Rozhodnutie podstúpiť interrupciu, teda umelé ukončenie tehotenstva, je pre ženu mimoriadne náročné a často sprevádzané mnohými otázkami, najmä pokiaľ ide o jej budúcu plodnosť a možnosť otehotnieť v budúcnosti. Hoci medicína pokročila a zákroky sú čoraz bezpečnejšie, je dôležité pochopiť všetky aspekty tohto procesu.
Za posledných päťdesiat rokov bolo na Slovensku vykonaných viac ako 1 300 000 potratov. Rozmach tejto praxe súvisel najmä s legalizáciou potratov na žiadosť ženy. Aj keď je otázka legálnosti potratov veľmi dôležitá, jej riešenie závisí od zodpovedania otázky morálnej prípustnosti takého skutku.
Americký filozof Patrick Lee uvádza proti morálnosti potratov nasledovný argument: „1. Úmyselné zabitie nevinnej osoby je vždy morálne zlé. 2. Potrat je úmyselné zabitie nevinnej osoby. 3. Potrat je preto vždy morálne zlý.“
Existuje veľké množstvo rozličných argumentov v prospech morálnej prípustnosti potratov, ktoré sa rozchádzajú v dôvodoch, pre ktoré má byť potrat morálne prípustný, ako aj v určení momentu, dokedy má byť jeho vykonanie morálne prípustné. Neraz sa obhajcovia potratov v diskusiách opierajú o úplne odlišné argumenty s odlišnými praktickými dopadmi čo do momentu morálnej prípustnosti potratu, bez toho, že by si uvedomovali svoju argumentačnú nejednotnosť či protirečivosť. Napriek tomu mnohé z týchto argumentov majú spoločný základ v biologických, filozofických, teologických alebo iných východiskách a dajú sa kategorizovať.
Lee vidí tri spôsoby, ako by sa dal vyššie uvedený základný argument proti morálnosti potratov spochybniť. Po prvé, niekto by mohol spochybniť druhú premisu, ak by dokázal, že čo je zabité pri potrate nie je osoba, alebo že dokonca nejde ani o ľudskú bytosť. Po druhé, niekto by mohol spochybniť druhú premisu tým, že hoci je potrat zabitím nevinnej osoby, nejde o úmyselné zabitie, a preto potrat nemusí byť morálne zlý. Po tretie, niekto môže spochybniť prvú premisu, keď dokáže, že úmyselné zabitie nevinnej osoby nie je vždy morálne zlé.
V tomto článku sa chcem venovať prvému okruhu argumentov, ktoré hovoria, že embryo nie je osoba, alebo že nie je ľudská bytosť. Keďže tieto argumenty sa opierajú o biologické východiská, je potrebné si najskôr niečo povedať o embryu z biologického a antropologického hľadiska.
Biologický a antropologický status embrya
Embryo je od momentu počatia živá ľudská bytosť (indivíduum), kompletný ľudský organizmus, ktorý je jedincom ľudského druhu Homo sapiens presne tak, ako sú ním ľudské plody v neskoršom štádiu tehotenstva, novorodenci, adolescenti, dospelí, aj starci.
Embryo je od momentu počatia živé, pretože má všetky nevyhnutné znaky života. Každá entita, teda každé bytie, môže byť zaradené práve do jednej z týchto kategórií: (1) živá, (2) mŕtva (predtým živá), alebo (3) neživá/anorganická. Neexistujú žiadne iné možné kategórie. Dieťa vzniká splynutím dvoch živých pohlavných buniek a rodí sa živé. Ak by niekto odmietal, že je pred narodením živé, znamenalo by to, že by bolo buď mŕtve, alebo anorganické. Dieťa pred narodením má mnohé prejavy života, kope, pláva, cmúľa si palec, rastie, delí svoje bunky. Mŕtve a anorganické veci podobné charakteristiky nemajú.
Embryo je od momentu počatia ľudské. Aj keď je embryo preukázateľne živé, neznamená to ešte, že ide o ľudský život. Embryo je od momentu počatia individuálnym ľudským organizmom. Vzniká splynutím pohlavnej bunky otca, spermie, a pohlavnej bunky ženy, vajíčka. Pohlavné bunky sú bunky otca a matky, ktoré v jadre obsahujú dvadsaťtri chromozómov s genetickou informáciou otca a matky. Pri oplodnení nastane syntéza DNA otca a matky a vznikne nová bunka, zygota, ktorá obsahuje štyridsaťšesť chromozómov. Genetická výbava zygoty, odlišná od genetickej výbavy otca a matky, sa uplatní v ďalšom vývoji až do štádia dospelého jedinca. Táto nová bunka, zygota, „je prvé a najjednoduchšie vývojové štádium všetkých mnohobunkových organizmov vrátane človeka.“ Momentom počatia vzniká teda nová biologická entita, nový ľudský jedinec, svojou podstatou odlišný od pohlavných buniek, ktorých splynutím vznikol. Tento nový človek má biologické charakteristiky ako všetci ostatní ľudia. Je individuálnym organizmom, ktorý zostáva tým istým organizmom počas celého svojho života až do momentu smrti. Má v sebe zakódovaný plán svojej vlastnej bytosti (finalita), ktorý sám aktívne realizuje až do štádia dospelosti. Je nezávislý voči vonkajším vplyvom pre zachovanie svojej štruktúry (samobytnosť), sám kontroluje realizáciu svojho programu (samokontrola). Hoci bude prechádzať dynamickými zmenami, tieto zmeny budú dospievaním organizmu, ktorý počas celého vývoja zostáva tým istým organizmom (kontinuita).
