Pavol Barabáš je slovenský dokumentarista, ktorý sa preslávil svojimi filmami z odľahlých a neprístupných kútov sveta. Jeho tvorba divákom prináša príbehy ľudí, ktorí žijú v harmónii s prírodou, ale aj tých, ktorí čelia extrémnym výzvam v divočine. Barabášove filmy sú nielen vizuálne pôsobivé, ale aj hlboko emotívne a podnecujú k zamysleniu nad vzťahom človeka a prírody.
Jeho pohľad na našu planétu je zachytený vo vyše 70 dokumentárnych filmoch. Absolvoval štúdium zvukovej a obrazovej techniky na Vysokej škole technickej v Bratislave. Nakrúca filmy s horskou a športovou tematikou.
Cesta k filmu a láska k horám
Barabášova cesta k filmu sa začala láskou k horám. Ako sám hovorí, už od mladosti ho fascinovala príroda a hory sa stali jeho druhým domovom a útočiskom. "Vyrastal som v Prievidzi a svoj voľný čas som trávil v prírode," spomína. Cez víkendy s kamarátom chodievali na Kľak, kde vnímali jeho meniace sa farby a pozorovali západy slnka. Tieto zážitky v ňom vyvolávali pocity nekonečna a slobody, ktoré sa neskôr snažil zachytiť kamerou.
Počas štúdia zvukovej a obrazovej techniky na vysokej škole a brigádovania ako nosič v Tatrách sa v ňom hromadili nové emócie a zážitky, ktoré chcel zdieľať s ostatnými. "Veľkým zlomom v mojom živote bolo, keď som počas prázdnin na strednej škole začal brigádovať ako nosič vo Vysokých Tatrách," hovorí Barabáš. V tom čase začal chodiť po horách. Na vysokej škole bol jeho profesorom horolezec Psotka. Dokonca uňho aj jeden čas býval, on ho „zaštepil“ láskou k dobrodružstvu. Ako najmladší v rodine nemal žiadne výhody, ani staršie sestry ho nerozmaznávali, skôr naopak, držali ho vraj nakrátko.
Otec archivuje všetky články, čo o synovi vyšli. Keď skončil základnú školu, chodil s rodičmi a neskôr s kamarátmi po okolitých kopcoch. "My sme boli skôr vodáci, mňa môj otec brával už od štyroch rokov na Dunaj a na rieku Moravu. Keď bolo pekne, každú sobotu a nedeľu sme stanovali, chytali ryby, prechádzali sme sa až do Rakúska. Takto sme to robievali, kým sa dalo, až do roku 1952. Potom zadrôtovali hranice." Barabáš senior je totiž rodený Bratislavčan, ale práca ho „prinútila“ viackrát meniť bydlisko. Napokon skončil s rodinou v Prievidzi, tam sa im veľmi páčilo. Najmä okolitá príroda. Tú obdivoval aj syn Pavol.
Keď budúci filmár chodil do školy, zlákala ho turistika. Mal len tri roky, keď sám vliezol do autobusu. Myslel si, že všetky chodia do zoo. Našli ho až voľakde v Necpaloch, policajti nám ho priviedli domov,“ spomína s úsmevom pán Barabáš. Zdá sa, že sme opäť objavili absolútne bezproblémové dieťa. Otec Barabáš tiež márne namáha pamäť: „Nikdy s ním neboli žiadne problémy. Jediné, čo ho trápilo, bolo, že nevedel dobre povedať r. Hovoril DDDtenčín, chodil k logopédovi. Určite aj niečo povyvádzal, ale nepamätám si nič, čo by vybočovalo z normálu, samé bežné chalanské záležitosti. Trošku som mal obavy, keď ako chlapec niekam liezol a chodil po horách. Ale, našťastie, nič sa neprihodilo.“ Malý Paľko bol síce najmladší z detí, ale žiadne rozmaznávanie nezažil.
