Interakcia rodič-dieťa: Vplyv diagnóz, rodovej identity a výchovy

Je prirodzené, že všetci rodičia chcú mať zdravé a "perfektné" deti. Mnohí majú vopred utvorenú predstavu o tom, ako má ich dieťa vyzerať a čím sa má v budúcnosti stať. Nezanedbateľnú úlohu tu zohráva aj spoločenské prostredie, ktoré má konkrétnu predstavu o "správnom" dieťati. Narodenie dieťaťa, ktoré sa javí ako zdravé a bezproblémové, je radostnou udalosťou.

Tento článok sa zameriava na psychologické aspekty interakcie medzi rodičmi a deťmi, pričom zdôrazňuje dôležitosť vzájomného porozumenia a podpory, najmä v náročných situáciách. Vplyv závažnej diagnózy na rodičov môže byť obrovský a do hĺbky preveruje kvalitu a trvácnosť ich vzťahu.

Vplyv závažnej diagnózy na rodičov

Po počiatočnom období zžívania sa s novým človiečikom sa mamičke môžu zdať niektoré potomkove prejavy trochu "iné" alebo v porovnaní s rovesníkmi či súrodencami mierne fyzicky zaostávajúce. Niekedy je pri návšteve pediatra ukľudňovaná oneskoreným vývojom dieťaťa alebo je "chyba" pripisovaná jej precitlivenosti. Pozorný pediater si odchýlky všimne a zareaguje odoslaním dieťaťa spolu s rodičmi na špecializované pracovisko - ku detskému neurológovi. Vtedy sa začne rodičom rúcať ich doterajšia optimistická predstava rodinného života. Sú vystavený enormnej psychickej záťaži.

Detský neurológ po vykonaní potrebných vyšetreniach oznámi rodičom závažnú diagnózu, ktorá v nich môže vyvolať hnev, úzkosť, strach a beznádej. Preto je mimoriadne dôležité, aby si oznámenie o stanovenej diagnóze vypočuli obaja rodičia súčasne, čím sa predíde neúmyselným dezinformáciám a laickým dezinterpretáciám.

Rodičia prechádzajú niekoľkými fázami vyrovnávania sa s touto situáciou:

1. Fáza šoku: Sprevádza ju iracionálne myslenie, zmätok a dezorientácia.
2. Fáza popretia: Rodičia môžu až vytesniť nepríjemnú skutočnosť (informáciu o diagnóze).
3. Fáza smútku: Objavujú sa pocity viny, zlosti, úzkosti - tu sú už rodičia schopní racionálne uvažovať nad konkrétnou skutočnosťou.
4. Fáza rovnováhy: Dochádza k ústupu depresií a úzkosti a k čiastočnému prijatiu situácie. V tejto fáze sú rodičia schopní spolupracovať pri liečbe a intenzívnej starostlivosti o dieťa.
5. Fáza reorganizácie: Rodičia sú zmierení a hľadajú cesty do budúcnosti.

Obdobie vyrovnávania sa so situáciou je individuálne a môže prebiehať v rôznej intenzite. Racionálnemu spracovávaniu často bráni smútok, depresia, zlosť alebo zúfalstvo rodičov. Úroveň vyrovnávania sa so závažnou situáciou závisí od zrelosti osobnosti rodičov, od ich životných skúseností. Správanie sa rodičov vo fáze akceptácie reality sa môže javiť ako nepochopiteľné, ale má veľmi dôležitú funkciu - udržuje psychickú rovnováhu rodiča. V rámci týchto psychických obrán rodičia hľadajú zázračný liek alebo liečiteľa, vinníka, alebo dieťaťu venujú nadmernú starostlivosť, unikajú do fantázie, izolujú sa, alebo idú do regresu.

Napríklad pri DMD (Duchenovej muskulárnej dystrofii) dochádza k rozvoju ochorenia a ku vzniku postihnutia neskôr. Rodičia už majú svoje dieťa zafixované ako normálne zdravé dieťa. Toto pomerne krátke obdobie stačí rodičom na vytvorenie rodičovskej normality a nepôsobí ako znehodnotenie rodičovského statusu. Reakcie rodičov sa môžu meniť v závislosti na priebehu ochorenia. Ak sa zhoršuje stav dieťaťa, tak narastá strach a úzkosť rodičov.

