Korlátka je zrúcanina gotického hradu na krátkom skalnatom zalesnenom výbežku, na západnej strane Malých Karpát. Vypína sa nad záhorskou obcou Cerová (Lieskové) - časť Rozbehy.
Prvá zmienka o hrade pochádza z roku 1289, aj keď je možné, že je starší. Podľa niektorých listín boli základy hradu postavené už v roku 1041 a vlastnil ho rod Abovcov. Ako predsunutá pevnosť v stredoveku strážil tzv. Českú cestu (Via Bohemica), ktorá prechádzala horským priesmykom.
Pôvodná pevnosť sa volala Konrádov Kameň - Konradstein, pravdepodobne podľa stavebníka, neskôr skomolením vznikol názov Korlát a pridaním maďarského - kö (kameň) vznikol názov Korlátkö, čo znamená „hradné opevnenie“ alebo „hradba“. Z neho sa odvodili názvy Korlátko, Korlátka.
V pôvodnej pevnosti stála nad menším palácom okrúhla (na Slovensku ojedinelá) veža. Takýto valcovitý typ veže bol skôr typický pre české krajiny, súviselo to pravdepodobne s obchodnou Českou cestou, ktorá viedla okolím.
Hradný areál chránil múr, ktorý tvoril malé nepravidelné nádvorie.
Keď sa majiteľmi stali Osvald z Bučian a jeho syn, 2-násobne rozšírili sídlo, vybudovali opevnené predhradie, prestavali budovy horného hradu, vznikol nový palác. Vybudovali druhé predhradie s hospodárskymi budovami, klinovými piliermi a baštou na východnom nároží spevnili hradbu, ktorá bola dobre odolná voči delostreľbe. Obranu hradu zabezpečovala hlboká priekopa, ktorá nadväzovala na skalnú stenu.
Na vrchole hradnej skaly sa zachovala časť spomínanej valcovitej veže, pod ňou sú zvyšky paláca horného hradu so zachovanými časťami stropov, tehlového krbu a hradieb. Najlepšie je zachovaná hospodárska budova v predhradí. Z hradieb prvého predhradia dnes stoja len osamelé úseky hradieb a stien hospodárskych budov. Zvyšky hradných múrov sú roztrúsené po priestore.
Pri bráne pred vstupom je informačná tabuľa o histórii hradu, s popisom častí hradu, nákresom a pôdorysom. Informácie dopĺňajú dobové fotografie. Druhý panel o obnove hradu sa nachádza v severnej časti zrúcanín.
Po vstupe sa môžete rozhodnúť, ktorým smerom začnete prehliadku. Ak pôjdete rovno, prídete na „križovatku“ - vľavo smerom na JZ sa dostanete k jaskyni a po chodníku na menšiu vyhliadku bez lepších výhľadov. Je tu lavička, kde si možno oddýchnuť a pokochať sa okolím. V pozadí je vidieť aj vrcholky veterných elektrární.
Od „križovatky“ vedú schody do hornej severnej časti hradu, sem sa dostanete aj chodníkom po pravej strane. Nachádza sa tu vyhliadka s dreveným zábradlím, ktorá ponúka pekné výhľady na severnú a západnú stranu - vidieť Záhorie a obec Cerová. Na vyhliadku vedie drevený rebrík. Nachádza sa tu aj už spomínaný druhý informačný panel o obnove hradu.
Najzaujímavejšia je západná strana hradu, kde sú najvyššie položené miesta a vidieť odtiaľ aj vnútro hradu. Vedie sem cestička so zábradlím.
V minulosti bol areál hradu zarastený náletovými drevinami. Dnes je však dobre priechodný, sú tu vyšliapané chodníčky.
História hradu v kľúčových dátach
- 1289 - Ugrin (Uhrin) syn Kazimíra z rodu Hont - Poznanovcov (prvá zmienka o hrade, nie je overená listinami)
- Začiatok 14. storočia - Matúš Čák Trenčiansky, o hrad prišiel v bitke pri Rozhanovciach s uhorským kráľom Karolom I. Robertom z Anjou. Ulving z Harzendorfu, v roku 1317 mu mal Matúš Čák vyplatiť odstupné.
