Aby splnili nariadenie cisára Augusta, podľa ktorého sa mali zaregistrovať na matrike v meste svojho pôvodu, sa Jozef a Mária vyberú z Nazareta do Betlehema. Hneď po príchode rýchlo hľadajú ubytovanie, pretože pôrod je na spadnutie, no žiaľ žiadne nenájdu, a tak je Mária nútená porodiť v maštali. Stvoriteľ vesmíru, Jemu nebolo dané miesto, kde by sa narodil!
Bol to anjel, kto oznámil Ježišovo narodenie, a to pokorným pastierom. A bola to hviezda, ktorá ukázala mudrcom cestu do Betlehema. Anjel je Boží posol. Hviezda nám pripomína, že Boh stvoril svetlo a že Dieťa bude „svetlom sveta“, ako on sám seba definuje, «pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka», ktoré «vo tmách svieti, a tmy ho neprijali».
Pastieri stelesňujú chudobných Izraela, pokorných ľudí, ktorí vnútorne žijú s vedomím vlastnej nedostatočnosti, a práve preto dôverujú Bohu viac než ostatní. Sú to oni, kto ako prví vidia Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, a toto stretnutie ich hlboko mení.
Okolo novonarodeného Ježiša sú aj mudrci. Evanjeliá nám nehovoria, že by to boli králi, ani ich počet, ani ich mená. S istotou vieme len to, že sa z ďalekej krajiny na Východe vydali na cestu hľadať židovského kráľa, ktorého v svojich srdciach stotožňujú s Bohom, pretože hovoria, že sa mu chcú klaňať. Mudrci predstavujú pohanské národy, osobitne všetkých tých, ktorí počas stáročí hľadajú Boha a vydávajú sa na cestu, aby ho našli.
Iba pokora nás roztvára skúsenosti pravdy, skutočnej radosti, poznania, ktoré sa ráta. Bez pokory sme „odrezaní mimo“, odrezaní od pochopenia Boha, od pochopenia seba samých. Je potrebné byť pokorným, aby sme pochopili seba samých, a ešte viac pre pochopenie Boha. Mudrci mohli byť i veľkí podľa logiky sveta, no oni sa urobili maličkými, pokornými, a práve preto dokážu nájsť Ježiša a rozpoznať ho.
Každý človek je v hĺbke svojho srdca povolaný hľadať Boha: my všetci máme ten nepokoj a našou úlohou nie je tento nepokoj stlmiť, ale nechať ho rásť, pretože je to nepokoj hľadania Boha; a vďaka milosti jeho samého ho môže nájsť. Osvojme si modlitbu svätého Anzelma: „Pane, nauč ma hľadať ťa. Ukáž sa, keď ťa hľadám. Nemôžem ťa hľadať, ak ma to nenaučíš, ani ťa nájsť, ak sa neukážeš. Nech ťa hľadám tým, že po tebe túžim, a nech túžim po tebe tým, že ťa hľadám!“
Drahí bratia a sestry, chcel by som pozvať všetkých mužov a ženy do betlehemskej jaskynky, aby adorovali Božieho Syna, ktorý sa stal človekom. Každý z nás nech pristúpi k jasličkám, ktoré nájde vo svojom dome, v kostole alebo na inom mieste, a pokúsi sa urobiť akt adorácie vo svojom vnútri: „Verím, že ty si Boh, že toto dieťa je Boh.“
Do prvého radu v prístupe k jasličkám a v modlitbe by som chcel postaviť chudobných, ktorých «musíme milovať, pretože sú istým spôsobom sviatosťou Krista; s nimi - hladnými, smädnými, vyhnanými, nahými, chorými, uväznenými - sa chcel mysticky stotožniť. Musíme im pomáhať, musíme s nimi trpieť a musíme ich aj nasledovať, pretože chudoba je najistejšia cesta k plnému vlastníctvu Božieho kráľovstva“.
Preto si musíme vyprosovať pokoru ako milosť: Pane, nech nie som pyšný, nech si nechcem vystačiť sám, nech si nenamýšľam, že ja som stred vesmíru. Urob ma pokorným. Daj mi milosť pokory. A s touto pokorou nech ťa môžem nájsť. Je to jediná cesta, bez pokory nenájdeme Boha nikdy: nájdeme nás samých. Pretože človek, ktorý nemá pokoru, nemá pred sebou horizont, má iba zrkadlo: hľadí na seba samého. Prosme Pána, aby rozbil zrkadlo a mohli sme hľadieť ďalej, na horizont, kde je On.
A potom, bratia a sestry, by som chcel sprevádzať do Betlehema, tak ako hviezda sprevádzala mudrcov, všetkých tých, ktorí nemajú vnútorný náboženský nepokoj, ktorí sa nezamýšľajú nad otázkou Boha, alebo dokonca bojujú proti náboženstvu, všetkých tých, ktorí sú nesprávne nazývaní ateistami. Chcel by som im zopakovať posolstvo Druhého vatikánskeho koncilu: «Cirkev tvrdí, že uznávať Boha vôbec nie je v rozpore s dôstojnosťou človeka, lebo táto dôstojnosť má práve v Bohu svoj základ a zavŕšenie.
