Pre dieťa je najlepšia stabilná rodina s láskyplnými vzťahmi. Stabilná rodina s láskyplnými vzťahmi je predsa pre dieťa to najlepšie. Lenže nie všetky rodiny sú charakteristické láskyplnými vzťahmi. Niekedy sa láska postupne vyparí a ostane len zápach konfliktov a výčitiek. Tam idylka končí a dieťa namiesto usmiatej mamy a otca, ktorý ju objíme, vidí len prevracanie očami a neutíchajúce hádky.
Ako dieťa vníma napätie medzi rodičmi? Ako prázdny vzťah medzi jeho rodičmi formuje jeho vlastné vzťahy v budúcnosti? Je lepšie sa rozviesť? Ak áno, ako to urobiť tak, aby to čo najmenej bolelo? Aj na tieto otázky odpovedá psychologička Miriam Pšenáková.
Vplyv rodičovského vzťahu na dieťa
Dieťa si ako prvý vytvára vzťah ku kľúčovej osobe, ktorá sa o neho stará od narodenia. V prvých dvoch rokoch života vyhľadáva interakciu hlavne s touto osobou. Ak sa osoba stratí alebo je v ohrození, cíti sa životne ohrozené i dieťa. V neskoršom veku do okruhu blízkych pripája i ostatných členov domácnosti, a ich pocit pohody a spokojnosti ovplyvňuje pocity dieťaťa. Disharmónia vo vzťahoch týchto osôb vytvára ako prvý pocit disharmónie v samotnom dieťati a jeho vzťahu k sebe.
Samozrejme, ak má človek k sebe narušený vzťah, komplikuje to i všetky jeho nasledujúce vzťahy. Dieťa nie je schopné dištancovať sa od vzťahu rodičov. Buď teda vytvorí koalíciu s jedným a druhého zavrhne, pričom následne trpí pocitmi viny a zlosti, štiepi i pocity k sebe na dobré a zlé, trpí depresiami a sebapoškodzovaním. Jeho budúce vzťahy sú ohrozené narušením hraníc.
Často sa v praxi stretávam i s tým, že dieťa je zadobre s tým rodičom, s ktorým momentálne je, neprítomného rodiča ohovára, čo následne vytvára pocity úzkosti, dieťa sa bojí, že sa to niekedy prevalí, myšlienky potláča rôznymi rituálmi. Podstatou však je, že nechce prísť ani o jedného rodiča. V budúcnosti mu hrozí pedantérizmus vo vzťahu, utkvelé myšlienky, potreba kontrolovať.
Niekedy deti reagujú na rozpor rodičov celkovým vzdorom, vzdaním sa poslušnosti, čím vytvoria natoľko vážny problém, na ktorý rodičia reagujú komunikáciou - dieťa teda vlastnou patológiou dosiahne ucelenie rodiny. Tu ako vzor hrozí, že dieťa i v budúcnosti pre udržanie vzťahov bude ochotné siahnuť k extrémnym reakciám. Nie teda odpozorované správanie rodičov, ale reakcia dieťaťa a jeho naučené správanie, ktoré malo v patologickom rodinnom vzorci funkčný význam, sú zásadné v tom, ako dieťa následne reguluje i svoje ostatné vzťahy.
Kedy je rozvod lepším riešením?
Tichý vzťah rodičov nie je dobrý, lebo dieťa je vtlačené do role komunikačného mediátora, prípadne cíti potrebu napĺňať potreby rodičov, ktoré si oni navzájom nenapĺňajú. Staranie sa o blaho rodičov znemožňuje dieťaťu sústrediť sa primerane na vlastný život, čo môže narušiť nutné odpútanie sa od rodičov. Štart dieťaťa do života to síce sťaží, ale nemusí to nutne znamenať poznamenanie na celý život. Hrubá patológia a násilie spravidla majú dlhodobé následky.
Problém, ktorí partneri nie sú schopní vyriešiť spoločnými silami, môžu riešiť za pomoci terapeuta. Ten im môže poskytnúť pohľad na ich vzťah z inej perspektívy, bez hnevu a s porozumením ku konaniu oboch. Určite by to malo predchádzať rôznym “pauzám” vo vzťahu či riešeniam v mileneckom vzťahu.
Pôjdem postupne - najlepšie pre dieťa je stabilná rodina, v ktorej sú pokojné, láskavé vzťahy. Ak sa vzťah medzi rodičmi naruší a spolužitie nie je možné, je lepšie mať pokojných rodičov schopných aspoň bežnej slušnej komunikácie, aj keby nežili v jednej domácnosti. Najmenej vhodné je, ak sa rodičia za každú cenu snažia vzťah udržať a udržiavajú ho patologickým spôsobom, robia si zle, ubližujú si, ohovárajú, ťahajú deti do koalícií… V takomto vzťahu, bez ohľadu na to, či žijú v jednej domácnosti, alebo v dvoch, bude dopad na dieťa drvivý.