- 1321 - kráľovský majetok
- 1394 - Stibor zo Stiboríc (hrad mu daroval kráľ Žigmund Luxemburský za verné služby)
- 1414 - Stibor II., po smrti otca - kráľovský majetok, po smrti Stibora II., lebo nemal potomkov. Kráľ Žigmund bol na hrade niekoľko krát.
- 1444 až 1445 - Ján Moravanský, (Ján z Moravian) lúpežný rytier - V búrlivom pohusitskom období prepadával široké okolie.
- 1445 - Mikuláš Uljakuy, vyslobodil hrad z rúk Jána z Moravian.
- 1452 - Osvald z BUČIAN, ktorý odkúpil hrad za 4 000 zlatých dukátov. K hradu patrili dediny Nádaš, Jablonica, Svätý Jur (dnešné Prievaly), Novesko, Podhradie (Lieskové), Trstín, Hlboké, Osuské, Kropno. Osvaldovmu synovi skonfiškovali majetky - bol neverný panovníkovi. Matej Korvín - kráľovský majetok.
- 1485 - Ján Plakner, člen rytierskeho rádu, Matej Korvín mu hrad predal za 6 000 dukátov. Hrad však naďalej užíval pán z Bučian. Župan František NYÁRY hrad zdedil po vymretí rodiny.
- 1578 - spolumajiteľom hradu Gašpar Pongrácz a jeho brat Ján z Oponíc.
- Do roku 1700 - sa tu vystriedali Pongráczovci aj Appónyiovci.
- 1645 - počas vlastníctva Apponyiovcov hrad nakrátko obsadili povstalci Juraja I.
Legendy a povesti spojené s Korlátkou
Pod Prievalmi je vybudovaná sústava podzemných chodieb - katakomb.
Gróf Osvald, hradný pán, mal brata Petra. Ten bojoval proti Turkom a dostal sa do zajatia. Namiesto toho, aby mu Osvald zo zajatia pomohol, potešil sa, že sa s ním nemusí deliť o majetok. Po rokoch, keď to Osvald najmenej čakal, Peter sa vrátil a žiadal si svoj podiel. Bratia sa pohádali a Osvald sa rozhodol, že sa Petra zbaví. Zašiel k bylinkárke, aby mu pripravila jedovatý odvar, od ktorého naveky zaspí. Odvar nalial Petrovi do vína, ale skôr ako sa Peter napil, znovu došlo k hádke. Osvald sa zaprisahával, že ho ani čert neprinúti, aby kvôli Petrovi svoj pozemok rozdelil hranicou. V tom momente tak silno zahrmelo, že Petrovi od ľaku vypadol pohár z ruky a otrávené víno sa vylialo. Oblohu zahalila čierňava a po pozemku kráčal za ohnivým pluhom obrovský rohatý čert Asmodeus. Čert vyoral hlbokú brázdu a majetok spravodlivo rozdelil. Asmodeus chcel Osvalda potrestať a zobrať ho do pekla. Načiahol sa za ním, ale Osvald utekal, koľko mu sily stačili. Potkol sa a spadol do hlbokej brázdy, čo mu zachránilo život. Asmodeus ho nenašiel, tak zobral do pekla aspoň dušu zlej bylinkárky. Táto príhoda priviedla bratov k rozumu a odvtedy žili a hospodárili v bratskom porozumení. Hlboká vyoraná brázda sa odvtedy volala ČERTOVA BRÁZDA.
V inej verzii povesti sa hovorí, že Osvald chcel na radu svojej chyžnej Petra otráviť. Chystali sa tak urobiť na hostine, ktorú pripravovali na jeho počesť. Práve keď sa rozhodovali o jeho osude, Peter otvoril dvere do komnaty a začul, čo chystajú. Nahnevaný dlhšie nečakal, sadol na koňa a vybral sa na kráľovský dvor. Kráľ svojho oddaného turkobijcu vypočul, vyslal vojakov a úradníkov, aby nastolili poriadok. No Osvald hrad bránil a kráľovskú armádu porazil. Natešený potom vyhlasoval, že na jeho pozemkoch nikto nebude stavať hranice, ani keby prišli samotní čerti z pekla. Ďalej príbeh pokračuje rovnako.
