Diéta s účinkom pozorovania: Kľúč k správnemu vývinu dieťaťa

Každé dieťa má okrem svojich individuálnych vrodených vlastností, teda genetickej výbavy, možnosť využiť potenciál raného vývinového obdobia. Ovplyvňuje pohybové zručnosti, rozumové spôsobilosti, ako sú učenie, sústredenie a pamäť, reč, písanie, čítanie a porozumenie textu. Dieťa je spočiatku plne závislé od našej starostlivosti, teda aj od našich podnetov. Charakter, množstvo aj kvalita našich podnetov musia byť vždy v súlade s možnosťami a vývinovým štádiom dieťatka.

Keď hovoríme o vývinových štádiách, nemyslíme tým, či sa dieťa pretáča, plazí, lozí, sedí a podobne. Potrebujeme sa zamerať viac na hodnotenie kvality dosahovaných vzorov a nie len na ich prítomnosť. Pozorujeme, ako sa dieťa pohybuje, či sú jeho pohyb a telo súmerné, ako používa končatiny, aké pohybové vzory používa, ako využíva svoje senzorické možnosti, aká je jeho senzitivita na podnety.

Dieťa prechádza postupným vývinom - od vzpriamovania hlavičky smerom k postupnému ovládaniu trupu a končatín. Postupne sa pridávajú rotácie trupu, pohyby cez os tela. Tie umožňujú dieťaťu pretáčať a realizovať zložitejšie diferencované pohyby, ktoré mu umožňujú posilňovať prepájanie ľavej a pravej hemisféry. Bohatosť pohybu ovplyvňuje bohatosť neurónovej siete, ktorá v tomto období prechádza obrovským procesom tvorby a následnej redukcie.

Ako uvádza R. Procházka: počiatočná stimulácia by mala byť u detí bohatá a široká, aby došlo k utvoreniu bohato rozvetvenej neurónovej siete. Pri následnej korekcii a redukcii synapsií je možné zvoliť optimálnu cestu. Tento istý proces platí aj pre zmyslové podnety. Ako prvý je rozvinutý rovnovážny systém, následne sluchový a hmatový. Najdlhšie sa rozvíja zrak, ktorý je významne prepojený a dopĺňa využívanie rovnováhy a pohybu vo výslednom vzťahu, ktorý sa volá propriorecepcia. Tá určuje naše vnímanie tela a polohy tela voči priestoru.

Z celého pôsobenia nesmieme zabudnúť na hmatové podnety. Pokožka dieťaťa je veľký a významný orgán, ktorý mu umožňuje vnímať prostredie a prežívať kontakt s rodičom. Dotykmi, hladením, túlením, nosením, kontaktom koža na kožu či dojčením významne stimulujeme utváranie neurónovej siete a pomáhame nervovej sústave zrieť. Zrelá nervová sústava umožňuje dieťaťu vnímať vlastné telo, používať ho v súlade so zmyslovými podnetmi a to mu vo výsledku dáva schopnosti pohybu, reči, myslenia a rozvoja pozitívnej a spokojnej osobnosti.

Pevný trup umožňuje dieťaťu okrem správneho držania tela aj dostatočne dlho vydržať vzpriamene sedieť na stoličke v škole. Pohybový rozsah a správne zapojenie svalstva ramenných kĺbov je dôležité pre dieťa z pohľadu možnosti písania a kreslenia. Uchopenie ceruzky nie je len o prstoch, ale práve o schopnosti ovládať ruku od ramenného kĺbu.

Pretrvávajúce primitívne reflexy, ako napríklad Moorov reflex a iné, môžeme mať dokonca aj v dospelosti. Opäť vedú k postupnej únave tým, že ich musíme kompenzovať.

Lozenie a prepojenie hemisfér

Krížové pohyby vedú k prepojeniu ľavej a pravej hemisféry. Toto prepojenie je dôležité pri každej našej činnosti. Napríklad počítanie, čítanie, myslenie, pohyb, obliekanie. Vedeli ste, že ak spočítate 2+2 musí váš mozog urobiť kvôli odpovedi (rovná sa štyri) sedemkrát prechod z ľavej do pravej hemisféry? Ak máme toto prepojenie oslabené, síce odpovieme, ale môže nám to trvať dlhšie.