Filmy z divočiny a stret s prírodnými ľuďmi
Barabáš rád vyhľadáva príbehy odohrávajúce sa v neprístupnej divočine, ďaleko od civilizácie, kde sa človek dostáva až za hranicu svojich možností. Má za sebou niekoľko objavných expedícií, od nájdenia civilizáciou nedotknutých ľudí doby kamennej v pralesoch v Novej Guiney, cez spoluobjavenie megajaskýň na stolových horách vo Venezuele, až po absolvovanie prvého prechodu Ellsworthovho pohoria v Antarktíde. Dosiahol Severný i Južný pól, žil s Pygmejmi v Kongu i s kmeňom Suri v Etiópii. Prešiel najťažšie kaňony sveta ako Trou de fer, či Bras Magasin.
S odstupom času majú pre neho stále väčšiu hodnotu dokumenty, v ktorých zachytil prírodných ľudí v ich prirodzených podmienkach. Spomenul filmy Pururambo, Omo - cesta do praveku, či Pygmejovia - deti džungle. "Tie najkrajšie okamihy prežívam pri nakrúcaní ľudí, ktorí ani nevedia, čo to kamera je. Niekedy si možno len myslia, že bez nej zle vidím," hovorí Barabáš. Nikdy nikomu za nakrúcanie neplatí a snaží sa byť nenápadným pozorovateľom.
Významné filmy a ocenenia
Medzi jeho najznámejšie filmy patrí dokument Polárnik, ktorý rozpráva príbeh Petra Valušiaka, slovenského polárnika svetového formátu. Valušiak má za sebou zhruba dve desiatky výprav do polárnych oblastí sveta. V roku 1998 sa mu s tromi Rusmi podaril (ako prvým v histórii) výkon z kategórie snov: prejsť bez cudzej pomoci od brehov Ruska naprieč zamrznutým morom Arktídy cez Severný pól až k brehom Kanady. Film Polárnik získal Cenu Ruskej akadémie vied a Ruskej geografickej spoločnosti za najlepší film s geografickou tematikou na Bajkalskom medzinárodnom filmovom festivale dokumentárnych a populárno-vedeckých filmov Ľudia a životné prostredie.
Ďalším úspešným filmom Pavla Barabáša je dokument Žiť pre vášeň, ktorý rozpráva príbeh dvoch priateľov, ktorí v zimných tatranských stenách preliezajú cesty najvýznamnejšieho medzivojnového horolezca. Film získal Cenu za film, ktorý odráža život a kultúru horských národov na festivale Bansko Film Fest v Bulharsku.
Pavol Barabáš sa venoval aj téme tatranských nosičov vo filme Sloboda pod nákladom. Dokument zachytáva život starej generácie nosičov, ktorí vynášajú náklad na tatranské chaty. Barabáš sám bol nosičom a film považuje za svoju osobnú spoveď. Chcel vykresliť život nosičov bez príkras, taký, aký je, očami ľudí, ktorí ho prežívali a prežívajú už desiatky rokov. Film získal Cenu za film, ktorý odráža život a kultúru horských národov na festivale Bansko Film Fest v Bulharsku.
Dokumentárny film Everest - najťažšia cesta získal Cenu za najlepšie dobrodružstvo na medzinárodnom festivale horských filmov Ushuaia v Argentíne. Príbeh štyroch slovenských horolezcov, kamarátov z jednej bratislavskej ulice, ktorí v roku 1988 preliezli najťažšiu cestu na najvyššiu horu sveta, si teraz môžu pozrieť aj diváci na Slovensku.
V rodine okrem lásky k prírode získal aj vzťah k technike. Otec mal doma fotografickú výbavu a Paľo si k tomu našiel cestu úplne prirodzene. Filmovanie mal v pracovnej náplni v Športfilme, vyslali ho na olympiádu v Seattli, na majstrovstvá sveta v rôznych športoch. Zlaňovanie najväčšieho vodopádu: V roku 2017 sa v médiách objavila informácia, že dovtedy najvyšší vodopád na svete Salto Angel vo Venezuele nie je najvyšší. V skutočnosti ho totiž mal prekonať vodopád z Juhoafrickej republiky s názvom Tugela. Tugela mal byť o štyri metre vyšší než Salto. Lenže vďaka Mirovi Dušekovi zistil filmár Pavol Barabáš, že Salto ešte nikto nezlanil. Vodopád Salto Angel padá z výšky 979 metrov z venezuelskej stolovej hory Ayuan Tepuy. O tomto dobrodružstve režisér Pavol Barabáš povedal: „Voda sa ním rúti bez kontaktu so skalou 807 metrov. V každom z nás zanecháva tento fenomén pocit úžasu a výnimočnosti. Dva dni sme zlaňovali, robili štandy, kým sme sa nakoniec neocitli pod vodopádom. Dole sme si sňali prilby a plný emócii zo zážitkov sme zakričali: Salto Angel je kráľ.“
Diváci oceňujú umenie Pavla Barabáša aj v zahraničí. V kategórii film získal Pavol Barabáš prestížne Krištálové krídlo v roku 2009. Sú ľudia, ktorí reprezentujú Slovensko v tom najlepšom slova zmysle. A hoci výsledok ich tvorby patrí do sféry umenia, aby ho dosiahli, musia často vynaložiť mimoriadne športové výkony, musia byť fyzicky aj psychicky veľmi odolní.