A ako vlastne vznikla Čertova brázda? Vznikla pravdepodobne počas bojov, keď vojaci takmer za jednu noc vykopali sústavu zákopov, valov a priekop na svoju obranu. Bolo to práve na miestach, kde sa stretali majetky dvoch mocipánov. A pretože si všetci chránili každú piaď zeme, dochádzalo k častým sporom.
Túto kurióznu, ale skutočnú udalosť zaznamenal kronikár v roku 1404. Keď sa panovník vracal z vojenského tábora pri Znojme, cestou ho postihli zdravotné problémy - dostal koliku s prejavmi úplavice, infekčnej hnačky, možno červienky. Žigmund bol presvedčený, že sa ho niekto pokúsil otráviť vo vojenskom tábore počas návštevy u princa Alberta. Niektorí kronikári dokonca píšu, že to mohol byť Žigmundov brat Václav IV., ktorý mu po prudkej výmene názorov nalial do vína jed.
Panovníkovým dôverníkom niekto poradil, že na hrade Korlátko sa práve nachádza slávny a „zázračný“ lekár zo Švábska. Žigmundov životopisec, Eberhard Windeck, zase spomína, že zázračného felčiara poslalo za kráľom na hrad Korlátko rakúske knieža Viliam. Nech to bolo tak či tak, isté je, že felčiar panovníka liečil svojskými metódami. Žigmund liečbu napodiv prežil a neskôr celkom vyzdravel.
No a aké liečebné metódy slávny liečiteľ používal? Hneď po príchode, bez ohľadu na panovníkove postavenie, dal Žigmunda na hradnom nádvorí zavesiť za nohy dolu hlavou, aby otrávené víno a iné škodlivé látky z neho vytiekli. Iná verzia hovorí, že liečiteľ zavesil nahého kráľa do konského postroja nohami nadol, a 2 dni do neho nalieval liečivé bylinkové odvary, ktoré spodným otvorom sedla vychádzali z tela von a prečistili mu vnútornosti. Tak sa mu podarilo odstrániť z tela jed a vďaka tomuto „jednoduchému“ zákroku panovník prežil.
Na Cerovskom hrade, zvanom aj Korlátko, žil pán, ktorý si vyslúžil prezývku „Zloduch“. Bolo to preto, lebo so svojimi poddanými zaobchádzal kruto a bez milosti ich dával palicovať na dereši. Jedného dňa sa stalo, že poddaný Mišo ochorel a nedostavil sa na panské. Pán prikázal drábom, aby Miša, aj keď sa nevládal pohnúť, doviezli do hradu a vymerali mu rovných 30 palíc. Tak sa stalo a keď dobitého polomŕtveho Miša nakladali na voz, odrazu sa na hrade objavilo 12 hôrnych chlapcov pod vedením Jánošíka. Zbojníci pandúrov pochytali, poviazali a prezliekli sa do ich šiat.
SIVÝ KAMEŇ
Umelecké diela spojené s regiónom
Kresba zohrávala v tvorbe Ladislava Mednyánszkeho vždy mimoriadne dôležitú úlohu a svojou úrovňou často dosahovala kvality jeho maľby. Mednyánszkeho kresba nebola len akousi podpornou (prípravnou) technikou, ale mala do veľkej miery aj umeleckú autonómiu. Diela vznikajúce ako kresby a možno ich považovať za dokončené (ako napr. predkladané dielo Traja v lese) sú skôr vzácnosťou, napriek tomu je im venovaná relevantná pozornosť. Dokazujú to aj autorove monografie a katalógy, kde je kresbovým prácam venovaný dostatočný priestor. Mednyánszky bol vynikajúci maliar a zároveň vynikajúci kresliar. Precíznosť vlastných prác, cit pre detaily a grafickú presnosť však sám autor považoval za skľučujúce dedičstvo krátkeho štúdia na mníchovskej akadémii. Do Mníchova prichádza z Zürichu v roku 1872. Nebola to