Faktorov, ktoré v ranom detstve ovplyvňujú náš ďalší život, je viac. V prvých rokoch života je všetko závislé od všetkého. Z našej praxe pozorujeme, že deti, ktoré uprednostňujú pohybové aktivity, niekedy nemajú čas venovať sa hrám zameraným na jemnú motoriku a sústredenie. A opačne - deti, ktoré uprednostňujú práve tieto aktivity, sú pohybovo pasívnejšie.

Naša starostlivosť, hlavne v prvých rokoch života, by mala byť vyvážená. Napriek tomu, že má každý rodič vnímať individuálne prednosti svojho dieťaťa, treba prostredníctvom vhodne zvolených hier dosahovať u všetkých detí vyváženosť jednotlivých vývinových štruktúr a ich prepájanie.

Poruchy pozornosti a hyperaktivita

Deti s poruchami pozornosti či hyperaktívne deti sú ostatnými ľuďmi častejšie odmietané a negatívne hodnotené, zažívajú viac kritiky. Dieťa sa podvedome potrebuje nejako brániť. Niekedy ide o obranu popretím obrazu o sebe alebo vytvorením nereálneho obrazu o sebe. Inokedy sa snaží dieťa tieto nedostatky nejakým spôsobom kompenzovať upútavaním pozornosti, negativizmom a pod.

Nepriaznivým dôsledkom takýchto porúch v škole je ľahkosť rozptýlenia pozornosti a neschopnosť dokončiť začatú činnosť. Takéto deti často prerušujú svoju prácu činnosťami, ktoré s ňou nesúvisia, sú upútavané všetkými možnými podnetmi, ktoré stimulujú ďalšie, zbytočné a neúčelné aktivity. Robia rôzne nezmyselné chyby a úlohu často vôbec nestačia dokončiť. Tieto chyby však nie sú z nedostatočnej schopnosti, ale nepozornosti.

Pozornosť je funkciou vedomia, uplatňuje sa predovšetkým v uvedomovaných, teda kontrolovaných procesoch. Pozornosť umožňuje zamerať sa na určitý podnet, obsah, činnosť. Jej dôležitosť je pri zaumatizovaných a uvedomovaných aktivitách nižšia. Pri konfrontovaní sa s problémami pozornosti a správania by sme si mali byť vedomí charakteristických čŕt pozornosti v detskom veku:

• Rastúca schopnosť ovplyvňovať svoju pozornosť v jej dĺžke trvania, zamerania aj jej kontroly.
• Zvýšená schopnosť rozlišovať podnety, sústrediť sa iba na tie práve dôležité.

Mladšie deti sa ľahko nechajú vyrušiť akýmikoľvek podnetmi a preto nepodajú z hľadiska ich aktuálnych schopností dostatočne dobrý výkon. Ich pozornosť sa nedokáže prispôsobiť požiadavkám situácie. Kvalita pozornosti je závislá na zrelosti centrálnej nervovej sústavy, na koordinácii rôznych oblastí mozgu. Jej nedostatočná kvalita sa najviac prejavuje na začiatku školskej dochádzky.

Zautomatizované činnosti sú menej náročné na pozornosť, prebiehajú bez väčšej účasti vedomia a omnoho rýchlejšie. Automatizácia je výsledkom častého opakovania a ďalšieho fixovania príslušnej vedomosti i schopnosti. Tento proces, najmä čo sa týka času potrebného na dostatočné zautomatizovanie, je výrazne individuálny aj u detí rovnakého veku.

Keďže platí, že zautomatizované činnosti žiaka menej zaťažujú, ale na novú alebo nedostatočne osvojenú látku sa musí plne sústrediť, je nevyhnutné, aby si deti zafixovali základy učiva a zautomatizovali potrebné vedomosti.