A potom, bratia a sestry, by som chcel sprevádzať do Betlehema, tak ako hviezda sprevádzala mudrcov, všetkých tých, ktorí nemajú vnútorný náboženský nepokoj, ktorí sa nezamýšľajú nad otázkou Boha, alebo dokonca bojujú proti náboženstvu, všetkých tých, ktorí sú nesprávne nazývaní ateistami. Chcel by som im zopakovať posolstvo Druhého vatikánskeho koncilu: «Cirkev tvrdí, že uznávať Boha vôbec nie je v rozpore s dôstojnosťou človeka, lebo táto dôstojnosť má práve v Bohu svoj základ a zavŕšenie.
Nesme si cestou domov želanie anjelov: «Pokoj na zemi ľuďom, ktorých miluje». A vždy majme na pamäti: «Nie my sme milovali Boha, ale on miloval nás [...]. On prvý miloval nás», on nás hľadal. Toto je dôvod našej radosti: sme milovaní, sme vyhľadávaní, Pán nás hľadá, aby nás našiel, aby nás ešte viac miloval.
Toto je dôvod radosti: vedieť, že sme boli milovaní bez akejkoľvek zásluhy, že nás Boh vždy predchádza v láske, v láske takej konkrétnej, že sa stala telom a prišla prebývať medzi nás, v tom Dieťati, ktoré vidíme v jasličkách.
Bratia a sestry, prajem vám radostné Vianoce, požehnané a sväté. A chcel by som, aby - áno, zaiste tu budú vinše, rodinné stretnutia, toto je vždy nádherné - ale nech je tu tiež vedomie, že Boh prichádza „kvôli mne“. Každý nech to povie: Boh prichádza pre mňa.
[Nech je tu] vedomie, že na hľadanie Boha, na nájdenie Boha, na prijatie Boha treba pokoru: vnímať s pokorou tú milosť rozbitia zrkadla márnosti, pýchy, zahľadenosti do seba. Hľaďme na Ježiša, hľaďme na horizont, hľaďme na Boha, ktorý prichádza k nám a ktorý sa dotýka srdca tým nepokojom, ktorý nás privádza k nádeji.
Evanjelium podľa Lukáša (Lk 2,1-14)
V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete. Tento prvý súpis sa konal, keď Sýriu spravoval Kvirínius. A všetci šli dať sa zapísať, každý do svojho mesta. Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazareta do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem, lebo pochádzal z Dávidovho domu a rodu, aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v požehnanom stave. Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci. V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“
Symbolika Narodenia Pána
V Rímskej cirkvi sa sviatok Narodenia Pána slávil už v 4. storočí ako protiváha k mestskému sviatku slnečného božstva - Dies Natalis Solis Invicti - Deň zrodenia nepremožiteľného slnka -, ktorý sa tiež slávil 25. decembra.
Tropár sviatku:
Narodenie tvoje, Kriste, Bože náš, prinieslo svetu svetlo múdrosti. Lebo mudrci hviezdou sa poučili klaňať sa ti ako Slnku pravdy a uznávať teba, Východ z výsosti.
Kondák sviatku:
Dnes Panna rodí večného Boha. Zem ako dar Neprístupnému ponúkla jaskyňu. Anjeli s pastiermi ho oslavujú.
Katechéza pápeža Františka
Narodenie Mesiáša v Betleheme bolo témou ďalšej pápežovej katechézy. Svätý Otec František sa v nich zamýšľa nad Ježišovým príbehom, pretože on je našou nádejou. Kvôli zhoršenému hlasu pápeža katechézu prečítal Mons. Pierluigi Giroli.
Anjel povedal pastierom: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom. Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“
Boží Syn vstupuje do dejín tak, že sa stáva naším spoločníkom na ceste a začína putovať ešte v matkinom lone. Evanjelista Lukáš nám hovorí, že hneď ako bol počatý, odišiel z Nazareta do domu Zachariáša a Alžbety. A potom, krátko pred narodením, putoval z Nazareta do Betlehema na sčítanie ľudu. Mária a Jozef museli ísť do mesta kráľa Dávida, kde sa narodil aj Jozef. Dlho očakávaný Mesiáš, Syn Boha najvyššieho, podrobil sa sčítaniu, čiže bol zaznamenaný a zarátaný, ako každý iný občan.
Lukáš umiestňuje Ježišovo narodenie do „konkrétneho obdobia“ a do „presne určeného geografického prostredia“, takže „univerzálnosť a konkrétnosť sa navzájom dotýkajú“. Boh, ktorý prichádza do dejín nerozbíja štruktúry sveta, ale chce ich osvietiť a pretvoriť zvnútra.
Betlehem znamená „dom chleba“. Tu sa Márii napĺňajú dni pôrodu a tu sa rodí Ježiš, chlieb, ktorý zostúpil z neba, aby nasýtil hlad sveta.