však len popisná, hustá kresba, ktorú si mladý Mednyánszky v Mníchove osvojil. V meste, kde sa stále viac udomácňovali nové tendencie vo výtvarnom umení a odklon od akadémie, spoznal aj príklon umelcov k prírode, ktorá mu bola vždy blízka. Či už ide o mníchovské reminiscencie alebo jeho vlastný umelecký výraz, kresbový drobnopis definuje túto časť jeho diela až do jeho smrti. O necelých osem rokov neskôr, od jeho prvých kontaktov s bavorským prostredím, pôsobí Mednyánszky ako illustrator (napr. Vasárnapi ujság, neskôr Osztrák-Magyar monarchia… do 1902) a síce väčšinou kreslí nekonkrétne výjavy a krajiny - jeho Trenčiansky hrad (1885), sa stane jeho príznačným dielom v technike kresby. V máji 1884 nakreslí v Beckove, k tej našej, štýlovo veľmi podobnú kresbu slovenského chlapca kľačiaceho (modliaceho sa) pred Božími mukami v lese a pravdepodobne krátko na to vznikne aj jej prepracovanejšia verzia. Ide však o návrat k téme, známej z jeho rannej rozmernej maľby, ktorej námet nám nie je celkom jasný - autorove denníky, slúžiace inak ako vynikajúce východisko k interpretácii jeho diela, sú zo 70. a 80. rokov 19. storočia neúplné. Božie muky mali v religióznej kultúre slovenského vidieka významnú úlohu - pripomínali väčšinou tragické udalosti v živote dediny a pripisovala s aim aj ochranná funkcia. Motív Božích múk sa vyskytuje aj na diele Traja v lese, umocňuje (okrem hľadiska štýlu) datovanie do polovice 80. rokov 19. storočia.
Na štarte stojí päť koní patriacich medzi najlepšie dostihové kone Európy. Chvíľa napätia a štart. Píše sa 3. september 1878. Miesto pretekov Baden-Baden Rakúsko-Uhorsko. Dostihová dráha Iffezheim (Baden). Trať je rozmočená po silných dažďoch a koňom sa v blate beží veľmi ťažko. Avšak zakrátko Altona predbieha Purple a dostáva sa na čelo pretekov. Beží sa rýchlo a pred tribúnou sa Prince Giles I. a Kincsem dostávajú pred Purple hneď za vedúcu Altonu. Altona stále vedie a beh sa blíži už k cieľovej rovinke. Teraz nastupuje Prince Giles I. a za ním hlavná favoritka pretekov Kincsem. Tá každým krokom dobieha Princa Gilesa I. Už sú hlava pri hlave, na čele pretekov, napínavé, chvíľu vedie jeden chvíľu druhý kôň. Kto vyhrá? Prince Giles I. Cieľ! Dobehli súčasne, a tak je vyhlásená remíza. Altona bola nakoniec stiahnutá z pretekov a Purple dobehol 25 dĺžok pozadu. Prvý krát v histórii sa stalo, že nejaký kôň dobehol súčasne s hviezdnou neporaziteľnou Kincsem v hlavnom behu. Kincsem bola takmer porazená. Jej majiteľ gróf Ernő Blaskovich sa z remízou nechcel zmieriť a dohodol sa s grófom Henckelom na opakovanom behu. V tomto behu už síce Kincsem Princa Gilesa I. ukázal, aké výnimočné a úžasné kone chová stajňa grófa Huga Henckela von Donersmarck v Karlburgu (dnešné Rusovce, maď. Oroszvár). Áno Prince Giles I. bol jediný kôň, ktorý takmer porazil neporaziteľnú Kincsem. Bol odchovancom v tom čase významnej stajni v Rusovciach.
Kedysi slávny Hugov žrebčín dnes už neexistuje. centrum sú dnes domy a zdravotné stredisko. Po žrebčíne akoby sa zľahla zem, ostali už len spomienky a záznamy v archívoch. V oblasti Míneš je vidieť zhora akási stopa s jeho niekdajším obrysom.