Existujú akési včasné varovné signály toho, či dieťa bude trpieť poruchu pozornosti a správania, treba si však uvedomiť, že ich rozmer je diskutabilný a do istej miery sú príznaky úplne prirodzené a adekvátne veku. Tieto deti sa snažia kontrolovať, či robia správne aj to, čo už dávno vedia, pretože nemajú dostatočnú sebadôveru. Úzkosť a napätie narušujú činnosť takéhoto dieťaťa a dieťa robí zbytočné chyby. Okrem toho sa takýto žiak zbytočne zdržiava a nemôže splniť úlohu v danom časovom limite.

Zaujímavosťou je, že pre mladšieho školáka nie je z vývinového hľadiska koncentrácia na sluchové a zrakové podnety rovnako záťažová. Vizuálne podnety ako informácie majú schopnosť dlhšej trvácnosti. Dieťa ich teda môže vnímať tak dlho ako samo chce, a preto je schopné lepšie sa sústrediť na rozlíšenie rôznych detailov. S obdobím začiatku školskej dochádzky sa spája schopnosť sústrediť pozornosť na rozoznávanie a rozlišovanie vizuálnych podnetov/obrazov, napr. písmen.

V kontexte autoregulácie vlastnej pozornosti je pre deti mladšieho školského veku ešte náročnejšia koncentrácia pozornosti na sluchové podnety, konkrétne na hovorenú reč učiteľom. Pre tieto sluchové podnety je totiž charakteristické ich časovo obmedzené trvanie. Dieťa je nútené vnímať ich práve vtedy, keď k nemu učiteľ hovorí. K jej rozvoju prispieva dozrievanie mozgu, skúsenosti a významné pôsobenie školských požiadaviek na dieťa prispieva k zlepšeniu tejto schopnosti zvlášť medzi 8. - 11. rokom.

Všetky tieto aspekty učiteľ berie na vedomie a v závislosti od toho, že rôzne činnosti nevyžadujú rovnakú mieru koncentrácie pozornosti, vychádza aj pri plánovaní štruktúry vyučovacej hodiny - rôzne činnosti by sa mali striedať tak, aby ich nároky na pozornosť zodpovedali možnostiam žiakov určitého veku.

Pri pasívnej pozornosti (napr. výklad učiteľa) sa dieťa musí sústrediť na vnímanie aktuálne pôsobiacich podnetov. Takto pôsobí únava, tlmivý vplyv stereotypu, prípadne slabá motivácia. Dieťa má v tejto situácii tendenciu všímať si iné, s výukou nesúvisiace podnety často iba preto, že ponúkajú oživenie. Toto je badateľné zvlášť na konci vyučovania, kedy žiaci začínajú vyrušovať, pretože potrebujú zmenu činnosti.

Sústredenie na úlohu podporuje komplexnejšia aktivita. Napr. mladší žiaci sa dokážu lepšie koncentrovať, keď si môžu písmená alebo obrázky ukazovať prstom. Je známe, že využitie komplexnejšej situácie (napr. spojenie zrakových a dotykových podnetov) a aktívnejšieho prístupu (dieťa si ukazuje prstom, nemieni sa spoliehať len na zrakové vnímanie) podporuje udržanie pozornosti.

V minulosti sa v odbornej terminológii používal termín ľahká mozgová dysfunkcia (ĽMD), ktorý označoval približne to isté. Rozdiel spočíva v tom, že ĽMD zahrňuje poruchy, ktoré majú určitú etiológiu, drobné organické postihnutie centrálnej nervovej sústavy. Termíny ADD, ADHD sú iba popisné, označujú určité prejavy bez ohľadu na ich príčinu. Ďalšia odlišnosť je v tom, že ĽMD zahŕňa viac rôznych príznakov (rôzne špecifické vývinové problémy v oblasti percepcie, motoriky, vývinu reči).

Charakteristika ADD, ADHD vychádza z predstavy, že sa na vzniku týchto ťažkostí môžu podieľať rôzne etiologické faktory.