Z antropologického hľadiska možno konštatovať, že začiatok ľudskej telesnosti (vytvorenie zygoty) znamená začiatok ľudského jedinca. Človek je telesnou bytosťou, to znamená, že telesnosť nepatrí do oblasti mať, ale do oblasti byť. Človek nevlastní svoje telo (organizmus), človek je telo (organizmus). Ľudské telo sa vyvíja, mení svoju veľkosť, tvar, rastie a dospieva. Človek prechádza počas svojho života množstvom akcidentálnych zmien, to znamená, že sa mení to, aký je. Jeho identita, substancia, teda to kto je, sa však nemení. Dôležitou vlastnosťou embrya je jeho aktívna potencialita, to znamená, že akcidentálne zmeny smerujúce až k úplnému rozvoju ľudskej bytosti realizuje zygota sama od seba, nezávisle od vonkajších faktorov (samozrejme za predpokladu, že má vytvorené vhodné podmienky).
Embryo, ako každá iná ľudská bytosť, je osoba. Osoba môže byť definovaná ako „inteligentný a slobodný subjekt“. Preto, aby sme nejaký subjekt označili ako osobu, je dôležité, aby tento subjekt mal rozumovú povahu. Každý inteligentný a slobodný subjekt je entitou, ktorá si zaslúži rešpekt a ktorej dobro chceme pre ňu samotnú, nie len ako prostriedok. Inteligentným a slobodným subjektom nemyslíme niekoho, kto práve teraz myslí, kto sa práve teraz slobodne rozhoduje, ale toho, kto má takúto schopnosť. Napríklad niekto, kto práve spí, alebo je v kóme, je osobou, aj napriek tomu, že práve teraz nerozmýšľa a nerobí slobodné rozhodnutia. Ľudská bytosť je od momentu počatia rozumovou bytosťou, pretože má schopnosť myslieť a slobodne sa rozhodovať, aj keď ešte určitý čas potrvá, kým sa vyvinie do štádia, keď túto svoju schopnosť bude prejavovať navonok. Jedinec nie je osoba preto, lebo sa tak prejavuje, ale prejavuje sa tak, lebo je osoba (konanie závisí od bytia). To, že človek bude schopný hovoriť a konať ako rozumová bytosť je zakorenené v tom, čo je už od momentu počatia rozumovou bytosťou s aktívnym potenciálom vyvinúť sa a realizovať svoju rozumovú povahu. Telesnosť človeka (človek nevlastní svoje telo, človek je telo) nás takisto privedie k záveru, že je osobou od počatia. Organizmus, ktorý je osobou, nemôže vzniknúť alebo zaniknúť v inom čase, ako v čase, keď vzniká a zaniká osoba. Keďže ľudský organizmus nie je to, čo osoba vlastní, ale to, čo osoba je, moment vzniku ľudskej osoby je ten istý, ako moment vzniku ľudského organizmu.
Morálne konzekvencie vyplývajúce zo statusu embrya sú jednoznačné. Keďže embryo je osobou ako všetci ostatní ľudia, musí sa s ním zaobchádzať rovnako ako so všetkými ostatnými osobami, inak by sme sa dopustili diskriminácie voči tejto osobe. Z toho vyplýva, že rovnakou mierou, akou chránime život narodených ľudí, treba chrániť aj život dieťaťa pred narodením. Preto, že úmyselné zabitie nevinnej osoby je vždy morálne zlé, tak aj potrat, ktorý je zabitím nevinnej osoby, je vždy morálne zlý.