Vplyv postihnutého dieťaťa na manželský vzťah

Vplyv postihnutého dieťaťa na manželský vzťah rodičov je veľký. Vyskytujú sa štúdie, ktoré zdôrazňujú zvýšenú súdržnosť a pevnosť týchto rodín, ale zároveň poukazujú na obrovské riziko narušenia stability až rozpad manželského/partnerského vzťahu. Medzi faktory, ktoré môžu negatívne ovplyvniť vzťah patria:

• Výčitky a obviňovanie: Rodičia môžu svoj vzťah „otráviť“ neustálymi výčitkami alebo obviňovaním partnera.
• Narušenie chodu domácnosti: Postihnuté dieťa narúša chod a organizáciu domácnosti a vyžaduje od partnerov zvýšenú schopnosť spolupráce a dobré organizačné schopnosti. Ak sa niektorý z partnerov odmieta zúčastňovať na rodinnom živote aspoň približne rovnako ako partner, môže dôjsť k postupnému odcudzeniu.
• Konflikty: Postihnuté dieťa a problémy spojené s jeho opaterou a výchovou sú živnou pôdou pre manželský/partnerský konflikt. Partneri sa dostávajú - oveľa častejšie než v bežných vzťahoch - do ťažko riešiteľných situácií. U partnerov je potrebná súhra postojov a konania, ale aj tolerancia vzájomných odlišností a chýb a obojstranná schopnosť komunikácie. Na spôsob komunikácie a interakcie v páre má hlboký vplyv predovšetkým únava a dlhodobý stres. Nemáme na mysli len psychickú vyčerpanosť, ale aj obrovskú fyzickú záťaž spojenú s celodennou opaterou postihnutého dieťaťa.
• Finančná záťaž: Zvýšená finančná záťaž spojená s opaterou, liečebno-rehabilitačnými procedúrami, nárokmi na špeciálnu výživu a výživové doplnky či vitamíny a individuálnu dopravu.
• Časová záťaž a deprivácia spánku: Zvýšená časová záťaž spojená s častými návštevami lekára, ale aj zvýšená časová náročnosť bežných úkonov: obliekanie, jedenie a pod. Uvedené dôvody redukujú čas, ktorý by rodičia mohli tráviť spoločne alebo by ho za normálnych okolností venovali na odpočinok či regeneráciu. Ďalším dôsledkom časového stresu je spánková deprivácia, ktorej sú rodičia dlhodobo vystavení. Je dokázané, že kvalita spánku sa zreteľne premieta do celkového zdravotného stavu a vzájomných manželských/partnerských vzťahov.
• Sociálna izolácia: Sociálna izolácia partnerov a rodiny od priateľov a známych. Je čiastočne vynútená vonkajšími okolnosťami, ale zároveň je podmienená aj vnútorne: predsudkami, zábranami rodičov. V súvislosti s manželským/partnerským vzťahom je dôležité pochopiť, že prílišná izolácia a uzavretosť vyvoláva „únavu“ vo vzťahu a môže spôsobiť postupné narušenie partnerskej atmosféry.

Rôzne výskumy zaoberajúce sa narušením alebo rozpadom manželstva/vzťahu prinášajú rozličné údaje. V anglickej štúdii (Donner, 1975) sa vyskytlo 8,6%, v amerických výskumoch (Hardman a kol., 1984) dokonca od 26% do 49% rozchodov (Martin, 1975). Ďalšie výskumy poukazujú na približne trojnásobné zvýšenie rozvodovosti. V našich podmienkach v rodinách so stredne až ťažko postihnutými deťmi boli zistené niektoré osobitné znaky. Jeden z paradoxných je väčšia stabilita týchto manželstiev v porovnaní s bežnými rodinami. Stabilita manželstva súvisí so stabilitou (vyrovnanosťou) každého z partnerov, pretože narodenie postihnutého dieťaťa a nepretržitá starostlivosť oň vytvára špecifickú atmosféru, ktorá umožňuje rodičom lepšie sa vyrovnať so stresom a osobnostne dozrieť (Prevendárová, 1998).