• Distribúcia, teda rozsah pozornosti, je príliš malý. Takéto deti sú schopné vnímať iba malé množstvo informácií, nedokážu venovať pozornosť komplexnejšej situácii.
• Schopnosť prenášať pozornosť podľa potreby je znížená, pozornosť je málo adaptabilná. Takéto deti nedokážu pružne reagovať.
• Selektivita, výberovosť je oslabená. Sú upútavané všetkým možným, nie sú však schopné zamerať svoj výber iba na to, čo je potrebné. Znamená to, že dieťa venuje pozornosť všetkému, čo jeho zmysly zachytávajú. Dieťa vie o všetkom možnom, čo sa práve v triede deje, ale nevie presne, o čom práve učiteľ hovorí.

ADHD sa najčastejšie diagnostikuje medzi 6. a 9. rokom života dieťaťa. Aktivita týchto detí máva aj zvýšenú intenzitu, neprimeranú vyvolávajúcemu podnetu a preto vyžaduje značné množstvo energie. Dieťa potrebuje napriek všetkému poznať, že je milované, nie iba kontrolované a kritizované, potrebuje zažívať toľko radosti ako každé dieťa.

V predškolskom veku sú deti prirodzene impulzívne a veľmi aktívne. Pozornosť je nestála, ovplyvnená podnetmi, ktoré pochádzajú z okolia. V 3-4 rokoch je necielená, neriadená vôľou. V 5. roku sa začínať sústrediť, no úmyselná pozornosť sa zdokonaľuje až v 6. roku. Dieťa v predškolskom veku a to od 3 do 6 rokov prechádza veľkými zmenami v súvislosti so zrením ich CNS (centrálnej nervovej sústavy). Pozornosť je silne ovplyvnená týmto zrením.

Ak sa trojročné dieťa vedome sústredí 3-5 minút, považujeme to za normu. Naschvál teraz nehovoríme o mimovoľnej pozornosti, ktorá sa neustále mení a zameriava na objekty v prostredí, ktoré ju práve impulzívne zaujmú. Možno ste už spozorovali, že aj také malé škôlkarske dieťa sa vie samé pohrať a pri nejakej činnosti zotrvá dlhšie, je akoby samo od seba sústredené dlhšiu dobu na jednu činnosť. Pri tejto činnosti je samé.

V žiadnom prípade nie je vhodné do tejto činnosti vstúpiť. Z mnohých výskumov vieme, že schopnosť dlhodobejšieho sústredenia je do veľkej miery geneticky podmienená - niektoré deti majú jednoducho to šťastie, že sa dokážu sústrediť lepšie ako iné. Niekoľko nových výskumov nám však ukazuje, že nie všetko je len v našej DNA.

Za negatívny typ rodičovského konania považovali vedci aj prílišnú kontrolu zo strany mamy, napríklad keď neustále prikazovala dieťaťu, čo a kedy má robiť, takže dieťa si nemalo šancu nájsť svoj vlastný spôsob práce. Tieto deti, ktorých mamy neboli voči svojim deťom príliš citlivé - teda nerešpektovali ich tempo, snažili sa im podrobne naplánovať všetky aktivity, nevšímali si, čo dieťa momentálne zaujíma, ale vnucovali mu svoje predstavy o tom, s čím a kedy by sa malo hrať, nedopriali mu samostatne sa pre niečo rozhodnúť a zrealizovať to, mali v dvoch rokoch horšiu schopnosť sústrediť sa.

Na pozornosť predškolských detí má veľký vplyv aj ich vlastná emocionalita. Predškolácke obdobie je silne emočné a deti sa vlastne učia svoje emócie sebaregulovať. Rodičia aj pedagógovia sú tí, ktorí im v tom vedia výrazne pomôcť. Deti, ktoré prežívajú častejšie negatívne emócie - hnev, strach, úzkosť alebo sú aktívnejšie, agresívnejšie a tak sú často napomínané a trestané, majú zhoršenú schopnosť sústredenia. Ocitávajú sa tak v začarovanom kruhu. Cítia úzkosť, ktorú ani nevedia pomenovať, v dôsledku toho sú nepozorné a impulzívne a následne sú napomenuté, potrestané a kruh sa točí dookola.