Argumenty spochybňujúce osobný status embrya
Jeden zo spôsobov, ako by niekto mohol spochybniť nemorálnosť potratu, je dokázať, že embryo nie je osoba. Je viacero argumentov, ktoré sa uvádzajú v prospech tohto tvrdenia. Tieto argumenty nespochybňujú, že embryo je ľudská bytosť, ale tvrdia, že embryo, ktoré je ľudskou bytosťou, nie je osoba (non-personalistické teórie). Nespochybňujú teda biologický status embrya ako ľudského jedinca, ale spochybňujú jeho antropologický status osoby. A keďže embryo nie je osoba, jeho zabitie nemusí byť nemorálne. V ďalšom texte uvediem dve takéto non-personalistické teórie, z ktorých prvá za hranicu, kedy sa ľudský jedinec stáva osobou, považuje schopnosť uvedomenia (resp. sebauvedomenia) a druhá za túto hranicu považuje schopnosť vnímania.
Okrem týchto dvoch teórií treba spomenúť ešte fylogenetickú teóriu, ktorá hovorí, že v prenatálnom živote dieťaťa sa zopakuje celý proces evolúcie, teda že dieťa najprv žije životom rastliny, potom životom zvieraťa a napokon životom ľudskej bytosti. Ďalšia teória tvrdí, že embryo nie je ľudská bytosť na základe toho, že embryo nemá ľudskú podobu. Tieto dve teórie zjavne nemajú oporu v súčasných biologických poznatkoch, a preto nemá veľký význam sa im dopodrobna venovať.
Do tejto kategórie patrí ďalej behavioristická teória, ktorá hovorí, že ľudská bytosť je osobou, ak sa tak správa. Niektoré sociologické teórie prisudzujú status osoby na základe spoločenského vzťahu - ľudská bytosť je osobou, ak to matka, resp. rodičia (v prípade ich dieťa), či spoločnosť (napríklad v prípade otroctva) uznávajú. Ide o arbitrárne určené kritériá, ktorých kritika implicitne vyplynie s ďalšieho textu. Ďalšia teória hovorí, že osobou je ten, kto dosahuje určitú „kvalitu života“, rasistické teórie hovoria, že osobou je ten, kto má určitú farbu pleti. Tieto dve teórie sa netýkajú len nenarodených detí, ale určitej rasy či skupiny postihnutých počas celého života. Diskusia o osobnom statuse ľudí inej rasy či ľudí s postihnutím v súčasnosti nie je natoľko aktuálna ako je to u iných teórií, preto sa jej tiež nebudem bližšie venovať.
Hranica vedomia
Predstaviteľmi tejto teórie sú napríklad Mary Ann Warren, Michael Tooley, Peter Singer alebo Ronald Dworkin. Aj keď sa ich názory v niektorých aspektoch líšia, v zásade zhodne tvrdia, že právo na život nepatrí každému ľudskému organizmu, ale iba osobám. Na to, aby bol ľudský organizmus osoba, musí mať určité psychologické črty, či schopnosti. Mary Ann Warren uvádza tieto potrebné charakteristiky: uvedomovanie, uvažovanie, konanie na základe vlastnej motivácie, schopnosť komunikovať neobmedzený počet rôznych typov správ, vnímanie seba samého. Michael Tooley v článku z roku 1972 Abortion and Infanticide, uvádza požiadavku sebauvedomenia, podľa ktorej organizmus má právo na život iba vtedy, ak „si uvedomuje seba samého ako pretrvávajúci subjekt skúseností a iných duševných stavov, a verí, že on sám je touto pretrvávajúcou entitou.“ Argument v prospech tohto tvrdenia je ten, že mať na niečo právo (v našom prípade na život), je nevyhnutne spojené s túžbou po niečom (s túžbou žiť). Nikto nemôže mať právo na niečo, kým po tom netúži, a túžbu po niečom možno mať až vtedy, keď si to človek uvedomuje.
Tooley v tom istom článku modifikuje argument tak, že porušiť právo osoby na niečo (povedzme na X) možno nielen vtedy, keď si osoba X práve želá, ale aj vtedy, keď by si osoba práve teraz X želala, ak by nebola v stave duševného rozrušenia, dočasne v bezvedomí, alebo uvedená do stavu, aby po X netúžila (napríklad otrok, ktorý netúži po slobode). Tooley svoju teóriu modifikoval aj ďalej, najmä kvôli výhrade, že práva nenarodených detí by sa mali posudzovať rovnako ako práva ľudí v bezvedomí.
