Vincent Willem van Gogh (1853 - 1890) sa stal jedným z najznámejších maliarov v histórii osobností svetového výtvarného umenia a po Rembrandtovi je dnes považovaný za najväčšieho holandského maliara.
Jeho výrazné a rozsiahle dielo je naplnené obrovskou tvorivosťou a malo ďalekosiahly vplyv pre nastupujúcu generáciu expresionistov (napr. Edvarda Muncha, Henriho de Toulouse) i na tradičnú impresionistickú maľbu.
Svoje najznámejšie diela vytvoril v posledných dvoch rokoch života.
Vincent van Gogh svoju umeleckú i životnú cestu podrobne zaznamenal zásluhou korenšpondencie s bratom Theom.
Zbierka listov medzi ním a jeho mladším bratom je najobsiahlejším zdrojom pre pochopenie Vincenta ako umelca i osobnosti, stali sa zdrojom pre to, čo je známe o jeho myšlienkách a názoroch.
Poukazujú tiež na vysokú teoretickú úroveň, s ktorou pristupoval k dielam a ako jeho umelecká činnosť stále viac určovala jeho predstavy o skutočnosti.
V rokoch 1872 až 1890 si s bratom vymenili 652 osobných listov, v ktorých je zaznamenaný každý závažnejší krok v jeho živote na ceste za umením.
O štyri roky mladší brat Theo bol Vincentovi zároveň celoživotným priateľom a poskytoval mu nielen finančnú, ale i emocionálnu podporu.
Vincentov neľahký život bol naplnený vnútornými pochybnosťami a poznamenaný neúspechom a chudobou.
Zlyhal vo všetkých oblastiach života, či už sa jednalo o štúdia, prácu, ktorou sa nedokázal sám uživiť alebo z nej bol vyhodený.
V osobnom živote bol sklamaný z nešťastných lások.
V neskoršom období sa prejavili jeho povahové črty, keď sa jeho svet neznášal so svetom iných.
Stal sa k ľuďom ľahostajný, uzavretý a konfliktný, čo sa prejavilo aj vo vzťahu k rodičom.
Počiatky umeleckej dráhy
Vincent Willem van Gogh sa narodil 30. marca 1853 v Holandsku v meste Groot - Zundert.
Pochádzal z piatich súrodencov.
Bol synom evanjelického farára.
Prvý syn sa narodil mŕtvy, o rok na deň presne sa narodil chlapec, ktorý dostal rovnaké meno ako prvý - Vincent Willem.
Vedomie náhradníka mal „vpísané“ už od narodenia.
Meno nebohého brata neumožňovalo matke zmierniť svoj žiaľ a Vincent mal pocit, že je odsúdený na rolu „náhradníka“.
K jeho citovému utrpeniu prispel i fakt, že bol brat pochovaný na cintoríne vedľa fary s rovnakým (jeho) menom a dátumom narodenia a matka ho nútila chodiť každú nedeľu nosiť na hrob kvety.
Prekonaná tragická udalosť rodiny tak už od samého počiatku vrhala svoj tieň na jeho budúci život.
Sestra popisovala Vincenta ako vážneho, zadumaného a neupraveného chlapca, ktorý mával záchvaty zúrivosti.
Za jeho drsným zovňajškom sa skrývala neobyčajne citlivá, vnímavá a neustále na sebe pracujúca osobnosť.
V roku 1864 začal navštevovať internátnu školu a bol zúfalý z opustenia rodičovského domu.
Učil sa po francúzsky, nemecky a začal kresliť.
Bol zástancom systematického prístupu k predmetom a pre nespokojnosť o štyri roky neskôr školu prerušil a vrátil sa domov.
V šestnástich rokoch začal van Gogh pomáhať ako učeň pre galériu s umeleckými predmetmi v Haagu, ktorú založil jeho strýko a mala v rodine dlhú tradíciu.
Často býval prekladaný do rôznych pobočiek v Bruselu, Londýne a Paríži.
V roku 1873 sa presťahoval do Londýna, kde žil osamelo, zanedbával svoju prácu a začal kresliť prvé obrazy, ktoré sa nedochovali.
Následne bol po krátkom pobyte preložený do Haagu a neskôr do Paríža.
Dobré vzťahy nemal ani s kolegami a zákazníkmi.
Vincent sa vrhol na štúdium biblie, pokúsil sa uplatniť v cirkevnej službe a v rokoch 1876 - 77 pracoval za stravu a bytovanie ako pomocný učiteľ neďaleko Londýna, neskôr ako pomocný kazateľ.
V Amsterdame začal študovať teológiu, ktorá bolo nad jeho sily a po roku štúdium prerušil.
Koncom roku 1878 nastúpil ako laický kazateľ v najchudobnejšom belgickom baníckom revíri.