Etiológia ochorenia a rodičovské postoje

Príčina vzniku (etiológia) ochorenia zohráva významnú úlohu pri akceptácii dieťaťa a má tiež vplyv na rodičovské postoje. Okrem rozsahu postihnutia a dopadu na organizmus dieťaťa má aj hlboký psychosociálny význam. Napríklad DMD je ochorenie, ktoré vzniká na základe genetickej odchýlky a patrí medzi tzv. stigmatizované poruchy.

Skutočnosť, že ochorenie vzniká na základe dedičnej záťaže, zasahuje jednu z najzákladnejších potrieb človeka - potrebu sebarealizácie prostredníctvom rodičovskej role a splodenie plnohodnotného potomstva. Neschopnosť splodiť zdravého potomka je vnímaná ako vlastná nedokonalosť a sprevádzajú ju pocity bezmocnosti, viny a hanby. V prípade geneticky podmienenej diagnózy je v spoločnosti hlboko zakorenená predstava princípu viny a trestu. Tieto predstavy majú svoje korene v histórii, kde bola za príčinu akéhokoľvek postihnutia dieťaťa považovaná matka, ktorá ho pôsobila napríklad neprimeraným sexuálnym chovaním alebo inými nevhodnými aktivitami. Všeobecné odmietavé tendencie spoločnosti bývajú výraznejšie smerom k matke (žene) než ku otcovi (mužovi).

Oznámenie genetickej diagnózy, ktorá obsahuje aj typ dedičnosti, môže nevedomky určiť toho, kto sa pre rodinu stáva vinníkom, so všetkými negatívnymi dôsledkami (Vágnerová, 2000). V prípade ochorenia dedične viazaného na pohlavie (DMD) býva matka zdravou prenášačkou choroby.

Vplyv na súrodencov

V súvislosti so závažným, progredujúcim a nevyliečiteľným ochorením jedného z detí je potrebné spomenúť aj rolu súrodenca či súrodencov. Zdravý súrodenec často prijme ochranársku úlohu a podporuje chorého súrodenca, pričom musí čeliť poznámkam ostatných detí. Ak u rodičov dochádza ku príliš veľkému sústredeniu na dieťa s postihnutím a vyžadujú súčasne od zdravých súrodencov väčšiu pomoc, tak to môže byť zdravým súrodencom vnímané ako preťažovanie. V opačnom prípade sa môžu rodičia extrémne sústrediť na zdravé dieťa. V oboch prípadoch sú na zdravých súrodencov kladené neprimerané nároky. Vzťah medzi rodičmi a deťmi i postihnutým súrodencom sa môže narušiť a následky sa môžu prejavovať po celý ďalší život jedinca.

Reakcie zdravých súrodencov môžu siahať od tichej rezignácie, cez presadzovanie vlastných nárokov demonštráciou potreby vlastnej starostlivosti vo forme nevedome vznikajúcich chorôb či slabostí rôzneho druhu až ku masívnemu trucovitému či agresívnemu správaniu (Bartoňová, 2005).

Náročné výchovné situácie

Pri výchove dieťaťa, ktoré je postihnuté závažným degeneratívnym ochorením, vznikajú rôzne náročné výchovné situácie, ktoré sa pri nesprávnom výchovnom vedení môžu z drobných komplikácií premeniť až do neznesiteľného stavu, ktorý negatívne vplýva na chod celej rodiny. Inak sa pri ochorení prejavuje dieťa, ktoré je dobre vychované, zvyknuté na spoluprácu, než dieťa, ktoré je rozmaznané, nevychované a zvyknuté na okamžité uspokojenie všetkých svojich prianí (Matějiček, 2001).

