Plač novorodenca: Komunikačný nástroj a cesta k porozumeniu

Plač novorodenca je často vnímaný ako symbol radosti a života, najmä v prvých chvíľach po narodení. Je to prvý prejav dieťatka, ktorý signalizuje, že je na svete, dýcha a „precvičuje si pľúcka“. Avšak, ako dlho ide o prirodzený popôrodný plač a kedy sa mení na zúfalé volanie o pomoc? Pochopenie prvých okamihov po pôrode a signálov, ktoré dieťa vysiela, je kľúčové pre správnu adaptáciu a budovanie vzťahu.

Za normálnych podmienok, kedy je bábätko bezprostredne po narodení priložené na matkino nahé telo a nechá sa dotepať pupočník, popôrodný plač trvá veľmi krátko, alebo nemusí nastať vôbec. Dieťa začína dýchať pozvoľna a ak je pri matke, prechádza do ďalších fáz smerujúcich k prvému nadojčeniu.

Medzi matkou a dieťatkom sa posilňuje puto, stimuluje sa vyplavovanie oxytocínu vo vysokých dávkach. Žene oxytocín pomáha na odlúčenie placenty a úspešné zahájenie laktácie. Prvé nadojčenie môže nastať iba vtedy, ak je dieťa v kontakte s matkou, pokojné a neplače. Plačúce dieťa o prsník nejaví záujem a neprisaje sa. Je preto mimoriadne dôležité, aby boli novorodené deti v kontakte koža na kožu so svojimi matkami, aby mohla prebehnúť optimálna popôrodná adaptácia a aby sa mohli nadojčiť samé, čo znižuje pravdepodobnosť problémov so správnym prisávaním.

Deväť inštinktívnych fáz po pôrode

Inštinktívne fázy po pôrode, ktorými dieťatko prechádza, boli podrobne sledované švédskou výskumníčkou Annou Mariou Widström. Tieto poznatky, spracované združením Ženské kruhy, zdôrazňujú dôležitosť kontaktu koža na kožu.

1. Prvá fáza: Okamžitý pôrodný šok.
2. Druhá fáza: Uvoľnenie, keď sa dieťa upokojí na matke, prikryté suchou prikrývkou.
3. Tretia fáza: Dieťa začne vykonávať mierne pohyby hlávkou, čo sa môže stať už tri minúty po narodení.
4. Štvrtá fáza: Pokračovanie v pohyboch smerujúcich k prsníku.
5. Piata fáza: Dieťa sa odráža nožičkami k prsníku.
6. Šiesta fáza: Cesta k prsníku za materským mliekom.
7. Siedma fáza: Dieťa oblizuje bradavku, skúma prsník ručkami.
8. Ôsma fáza: Dieťa sa prisaje samo a začína sa dojčiť, zhruba hodinu po pôrode.
9. Deviata fáza: Po námahe a prvom kontakte nasleduje zaslúžená odmena pre oboch - matku i dieťa. Tým sa zavŕšujú prvé „zlaté hodiny“ po pôrode.

Plač bábätka: Jediný komunikačný nástroj

Plač bábätka je často jednou z vecí, ktorých sa rodičia najviac obávajú. Je to totiž ich jediný komunikačný nástroj, preto ho využívajú pomerne často. Plačom sa snažia dať najavo množstvo vecí a kým rodič príde na to, prečo vlastne dieťa plače, často sa poriadne zapotí. Navyše, neutíchajúci plač novorodenca v rodičoch vyvoláva veľkú beznádej a pocit menejcennosti, najmä ak sa dieťa nedarí žiadnym spôsobom utíšiť. Rodičia, ktorí už majú doma viac ratolestí, bývajú zväčša o niečo pokojnejší, pretože si tým už prešli. Veľmi stresujúci je ale plač pre novopečených rodičov, ktorí často nevedia ako ďalej, pretože v mnohých prípadoch plač nedokážu identifikovať.

Bábätká nemajú ešte vyvinutú schopnosť manipulácie a plačom jednoducho dávajú najavo svoj nepokoj. Preto je potrebné vedieť plač bábätka rozlíšiť.

Prečo teda bábätká najčastejšie plačú?