Ako zvládnuť rozvod s ohľadom na dieťa
V každom veku rozpad rodiny zasiahne do života dieťaťa a ovplyvní ho v tej vývinovej fáze, v ktorej sa práve nachádza. U maličkých detí pocit bazálnej istoty, separačnej istoty či úzkosti, u škôlkarov odvahu a iniciatívu, u školákov vytrvalosť, u adolescentov sebaobraz a partnerské istoty.
Ak rodičia zvládnu rozchod bez osobných útokov, dohodnú sa na kontakte s deťmi, komunikujú korektne a dodržujú vzájomné dohody, sú deti schopné prejsť rozvodom bez negatívnych dôsledkov, s tým, že si udržia oboch rodičov pre vlastnú potrebu a udržia si aj ich pocit hodnoty.
Už vo veku troch až štyroch rokov deti vnímajú atmosféru v rodine. Povedať, že jeden z rodičov už bude bývať inde, ukázať dieťaťu miesto, opakovane ho navštíviť, dodá dieťaťu istotu, že vie, čo sa bude diať. Deti sa často boja o rodičov viac než o seba. Ak teda vedia, že rodič to zvládne a je s tým v poriadku, bude v poriadku aj dieťa.
Rodič by určite nemal dieťa zaťažiť svojimi pocitmi smútku, neistoty či sklamania. Mal by si uvedomiť, že ak je to ťažšie pre neho, ktorý už je dospelý a zrelý, tak dieťa s neukončeným vývinom osobnosti nemá kapacity na unesenie takejto záťaže. Môže sa radšej vyrozprávať či poplakať si pri kamarátoch, iných dospelých, či vyhľadať profesionálnu pomoc. Dôležitým je ubezpečenie o ďalšom kontakte, o vzájomných citoch s dieťaťom. Pre rodiča, ktorý je s dieťaťom menej často je veľmi dôležité vedieť, že nie častosť kontaktu, ale jeho kvalita je zárukou dobrého vzťahu s dieťaťom.
Rozvod - a jak ho sdělit dětem
Funkcie rodiny a jej význam
Rodina je základná jednotka spoločnosti, ktorá zohráva kľúčovú úlohu vo vývoji jednotlivcov. Poskytuje deťom zázemie, uspokojuje ich potreby a sprostredkúva skúsenosti, ktoré nie je možné získať mimo rodiny. V rodine si dieťa osvojuje vzorce správania, ktoré sa stávajú súčasťou jeho identity. Táto spoločensky schválená forma spolužitia rodičov a detí plní v ľudskej spoločnosti mnoho funkcií a vyžaduje si zabezpečenie optimálneho vývinu jednotlivcov.
Rodina plní určité úlohy voči sebe samej, ako aj voči spoločnosti. Tieto úlohy sa označujú pojmom funkcie rodiny. Stabilný emocionálny vzťah rodičov a detí je základom utvárania osobnosti dieťaťa. Od kvality tohto vzťahu závisí, či z dieťaťa vyrastie vyrovnaná osobnosť. Cieľom ochrannej funkcie rodiny je vytvoriť pre dieťa bezpečné miesto, kde sa cíti chránené pred nebezpečenstvami vonkajšieho sveta a kde nájde útočisko na riešenie svojich ťažkostí. Táto funkcia je významná v útlom veku dieťaťa, ale nestráca na význame ani v neskorších rokoch.
Keď je matka dostatočne nežná, láskavá, potešujúca a povzbudzujúca, vytvára trvalé citové puto matka - dieťa. Bez tohto emocionálneho puta dieťa prejavuje znaky citovej deprivácie s dôsledkami na správaní po celý život. Funkcia matky a otca je nezastupiteľná, uspokojujú potreby bezpečia a istoty dieťaťa. K najdôležitejším znakom funkčného rodinného systému patrí plnenie všetkých vyššie uvedených funkcií voči svojim členom a uspokojovanie potrieb všetkých svojich členov. Okrem uspokojovania fyzických, psychických a sociálnych potrieb poskytuje zázemie, potrebné ku spoločenskej sebarealizácii. Harmonická rodina s dobrými citovými väzbami, s atmosférou vzájomnej dôvery a úcty vzbudzuje u členov rodiny pocit istoty a bezpečia.
Vplyv poradia narodenia na vývoj dieťaťa
Poradie, v akom sa dieťa narodí, má na jeho ďalší vývoj istý vplyv. Samozrejme, záleží aj na tom, v akom veku dostane dieťa súrodenca alebo či vôbec dostane súrodenca. Tou hranicou je piaty rok života, keď sa buduje celá naša osobnosť, charakter, emocionalita, spôsob, akým pristupujeme k svetu, ako sa adaptujeme.