Medzi najčastejšie chyby vo výchove patria:

• Príliš úzkostná výchova: Vtedy rodičia nezdravo ľpejú na svojom dieťati, bránia mu v určitých činnostiach a tým ho obmedzujú v jeho aktivite a bránia sociálnemu dospievaniu.
• Rozmaznávajúca výchova: Pri tomto druhu výchovy sú rodičia vedení snahou vynahradiť dieťaťu to, o čo bolo v živote ochudobnené. Podriaďujú sa jeho želaniam a náladám. Strácajú tým prirodzenú autoritu a nie sú schopní poskytnúť dieťaťu dostatok istoty a sebadôvery.
• Perfekcionistická výchova: Pri nej rodičia uplatňujú na dieťa neprimerané nároky a netrpezlivo očakávajú výsledky nápravných pokusov. Sústavným preťažovaním je dieťa neurotizované a tento stav bráni utváranie jeho osobnosti.
• Protekčná výchova: V ktorej rodičia vo všetkom pomáhajú, vlastne „zametajú mu cestičky“ a tým dieťaťu nedovoľujú povahovo vyspieť a osamostatniť sa.
• Zavrhujúca výchova: Vyskytuje sa u rodičov, u ktorých dieťa vyvoláva pocity nešťastia. Táto forma sa objavuje prevažne v skrytej podobe.

Rodičia môžu svojim chovaním - často nevedome - posilňovať závislosť chorého dieťaťa na sebe a obmedzujú tým jeho autonómiu. Následkom takéhoto prístupu môže byť infantilizmus ťažko chorého dieťaťa, ktoré sa postupne vo svojej chorobe tzv. zabýva, lebo mu to prináša určité výhody. Rovnako zameranosť na školský výkon býva výrazná u rodičov postihnutých detí. Býva vystavená tlaku okolia, ktoré je nespokojné s výkonmi a chovaním dieťaťa a preto potrebuje podporu a povzbudenie. Ak matka tento pocit podpory nemá, tak si môže myslieť, že jej výchovné pôsobenie je chybné a je jej vinou, že dieťa je také, aké je. Pre matku je často obtiažne uveriť a zorientovať sa v rozsahu problémov, ktorým je jej dieťa vystavené.

Špecifiká DMD a kognitívne funkcie

DMD nesie v názve „svalová“ podľa vonkajších prejavov a progredujúcich negatívnych zmien v oblasti hybnosti a mobility. Žiaľ, nedostatok bielkoviny dystrofín sa negatívne podieľa aj na činnosti mozgu - v niektorých prípadoch zasahuje kognitívne funkcie, sťažuje porozumenie, môže spôsobiť oneskorený rozvoj reči. Na rozdiel od celkového fyzického stavu sa kognitívne funkcie nezhoršujú a dokonca sa môžu aj mierne zlepšiť. Je pravdepodobné, že v niektorých častiach mozgu - v mozgovej kôre a v mozočku - dochádza kvôli nedostatku dystrofínu ku zhoršenému prenosu informácií.

Niektoré výskumy poukazujú na to, že pri jedincoch s DMD sa vyskytuje nižšie IQ než u zdravej populácie alebo pri iných NSO (Catlin, Hoskin et al., 2006). Väčšina chlapcov má však priemerné IQ. Je u nich zvýšený výskyt dyslexie, znížená krátkodobá sluchová i vizuálna pamäť a celkovo nižšie pracovné tempo. U detí s NSO sa môžu vyskytnúť poruchy správania podobne ako u bežnej populácie. Deti majú väčšinou zdravý prístup k životu a nie sú nevyhnutne deprimované svojou životnou situáciou. Túžia po podobných veciach ako rovesníci a majú väčšinou zdravý prístup k životu. Zistilo sa, že napr. starší chlapci s DMD, ktorí sú na pľúcnej podpore, vyjadrujú väčšiu spokojnosť s kvalitou svojho života, než ju vnímajú tí, ktorí sa o nich starajú.