Niektoré deti dostali do vienka lepšiu schopnosť sústredenia než iné. Zo psychologických výskumov je zrejmé, že aj napriek vrodeným rozdielom skutočne záleží na tom, ako sa k deťom správame.

V súčasnosti sa veľa hovorí o tzv. vizuálnom smogu, ktorý nás obklopuje vo vonkajšom prostredí a podvedome ho vnímame. Nadmerná ponuka rôznych podnetov naraz v prostredí dieťaťa naň môže vplývať chaoticky a disharmonicky.

V rodinách, kde sa žije príliš konzumným spôsobom života, dieťa často dostáva informáciu, že všetko je dostupné, o nič sa netreba snažiť, že všetko dostane na požiadanie. Deti, ktoré sú vychovávané príliš voľným spôsobom, sa ťažšie orientujú vo svete, vo vzťahoch, v živote.

Dieťa predškolského veku sa ešte nevie rozhodovať tak ako dospelý. Príliš veľká ponuka pre rozhodovanie ho mätie a uvádza do chaosu. Pole jeho rozhodovania treba zúžiť primerane jeho veku a zrelosti. Trojročnému dieťaťu môžeme dať na výber, či si oblečie modrý alebo červený sveter. Samozrejme, dvanásťročný tínedžer sa rozhoduje úplne inak a jeho zodpovednosť a schopnosť rozhodovania sú oveľa väčšie.

Moderní rodičia sú často príliš angažovaní vo výchove. Organizujú deťom čas a v dobrej viere zaplavujú už trojročné deti veľkým množstvom aktivít v podobe rôznych krúžkov. Pritom si neuvedomujú, že malé dieťa potrebuje skôr rituál, ktorý sa opakuje, svoj stabilný priestor a k tomu občas niečo navyše v podobe výletu, dovolenky, návštevy múzea a pod. Často, hlavne vo veľkých mestách, už troj-, štvor-ročné deti chodia na rôzne krúžky aj viackrát do týždňa, navštevujú reštaurácie namiesto spoločného stolovania doma, cestujú po svete.

Rodičia napĺňajú ich život veľkým množstvom zážitkov. Dieťa nemá čas odpočinúť si, byť vo svojom priestore, spracovať, čo zažilo a videlo. Dieťa potrebuje dostatok času na to, aby zameralo svoju pozornosť, pochopilo informáciu, zistilo, čo sa deje okolo, vnímalo súvislosti. Dospelí často robia chybu, keď nedostatočne vnímajú, že dieťa potrebuje čas, aby sa venovalo svojim aktivitám a hrám.

Významný nemecký neurovedec Manfred Spitzer, ktorý sa venuje výskumu mozgu a procesom učenia sa u detí predškolského veku, varuje pred digitálnymi technológiami v ranom detstve a prenikaniu počítačov do oblasti vzdelávania. Ako v tomto kontexte povedal: „Kto chce mať z dieťaťa matematika alebo špecialistu na informatiku, mal by sa postarať o to, aby sa v škôlke hralo s prstami a nie s laptopom.“

Rozvoj koncentrácie a pozornosti

S vývojom nervovej sústavy sa u detí postupne zlepšuje aj schopnosť sústredenia. Každé z detí je však jedinečné a koncentrácia na jednu aktivitu, rozhovor alebo hru je u každého rozdielna. Prečo je to tak a ako môžeme prispieť k ich lepšej sústredenosti? Aké prostredie zvyšuje koncentráciu detí a aké hry sú pre ne prospešné? Vývoj mozgu a nervovej sústavy je pre sústredenie kľúčová.

Dnešný moderný svet je plný rôznych stimulov, ktorých je niekedy až nadbytok. A tak sa často deti síce dokážu sústrediť, ale ide skôr o krátkodobé sústredenie. Nedostatok fyzickej aktivity tiež negatívne vplývajú na schopnosť sústrediť sa.