Plač bábätka treba vnímať ako jeho komunikačný prostriedok. Na začiatku treba povedať, že plač novorodenca nikdy nie je bez dôvodu a rozhodne nejde o akt, ktorým by si unudené dieťatko len vynucovalo tvoju pozornosť. Plač je totiž jedným z mála signálov a komunikačných prostriedkov, ktorými čerstvo narodené dieťa disponuje, a tak práve pomocou neho s tebou komunikuje a dáva ti najavo, že momentálne nie sú dostatočne naplnené jeho potreby.

Najčastejšie príčiny plaču bábätka:

• Hlad: Základná potreba azda všetkých cicavcov, je utíšiť hlad. Ak dieťa pociťuje pocit hladu, dá vám to patrične najavo. V tomto prípade neexistuje žiaden iný spôsob, ako by ste dokázali odvrátiť jeho pozornosť alebo utíšiť iným spôsobom. Jednoducho nebude spokojné, až pokiaľ nedostane svoju dávku mliečka.
• Plná plienka: Pozrieť do plienky napadne zväčša každému, kto počuje plačúce dieťa. Tie cítia v prípade plnej plienky veľký nepokoj a preto dávajú hlasným plačom najavo, že je najvyšší čas prezliecť sa do suchého.
• Potreba kontaktu a nosenia: Čím je dieťa väčšie, tým je aj zvedavejšie. Kým niekoľkotýždňové bábätká zväčša iba spia, čím sú však väčšie, tým sa viac nudia a treba im vymýšľať program. Mnohé rady pozerajú okolo seba, preto im treba splniť ich potrebu a ukázať, čo je doma nové.
• Bolí ma niečo: Ak dieťa niečo bolí, určite to rýchlo spoznáte. Tento plač je úplne odlišný. V prípade, že dieťatko niečo bolí, bude veľmi hlasno plakať a vzlykať. Ak plač trvá dlhšie, je dobré zájsť k lekárovi, aby našiel príčinu bolesti.
• Potreba pokoja: Máte doma návštevu, prípadne sa na nejakej nachádzate aj s dieťatkom. To stále mrnká aj bez toho, aby na to malo objektívnu príčinu. Možno je to preto, že mu hluk a priveľa ľudí nerobí dobre a chcelo by pokoj, užívať si chvíle iba s členmi domácnosti.
• Únava: Dieťa je prebalené, napapané, nosíte ho na rukách a ono aj tak stále plač. Skúste ho viac a detailnejšie pozorovať. Ak si navyše aj žmolí očká, má neprítomný pohľad a je nervózne, skúste sa zamyslieť nad tým, či neprišiel čas na odpočinok.
• Nuda: Je to síce až na neuverenie, ale aj bábätká sa vedia nudiť. Hračky sú už opozerané a ležať sa im nechce. Preto sa plačom dožadujú vašej pozornosti. Mali by ste teda vymyslieť nejakú aktivitu, pri ktorej sa dieťatko nebude nudiť, ale sa bude tešiť z vašej blízkosti.
• Detská kolika: Plač spôsobený detskou kolikou je nesmierne špecifický - objavuje sa najčastejšie v podvečerných alebo večerných hodinách, trvá viac ako tri hodiny a tento scenár sa opakuje aj tri týždne po sebe. Rodičia vtedy dosahujú najvyšší level zúfalstva a bábätko sa zmieta v bolestivých kŕčoch.
• Strach alebo separačná úzkosť: Pre novorodenca je všetko cudzie a jediným bezpečným prístavom je jeho mama. Dôverne pozná jej vôňu a tlkot srdca, a tak je prirodzené, že sa dožaduje jej blízkosti práve vo chvíľach, ak sa cíti neisté.

Mýtus: „Nech si cvičí pľúca!“

To, či je dobré nechať dieťa nariekať, je veľmi otázne. Určite nie jedna matka počula radu od svojej babičky v štýle: „Veď ho nechaj vyplakať, potrebuje si cvičiť pľúca!“ Tí, ktorí však nenechajú svoje dieťa len tak plakať, sa často chytajú za hlavu. Psychológovia totiž tvrdia, že počas nevypočutého plaču dieťatka sa do jeho tela vyplavuje stresový hormón kortizol, ktorý neskôr negatívne môže vplývať na jeho psychiku.

