V práve Európskej únie je základné právo dieťaťa slobodne vyjadrovať svoje názory a aby sa tieto názory brali do úvahy pri otázkach, ktoré sa ich týkajú, s prihliadnutím na ich vek a vyspelosť. Toto ustanovenie sa uplatňuje všeobecne a nie je obmedzené na konkrétne konanie.
Príkladom je prípad Joseba Andoni Aguirre Zarraga/Simone Pelz, ktorý sa týkal vysťahovania maloletého dieťaťa zo Španielska do Nemecka v rozpore s rozhodnutiami o zverení do osobnej starostlivosti. Súdny dvor Európskej únie (SDEÚ) riešil otázku, či nemecký súd mohol spochybniť vykonávacie rozhodnutie španielskeho súdu na základe toho, že dieťa nebolo vypočuté, čím sa dopustil porušenia článku 42 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 2201/2003 (Brusel II bis) a článku 24 Charty základných práv EÚ.
Dieťa namietalo voči vráteniu, keď vyjadrilo svoje názory v rámci konania pred nemeckým súdom. SDEÚ odôvodnil, že vypočutie dieťaťa nie je absolútnym právom, ale že ak súd rozhodne, že je to potrebné, musí poskytnúť dieťaťu jedinečnú a účinnú príležitosť vyjadriť svoje názory. Takisto rozhodol, že právo dieťaťa na vypočutie, ktoré je ustanovené v charte a nariadení Brusel II bis, si vyžaduje, aby právne postupy a podmienky, ktorými sa umožňuje deťom slobodne vyjadrovať svoje názory, boli deťom k dispozícii, a aby súd získal tieto názory.
Je tiež potrebné, aby súd prijal všetky primerané opatrenia na zabezpečenie týchto vypočutí so zreteľom na najlepšie záujmy dieťaťa a okolnosti každého jednotlivého prípadu. Právo na vypočutie sa odráža v rôznych legislatívnych aktoch.
Právne rámce a ich aplikácia
Podľa článku 21 nariadenia Brusel IIa (recast), deti schopné vytvoriť si vlastné názory majú právo dostať skutočnú a účinnú príležitosť vyjadrovať svoje názory, či už priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo vhodnej osoby. Ich názorom sa má prikladať náležitá váha v súlade s ich vekom a zrelosťou. Toto právo platí nielen vo veciach rodičovských práv a povinností, ale aj v konaniach o vrátení podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí.
Podľa smernice EÚ o procesných zárukách musia členské štáty zabezpečiť, aby deti mali právo byť prítomné na ich súdnom konaní, a musia prijať všetky potrebné opatrenia, aby sa mohli účinne zúčastniť na súdnom konaní, vrátane poskytnutia možnosti byť vypočuté a vyjadriť svoj názor.
V slovenskom právnom poriadku je táto problematika upravená najmä v zákone o rodine. Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, má právo vyjadrovať ho slobodne vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté.
Podľa § 100 ods. 3 zákona č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok, ak je účastníkom konania maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, súd na jeho názor prihliadne. Rozhodnutie o tom, či súd vypočuje dieťa, závisí od okolností konkrétneho prípadu. Súd pritom berie zreteľ predovšetkým na najlepší záujem maloletého dieťaťa.
Praktické príklady a výzvy
Príkladom môže byť prípad Sahin/Nemecko, kde matka úplne zakázala kontakt medzi otcom a ich štvorročnou dcérou. Nemecký krajinský súd rozhodol, že umožnenie styku otca s dcérou by bolo pre dieťa škodlivé z dôvodu vážneho napätia medzi rodičmi, a to bez vypočutia dieťaťa.
V inej situácii, vo veci M. a M. /Chorvátsko, ktorá sa týkala sporu o opatrovníctvo vrátane obvinení zo zneužívania dieťaťa otcom, Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyjadril znepokojenie nad tým, že 13,5-ročné dieťa nebolo vypočuté v poručenskom konaní, ktoré trvalo viac ako štyri roky.
Ohraničená autonómia detí, ktorá sa postupne zvyšuje s ich rozvíjajúcou sa zrelosťou, sa uplatňuje prostredníctvom ich práva byť vypočutý. Európsky dohovor o výkone práv detí sa zaoberá právom detí na slobodné vyjadrenie ich názorov a cieľom tohto dohovoru je podporovať práva detí tým, že sa im priznávajú osobitné procesné práva v rodinných konaniach.