Založenie jeho žrebčína a dostihovej stajne spadá do roku 1834. Obe mali sídlo v Siemianowiciach v Hornom Sliezsku, kde gróf Henckel žil prvé roky po dosiahnutí plnoletosti. Prvou materskou kobylou, ktorú gróf získal, bola Betty (rodičia Nicolo a Ina), narodená v roku 1827, odchovaná barónom Bielom. Prvý úspech však dosiahli jeho modro-biele farby až v roku 1835. V roku 1835 gróf Henckel importoval prvé dve materské kobyly z Anglicka, a to Mulebird (rodičia Merlin a Shoveler), odchovanú pánom Thornhillom, a Reaction (rodičia Truffle a Blacklock), odchovanú Sir H. Woodom. Obe priniesli výnimočné potomstvo: Rococo (Cacus, Mulebird), a Kipfelnose(Cacus, Reaction), ktorá grófovi Henckelovi v roku 1840 vyhrala Union. Kipfelnose však nebola prvou víťazkou Unionu v grófovom chove, lebo už v roku 1838 tento vtedy najprestížnejší chovateľský dostih v Nemecku vyhrala MyLady(Zany, Master Henri), MyLady pochádzala z chovu pána von Dewiza. Kone, ktoré od toho času až do konca storočia behali pod farbami grófa Henckela a získali tisíce víťazstiev, boli takmer bez výnimky z jeho vlastného chovu. V roku 1875 sa potom žrebčín presťahoval do Rusoviec(Karlburgu), kde sa nachádza dodnes a spravuje ho vdova po zosnulom grófovi, ríšska grófka Laura, rodená von Kászonyi, majiteľka Karlburgu.
Aj druhý a najmladší syn grófa Huga Henckela, grófi Lazy a Arthur, sa starajú o to, aby farby najvýznamnejšieho chovateľa plnokrvníkov Rakúsko-Uhorska a Nemecka nezmizli z dostihových dráh s jeho smrťou. Gróf sa rozhodol založiť tento žrebčín v dôsledku vylúčenia rakúsko-uhorských koní z mnohých veľkých dostihov v Prusku. Bezprostredne po získaní Wolfsbergu sa gróf Henckel, ako už bolo spomenuté, rozhodol presunúť svoj žrebčín zo Siemianowitz do Rakúska. Na jeho umiestnenie bolo v roku 1847 zakúpené za 15 000 zlatých panstvo Reideben, ktoré sa nachádzalo v blízkosti zámku a bolo mimoriadne vhodné na účely žrebčína. Vybudovali sa potrebné stajne, ohrady a výbehy pre kone podľa najnovších skúseností a vzorov, ako aj obydlia pre početný personál. Klimatické pomery údolia však neumožňovali prevádzkovať jazdecký šport po celý rok bez prerušenia, čo pretekárskym koňom nijako neprospievalo. Preto sa gróf rozhodol postaviť v blízkosti zámku vlastnú jazdeckú školu, určenú predovšetkým na zimné obdobie. Táto budova sa začala stavať v roku 1855 a bola dokončená v roku 1856. Zimná jazdecká hala mala dĺžku 214 stôp a šírku 72 stôp a stála 46 000 zlatých. Pokiaľ ide o veľkosť, vnútornú i vonkajšiu eleganciu a praktické usporiadanie, žiadna súkromná jazdecká škola v monarchii sa jej nemohla rovnať. V komfortne zariadenej a vykurovanej lóži osobne dohliadal gróf bystrým okom na výcvik a tréning svojich nádherných koní, alebo sa tešil z ich skutočne umeleckých výkonov. A boli to výkony, aké sa v tej dobe dali len ťažko vidieť na inom mieste. Gróf nevlastnil len výnimočne dobre založené zvieratá - mal aj jazdcov a jazdeckých majstrov, ktorých renomé bolo známe všetkým lepším športovcom v Európe. Žrebčín, ktorý bol postavený v roku 1856 vo Wiesenau(severne od Wolfsbergu), zostal na tomto mieste do roku 1861. V roku 1862 bol premiestnený do Mirkau (Mirkow) v pruskom Sliezsku a potom v roku 1869 opäť späť do Neudau pri Wolfsbergu(dnes časť Wolfsbergu), kde zotrval až do roku 1875.
Panstvo kúpil od predošlého majiteľa - Félixa Zichy-Ferraris a kúpu sprostredkoval A. Panstvo kúpil najmä pre úmysel zriadıť tu chov plnokrvníkov.
Rakúsko-Uhorská spoločnosť s potešením konštatuje, že známy pruský gróf Henkel Donnersmark, ktorý už vlastní značné majetky v Korutánsku, sa postupne snaží usadiť aj vo Viedni a v Uhorsku. Preto gróf Henkel poveril slávneho architekta Romana vom Ringe výstavbou nádherného kaštieľa na Parkring(vo Viedni) v hodnote 3/4 milióna guldenov. V Uhorsku gróf nedávno kúpil za 1 900 000 florénov rozsiahly majetok Carlburg (v grófstve Wieselburg), ktorý predtým patril grófovi Felixovi Zichy-Ferraris. Túto kúpu dokončil pán A. Adler v Bratislave, ktorý je taký skúsený a úspešný vo veľkoobchode s majetkami.