Detská psychologička Mgr. Lýdia Adamcová s 43-ročnou praxou uvádza: „Nemá to zmysel. Predstavte si, že plačete. Určite k tomu máte nejaký dôvod a miesto chápavého prístupu vás zatvoria do miestnosti. Nikto sa nebude o vás zaujímať, a to len preto, aby ste sa naučila neplakať. Stres hlboko zasahuje v ľudskom tele i prežívané emócie a ďaleko - až do dospelosti ovplyvňujú prežívanie a správanie človeka. Iba bezcitný rodič vie nechať dieťa plakať a ono plače možno práve preto, že necíti jeho city a potrebuje ich. Samozrejme, plač môže mať množstvo iných príčin, ale objatie a kolísanie tu bolo veky a matky nosili svoje deti uviazané na svojom tele, aj s nimi pracovali. Deti takto cítili jej teplo, jej pohyb a prežívali s ňou rôzne jej pocity, ale v bezpečí. Dnes je dieťa zatvorené v detskej izbe a má tam samo spinkať, a ak plače, nikto mu nerozumie.“

Plač neškodí... Ale naozaj?

Niektoré štúdie zasa tvrdia, že plač deťom naopak pomáha. Rovnako je na tom aj štúdia, ktorú robili austrálski vedci s 43 deťmi vo veku 6 až 16 mesiacov. Tí tvrdia, že nechať dieťa vyplakať je úplne v poriadku a nespôsobuje to dieťaťu stres, tak ako sa o tom hovorilo donedávna. U detí, na ktorých sa praktizovala výskumná metóda vyplakania, nemali vyššiu hladinu kortizolu ako tie, ktoré boli v kontrolnej skupine.

Iné štúdie zasa hovoria opak. Väčšina psychológov totiž tvrdí, že nevypočutý plač nerobí deťom dobre. Napríklad tvrdia, že deti, ktoré plačú pri zaspávaní, nezaspia preto, lebo sa naučili zaspávať, ale jednoducho prišli na to, že ich plač rodičia ignorujú a zaspia od únavy. Hrozí však, že sa dieťa uzavrie do seba a stratí v nich dôveru.

Keď dieťa intenzívne plače, rodičia chcú zvyčajne zistiť presnú príčinu. Dôvodov môže byť veľa. Hlad, zdravotné problémy (bolesť bruška, uška, pocit celkovej nepohody), ale veľmi často sa na žiadny dôvod nepríde. Môžete dieťa nakŕmiť, prebaliť či mu pomasírovať bruško, plače však ďalej. Častou príčinou detského plaču je totiž stres a napätie. Možno ste si všimli, že vaše dieťa začne plakať večer približne v tom istom čase. Chce tak zo seba dosť napätie z celého dňa. Večer toho máme dosť aj my dospelí, sme unavení a nervózni po náročnom dni. Pre malé deti môže byť práve plač cestou, ako zo seba nahromadený stres vyplaviť. Ak mu rodičia v plači bránia, pôsobí to kontraproduktívne. Plač je pre ľudský organizmus veľmi efektívny spôsob, ako si udržať psychickú rovnováhu, zbaviť sa napätia a uvoľniť sa. Ak dieťaťu, ale aj sebe dovolíte plakať, staráte sa vlastne o jeho aj svoje zdravie. Dôležité je prestať vnímať detský plač negatívne, ale ako prirodzenú a dokonca žiadúcu súčasť života dieťaťa.

Ako rozpoznať a utíšiť plač bábätka

Rozoznať, prečo bábätko plače, je v niektorých prípadoch hotová veda. Mnohé mamy majú pocit, že sú prípady, kedy ani samotné deti nevedia, čo vlastne chcú. Preto treba vždy dieťa poriadne pozorovať, aby sme mohli určiť, prečo vlastne plače.

Ako utíšiť plačúce bábätko?