Existujú prípady, kedy rodičia bránia druhému rodičovi v styku s dieťaťom, pričom sa odvolávajú na údajné odmietanie dieťaťa. V takýchto situáciách je dôležité, aby súd dôkladne preskúmal situáciu. Podľa § 370 a nasl. zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok, ak matka bráni v styku s dieťaťom bezdôvodne, má rodič právo domáhať sa výkonu súdneho rozhodnutia.
Súd sa v prvom rade snaží o zmierlivé vyriešenie problému. Ak to zlyhá, môže uložiť pokuty matke maloletého dieťaťa. V rámci pojednávania môže súd vykonať aj výsluch maloletého dieťaťa za účasti sudcu, zapisovateľky a kolízneho opatrovníka. Názor maloletého zisťuje súd spôsobom zodpovedajúcim jeho veku a vyspelosti.
Je dôležité poznamenať, že ak dieťa, napriek svojmu veku a vyspelosti, vyjadrí samostatný názor, že nechce k jednému z rodičov chodiť, súd by mal tento názor rešpektovať, pokiaľ nie je preukázateľné, že dieťa bolo ovplyvnené tretími osobami.
Dôležitosť vypočutia dieťaťa a najlepšieho záujmu dieťaťa
Najvyšší súd ČR sa zaoberal problematikou vypočutia dieťaťa a skonštatoval, že dieťa má jednoznačne právo byť vypočuté v každom konaní, ktoré sa ho týka. Dôležitá je však psychická vyspelosť dieťaťa, čo je na uvážení súdu.
Súdy vypočúvajú deti priamo na súde zvyčajne od 12 rokov veku, ale nie je vylúčené ani vypočutie mladšieho dieťaťa. Často výsluch vykoná detský psychológ. Cieľom je vytvoriť atmosféru spravodlivého prístupu k deťom a zabezpečiť, aby sa ich názory zohľadňovali.
Právo styku rodiča s dieťaťom je právom, ktoré vznikne tomu rodičovi, ktorému nie je dieťa rozhodnutím súdu zverené do osobnej starostlivosti. Toto právo vychádza z Ústavy Slovenskej republiky a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Je v záujme dieťaťa, aby udržiavalo rodinné väzby s odlúčeným rodičom.
Obmedzenie alebo zákaz styku nemožno vysloviť v prípade, ak dôvody vyplývajú zo vzťahu medzi rodičmi, a nie zo vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Taktiež nemôže byť dôvodom na obmedzenie alebo zákaz styku len ničím neodôvodnená nechuť dieťaťa, najmä ak indície smerujú k zámernému pôsobeniu preferenčného rodiča s cieľom vyvolať takéto správanie dieťaťa.
V prípade, ak súd zistí, že príčinou odmietania dieťaťa je správanie preferenčného rodiča, súd by mal riešiť postoj tohto rodiča a prípadne nariadiť odborné poradenstvo. Zanedbávanie povinnosti pripraviť dieťa na styk s druhým rodičom, či konanie priamo naopak, môže v závažných dôvodoch odôvodniť zmenu úpravy osobnej starostlivosti o maloleté dieťa.
| Právny rámec | Význam |
|---|---|
| Charta základných práv EÚ (Čl. 24) | Deti môžu slobodne vyjadrovať svoje názory, ktoré sa berú do úvahy. |
| Nariadenie Brusel II bis/IIa (recast) | Právo detí na účinnú príležitosť vyjadriť svoje názory. |
| Zákon o rodine SR (§ 43) | Maloleté dieťa má právo slobodne vyjadriť svoj názor a byť vypočuté. |
| Občiansky súdny poriadok SR (§ 100 ods. 3) | Súd prihliadne na názor maloletého, ak je schopný ho vyjadriť. |
| Európsky dohovor o výkone práv detí | Podpora práv detí prostredníctvom procesných práv v rodinných konaniach. |
Osvietené súdne rozhodnutia, ktoré zohľadňujú práva a názory detí, by sa mali zviditeľňovať. Napriek existujúcim tlakom na tendenčné rozhodovanie o deťoch sa objavujú rozsudky, ktoré prinášajú nádej na spravodlivejší prístup justície k deťom.