Pri DMD sa zaznamenal zvýšený výskyt prejavov autizmu. Tieto prejavy väčšinou nedosahujú takú intenzitu, aby sa dalo hovoriť o čistom autizme. Podieľajú sa negatívne pri nadväzovaní sociálnych vzťahov, zhoršujú schopnosť komunikácie a pod. U detí s nervovo-svalovými ochoreniami sa zvyknú vyskytovať i prejavy poruchy pozornosti spojené s hyperaktivitou, ktoré nazývame ADHD (Attention Deficit/Hyperactivity Disorder) (Catlin, Hoskin et al., 2006). Je preukázané, že deti s NSO (nervovo-svalovými ochoreniami) sa nepovažujú za depresívnejšie než ich rovesníci. Rôzne poruchy emócií a nálad, podobne ako depresívne a úzkostné stavy, sa vyskytuje zhruba u polovice detí. Na tomto mieste je nevyhnutné poznamenať, že tieto stavy pravdepodobne významne súvisia s psychickým a emocionálnym stavom rodičov. V prípade závažného ochorenia sú samotnou chorobou ovplyvnení všetci členovia rodiny a navzájom sa ovplyvňujú svojim aktuálnym psychickým rozpoložením.

Rodová identita a jej vplyv na interakciu

V posledných rokoch sa čoraz viac diskutuje o otázkach rodovej identity a jej vplyvu na vzťahy v rodine. V kontexte interakcie rodič-dieťa to prináša nové výzvy a pohľady.

Z odborného, medicínskeho i psychologického hľadiska je experimentovanie s duševným vývojom dieťaťa riskantné a nebezpečné. Platí to najmä v takej citlivej oblasti, akou je sexualita. O to viac, že pochybné zásahy do prirodzeného vývoja dieťaťa môžu vyvolať neželané duševné poruchy, poruchy správania, úzkostné stavy, depresie a iné. Ide o experiment, ktorého najväčším rizikom je, expresívne povedané, mrzačenie psychosexuálneho vývoja. Osobitne sa v spojitosti s rodovým scitlivovaním detí otvára otázka vyvolania poruchy rodovej identity.

Rodová ideológia - hoci sa usiluje tváriť vedecky - ani zďaleka nezodpovedá vedeckým kritériám. Jej teória pripomína skôr akúsi postmodernistickú „hru so slovami“, nie serióznu vedeckú argumentáciu a interpretáciu, ktoré by mali byť založené na overených faktoch a dôkazoch.

Na Slovensku vzniklo Združenie rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí. Môžete sa pokúsiť ich osloviť, neskôr sa môžete aj zapojiť do činnosti a aktivít tohto združenia a takto podporiť ďalších rodičov LGBTI+ detí.

V psychiatrii sa v minulosti pojem transgenderizmus nepoužíval, k jeho rozšíreniu došlo až v posledných rokoch. Existovala len diagnóza transsexualizmu definovaná podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) ako diagnóza F64.0, ktorá zahŕňala túžbu žiť ako príslušník opačného pohlavia vrátane hormonálnej a chirurgickej „liečby“. Ostatné formy pohlavnej nezhody, ktoré nemali takýto silný fyzický rozmer, bývali často označované diagnózami ako „porucha sexuálnej identity v detstve“ (F64.2) alebo „iná porucha pohlavnej identity“ (F64.8) a „porucha pohlavnej identity, bližšie neurčená“ (F64.9). Spadali teda pod širšiu kategóriu „poruchy pohlavnej identity“.

Pojem „gender“ sa začal systematicky používať najmä od polovice 20. storočia s rozvojom feministických štúdií, sociológie a antropológie a dostal sa neskôr aj do psychiatrie. Pojem gender je teda ideologický konštrukt, ktorý prenikol aj do vedy.

Diskutovať s dieťaťom o poruche pohlavnej identity môže byť citlivá a náročná úloha. Je dôležité pristupovať k rozhovoru s empatiou, trpezlivosťou a otvorenosťou. Pre dieťa má byť vytvorený dostatočný priestor, aby vyjadrovalo svoje pocity bez prerušovania alebo opovrhovania. Dieťa má byť uisťované, že je milované také, aké je. Že je milované rodičmi, priateľmi aj samotným Bohom.

Ak vaše dieťa povie, že je lesbou alebo gejom, možno budete mať nejaký čas na to, aby ste s týmito výzvami pracovali. Vek vášho dieťaťa a situácia vašej rodiny bude hrať dôležitú úlohu pri najbližších krokoch. Zosobášení biologickí rodičia neplnoletého dieťaťa môžu svoje dieťa zobrať zo školy, vziať mu smartfón, či vymazať jeho účty na sociálnych sieťach. Ale rozvedení rodičia, ktorí nesúhlasia v tom, čo je pre ich dieťa najlepšie, budú mať problém zareagovať účinným spôsobom.