K výraznejšej modifikácii došlo v roku 1983 (Abortion and Infanticide), kedy opustil argumentáciu, že právo je spojené s túžbou, namiesto toho dospel k záveru, že právo je spojené s tým, čo je v záujme danej osoby. Túžby však zostávajú naďalej dôležité v inom zmysle. Záujmy majú aj embryá, rovnako ako záujmy majú napríklad aj rastliny, dôležité však je, aby záujmy boli relevantné z morálneho hľadiska. Podľa novej Tooleyho teórie sú záujmy morálne relevantné vtedy, keď sú založené na schopnosti indivídua mať túžby. „Na to, aby bol niekto subjektom práv, je potrebné, aby bol spôsobilý mať záujmy v zmysle, ktorý zahŕňa spôsobilosť mať túžby.“ Práva má teda ten, kto má záujmy, za predpokladu, že má spôsobilosť mať túžby. Osoba už nemusí mať spôsobilosť želať si vec, na ktorú má právo (indoktrinovaný otrok). Ale v takom prípade vec môže byť v niekoho záujme iba vtedy, ak držba tejto veci umožní niekedy uspokojiť iné túžby toho istého indivídua. Takže „indivíduum môže mať právo na pretrvávajúcu existenciu [právo na život] buď ak si to teraz želá, alebo ak jeho pretrvávajúca existencia umožní uspokojenie túžob, ktoré u neho existujú v inom čase.“
Na embryo sa však takáto možnosť nevzťahuje. Kľúčová je v modifikovanej Tooleyho teórii totožnosť indivídua. Tá totiž nespočíva v totožnosti organizmu, ale v totožnosti subjektu vedomia. Osobná identita je konštituovaná „kauzálnymi a psychologickými prepojeniami,“ hlavne pamäťou. Keďže embryo alebo malé dieťa ešte nemá rozvinuté takéto mentálne schopnosti, nie je indivíduom totožným so subjektom uvedomenia, ktorý bude existovať neskôr. Nenarodené dieťa nemá právo na život, pretože jeho pretrvávajúca existencia nemôže umožniť uspokojenie túžob, ktoré budú existovať v budúcnosti, jednoducho preto, že vtedy to už bude iný subjekt. Alebo opačne, túžby dospelého jedinca nemôžu dať základ pre právo na život embrya, pretože embryo nie je tým istým subjektom uvedomenia, embryo je do momentu, kým nenadobudne pamäť, inou entitou.
Podľa prvej verzie Tooleyho teórie ľudský jedinec nadobúdal práva v závislosti od schopnosti sebauvedomenia a podľa neskoršej verzie v závislosti od nadobudnutia vedomia. Obe tieto schopnosti je človek schopný realizovať až po narodení, preto z morálneho hľadiska bol potrat možný počas celého tehotenstva.
Populárny austrálsky filozof Peter Singer, profesor bioetiky na Princetonskej univerzite, je takisto zástancom teórie, že ľudská bytosť sa stáva osobou až keď si dokáže uvedomovať sama seba. Zastáva doktrínu známu ako funkcionalizmus, podľa ktorej to, čo definuje ľudskú osobu, sú jej schopnosti, to, čo je alebo nie je schopná robiť. Potrat je preto morálne prípustný. Na rozdiel od niektorých iných filozofov sa Singer nebráni dotiahnuť túto teóriu do svojich logických dôsledkov. Novorodenci, rovnako ako ľudské plody, nie sú osoby, pretože nie sú schopné vidieť seba samých ako odlišné entity existujúce v čase. Nie sú racionálne, sebauvedomujúce bytosti s túžbou žiť. Podľa Singera má „život novorodenca menšiu hodnotu ako život prasaťa, psa, alebo šimpanza.“ Singer považuje narodenie dieťaťa za arbitrárne kritérium pre uznanie statusu osoby, ako aj pre uznanie ľudských práv deťom v počiatočných štádiách svojho vývoja. Logicky konzistentne tvrdí, že plod v neskorších štádiách tehotenstva môže byť viac vyvinutý ako predčasne narodené dieťa, preto nedáva zmysel, aby bol tento plod chránený viac ako novorodenec. Ale namiesto toho, aby sa za osobu považovalo už dieťa pred narodením, Singer nepovažuje za osobu ani novorodenca. Zabitie novorodenca je preto morálne prípustné a do určitého bodu by malo byť legálne, rovnako ako je legálny aj potrat.
Hranica vnímavosti (gradualistická pozícia)
Na rozdiel od Tooleyho a Singera niektorí filozofi tvrdia, že ľudská bytosť sa stáva osobou vtedy, keď nadobúda schopnosť vnímavosti (schopnosť vnímať, cítiť veci). Na rozdiel od schopnosti uvedomovať si, ktorú človek nadobúda až po narodení, schopnosť vnímať sa vyvíja postupne počas tehotenstva. Tento pohľad predpokladá, že status osoby nie je binárny, ale že sa nadobúda postupne, v závislosti od vývoja.
Čo je interrupcia a ako prebieha?
O umelé prerušenie tehotenstva treba požiadať u gynekologického lekára. Nesmie sa vykonávať častejšie ako raz za pol roka. Ak žena má menej ako 15 rokov, lekár má povinnosť oznámiť pohlavné zneužitie, do 16 rokov je potrebný súhlas rodičov, neskôr už nie je potrebný súhlas, ale lekár by mal rodičov informovať.