Žil v krajnej biede v chatrči, navštevoval chorých a spával na slame.
Ani tu si nenašiel cestu k ľuďom, zanedbával sám seba, čo pohoršovalo predstavených a jeho mzda mu bola za túto službu odňatá.
Zotrval tu až do roku 1880 a stal sa závislým na podpore mladšieho brata Thea.
Nástup umenia a hľadanie vlastného štýlu
Viacej sa zaujímal o maliarstvo a v tomto čase začalo medzi ním a bratom rozsiahle dopisovanie.
Vincent začal maľovať na duševné odreagovanie a prekonanie vnútorného napätia.
Po celú dobu ho finančne podporoval brat.
Jeho námetmi bol chudobný život baníkov a biednych ľudí.
V roku 1880 sa zapísal na umeleckú akadémiu v Bruseli, kde zostal rok.
Rozhodol sa, že sa stane maliarom prostých jednoduchých ľudí.
Zameral sa na maľbu dedinčanov, v dielach zobrazuje roľníkov pri ťažkej práci, tkalcov, krajiny, portréty starých ľudí - obyvateľov starobincov.
Ovplyvnili ho diela Jeana - Françoise Milleta, ktorého témy zodpovedali jeho vlastným pocitom.
Odchodom do Haagu navštevuje hodiny maliarstva u Mauva a tu vznikli jeho prvé olejomaľby a akvarely.
Odmieta však pracovať so sadrovými modelmi a maľuje podla živých modelov.
Spoznalk sa tak s Clasinou Maariou Hoornik (prezývanou Sien).
Sien bola prostitútka a alkoholička, ktorá pracovala ako modelka a bola tehotná.
Vincentovi sa nedarilo ani v súkromom živote, opätovne bol nešťastne zaľúbený.
Počas pobytu v Londýne 1873 sa jednostranne a beznádejne zamiloval do dcéry domácej (Ursule Loyerovej) a jej odmietnutie u neho vyvolalo prvú psychickú krízu.
Po odchode z umeleckej akadémie v roku 1881 sa nakrátko vrátil do rodičovského domu, kde prežil ďalšiu nešťastnú lásku k ovdovelej sesternici Kate Vos-Strickerovej, ktorá tam bola na návšteve.
Zakrátko sa vrátila do Amsterdamu, Vincent za ňou vycestoval a chcel sa s ňou oženiť.
Počas pobytu v Haagu v roku 1882 sa zaľúbil do svojej „modelky“ Sien, býval s ňou a jej piatimi deťmi a plánoval sa s ňou oženiť.
S jeho vlastnou rodinou prišlo k ďalšej roztržke, liečil sa v nemocnici z kvapavky a rodičia ho chceli dať zbaviť svojprávnosti.
Ďalší krátkodobý vzťah prežil počas návratu do rodičovského domu v roku 1884 s Margot Begemannovu.
Časté sťahovanie a pocity osamelosti priviedli Vincenta v roku 1883 opäť do domu rodičov, kde strávil dva roky.
Tí sa medzičasom zmierili s umeleckou dráhou svojho syna, tolerovali mu jeho správanie i výstredné obliekanie a vedľa fary mu prenajali ateliér.
Za ich podpory bral hodiny spevu a učil sa hrať na klavíri.
V roku 1885 mu zomrel otec, z čoho bol veľmi zdrvený.
Počas tohto obdobia namaľoval okolo 200 malieb.
Väčšina obrazov je v tmavých, zemitých farbách, používal zjednodušené línie a celkovo pôsobia ťažkopádne.
Toto jeho plodné obdobie je charakteristické výraznými scénami zo sedliackeho života a temnými dramatickými krajinami.
Parížske obdobie a vplyv japonského umenia
Na jeseň roku 1885 odcestoval van Gogh do Antverp, kde navštevoval umeleckú akadémiu.
Po niekoľkých mesiacoch odmieta akademické učebné princípy, dostáva sa do konfliktov a opúšťa školu.
Počas tohto krátkeho obdobia sa zoznámil s japonským umením, ktoré začal zbierať a študovať techniku japonského farebného drevorezu.
Obdivoval jeho svetlé barvy, použitie plátna a hlavných línií.
Japonským umením bol natoľko ovplyvnený, že ho použil na dekoráciu stien vo svojom ateliéri a niektoré jeho portréty sú maľované s pozadím pripomínajúcim japonskú krajinu.
Do Paríža k bratovi Theovi sa Vincent presťahoval v roku 1886 a neskôr spolu obývali malý byt na Montmartri.
Tu sa zoznámil s dielami Degasa, Pissarra, Sisleyho, Renoira, Moneta, so zásadami plenérovej maľby a so Signacovou a Seuratovou teóriou neoimpresionizmu.