• Snažte sa zostať v pokoji: Bábätko reaguje na atmosféru, ktorá doma panuje, a rovnako i na pocity, ktoré vysiela jeho maminka. Ak nebudete pokojná vy, neutíšite ani svoje dieťatko.
• Húpať a kolísať: Bábätká majú rady hojdavé pohyby, ktoré ich doslova ukolíšu k spánku. Či už ho budete vykonávať pri chôdzi, v kočíku, alebo sediac na fitlopte, dieťatko by sa malo po čase upokojiť.
• Bližší kontakt s maminkou: Ak dieťa plače, pretože sa dožaduje matkinej blízkosti, často sa stáva, že akonáhle si ho maminka privinie k sebe, spustí ešte silnejší plač, ktorý však do pár minút ustane. Zvážte kúpu šatky alebo nosiča.
• Biely šum: Hračky s bielym šumom si niektoré maminky nevedia vynachváliť. Zvyčajne ide o plyšové zvieratko, ktoré má v sebe zabudovaný prístroj vysielajúci rôzne zvuky.
• Pevné zavinutie: Niektoré bábätká túto metódu bojkotujú, iné na ňu reagujú expresne. Pevné zavinutie im totiž pripomína tesné prostredie maternice, v ktorom sa cítili bezpečne.
• Cvičenie s nožičkami a masáž bruška: Ak ide o plač od bolesti bruška, nemali by ste zabúdať na pravidelné cvičenie s nôžkami a masáž bruška.

Metóda „Dunstan Baby Language“

Austrálčanka Priscilla Dunstanová, vďaka svojmu hudobnému sluchu, dokázala rozlíšiť rôzne nuansy detského plaču. Po trinásťročnom výskume na tisícke detí z rôznych krajín a etník dospela k záveru, že novorodenci sa vyjadrujú univerzálnym jazykom, ktorý sa formuje na základe primárnych reflexov.

Základné zvuky podľa Dunstanovej:

• „Néh“: Znamená „Som hladné“. Je spojené so sacím a prehĺtacím reflexom.
• „Éh“: Znamená „Potrebujem si grgnúť“. Je spôsobené tlakom vzduchu v bruchu.
• „Ovh“ (Auh, Oh): Zvuk podobný zívaniu, ktorým dieťa naznačuje „Chce sa mi spať“.
• „Éairh“: Naznačuje bolenie bruška, často sprevádzané stresovým plačom.
• „Heh“: Vydávajú deti, ktoré sa necítia komfortne - je im zima, potia sa alebo majú plnú plienku.

Je dôležité si uvedomiť, že bábätko nedokáže manipulovať a plač je pre neho stále prostriedkom vyjadrenia aktuálnej emócie či prosby o pomoc a naplnenia jeho potrieb.

Tíšiť alebo netíšiť detský plač?

Rodičia sa dajú rozdeliť na dve skupiny podľa toho, ako k plaču pristupujú. Tí prví si dieťa v takej chvíli veľmi nevšímajú, razia heslo, že ho treba nechať vyplakať, aby si „precvičilo pľúca“ a naučilo sa, že „rodičia nebudú skákať, ako decko píska“. Tento výchovný prístup sa už dnes považuje za prekonaný a škodiaci zdravému detskému vývinu, napriek tomu sa s ním však ešte možno stretnúť. Rodičia z druhej skupiny by dieťa nikdy vyplakať nenechali a snažia sa všetkými možnými prostriedkami s plačom bojovať.

„Rodičia, ktorí majú tendenciu dieťa stále tíšiť a v plači mu bránia - často v pozadí stojí, že detský plač neznesú - mu vlastne nedoprajú emočné uvoľnenie. Dobrou reakciu na detský plač je podľa nej „asistované vyplakanie“, ktoré môže na dieťa pôsobiť takmer zázračne. Ako také vyplakanie vyzerá? Držíme plačiace dieťa v náručí a sústredíme sa na to, aby sme mu k vyplakaniu dali priestor a podporu. Upokojujúco pritom hovoríme: Len sa vyplač, som tu s tebou. Neviem presne, prečo plačeš, ale chcem ti byť nablízku a počkám, až sa vyplačeš… Hojdáme, hladíme. Stáva sa, že keď dieťa prvýkrát dostane túto možnosť, plače intenzívne a dosť dlho, napríklad dvadsať minút. Potom zvyčajne tvrdo zaspí a budí sa s dobrou náladou,“ popisuje Eva Labusová. Ak rodičia dieťaťu emočné uvoľnenie nedoprajú, dôsledkom je často to, že zle zaspáva a noci sa budí. Keď tento postup podľa nej začnete opakovať, záchvaty plaču sa začnú skracovať a bude pribúdať pokojného spánku.