Prvorodené deti
Majú veľa spoločné s jedináčikom, a to z toho dôvodu, že obidvaja boli istý čas sami. Rodičia pri prvom dieťati uplatňujú najviac príkazov a zákazov, zavádzajú veľa pravidiel. Dôsledkom tohto prístupu je, že prvé deti bývajú zodpovedné a stávajú sa dobrými vodcami. Sú zodpovední a vedia viesť aj mladších súrodencov. Preto sa neskôr uplatňujú v povolaniach, ako sú učitelia, lekári. Prvé deti bývajú konformné a veľmi konzervatívne. Majú rady systém, tradíciu, poriadok. Veľmi si zakladajú na svojej špeciálnej pozícii a zle znášajú kritiku.
Druhorodené deti
Bývajú opakom prvorodeného. Sú to dobrí pozorovatelia a niekedy sa snažia toho prvého aj dobehnúť. Druhorodený je typický rebel, ktorý sa nebojí ísť proti autorite, bojkotuje pravidlá. Druhorodení majú veľa kamarátov, sú spoločenskejší.
Prostredné deti
V rodinách s tromi deťmi je druhé dieťa stredné, teda takzvané sendvičové. Stredné dieťa je ťažké charakterizovať, lebo ono je v niečom podobné tomu staršiemu a v niečom tomu mladšiemu. Môže mať pocit, že je prehliadané, málo dôležité a niekto mu šliape na päty.
Najmladšie deti
Sú vždy zlaté, malé, vyvolávajú prirodzene ochranárstvo. Lenže tieto deti sa môžu poľahky stať lenivými, pretože pri každom ďalšom dieťati je menej a menej pravidiel. Posledné deti sa tak veľmi rýchlo naučia, ako kľučkovať, ako sa vyhnúť povinnostiam. Zároveň sú však šarmantné a tvorivé.
Jedináčikovia
Tým, že nemá súrodencov, sa musí umelo naučiť deliť sa. Jedináčikovia môžu byť rozmaznávaní, ale stretávam sa častejšie s tým, že sú preťažovaní, očakávania smerom k nim sú totiž veľké. V práci mávajú výhodu, že vedia urobiť veci rýchlo a výborne. Jedináčik je totiž zvyknutý spoliehať sa sám na seba. Na druhej strane vedia byť veľmi osamelí a nevedia pracovať v tíme.
Je potrebné nájsť každému dieťaťu špeciálne miesto v rodine, oceniť od malička jeho prínos pre rodinu a dať si pozor, aby sme stredné dieťa neprehliadali. Dôležitá je otázka spravodlivosti, aby sme deti neporovnávali. Porovnávanie je vo výchove škodlivé, lebo vedie k súpereniu a silná rivalita môže byť demotivujúca.
Vplyv súrodencov na vývoj dieťaťa
Vplyv rodičov nie je jediným výchovným vplyvom. Svojich súrodencov sme si nevybrali tak, ako si vyberáme našich partnerov a priateľov. Samozrejme, nevyberáme si ani našich rodičov… A napriek tomu, pokiaľ ide o náš vývin, môžu mať súrodenci väčší vplyv ako rodičia. Časť vplyvu súrodencov súvisí s ich úplnou prítomnosťou. Či tieto vzťahy zlepšujú alebo zhoršujú náš život, je zložitejšou otázkou. Pozitívne interakcie so súrodencami počas dospievania podporujú empatiu, prosociálne správanie a akademické úspechy. Tento vplyv však môže komplikovať napríklad aj mnohopočetná domácnosť. Keď je súrodenecký vzťah zlý, môže to byť naozaj zlé.
Dobrý vzťah s bratom či so sestrou v dospelosti nie je samozrejmosťou. Už v detstve sa môže stať, že si súrodenci nerozumejú a ich súperenie môže prerásť do negatívnych emócií, ktoré pretrvajú do dospelosti. Odborníci hovoria, že kľúčovými sú aj pri budovaní vzťahu súrodencov rodičia a ich prístup k deťom. „Ak deti rovnakým dielom dostávajú od rodiča pozornosť, pohladenie, nemusí medzi nimi byť ani nejaká obzvlášť silná rivalita. Deti úplne ožijú, keď cítia vnímanie a sýtiaci kontakt s rodičom. V psychoterapiách sa vždy do hĺbky rieši vzťah s rodičmi, ktorí nás formujú, a menej sa spomínajú súrodenci. Pritom s nimi máme tiež dosť intenzívny vzťah - vyrastáme spolu, máme spoločné zážitky a v dospelosti spomienky.