Oceňoval použitie svetla a farieb, ale kritizoval ich pre nedostatok sociálneho cítenia.
Objavil v sebe netušené možnosti v obohacovaní významovosti diela zámerným organizovaním výrazových prostriedkov.
V tomto období sa stupňuje farebnosť jeho obrazov, maľuje zátišia, kytice, pohľady na parížske ulice a zákutia, portréty a autoportréty.
Aby ušetril peniaze, on i jeho priatelia si namiesto najatých modelov pózovali navzájom.
Život v meste bol pre Vincenta príliš hlučný a namáhavý a nedovoľoval mu potrebné sústredenie sa.
Arles a obdobie umenia v Provence
Spriatelil sa s Gauguinom a v jeho tvorbe ho priťahovali zjednodušené schémy farieb a tvarov.
Vo svojom novom domove bol nadšený tunajšou krajinou a dúfal, že tu vytvorí novú umeleckú skupinu.
Plánoval založiť slobodné, sebestačné umelecké spoločenstvo maliarov, ktoré by prijalo jednoduchý životný štýl a našli by tu pre svoju tvorbu harmóniu i inšpiráciu.
Takisto Gauguin chcel založiť združenie umelcov a na naliehanie Thea sa nakoniec v októbri 1888 nasťahoval k Vincentovi.
Priateľstvo Gogha a Gauguina bolo plné napätia a ich vzťahy sa začali zhoršovať.
Presný sled udalostí, ktoré viedli k incidentu s van Goghovým uchom, nie je známy.
Podľa dostupných údajov prišlo v deň pred Štedrým dňom v roku 1988 k prudkej hádke.
Gogh ohrozoval Gauguina britvou a tomu sa pred ním podarilo utiecť.
V noci si van Gogh v záchvate úzkostí a halucinácií urezal spodnú časť ľavého ucha, ktoré potom umyl, zabalil do novín a odniesol ho ako darček do verejného domu jednej z jeho bývalých prostitútiek s odkazom, aby ho dobre strážila.
Ráno našla zraneného van Gogha polícia a odovzdala ho do nemocnice.
Gauguin z Arles odcestoval a informoval brata Thea o jeho stave.
Vincent bol z nemocnice prepustený v januári 1889.
Počas pobytu medzi stenami ústavu sa klinika a jej záhrady stali hlavným objektom maliarovho záujmu.
Vincent van Gogh prežil svoj posledný rok v čiastočne dobrovoľnej i vynútenej osamelosti.
Prežíval duševné muky a trpel čoraz silnejšou depresiou, ale pokračoval v maľovaní.
V tejto dobe začali jeho dielam dominovať prevažne tvorenie kruhov, krúženie a cifrovaný štýl s krúživými ťahmi.
Vincent sa zmieril so svojím stavom a potom, čo obyvatelia Arles podpísali petíciu, že je van Gogh nebezpečný, sa rozhodol v máji 1889 na vlastnú žiadosť presťahovať do ústavu pre duševne chorých v Saint-Paul-de-Mausole (pri Saint-Rémy-de-Provence).
Theo mu zaplatil dve izby, jednu s výhľadom do záhrady, aby ju mohol využívať ako ateliér.
V lete po návšteve v Arles však dostal ťažký záchvat, po ktorom bol dlho v bezvedomí.
Na jeseň v roku 1889 pri práci mimo ústavu sa dostavili znovu ťažké záchvaty so stratou vedomia, zhoršením pamäti, halucináciami, chcel jesť farby a začal sa báť ostatných ľudí.
Posledné roky a dedičstvo
V apríli 1889 sa oženil brat Theo s Johannou Bognerovou.
Vincent mal obavy zo straty milovaného brata, jeho podpory, cítil sa vyhostený zo spoločnosti a nemal nádej na budúcnosť.
V januári 1890 vystavoval v Bruseli a cítil sa veľmi dobre.
Bratovi Theovi sa v tom čase narodil syn, ktorého pomenoval po strýkovi - Vincent Willem.
Maliar mu bol za krstného otca a venoval synovcovi obrazy.
Ako špeciálny dar pre malého namaľoval obraz „Kvitnúce kvety mandľovníka“ (február 1890) - použil na ňom najintenzívnejšiu, najžiarivejšiu a najjasnejšiu modrú farbu na pozadí, akú kedy použil.
Biele mandľové kvety rašia z ešte zimou stuhnutých vetví a dávajú zvesť o novom počínajúcom živote.
V roku 1890 dostal van Gogh znova ťažkú recidívu, ktorá trvala dlhšie ako inokedy.
Aby mal Theo brata bližšie, opustil Vincent kliniku a usídlil sa blízko Paríža, v Auvers-sur-Oise.