Anjel Gabriel zvestoval narodenie mesiášskeho kráľa v znamení veľkosti: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho, Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ Ježiš sa však rodí spôsobom, ktorý je pre kráľa úplne nevídaný. V skutočnosti „kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. Porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.“
Boží Syn sa nerodí v kráľovskom paláci, ale v zadnej časti domu, na mieste, kde sú zvieratá. Lukáš nám tak ukazuje, že Boh neprichádza na svet za hlasných ovácií, nezjavuje sa v hluku, ale svoju cestu začína v pokore. A kto sú prví svedkovia tejto udalosti? Je to zopár pastierov: mužov s nízkou kultúrou, zapáchajúcich od neustáleho kontaktu so zvieratami, ktorí žijú na okraji spoločnosti. Napriek tomu vykonávajú remeslo, ktorým sa sám Boh dáva poznať svojmu ľudu.
Boh si ich vyberá za adresátov tej najkrajšej správy, aká kedy zaznela v dejinách: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom. Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. Toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“
Miestom, kam ísť a stretnúť sa s Mesiášom, sú jasle. Stáva sa totiž, že po toľkom čakaní „pre Spasiteľa sveta, skrze ktorého bolo všetko stvorené, niet miesta“. Pastieri sa tak dozvedajú, že na veľmi skromnom mieste, vyhradenom pre zvieratá, sa pre nich narodil dlho očakávaný Mesiáš, ktorý má byť ich Spasiteľom, ich Pastierom. Táto správa otvára ich srdcia úžasu, chvále a radostnému ohlasovaniu.
„Na rozdiel od mnohých ľudí, ktorí sa venujú tisícom iných vecí, pastieri sa stávajú prvými svedkami toho podstatného, čiže spásy, ktorá sa dáva. Sú to tí najpokornejší a najchudobnejší, ktorí dokážu prijať udalosť Vtelenia.“ Bratia a sestry, vyprosujme si aj my milosť, aby sme boli ako pastieri schopní žasnúť a chváliť Boha a aby sme si vedeli vážiť to, čo nám zveril: talenty, charizmy, naše povolanie a ľudí, ktorých postavil vedľa nás.
Prosme Pána, aby sme vedeli v slabosti rozpoznať mimoriadnu silu Božieho Dieťaťa, ktoré prichádza obnoviť svet a premeniť náš život svojím plánom plným nádeje pre celé ľudstvo.
Svätá rodina | Ježiš, Mária a Jozef | Katolícka viera pre deti | Katechizmus pre deti
Symbolika ikony Narodenia
V tej krajine je veľa jaskýň. V jaskyniach boli držané zvieratá počas noci. Ježiš je ukázaný v žiarivej bielej farbe. Jaskyňa je čierna. Toto nám dáva ponaučenie. Ježiš je ukázaný ako svetlo proti tme. Ježiš bol s Bohom od počiatku. Ježiš je Boží Syn. Ježiš, Otec a Svätý Duch sú Boh. Boh prišiel žiť s nami, keď sa narodil Ježiš.
„Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiari svetlo. Rozmnožil si plesanie, zväčšil si radosť.“ Áno, S NAMI [JE] BOH. Svetlo ako symbol „poznania, čo je správne robiť“ bolo predstavené v druhej katechéze a teraz je opäť zdôraznené.
Ikona Narodenia zobrazuje tento kontrast medzi svetlom a tmou. Všimnite si jasnú hviezdu a jej lúče siahajúce k Ježišovi, ktorý je odetý do žiarivo bielych šiat. Toto svetlo rozptyľuje tmu čiernej jaskyne. Toto svetlo prichádza z neba na zem, ako keby sa nebesia snažili naplniť jaskyňu svetlom. Svetlo premáha alebo víťazí nad tmou, ktorá predstavuje skúsenosti tých, ktorí žili v období od hriechu Adama a Evy až po príchod Ježiša Krista. Život už nebol rajom a zažívali ťažkosti, utrpenie, zlo a hriech. Boli stratení a nevedeli nájsť cestu. Boh vo svojej milujúcej láskavosti poslal svojho Syna Ježiša, aby nám ukázal cestu. Ježiš Kristus je Svetlo, ktoré nás vyvádza z tmy zla a hriechu.
Čierne ústa jaskyne symbolizujú náš padlý svet, v ktorom vyšlo „Slnko spravodlivosti“ a ktorý osvietilo „Svetlo múdrosti“. Panenská Matka je zobrazená ako sediaca na lôžku, ktoré židia používali pri cestovaní. Pozoruhodná je absencia bolestí obvyklých pri pôrode, čo je v ikonopisectve považované za znak panenského porodenia Krista. Rovnako ako v evanjeliu, celé ľudstvo je povolané k tejto udalosti. Mudrci predstavujú učených a bystrých a pastieri pokorných tohto sveta. Množstvo anjelov oslavuje Boha a zvestuje túto dobrú zvesť ľudstvu.
Na ikone je zoskupených niekoľko epizód, ktoré sú ukázané súčasne. V ľavom dolnom rohu sedí Jozef v mučivých myšlienkach, zatiaľ čo diabol v podobe starého a zhrbeného pastiera mu podsúva nové pochybnosti a podozrenia.