Ľudia to majú veľmi rôzne. No bez ohľadu na intenzitu nášho kontaktu so súrodencami platí, že nás v živote ovplyvňuje každý jeden. Dokonca aj tí nenarodení alebo už nežijúci súrodenci. Ak ide o kontakt, niektorí súrodenci spolu vôbec nekomunikujú, iní majú zase veľmi vlažný vzťah a niektorí sú ako najlepší kamaráti, ktorí sa so všetkým vzájomne zverujú a zdieľajú svoje životy, radia sa o výchove detí. Keď mám klientov v terapii už dlhší čas, vždy spolu preberáme obdobie raného detstva a vzťah s rodičmi, a tak sa dostávame aj k súrodeneckým vzťahom. Rodičia sú aj pri tom kľúčoví, oni zasejú to, ako sa k sebe súrodenci budú správať. Vplývajú naň odmalička. A vidím vo svojej praxi, že do vzťahu svojich detí, teda súrodencov, vstupujú aj v dospelosti rečami typu „tvoja sestra zvláda takéto situácie bez problémov a ty nie“. Aj svoje dospelé deti majú tendenciu porovnávať, čoho následkom je neustále prítomná rivalita. Myslia si, že keď je u detí podobná genetická výbava a prostredie, v ktorom sú vychovávané, mali by si byť podobní aj povahou, schopnosťami, čudujú sa, prečo sú súrodenci odlišní, prečo každý inak reaguje, prečo každý vedie iný život. To je úplne normálne, každý si hľadá svoje miesto. V detstve chce každé dieťa v prvom rade pozornosť svojich rodičov, nejako vyniknúť, predbehnúť súrodenca.
Istá miera rivality medzi súrodencami je prirodzená, všimneme si ju aj v etológii medzi živočíchmi - mláďatami jednej samice. Klbčia sa medzi sebou, pripravujú sa na život v rovesníckej skupine v bezpečnom prostredí domova. Treba dbať na vek, určite sme prirodzene úzkostlivejší pri maličkých deťoch, je v nás biologicky zakódované, že chránime slabších. Ale ako deti rastú, treba uberať aj zo vstupovania do súrodeneckých konfliktov. Práve vo vzťahu s bratom alebo so sestrou sa dieťa učí riešiť konflikty na rovnocennej báze a ako k nim pristupovať. Ak deti po sebe kričia a príde rodič a kričí ešte viac, nie je to celkom vhodné. Čo dieťa naučí? Že nastal konflikt a vznikla z toho priam dráma, pritom rodič by mal pri dieťati ostať pokojný, trpezlivý a vymedziť pevné hranice. Pokojným spôsobom povedať, že toto sa robiť nebude, nie prísť a snažiť sa deti prekričať.
Často sa v rodinách stáva, že jeden zo súrodencov je protežovaný. Buď ten mladší, alebo slabší, alebo ten, ktorý má nejaké zdravotné problémy, prípadne nejaký hendikep - okolo takého dieťaťa sa zvykne chodiť po špičkách, je okolo neho oveľa viac pozornosti, čo je, samozrejme, pochopiteľné. Nevhodné však je, keď je toto dieťa rodičom nespravodlivo posudzované, opomína sa to, že ono provokovalo ako prvé, a ostatným súrodencom sa dookola hovorí „však ho nechaj, však je ešte maličký, buď rozumný a ustúp“.
Rodič by mal pristupovať ku každej situácii, akoby mu nefungovala pamäť, zvoliť zakaždým prístup vhodný pre danú situáciu - ak ocení za niečo jedno dieťa, nabudúce to bude zase to druhé. Ak deti rovnakým dielom dostávajú od rodiča pozornosť, pohladenie, nemusí medzi nimi byť ani nejaká obzvlášť silná rivalita. Deti úplne ožijú, keď cítia vnímanie a sýtiaci kontakt s rodičom.
Všetky naše vzťahy sa vytvárajú zo vzťahovej väzby s rodičom. A veľký vplyv to má aj na vzťah so súrodencami. Alfred Adler hovoril, že človek si už v útlom detstve vytvára svoj životný scenár, životný štýl, ako bude riešiť v živote rôzne situácie, aký bude, a toto vzniká v primárnej rodine. Rodičia zasejú do detí základ - ty si taký, ty si zase iný - a ony to vnímajú. Dieťa však nie je pasívny tvor, ono si aj aktívne vytvára svoje miesto. Niečo je geneticky dané, napríklad temperament je silno geneticky podmienený, či bude dieťa ticho sedieť, alebo bude živé, nezastaviteľné. Druhým determinujúcim je prostredie, ktoré nám zväčša vytvárajú rodičia.