Ak zastávate biblický svetonázor na sex a pohlavie, máte na svoj postoj rovnaké právo ako vaše dieťa, ktoré tvrdí, že má právo na svoj postoj. Možno je pred vami dlhá cesta, počas ktorej sa budete snažiť navrátiť svoje dieťa k zdraviu a do reality a preto je dôležité, aby ste boli obklopení ľuďmi, ktorí vás budú podporovať. Pripojte sa k online alebo lokálnej podpornej skupine pre rodičov, ktorí si prechádzajú náročnými situáciami so svojimi deťmi. Ak sa rozhodnete navštevovať terapeuta, ubezpečte sa, že máte na otázky toho, čo je zdravé a čo je reálne, rovnaký názor. Najdôležitejšie však je, aby ste ako rodič svojho dieťaťa hľadali Božie vedenie, múdrosť Ducha svätého a Kristov spôsob prejavovania dokonalej lásky, pričom sa držte biblickej pravdy.

Coming-out vášho dieťaťa vás možno prekvapil, ale Boha neprekvapí nič.

Adlerovská psychológia a výchova

Adlerovská psychológia, pomenovaná po Alfredovi Adlerovi, zdôrazňuje, že ľudia sami rozhodujú o svojom správaní. To, aké presvedčenia si vytvárame už v ranom detstve, do veľkej miery závisí práve od toho, akým spôsobom sme vychovávaní. Ak je výchova krutá, dieťa vníma svet ako nebezpečné miesto a má pocit, že aby prežilo, musí sa stále chrániť, byť stále v strehu, a to je to presvedčenie, ktoré tvorí súčasť jeho životného štýlu. Adlerovci tvrdia, že každé správanie je účelové, teda zamerané na nejaký cieľ, a rozlišujú štyri ciele správania (snaha dosiahnuť pozornosť, boj o moc, snaha pomstiť sa a pocit neadekvátnosti).

Napríklad, ak si v detstve dieťa nevedomky za cieľ stanoví, že všetci tu preňho vždy budú a stále sa oň budú zaujímať, môže si vyvinúť určité stratégie, ktoré ho dovedú k tomuto cieľu.

Tábor ako forma podpory

Možnosť zažiť skutočný pobyt na tábore, ktorý je bežne dostupným deťom, ale špeciálne deťom s DMD úplne nedostupný, je neoceniteľná. Z prvej skupiny chlapcov s prevažne mamičkami sa vytvorila ucelená skupina, ktorá sa časom rozrástla o novú skupinu a teda sa uskutočňujú tábory pre deti dva. Rodičia sú nadšení, keď vidia svoje deti v novom prostredí a hlavne majú jedinečnú možnosť stretnúť sa s ďalšími rodičmi na „jednej lodi“. Minimálne sa dostanú na týždeň preč zo stereotypu svojich domov a môžu si navzájom odovzdať nezaplatiteľné rady a tipy, ktoré sa nedočítajú ani v tých najhrubších encyklopédiách. Píše ich totiž sám život a spolu s prežitými skúsenosťami sa im minimálne vryjú do pamäti.

Kontaktné rodičovstvo je založené na reagovaní na potreby dieťaťa, často sa zamieňa s inými výchovnými štýlmi, najmä s rozmaznávaním, či liberálnou výchovou, pri ktorej sa dieťaťu dovoľuje všetko. Nezainteresovaní sa hrozia toho, čo vyrastie z dieťaťa, ktoré je vychovávané vzťahovo. Je veľmi dôležité vedieť, že kontaktné rodičovstvo nie je len o napĺňaní potrieb dieťaťa, ale jeho súčasťou je aj učenie dieťaťa hraniciam. V kontaktnej, ako aj v EQ výchove rodičia akceptujú prejavy svojho dieťaťa, aj keď sú negatívne a mnohokrát rušivé ako plač, či hnev v nevhodnej situácii. Dieťa má možnosť prežiť a vyjadriť emócie bez toho, aby ich rodič potláčal, či trestal. Zároveň však mama a otec pri prejavoch negatívnych emócií svojho potomka neustupujú zo svojich pravidiel. Pokiaľ dieťaťu napríklad povedali, že mu čokoládu nekúpia, neurobia tak len preto, že zúri alebo plače.