Začal sa liečiť u doktora Paula Gacheta, ktorý bol sám maliar amatér a už predtým liečil niekoľko známych umelcov.
Dostalo sa mu tam mimoriadne priateľského prostredia, Vincent sa s ním spriatelil a vytvoril svoj jediný lept „Portrét doktora Gacheta“.
Theovi sa však prestalo dariť a Vincent cítil ohrozenie svojej existencie, ak by ho brat nemohol podporovať.
Prišlo tiež ku konfliktu s dr. Gachetom a Vincent zistil, že všetky kontakty sú zničené, rovnako aj nádeje na prácu, ktorá ho držala pri živote.
Stále častejšie sa mu vracali záchvaty a cítil tušené nebezpečenstvo úplného šialenstva.
Theovi napísal posledný list 23. júla.
27. júla 1890 odišiel Vincent van Gogh opäť maľovať do prírody.
Za súmraku sa postrelil do hrudníka a so zranením sa vrátil do hostinca, kde mal prenajatú izbu.
Domáci zbadal na schodoch krvavé stopy, privolal dr. Gacheta a brata Thea.
Vincent celý ďalší deň presedel na posteli a fajčil.
Brat Theo ho našiel krvacajúceho v izbe.
Vincent zomrel v noci 29.
Pochovaný bol na cintoríne v Auvers-sur-Oise vo Francúzsku.
Po Vincentovej smrti sa zhoršil aj zdravotný stav Thea, ktorý trpel syfilisom, bol oslabený smrťou brata a nebol schopný sa s jeho smrťou zmieriť.
Theo zomrel o šesť mesiacov neskôr, v januári 1891 a bol pochovaný v Utrechte.
Theova manželka Johanna sa vrátila s dieťaťom do Holandska.
Johanna sa pokúšala zhromaždiť čo najviac Vincentových obrazov.
Mnoho z nich však bolo zničených alebo stratených.
Viaceré obrazy vyhodila van Goghova matka, pri jej sťahovaní ďalšie predala starožitníkovi, ktorý ich predal pod cenu, desať centov za kus.
Na obrazoch zo Saint-Rémy, kde počas pobytu namaľoval vyše 150 olejomalieb a neskôr na obrazoch pochádzajúcich z Auvers sa vinú vlnité krivky a zložitá spleť ostrých, zúbkovaných čiarkových línií.
Oba prvky sú nabité napätím a dynamikou.
Odvážne vynechávanie línií je často pripisované jeho psychickému stavu.
Počas života v Auvers-sur-Oise začal znovu maľovať, ale energia farieb je prevedená do čiar.
Kvôli výrazne turbulentnému štýlu obrazu „Obilné pole s vranami“ býva tento považovaný za Vincentov posledný obraz pred samovraždou.
Počas celého života vytvoril van Gogh množstvo autoportrétov, ktoré zachytávajú jeho emocionálny zápas.
V rokoch 1886 - 1889 namaľoval 37 svojich podobizní.
Na obrazoch je jeho pohľad zriedkakedy zameraný na diváka, vyzerá akoby sa pozeral inde.
Obrazy sa líšia farbou i intenzitou svetla, niektoré vy...
Tragický život a brilantné umenie Vincenta van Gogha | Celý dokumentárny film
Dielo Vincenta van Gogha bolo počas jeho života takmer neznáme a umelec sa nedočkal výraznejšieho uznania.
Bol to génius bojujúci s vlastnými démonmi, ktorý výrazne ovplyvnil výtvarné umenie.
Jeho neľahký život, naplnený vnútornými pochybnosťami, poznamenal neúspech i chudoba.
Útechu nachádzal v maľovaní, ktoré sa pre neho stalo vyjadrením jeho pocitov.
V relatívne krátkom časom rozpätí približne desiatich rokov vytvoril viac ako 2100 umeleckých diel - vyše 850 obrazov a takmer 1300 kresieb.
Mnohé z jeho diel ako napríklad Slnečnice, Kosatce, Hviezdna noc, Jedáci zemiakov, či portrét doktora Gacheta si po smrti umelca našli milióny obdivovateľov.
Maľby Vincenta van Gogha boli ovplyvnené impresionizmom, ale zároveň v nich možno pozorovať prvky expresionizmu a neskôr dokonca aj ranej abstrakcie.
Historici umenia radia van Gogha medzi zakladateľov postimpresionizmu.
Po tragickom úmrtí maliara však stúpala jeho sláva závratnou rýchlosťou, najmä po výstave, ktorá sa konala v Paríži 17. marca 1901.
Jeho obrazy sa stali postupne jednými z najdrahších.
Napriek tomu, že počas života takmer nebol uznávaný, dnes patria jeho diela medzi najcennejšie na svete.