V roku 1872 bolo kúpené aj panstvo Karlburg (maďarsky Orosvár, slovensky Rusovce), nachádzajúce sa v uhorskom Komitáte Mošon (Wieselburger Komitat). Pred 300 rokmi patrilo grófskej rodine Zichy, z ktorej tretia vetva sa nazývala „Karlburská línia“.
Kombinovaná svahová úprava a formovanie vyvýšených pásov pri zachovaní prirodzených tvarov povrchu, avšak čo možno najviac vyrovnaných. Na území sa nachádzala riedko zalesnená ovčia pastvina strednej kvality s brestami, často zaplavovaná Dunajom. Lúky sa prihnojujú rozmetaním maštaľného hnoja, každoročne v rozsahu jednej dvadsatiny plochy. V roku 1881 bolo 17 jutár, ktoré dovtedy slúžili len ako ovčia pastvina, podobným spôsobom premenených na zavlažované lúky. Na štíte zámku vidno grófsky erb. vidno na ňom dva oválne erby vedľa seba. na Parkring vo Viedni a dal tam postaviť palác. Aliančný erb na štíte kaplnky Laury Henckel rodenej Kászonÿi. Erb grófov Henckel von Donnersmarck. Ihneď po kúpe panstva v Rusovciach, tam začal gróf postupne budovať žrebčín.
Dostihová stajňa bola hotová už v roku 1873 a vsadená v strede novozaloženého parku. V blízkosti nádherného kaštieľa, v parku, boli v samostatnej budove plemenné žrebce, v šiestich samostatných budovách v parku boli materské kobyly (v každej len štyri, aby mohli byť s potomstvom v samostatných kójach), v samostatnej budove bola stajňa pre dostihové kone (asi pre 30 koní), každá s vlastným boxom, a nad nimi byty pre veterinára, trénerov, džokejov a stajníkov. Veľké, svetlé, vzdušné stajne mali pred sebou širokú sklenenú verandu, dobré vetranie a zariadenie na zatemnenie. K tomu patrili dostihové a tréningové dráhy (trávnaté aj pieskové) a krytá dráha, ktorá bola určená na zimný pohyb a skoré jarné tréningy. Skrátka, Oroszvár disponoval prvotriednym dostihovým zariadením, ktoré malo v tom čase, začiatkom 70. K tomu patrili stajne pre kočové a lovecké kone, v ktorých bol tiež vynikajúci materiál, vrátane rýchlych klusákov! Takže v tom čase v oroszvárskych stajniach celkovo žralo ovos takmer 100 koní.
"Dostihová stajňa, ako aj všetky ostatné pre žrebčín potrebné zariadenia, boli postavené podľa odborných pokynov grófa a podľa názoru odborníkov bol Karlburg najúčelnejším a najkrajším žrebčínom na pevnine. Vďaka prekvapivo vysokej konštrukcii stajní sa dosiahla dobrá ventilácia, cementovaním stien a podlahy sa docielila suchosť a vodovod slúžil jednak na zásobovanie vodou, jednak na udržiavanie čistoty, čo bolo podporené účelne navrhnutým kanalizačným systémom, ktorý zahŕňal všetky boxy. Budova bola postavená v štvorcovom pôdoryse, pričom uprostred bol malý dvor, do ktorého viedli dvere stajní. Pôda v Rusovciach - piesčitý íl - poskytovala síce vhodný povrch pre pieskovú dráhu a bola taktiež vhodná aj na zriadenie trávnatej dráhy. Nevýhodou však bolo, že táto dráha po zimách s bohatou snehovou nádielkou len pomaly vysychala, a preto mohla byť používaná až neskoro na jar. To podnietilo prezieravého športovca k výstavbe vyššie spomínanej krytej dostihovej dráhy. Týmto spôsobom sa podarilo úplne zbaviť problémov spôsobovaných poveternostnými vplyvmi a dostihové kone mohli byť aj za nepriaznivých podmienok v jarnom období pripravené v stave, ktorý zodpovedal účelu dostihovej sezóny."