Interrupcia je platený výkon, stojí 7 500 Sk/248,95 €.
Interrupcia sa rozdeľuje na včasnú - miniinterrupciu - ktorá sa vykonáva do šiesteho týždňa u ženy, ktorá ešte nerodila, a do ôsmeho týždňa u ženy, ktorá už rodila vaginálnou cestou. Ide o odsatie maternicovej sliznice.
Od šiesteho do dvanásteho týždňa tehotenstva sa vykonáva klasická interrupcia - tzv. kyretáž. Gynekológ pri tomto výkone dilatuje (rozšíri) kŕčok maternice a zoškrabuje vnútornú vrstvu maternice (endometrium) pomocou štíhlej kovovej lyžice, kyrety. Výkon sa vykonáva zväčša pri jednodennej hospitalizácii a v narkóze. Po zákroku ide žena väčšinou po niekoľkých hodinách domov a lekár jej vystaví niekoľkodennú práceneschopnosť.
Po interrupcii, podobne ako po pôrode, treba dodržiavať rovnaké zásady hygieny ako pri menštruácii, ale počas šiestich týždňov. Žena zvyčajne aj celý tento čas krváca. Väčšina gynekológov odporúča najmenej 14 dní „nepúšťať nič a nikoho do vagíny“. Krčok, zvyčajne tesne uzavretý, je po potrate otvorený baktériám nachádzajúcim sa vo vagíne. Z lekárskeho hľadiska najviac starostí pôsobí sex. Dávka ejakulátu nesúceho baktérie rovno do maternice nie je práve to najlepšie. K ochoreniu však môže viesť aj vaginálny výplach, používanie tampónov, kúpeľ alebo plávanie.
Dva týždne po výkone musí žena prísť k svojmu gynekológovi na kontrolu. To je aj dobrá príležitosť prejsť a zhodnotiť jej antikoncepčné možnosti.
Potraty v druhom trimestri - potraty po 12. týždni
V Slovenskej republike sa vykonávajú iba pre zdravotnú indikáciu, najčastejšie po zlých výsledkoch amniocentézy. Existujú dva spôsoby. Pri dilatácii (rozšírení) krčka maternice s extrakciou (vyňatím) plodu musí niekedy lekár rozmliaždiť lebku plodu pre zjednodušenie výkonu. Je to výkon, ktorý je príšerné vidieť, robiť alebo zažiť. Pri indukcii pacientku hospitalizujú a lekár sa pokúša pomocou medikácie navodiť pôrod a plod vypudiť prirodzenou cestou.
Legislatíva a história
K umelému odstráneniu plodu z tela matky sa rad historicky známych spoločností staval negatívne a v krajinách so silným katolíckym vplyvom túto činnosť prísne trestali. Umelé odstránenie plodu z tela matky je záležitosť veľmi problematická z mnohých hľadísk - zdravotných, morálnych, etických. Historicky je predmetom mnohých sporov, aj legislatívnych, a v mnohých štátoch bolo a stále je protiprávne.
Až do prvej svetovej vojny právne poriadky väčšiny krajín potrat zakazovali. Prvý štát, ktorý uzákonil umelé prerušenie tehotenstva na žiadosť ženy, bol Sovietsky zväz (1923). Od polovice 50. rokov minulého storočia bol zákon o umelom prerušení tehotenstva na žiadosť ženy zavedený vo väčšine bývalých socialistických krajín s výnimkou NDR (tu nadobudol platnosť roku 1965) a Albánska. V Anglicku a vo Francúzsku sa to stalo až v 70. rokoch. U nás, v bývalom Československu, uviedli potratový zákon do praxe v roku 1958, jeho vykonávacie predpisy však podmienky na vykonanie potratu rôznymi úpravami obmedzovali. Od roku 1987 začal platiť zákon, ktorým sa zrušili potratové komisie a rozhodovanie o počte a čase narodenia detí sa ponechalo na matku. Zároveň sa zaviedla nová technika vykonávania potratov, tzv. miniinterrupcie.
V mnohých krajinách sveta je interrupcia ilegálna alebo veľmi problematická a žena musí pre súhlas s výkonom absolvovať schvaľovanie komisiou. Napríklad veľa žien z Poľska dnes podstupuje potraty na klinikách v Českej republike a ženy z Írska cestujú z toho istého dôvodu do Anglicka.
Existujú aj takzvané potratové lode, ktoré pochádzajú zo štátov, kde je interrupcia legálna, a plavia sa ku krajinám, kde stoja potraty mimo zákona. Loď zakotví v medzinárodných vodách asi dvanásť míľ od pobrežia, pretože za týchto podmienok sa na osoby na palube vzťahuje zákon krajiny, odkiaľ loď pochádza. Ženám, ktoré sa dopravia na loď, tu poskytnú rady a pomoc v podobe antikoncepcie, potratových tabletiek a interrupcií, a to pod dohľadom odborníkov gynekológov. Najznámejšie lode prevádzkuje v rámci svojho projektu hnutie „The Women on Waves“ (Ženy na vlnách), ktoré podporuje holandská vláda.