Barabášov pohľad na prírodu a spoločnosť
Pavol Barabáš vo svojich filmoch často poukazuje na vzťah človeka k prírode a na problémy, ktoré s tým súvisia. Je presvedčený, že by sme sa mali správať k našej Zemi zodpovedne a chrániť jej krásu a jedinečnosť.
"Myslím si, že každý mladý človek by mal čo najviac cestovať a spoznávať svet. Kriticky sa stavia k nadmernému rozvoju turizmu v Tatrách a upozorňuje na to, že by sme si mali chrániť ich divokosť a prírodnú krásu. "Každý pozná môj názor filmára, ktorý by chcel mať z Tatier ťažko prístupnú zachovalú divočinu," hovorí Barabáš.
Filozofia šťastia: Barabáš je presvedčený, že by sme sa mali zamerať na to, aby sme boli šťastný národ. "Zvoliť si dobrého kráľa. Nemusí zvyšovať HDP, dôležité je, aby sme boli šťastný národ. Napríklad takého, akého mali v Bhutáne," hovorí Barabáš. Naše hory sú také originálne, že v nich nutne museli vyrásť výnimoční ľudia s jedinečnými profesiami.
Keď Mečiar ako predseda vlády organizoval výstup na Everest, oslovil ho, aby vyniesol vlajku na vrchol. Keď už boli v troch štvrtinách cesty, dozvedel sa, že nejde o vlajku Slovenskej republiky, ale o vlajku politickej strany. Tak sa obrátil na päte a vrátil sa dole. Spôsobil si tým kopu problémov. Všade po svete sa jeho filmy hrali, ale doma nie. Tak si založil v Bratislave Štúdio K2.
Inšpirácia pre divákov
Filmy Pavla Barabáša sú inšpiráciou pre divákov, ktorí sa vďaka nim môžu preniesť do odľahlých kútov sveta a spoznať život ľudí, ktorí žijú v harmónii s prírodou. Jeho tvorba podnecuje k zamysleniu nad našim vzťahom k Zemi a k tomu, ako by sme ju mali chrániť pre budúce generácie. Príjemným ohlasom pre Barabáša je, keď mu ktosi povie, že vďaka jeho filmu kamsi sám vyrazil.
Dialóg s planétou - zamyslenie ôsme - Živá voda
Na svojich cestách Pavol Barabáš zažil aj splavovanie divokých riek. Otec Jaroslav sa nám zverí: „Koľkokrát rozmýšľam nad tým, čím to je, že má také veľké úspechy, a viete, na čo som prišiel? Nikdy nerobí filmy o sebe, neupozorňuje na seba a v mnohých ho ani neuvidíte. Je skromný, a preto ho ľudia majú radi. Kam príde na premietanie alebo prednášku, besedu, všade je zakaždým vypredané. Aj preto som naňho hrdý, nikdy som v jeho výchove nepodporoval nejaké extrémy. Po mne je dochvíľny, ja som nikdy v živote neprišiel neskoro do práce.“ To, aby bol otec prvým divákom synových filmov, si vraj musí vybojovať. „Aj keď príde z nejakej cesty, tak z neho musím ťahať zážitky ako z chlpatej deky,“ smeje sa.
Na záver návštevy sa ešte dozviem, že filmár inklinuje k budhizmu a tento rok radikálne zmenil jedálny lístok. „Prestal jesť mäso a má špeciálnu stravu, ani neviem, čo presne je. Tuším nejakú pohánku... ale s touto zmenou je veľmi spokojný.“