"Táto budova, vybavená všetkým komfortom, ba až luxusom, s dvadsiatimi šiestimi samostatnými boxami a všetkým potrebným príslušenstvom ako sedlovne, byty atď., tvorí štvoruholník, ktorého vnútorný priestor sa v zimných mesiacoch využíva ako slamené lôžko. Široká chodba, do ktorej ústia všetky boxy, ponúka návštevníkovi príjemnú prechádzku. Mená už známych a budúcich šampiónov sú zaznamenané s pedantnou presnosťou. Pochvaľoval si ju aj tréner Waugh, pretože jeho zverenci mohli trénovať aj v zime, čo zlepšovalo ich celkovú kondíciu. Podľa grófa C. G. Dostihová stajňa v Carlburgu, vybavená všetkým komfortom, ba až luxusom, s množstvom boxov, sedlovní, obytných miestností a podobne, tvorí veľký štvoruholník, ktorého vnútorný priestor možno počas zimných mesiacov upraviť ako slamené ležovisko. Nie je to však nevyhnutné, pretože zariadenie disponuje krytou kruhovou dráhou s obvodom približne 1200 metrov, ktorá sa používa na pomalú aj rýchlu prácu."
V roku 1873, bolo už tréningové centrum so stajňami a vonkajšou dráhou postavené. potrebné zariadenia a personál z Nakla (Sliezsko, vtedy Prusko, dnes Poľsko), kde sa toto centrum nachádzalo predtým.
"Keďže sa tréningové zariadenie grófa Henckela presunulo z Nakla do Carlburgu, kde na prvých obyvateľov čakala novopostavená, vo všetkých ohľadoch mimoriadne praktická a veľkolepá stajňa, boli Wolfsberskí odchovanci ušetrení cesty do Nakla a tam panujúcich nepriaznivých poveternostných podmienok. Namiesto toho im boli ako miesto pobytu pridelené boxy v bezprostrednej blízkosti parku a novozriadená tréningová dráha slúžila ako prípravná škola."
"Samozrejme, našou prvou návštevou boli štvornohí obyvatelia, tréningového zariadenia pod vedením pána Waugha, ktoré bolo minulý rok po skončení sezóny presťahované do Karlburgu, keďže po toľko rokov tak úspešne sídlilo v Naclu. Okrem plnokrvných kobyliek boli v "zámockých stajniach" (pravdepodobne myslené stajne hneď vedľa kaštieľa) aj kenely s pretekárskymi chrtmi. Vyzerá to tak, že gróf sa zúčastňoval aj takýchto pretekov.
Cesta do žrebčína, ktorá vedie popri zámku postavenom v tudorovskom štýle a cez nádherné parkové úpravy zodpovedajúce veľkolepému charakteru tohto sídla, zaberie najviac štvrť hodiny. Prvý dojem, ktorý návštevník na mieste nadobudne, je mimoriadne priaznivý. Najmä laik bude pri pohľade na tieto úhľadné, starostlivo udržiavané zariadenia žrebčína nadšený a neodoprie si presvedčenie, že gróf Henckel tu vytvoril ideál žrebčína. Predstavte si monumentálny vchod. Po jeho vnútornej strane sa po oboch stranách nachádzajú štyri pekné, vilové domčeky. V jednom býva správca žrebčína, ostatné slúžia ako priestranné boxy pre plemenných žrebcov. Tieto štyri budovy tvoria hranice otvoreného priestranstva, z ktorého vedie úplne rovná aleja k vyššie položenej vyhliadkovej terase, ktorá dominuje celej oblasti. V bezprostrednej blízkosti domu správcu sa nachádza stajňa pre matky s devätnástimi boxmi, spĺňajúca všetky požiadavky, ďalej otvorený prístrešok využívaný ako pripúšťacie miesto, štyri výbehy a dva veľké výbehy(paddocky). Takto začína opis začiatku areálu žrebčína Hugo Telep v knihe Maďarský chov koní slovom a obrazom od grófa Wrangela z roku 1898. Areál pokračoval 6 budovami so stajňami a výbehmi. Sem sa dalo dostať alejou zo začiatku areálu.
tags: #kresleny #slachticky #kociar