Riziká interrupcie
Interrupcia je problematická z mnohých hľadísk:
Zdravotné riziká
Hoci medicína je v súčasnosti na veľmi vysokej úrovni, nijaký podobný výkon na ľudskom tele sa neobíde bez určitých rizík. Stále sa, bohužiaľ, vyskytujú prípady, keď žena po interrupcii mala problém otehotnieť alebo tehotenstvo udržať. Komplikácie môžu nastať aj v priebehu samotnej interrupcie, keď sa napríklad kompletne neodstráni tkanivo z maternice, alebo, naopak, príde k prílišnému odstráneniu, a tým pretrhnutiu steny maternice. Infekcie po potrate, hoci sú zriedkavé, môžu spôsobiť zjazvenie maternice, ktoré - ak sa nelieči - môže viesť k neplodnosti.
Poškodenie tela maternice - drobné jazvičky po vyčistení maternice kovovým nástrojom môžu komplikovať budúcim počatým deťom/embryám uhniezdenie v maternici. Vo výnimočných prípadoch môžu spôsobiť trvalú neplodnosť.
Poškodenie krčka maternice - takisto môže spôsobiť problémy s udržaním ďalšieho tehotenstva.
Zvýšené riziko rakoviny prsníka.
Nekontrolovateľné krvácanie.
Zápaly, zrasty - ako následok ponechania častí placenty alebo telíčka dieťaťa v maternici.
Spontánne potraty a predčasné pôrody v ďalšom tehotenstve.
Neplodnosť.
Ťažké poruchy menštruačného cyklu.
Psychická rovina a rovina morálna
Mnoho žien sa po prekonanom potrate trápi veľkými výčitkami svedomia, sužujú ich pocity straty, smútku. Morálne hodnoty sú pre každého z nás iné a psychické následky sa teda líšia najmä podľa toho, aké hodnoty vyznávame.
Post-interrupčný syndróm (psychické ťažkosti)
Sú spôsobené tým, že žena má po zákroku výčitky svedomia alebo že ukončenie tehotenstva podstúpila za traumatizujúcich okolností. Hoci interrupcia je dnes často predstavovaná ako najjednoduchšie a dokonca zodpovedné riešenie neplánovaného tehotenstva, mnohé ženy svoje rozhodnutie pre zákrok ľutujú, zvlášť ak po ňom už bez stresu a s jasnejšou mysľou zvážia, že by sa to s dieťaťom predsa len dalo zvládnuť. Navyše, až dve tretiny žien udávajú, že zákrok podstúpili pod nejakým nátlakom, ale v skutočnosti by si radšej dieťa nechali. Niektoré teda prežívajú viac než len obyčajný smútok. V tom prípade hovoríme o tzv. popotratovom syndróme, ktorý má zvyčajne niektoré z týchto prejavov: depresia, úzkosti, stres a smútok pri pohľade na tehotné mamičky alebo malé deti, spojené s vyhýbaním sa príležitostiam, kde ich žena môže stretnúť. Ďalej prílišné zaujatie pre opätovné otehotnenie, problémy v partnerskom živote, sexuálne dysfunkcie, vo vážnejšom prípade poruchy príjmu potravy, problémy so sústredením, problémy so spánkom a nočné mory, nadmerná ostražitosť, vyľakanosť či samovražedné myšlienky a pokusy.
Žena tiež môže prežívať vtieravé predstavy, teda interupcia sa jej pripomína v najmenej vhodných chvíľach cez zdanlivo nesúvisiace podnety. Špeciálny príznak je tzv..
Čo ak ide o mladé dievča?
Ak ide o dievča do 15 rokov, lekár má povinnosť kontaktovať rodičov a políciu pre pohlavné zneužitie maloletej. Do 16 rokov je potrebný súhlas rodičov s daným výkonom, neskôr už nie, ale rodičom, resp. zákonným zástupcom dievčaťa sa o zákroku odošle informácia písomnou formou.
Samotný zákrok!
V objednaný deň sa žena dostaví na gynekologicko-pôrodnícke oddelenie nemocnice. V nemocničnej pokladni uhradí sumu za výkon podľa pokynov jej lekára, cca 250€. Za umelé prerušenie tehotenstva na vlastnú žiadosť sa platí. S potvrdením o zaplatení sa vráti späť na oddelenie. Po vstupných formalitách, prezlečení a vyšetrení sa prechádza na sálu, kde sa v celkovej anestézii odvedie samotný výkon. Ten netrvá dlho, max. 5 - 10 min. Je pri ňom prítomný vykonávajúci lekár - gynekológ, ktorý má k dispozícii jednu až dve zdravotné sestry, anesteziológ a jeho zdravotná sestra. Po zákroku žena asi dve hodiny v pokoji leží a ešte v ten deň, prípadne deň nasledujúci opúšťa nemocnicu.
