola včlenená do slúžnovského okresu Čadca.
Približne na začiatku 70. rokov 19. storočia v Turzovke vznikol Obvodný notársky úrad aj pre obce Podvysoká a Olešná.
V roku 1870 bol v obci zriadený poštový úrad, od roku 1895 bola obec zaradená medzi tzv. veľké obce.
Kým v roku 1869 žilo v obci 6 377 obyvateľov, v roku 1900 sa ich počet zvýšil na 7 961.
V priebehu druhej polovice 19. storočia mala obec nedeľné trhy, bola tu obecná väznica, od roku 1889 ľadoveň, v roku 1884 bola zriadená prvá lekáreň, od roku 1904 fungovala telegrafná stanica.
Postavilo sa viacero škôl.
V tomto období vzniklo niekoľko miestnych spolkov - čítací spolok, pobočka Spolku sv. Vojtecha, v roku 1878 možno hovoriť o prvých zmienkach ešte neorganizovaného spolku dobrovoľných hasičov, ktorý potom oficiálne vznikol v roku 1890.
Významným počinom pre hospodárstvo i mobilitu obyvateľstva bolo postavenie železničnej trate Čadca - Makov.
Koncesiu na stavbu 27 km dlhej trate vydalo Ministerstvo obchodu v apríli 1913 a 9. júla 1914 bola jej prevádzka otvorená.
Železnica umožnila jednoduchšie cestovanie za prácou.
Turzovčania v stále väčšom počte odchádzali za prácou do USA, na Dolnú zem, ale aj do iných európskych krajín.
Predovšetkým drotári pôsobili v Poľsku, Rusku, Čechách, Nemecku a pod.
Prvá svetová vojna
Udalosť, ktorá ovplyvnila životy miliónov ľudí po celom svete.
Obyvatelia Turzovky rukovali najčastejšie do 71. pešieho pluku v Trenčíne, ktorý bol nazývaný aj drotársky.
V prvých mesiacoch vojny bolo do pluku povolaných okolo 16 000 vojakov.
Pluk bol zaradený najskôr do bojov na ruskom fronte, od novembra 1916 bol presunutý na taliansky front.
Na sklonku vojny vypukla v srbskom Kragujevaci najväčšia vzbura v rakúsko-uhorskej armáde, jej účastníkmi boli práve príslušníci 71. pešieho pluku.
Vzbura trvala niekoľko dní, kým bola potlačená.
Jej účastníci boli odsúdení na dlhoročné tresty a 44 boli odsúdení na smrť zastrelením.
Medzi nimi bol aj František Ďurkač z Turzovky-Korne a ďalší Kysučania z Olešnej, Zákopčia, Zborova, Riečnica či Krásna nad Kysucou.
Pri farskom kostole bol v 20. rokoch minulého storočia postavený pomník padlým v prvej svetovej vojne.
Z Turzovky v nej zahynulo okolo 500 mužov, mnohí boli nezvestní, mnohí zmrzačení a postihnutí do konca života.
Medzivojnové obdobie
Po skončení prvej svetovej vojny sa územie Slovenska v rámci nového usporiadania Európy pripojilo k novovznikajúcemu štátu - Česko-slovensku.
Turzovka bola začlenená do Trenčianskej župy, od roku 1923 do Považskej župy.
Od roku 1928, keď župné zriadenie zaniklo, bola súčasťou Slovenskej krajiny.
V rámci župy i krajiny bola súčasťou čadčianskeho okresu.
Obec mala vlastnú samosprávu s voleným starostom na štyri roky, obecné zastupiteľstvo pozostávalo z 36 poslancov, spomedzi ktorých sa volila 12-členná obecná rada.
Na základe sčítania obyvateľstva z roku 1920 žilo v Turzovke 8006 obyvateľov, v roku 1938 to bolo už 11 030 ľudí v 1634 domoch.
V januári 1927 bolo založené Úverové družstvo, ktorého úlohou bolo viesť svojich členov k sporivosti a poskytovať pôžičky potrebné k vykonávaniu hospodárenia alebo živnosti.
Veľkým problémom totiž bola v tomto období vysoká nezamestnanosť.
V roku 1933 bol turzovskými komunistami zorganizovaný hladový pochod, keď sa pred Okresným úradom v Čadci zhromaždilo približne 500 demonštrantov.
Pochod bol rozohnaný četníctvom.
V zamestnaní obyvateľstva naďalej pretrvávalo spracovanie dreva, časť obyvateľstva odchádzala za prácou na Ostravsko či ako sezónni pracovníci na južné Slovensko.
Menšia časť našla uplatnenie na železnici alebo sa venovala drobnému obchodu alebo remeslu.
V medzivojnovom období mala Turzovka 45 obchodníkov so zmiešaným tovarom, troch obchodníkov s drevom, 11 obchodníkov s maslom a vajcami, štyroch s dobytkom a troch podomových predajcov.
Z remeselníkov boli najviac zastúpení tesári (14), stolári (5), krajčíri (6), obuvníci (4), kováči (7), mäsiari (4), zámočníci (2), holiči (3), po jednom povrazníkovi, fotografovi, sedlárovi, sklárovi a hrnčiarovi.
V roku 1933 vznikla likérka Hviezda, v roku 1938 firma Cisárik a spol. zameraná na obchod s drevom.
V roku 1921 sa v doline Korne začalo s vrtmi a čerpaním ropy.
V roku 1928 sa začalo aj s vrtmi v Predmieri.
Postupne sa ťažba ukázala ako nerentabilná, a tak po pokusných vrtoch boli práce zastavené.
V roku 1932 bol v obci postavený sociálny dom nazvaný Útulňa svätého Jozefa, ktorý poskytoval podporu starším, chudobným ľuďom, ale aj deťom či sirotám.
V roku 1938 bol predaný cyrilo-metodskej reholi v Brne.
Napriek rôznym hospodárskym, sociálnym problémom dokázali v Turzovke aj v tomto období rozvíjať školstvo, kultúru i spolkovú činnosť.
Boli postavené alebo obnovené viaceré školy, v obci fungovalo tu kino, divadlo a svoju činnosť vyvíjali viaceré spolky.
Miestny odbor MS, Jednota Orla, Športový klub, dobrovoľní hasiči, pobočka Charity, Čs. červeného kríža, včelársky spolok, Spolok sv. Vojtecha, atď.
Druhá svetová vojna
Dňa 14. marca 1939 bol vyhlásený Slovenský štát (po prijatí ústavy v júli 1939 Slovenská republika).
Od januára 1940 boli opäť na Slovenskú zavedené župy, Turzovka patrila do Trenčianskej.
V tom istom období župný úrad rozpustil obecné zastupiteľstvá, rady a vymenoval vládneho komisára s poradným zborom.
V Turzovke sa ním stal Ján Chudej.
Funkcia vládneho komisára bola zrušená v máji 1944 a do života boli uvedené národné výbory.
V obci fungovala Hlinkova garda (HG).
V septembri 1940 prijal slovenský snem ústavný zákon o arizácii židovských majetkov.
Oveľa tragickejšie boli transporty Židov, ktoré na Slovensku začali v roku 1942.
V Turzovke žila početná židovská komunita, z Turzovky bolo deportovaných viac než 70 osôb (ide len o počet zistených, skutočný počet mohol byť vyšší).
Počas vojnového obdobia došlo k niektorých investičným akciám, reguláciám potokov i rieky Kysuce, stavbe ni...