Čistý, dobre usporiadaný a organizovaný priestor má veľký vplyv na sústredenie detí. Ak je v izbe poriadok, neodvádzajú deti svoju pozornosť rušivé podnety. Rovnako je pre sústredenie dôležité ticho a dostatočné osvetlenie, či už prírodné alebo umelé. Zdravá strava, dostatok tekutín a pravidelný harmonogram, ktorý zahŕňa čas na školské povinnosti a odpočinok, pomáha vytvárať predvídateľnú rutinu s predpokladom na lepšiu koncentráciu.

Deťom, ktoré majú problém sústrediť sa, dokážu byť veľmi nápomocné farebné ceruzky, zápisníky, časovače alebo iné nástroje, ktoré im pomôžu pri plnení úloh. Koncentrácia detí sa zlepší aj prostredníctvom rôznych hier a aktivít, ktoré podporujú kognitívny vývoj a stimulujú mozog. Dôležité je, aby boli hry zábavné a prispôsobené veku a schopnostiam detí. A ak počas hrania deti dostatočne povzbudzujete a ste im podporou, budú sa určite cítiť viac motivované a sebavedomé.

Haba Logic! Slovné hry pomáhajú nielen zlepšiť jazykové schopnosti detí, ale dokážu motivovať deti vydržať pri aktivite dlhší čas. Stavebnice a konštrukčné hry, pri ktorých deti vytvárajú vlastné stavby a diela, rozvíjajú ich kreativitu, schopnosť plánovať a tiež koncentráciu detí. Fyzická aktivita tiež pozitívne ovplyvňuje koncentráciu detí. Na niektoré hry je možné nastaviť časový limit.

Každé dieťa je jedinečné a jeho schopnosť sústrediť sa je ovplyvnená kombináciou rôznych faktorov. Skúšajte rôzne prístupy a sledujte, čo funguje pre vaše dieťa.

Výchova pozorovaním a pozitívny vzor

Deti sú vysoko vnímavé bytosti, ktoré sa učia pozorovaním. Rodičia sú pre ne prvým a najdôležitejším vzorom, ktorý udáva smer ich psychického vývoja a formuje ich charakter. Vnímanie povinností nie je výnimkou. Deti sa učia, ako chápať a pristupovať k povinnostiam, predovšetkým pozorovaním správania a reakcií svojich rodičov.

Rozdiely v chápaní povinností medzi dospelými a deťmi

Dospelí často vnímajú povinnosti ako niečo nepríjemné, stresujúce a vyčerpávajúce. Mnohí chodia do práce, ktorá ich nenapĺňa, a po ceste domov musia nakúpiť, vyzdvihnúť deti a postarať sa o domácnosť. Tento sled udalostí, ktorý pozostáva z práce, starostlivosti o dieťa, prípravy večere a upratovania, vnímajú ako povinnosti, ktoré im neprinášajú radosť ani šťastie.

Na druhej strane, deti vnímajú svet a veci v ňom ako niečo zaujímavé, nové a čarovné. Čistenie podlahy je pre ne rovnakou činnosťou ako stavanie hradu z kociek, umývanie pohárov je na rovnakej úrovni ako kúpanie bábik. Do tohto vnímania sveta a povinností však vstupuje rodič, ktorý je pre dieťa vzorom.

Ako sa deti učia deliť aktivity na povinnosti a zábavu

Dieťa pôvodne vníma všetky aktivity ako rovnocenné, no pozorovaním rodiča si začne utvárať opačný názor. Vníma, že rodič nepokladá všetky aktivity za zábavu, tak ako si pôvodne myslelo. Z rodičovho správania vypozoruje, že niektoré aktivity sa označujú ako „povinnosti“. Tieto aktivity nie sú a ani nemajú spôsobovať radosť a zábavu, ale sú naopak zdrojom stresu a nervozity rodiča. Pretože je rodič pre dieťa vzorom, od ktorého preberá názory a pohľad na svet, prevezme aj tento. Niektoré aktivity teda prestáva pokladať za zábavné.