Čo po zákroku?
Po interrupcii, podobne ako po pôrode, treba dodržiavať isté hygienické zásady počas nasledujúcich 6 týždňov. Žena zvyčajne celý tento čas krváca. Treba si dopriať „sexuálnu abstinenciu“, pohlavné orgány sa musia dať „do poriadku“. Vnútro ženy je za takýchto okolností náchylné na nebezpečné infekcie. K ochoreniu môže dopomôcť aj vaginálny výplach, používanie tampónov, kúpeľ alebo plávanie, preto sa im v čase hojenia treba radšej vyhnúť. Dva týždne po výkone by mala žena absolvovať kontrolu u svojho gynekológa. To je aj vhodná príležitosť dať si predpísať nejakú formu antikoncepcie.
Pokiaľ je žena, ktorá potratila, Rh negatívna, musí dostať protilátky anti-D, aby v ďalšom tehotenstve nenastali žiadne komplikácie u dieťaťa. Po akomkoľvek type potratu krvnú skupinu embrya nie je možné zistiť, a preto musia injekciu dostať všetky ženy.
Po umelom potrate je nutné prvé 3 dni obmedziť fyzickú aktivitu a chrániť sa pred prechladnutím a chorobami. Asi 2 až 3 týždne sa musí dodržiavať zvýšená hygiena, nekúpať sa, ale len sprchovať. Pohlavný styk je možné mať až po kontrole a po dohode s lekárom. O 2 týždne po výkone je vhodná kontrola u gynekológa. Obnovenie menštruácie čakajte za 4 až 6 týždňov po potrate. Je vhodné zaviesť účinnú antikoncepciu na zabránenie ďalšieho nežiaduceho tehotenstva. Pokiaľ sa po zákroku objaví príznak zápalu, ako vysoká teplota nad 38 °C, silné bolesti brucha a silné krvácanie, je potrebné vyhľadať lekársku pomoc čo najskôr a vykonať kontrolné gynekologické vyšetrenie. Zápal môže viesť až k problémom s ďalším otehotnením a vajcovody sa môžu stať nepriechodnými.
Tesne po zákroku sa asi týždeň objavujú miernejšie bolesti v podbrušku a mierne špinenie. Bolesti sa dajú väčšinou zvládnuť bežnými analgetikami, ako je Ibuprofen a s pokojovým režimom.
Menštruácia sa po potrate objavuje individuálne a po celú dobu šestonedelia môže žena krvácať a špiniť. Menštruácia sa objavuje najskôr za 14 dní a najneskôr po skončení šestonedelia, kedy by mala žena absolvovať prehliadku u gynekológa. Pokiaľ sa dovtedy menštruácia neobjaví, je potrebné vykonať ultrazvuk a prehliadnuť maternicu.
Interrupcia a plodnosť: existuje spojitosť?
Všeobecne platí, že interrupcia nemá vplyv na zníženie plodnosti. Avšak, komplikácie po interrupcii (napr. zápal maternice, poškodenie krčka maternice) môžu viesť k problémom s otehotnením alebo s donosením tehotenstva. Ak ste po zákroku nemali endometritídu a krvácate počas menzes ako zvyčajne pred zákrokom, problém bude asi inde.
Opakované potraty (habituálne potrácanie)
Opakované potraty sú definované ako tri a viac po sebe nasledujúcich potratov pred 20. týždňom tehotenstva. Postihujú približne 0,4-1% žien v reprodukčnom veku.
Príčiny opakovaných potratov:
- Genetické a chromozomálne abnormality (najčastejšie u žien nad 35 rokov)
- Anatomické abnormality maternice (napr. uterus septus, myómy, polypy)
- Trombofílie (zvýšená predispozícia k tvorbe trombóz)
- Endokrinné poruchy (napr. luteálna insuficiencia, syndróm polycystických ovárií, ochorenia štítnej žľazy)
- Imunologické faktory
- Vonkajšie faktory (napr. fajčenie, alkohol, drogy, ale aj traumy, toxické látky v prostredí)
- Vek matky a otca
Jeden samovoľný potrat do 12. týždňa tehotenstva je pomerne častý a u mnohých žien a vo väčšine prípadov to neznamená, že nebude môcť mať ďalšie deti. Nie je potrebné podrobné vyšetrenie a liečebné opatrenie.