Mnohí rodičia priznávajú, že podporiť plačúce dieťa nedokážu tak, aby by si priali. A to kvôli vlastným nezvládnutým negatívnym pocitom, ktoré v tej chvíli majú. „V rodinných poradniach a psychoterapeutických ordináciách opakovane vychádza najavo, koľko z vecí, ktoré nás ako dospelých rozrušujú, smeruje spätnou stopou k nepríjemným zážitkom či dokonca traumám z nášho vlastného detstva. Môže sa to týkať práve i spôsobu, akým naši opatrovníci reagovali na náš plač a vzdor. Podľa nej je dôležité zmeniť v našej spoločnosti prístup k plaču. Spoločnosť s ním totiž má historicky veľký problém. Máme ťažkosti prejaviť slabosť i smútok, nedokážeme prežívať silné či negatívne emócie. Postoj k plaču sa však už začína meniť, a to v dôsledku nových vedeckých poznatkov, ktoré ukazujú, čo sa deje v nezrelom mozgu dieťaťa pri prežívaní konkrétnych situácií. Dnes už niet pochýb o tom, že ak rodičia plačúce dieťa úplne ignorujú, vyvoláva to v ňom prudkú reakciu. „Najskôr na fyzickej úrovni. Dochádza k vyplavovaniu stresových hormónov a k zvyšovaniu srdcovej činnosti i telesnej teploty. Ak dieťa plačom volá po blízkosti najbližších osôb, po mame, jeho fyzická reakcia na osamelosť sa neskôr transformuje do reakcie emocionálnej. Po čase síce plakať prestane, ale pravda je taká, že iba rezignovalo,“ uvádza Eva Labusová. Neznamená to, že sa upokojilo, naopak, pochopilo, že svojou aktivitou nedokáže privolať blízkeho človeka a upadá do bezmocnosti, ktorá sa potom bude prejavovať v celom jeho živote ako pasivita a neschopnosť riešiť problémy. Na detský plač preto určite reagujte a zároveň v ňom potomkovi nebráňte. Prijať plač a dočasnú slabosť dieťaťa paradoxne znamená veľmi posilniť jeho odolnosť a emočnú samostatnosť.

Psychoterapeutka Eva Labusová: „Deti, ktoré majú možnosť plakať a dostáva sa im k tomu od rodičov patričnej podpory, lepšie dosahujú spojenie so sebou samými, usadzujú sa vo svojich telách, učia sa ľahšie rozumieť svojim pocitom aj sa samostatne starať o svoje potreby. To potom súvisí s utváraním ich sebadôvery a citlivosti, ktorú sú schopné prejavovať voči ostatným. Ak dávame deťom možnosť vyjadriť napätie a negatívne alebo bolestivé pocity a sme im ako rodičia nablízku, zbavujeme ich náladovosti, ufňukanosti aj agresivity.

„Dustan Baby Language“, teda metóda Priscilly Dunstanovej, ako porozumieť plaču bábätiek, zaujala predovšetkým anglosaský svet. Existuje ako manuál i ako DVD či aplikácia pre smartfóny. Samozrejme, má i svojich odporcov, predovšetkým z lingvistických akademických kruhov. Pediatri a ďalšie profesie špecializované na raný detský vek ju však ani nezatracujú. „Vždy hovorím rodičom, že dieťa s nimi prostredníctvom rôznych odtieňov plaču komunikuje. Ide len o to nájsť si čas a trpezlivosť na to, aby sa jeho výrazu naučili rozumieť. Je to obdobné ako učiť sa cudzí jazyk,“ uviedla Valérie Avignon, ďalšia švajčiarska pôrodná asistentka.

Napokon prepojením plaču a jazyka sa zaoberá i jedna americká štúdia. Tvrdí sa v nej, že materinský jazyk rodičov ovplyvní už u nenarodeného dieťaťa spôsob, akým bude plakať. Vedci skúmali od narodenia plač malých Nemcov a Francúzov. Malí Nemci nasadili plač vo vysokých tónoch a spadli do hlbokých, u francúzskych bábätiek to bolo naopak. Ak chceme dieťa utíšiť, potom je dôležité naučiť sa rozoznávať jeho plač.

tags: #plcuce #dieta #obrazok