Príklad z praxe

Rodič je po práci unavený a chce mať rýchlo uprataný dom a pripravenú večeru. Dieťa chce, samozrejme, pomôcť, pretože je rado súčasťou spoločenstva (rodina) a pridá ruku k dielu. Nie je to však preň povinnosť, ale aktivita, pri ktorej sa pozabáva a zahrá. Rodič je kvôli tomu nervózny, pretože chce mať túto nepríjemnosť „z krku“. Pociťuje úzkosť a stres. Nervozita rodiča sa stupňuje a napomína dieťa, aby nerobilo hlúposti a dokončilo povinnosť. Hrať sa môže potom. Dieťa vníma negatívnu emóciu, ktorú rodič vysiela, a znervóznie aj ono. Túto situáciu si preloží nasledovne: Aktivitu, ktorej sa venujem, pokladám za zábavu. Rodič to však zakazuje a tvrdí, že to nemá byť zábava. Mýlim sa a musím napraviť svoj pohľad, aby bol rovnaký ako pohľad rodiča. Nie je správne, aby som sa pri tejto aktivite cítil dobre. Rodič sa pri nej predsa necíti dobre. Táto aktivita je nepríjemná povinnosť.

Ako zmeniť vnímanie povinností

Je dôležité uvedomiť si, že deti sa učia pozorovaním a napodobňovaním. Ak chceme, aby naše deti vnímali povinnosti pozitívne, musíme začať od seba. Skúste sa zamyslieť nad svojím dňom. Koľko z aktivít, ktoré denne robíte, vás skutočne teší a prečo? Nevzťahuje sa váš nepríjemný pocit z toho, že musíte navariť, k prístupu vašich rodičov k povinnostiam? Varenie aj upratovanie sme v detstve brali ako zábavu. Chceli sme pomáhať a mali sme tú kreatívnu schopnosť urobiť si zo všetkého hru. Rodičia túto schopnosť však utlmili a presvedčili nás, že povinnosti sú nepríjemná súčasť života, z ktorých nie je vhodné sa tešiť.

Prečo by varenie malo byť dôvodom nervozity a nie rodinnou činnosťou, pri ktorej sa všetci pozabávajú? Prečo by sobotné upratovanie nemohlo byť bláznivou naháňačkou, do ktorej zapojíte celú rodinu? Ak deti naučíme, že každá aktivita môže byť zábavná, budú šťastnejšie.

Praktické tipy na podporu pozitívneho vnímania povinností

• Pretvorte povinnosti na hry: Zapojte deti do prípravy jedál, upratovania alebo záhradníčenia prostredníctvom hier a súťaží.
• Buďte pozitívnym vzorom: Ukážte deťom, že aj vy si viete užiť plnenie povinností.
• Oceňujte snahu, nie len výsledky: Pochváľte deti za ich úsilie a snahu, aj keď výsledok nie je dokonalý.
• Komunikujte otvorene: Rozprávajte sa s deťmi o tom, prečo sú niektoré povinnosti dôležité a ako prispievajú k chodu domácnosti.
• Doprajte deťom dostatok voľnosti: Nechajte deti, aby si samy vybrali, s čím vám chcú pomôcť.
• Vytvorte príjemné prostredie: Uistite sa, že prostredie, v ktorom deti plnia povinnosti, je príjemné a bez stresu.
• Nezabúdajte na zábavu: Do každodenných povinností zaraďte aj zábavné aktivity, ktoré deťom prinesú radosť.

Ako rozvíjať samostatnosť a zodpovednosť u detí

Okrem pozitívneho vnímania povinností je dôležité rozvíjať u detí aj samostatnosť a zodpovednosť. Začnite od bábätka: S výchovou k samostatnosti začíname od bábätka. Učíme deti rozprávať, chodiť, jesť, piť, obliekať sa.

Rešpektujte individualitu dieťaťa: Každé dieťa je unikát - aj zrelosť k samostatnosti je preto iná. Niektoré sú schopné činnosti zvládať samy už ako 7- až 8-ročné. Iné si na to netrúfnu ani v 12-13 rokoch.