V prípade opakovaného potratu v počte 3 a viac je potrebné nájsť a odstrániť príčinu pred ďalším otehotnením a zlepšiť žene šancu donosiť a porodiť zdravé dieťa. Odporúčajú sa vitamínové doplnky, zvýšený prísun kyseliny listovej - Acidum folicum a pred otehotnením a po ňom do ukončeného 12. týždňa podpora funkcie žltého telieska dodávaním formy prirodzených gestagénov v tabletách, užívaním či zavádzaním do pošvy či v injekčnej forme.
Prevencia potratu
Najúčinnejšou prevenciou potratov je informovanosť o možnostiach antikoncepcie. V súčasnosti o potrat najčastejšie žiadajú ženy s niekoľkými deťmi, ktoré otehotneli napríklad počas dojčenia, keď sa spoliehali na prirodzenú antikoncepčnú schopnosť tela v tomto období. Napriek tomu, že spoločnosť sa liberalizuje a sekularizuje, v ostatných rokoch počet interrupcií, našťastie, klesá - u nás za posledných 10 rokov o viac ako 60 % - pravdepodobne aj vďaka väčšej informovanosti o možnostiach antikoncepcie. Slovenská republika vykazuje druhú najnižšiu mieru potratovosti v Európe.
Možnosti, čo urobiť s nežiaducim otehotnením
Nežiaduce otehotnenie je veľmi zaťažujúca a často traumatizujúca skúsenosť, a to zvyčajne nielen pre tehotnú ženu, ale aj pre jej partnera či rodičov. Voľba potratu však môže byť rovnako, často i oveľa väčšmi traumatizujúca. Vo chvíli, keď takáto situácia nastane, je potrebné, aby ju žena mohla zhodnotiť zo všetkých hľadísk, aby dostala všetky informácie a podporu a aby jej rozhodnutie nebolo skratové.
Jednou z prvých a najdôležitejších možností by mala byť možnosť rozobrať situáciu v rodine. Došlo k udalosti, keď bol splodený nový život. Je možné, že na prvý pohľad neriešiteľná situácia, ak sa prediskutuje s celou rodinou, sa vyrieši tak, že všetci budú spokojní. V našich kultúrnych podmienkach nie je veľmi zvykom, aby sa o potomstvo starali starí rodičia, inšpiratívny môže byť príklad ešte stále z Európy. Na Islande je veľmi časté, že dievčatá otehotnejú veľmi skoro, o deti sa starajú ich rodičia a ony potom idú študovať do zahraničia. Môžeme si povedať, že táto situácia z nášho pohľadu nie je ideálna, v každom prípade v porovnaní s potratom je to voľba života.
Adopcia. Je dobré si uvedomiť, že mnoho žien rieši presne opačný problém. Nemôžu otehotnieť a táto situácia ich trápi podobne ako ženu, ktorá tehotenstvo nechce. Pre niektoré ženy teda môže byť riešením dať svoje dieťa na adopciu alebo ho donosiť pre inú rodinu. Existujú aj organizácie, pomáhajúce ženám, ktoré sa ocitli v ťažkej sociálnej situácii a uvažujú o interrupcii, ponúkajú sociálnu pomoc vrátane azylového bývania či možnosť vybavenia adopcie. Uveďme napríklad združenie Zachráňme životy.
Hniezda záchrany (baby-boxy). Už existujú aj v Slovenskej republike a slúžia ženám, ktoré z akéhokoľvek dôvodu nemôžu alebo nechcú situáciu riešiť formálne, a dieťa tak má možnosť prežiť a nájsť novú rodinu.
Čo sa týka možnosti neskoršieho počatia po interrupcii, je dôležité zdôrazniť, že samotný zákrok, ak je vykonaný bez komplikácií, by nemal priamo brániť budúcemu tehotenstvu. Avšak, ako bolo spomenuté, komplikácie ako zápaly či poškodenie maternice alebo krčka maternice môžu v budúcnosti spôsobiť problémy s otehotnením alebo donosením plodu. Preto je kľúčové dodržiavať pokyny lekára po zákroku a dbať na prevenciu.
Je tiež dôležité zvážiť psychickú rovinu. Mnohé ženy po interrupcii prežívajú rôzne emócie, od úľavy až po hlboký smútok a výčitky svedomia. Tieto psychické následky môžu ovplyvniť ich celkové zdravie a pohodu, čo nepriamo môže vplývať aj na ich rozhodnutia týkajúce sa budúcnosti, vrátane plánovania ďalšej rodiny.
V konečnom dôsledku, rozhodnutie o interrupcii a jeho následky sú veľmi individuálne. Dôležité je, aby žena mala prístup k relevantným informáciám, lekárskej starostlivosti a psychologickej podpore, aby mohla urobiť informované rozhodnutie a zvládnuť prípadné následky.
tags: #interrupcia #a #moznost #neskorsieho #pocatia