Pri liberálnej výchove dieťaťu chýbajú pravidlá a namiesto spokojnosti môže mať pocit, že je rodičom ľahostajné, keďže ho nechajú robiť čokoľvek. Následne sa ale snaží všemožným spôsobom získať ich pozornosť. Často sa prejavuje nevhodným správaním a extrémnymi prejavmi zlosti, ktoré však rodičia ignorujú. Rozmaznané dieťa je naučené, že preň a namiesto neho rodičia všetko urobia, a preto mu chýba motivácia o niečo sa snažiť. Má pocit, že len jeho potreby sú dôležité a neberie ohľad na iných. Tieto deti nepoznajú pravidlá. Rodičia sa snažia zabrániť tomu, aby dieťa prežívalo smútok či hnev a bezhranične plnia všetky jeho požiadavky, len aby bolo šťastné. Často tým ale dosiahnu úplný opak. Dieťa si veci neváži a nedokáže prežívať radosť. Pokiaľ plače alebo sa hnevá, rodičia sa ho snažia potešiť a robia všetko preto, aby negatívne prejavy zastavili. Rozmaznané deti v dospelosti nezvládajú stresové situácie a nedokážu čeliť bežným starostiam, pretože im ich rodičia v detstve neumožnili zažiť.

Dieťa, ktoré je vychovávané kontaktne, vie, čo smie, rodič mu ide vzorom a vzájomne sa rešpektujú. Mama by preto nemala pri starostlivosti o dieťa zabúdať na svoje potreby. Tiež je dôležité, aby dieťa prehnane nechránila pred negatívnymi emóciami, ale aby mu ukázala, že ani ona nemá vždy dobrú náladu. Dieťa sa najviac učí práve od nás, rodičov, a zrkadlí naše správanie. Preto je dôležité, ako my pristupujeme k svojim emóciám. Zároveň platí, že pravidlá a hranice určuje rodič, nie dieťa. Robí to však s otvorenosťou a láskou voči citovým, vzťahovým a ostatným potrebám dieťaťa, rešpektujúc obojstrannú komunikáciu v takej podobe, ako je jej dieťa schopné.

Ako teda vychovať zo svojho dieťaťa vnímavého človeka? Príspevok prináša výsledky výskumu detí pomocou metódy zúčastneného pozorovania v prirodzenom prostredí materskej školy. Od 40 detí vo veku 4, 5-6 rokov sa zozbieralo 160 vzoriek udalostí v situácii voľnej hry. Obsahovou analýzou sme získali obraz o interakciách medzi chlapcami a dievčatami a ich zoskupovaní. Zaujímala nás kvalita a frekvencia, aj dĺžka trvania interakcií jednotlivých detí. Predpokladali sme, že kvalita a špecifiká interakcií chlapcov a dievčat súvisia nielen s ich vlastnosťami, ale aj s rodinným zázemím. Komunikáciu detí s rodičmi v rodine sme skúmali na základe interview. Zaujímali sme sa o to, ako sú rodičia schopní komunikovať s deťmi v situáciách: problémových, kooperácie, smútku, nápadov, zábavy. Dieťa samo situáciu konkretizovalo a popisovalo komunikáciu s otcom a matkou vlastnými slovami. Sledovali sme rozdiely v komunikácii s otcom a matkou, či je dieťa v kontakte s nimi citovo saturované a či rodičia reagujú na jeho potreby. Zistili sme aj chýbanie komunikácie dieťaťa s rodičom vo viacerých situáciách. Situáciu v rodine a osobnostné tendencie sme analyzovali na základe detskej kresby. Výsledky výskumu poukázali na dôležitosť kvalitnej komunikácie otca aj matky s deťmi predškolského veku pre utváranie ich budúcich partnerských a intersexuálnych vzťahov.

tags: #interakcia #rodic #a #dieta #gender