Povzbudzujte a chváľte: Ak sme dieťa pri nových činnostiach vždy povzbudzovali a chválili, bude ich brať ako výzvy a tešiť sa na ne.

Buďte vzorom: Dieťa sa učí predovšetkým pozorovaním a napodobňovaním dospelých. Znalosti si najlepšie odskúša. Preto ho v nich treba podporovať a pomáhať mu s novými vecami. Prechádzajme od jednoduchších k zložitejším.

Dajte dieťaťu priestor: Ak chceme vychovať samostatného a zodpovedného jedinca, ktorý si bude vedieť poradiť v každej situácii, musíme mu samostatnosť umožniť natrénovať. Najlepšie v domácom prostredí pod naším dohľadom.

Nechajte dieťa zažiť si danú činnosť: Vlastný zážitok ho naučí, čo robí dobre a čo zle a umožní urobiť nápravu.

Rozprávajte sa s dieťaťom: Ako sa pri danej činnosti cítilo, čo mu to prinieslo, čo by urobilo druhýkrát inak.

Učte sa z chýb: Veci sme mu vysvetlili, no aj tak to nevyšlo. Aj to sa stáva. Všetci občas robíme chyby. Treba však hľadať spôsob, ako sa zlepšiť. O zlyhaní sa priateľsky porozprávať, až keď emócie opadnú.

Motivácia a učenie zábavnou formou

Úspechy v škole zvyšujú deťom sebavedomie a napĺňajú ich pocitom, že niečo dosiahli. Rodičia majú viacero možností, ako motivovať a podporiť dieťa. Cieľom je, aby deti začali uvažovať v rovine, že učenie im môže niečo priniesť.

• Vzdelávací proces formou hry: Rodičia môžu do vzdelávacieho procesu zaradiť aj rôzne formy hier, prostredníctvom ktorých sa dieťa učí a ani o tom nevie. Napríklad puzzle učia deti kreativite a logickému mysleniu.
• Pochvala: Medzi najúčinnejší prostriedok motivácie patrí pochvala. Rodičia môžu oceňovať deti drobnými odmenami za úsilie a vytrvalosť, s ktorou sa každý deň doma učia látku, ktorej zvládnutie vyžaduje množstvo času a trpezlivosti.
• Vyhnite sa zmätku: Rodičia by sa mali presvedčiť, že dieťa presne vie, čo sa od neho čaká v škole a počas domácej prípravy. Zmätok a neistota sú nepriatelia akejkoľvek motivácie.
• Naučte dieťa zodpovednosti: Práve pomocou hier, vieme dieťa naučiť zodpovednosti a pocitu víťazstva či prehry.

Kedy vyhľadať odbornú pomoc

Nedostatočná motivácia sa najprv prejaví zhoršeným prospechom. Dieťa nepracuje naplno a jeho práca je nedôsledná. Z psychologického hľadiska nie je nedostatočná motivácia závažný problém. Dospelí by sa mali začať znepokojovať vtedy, keď dieťa začne nosiť zlé známky a pritom sa zdá, že mu to vôbec nevadí.

Je viac dôvodov, pre ktoré sa dieťaťu môže zhoršiť prospech či správanie v škole: poruchy učenia, šikanovanie spolužiakmi či problémy v rodinnom prostredí a citová nevyrovnanosť. Na druhej strane sú aj nadaní žiaci, ktorí sa môžu v škole nudiť. Vnímavý rodič si všimne zmeny v správaní, prežívaní dieťaťa a ak ich nedokáže zvládnuť, identifikovať alebo sa jednoducho potrebuje poradiť s odborníkmi, môže vyhľadať odbornú pomoc v Centrách pedagogicko - psychologického poradenstva a prevencie.

Výchova príkladom a rozvíjanie úcty a zdvorilosti

Okrem iných nástrojov výchovy nesmieme zabudnúť na jeden silný výchovný prostriedok, a tým je výchova detí príkladom. Dieťa sa totiž veľmi veľa učí práve pozorovaním svojich najbližších, teda v prvom rade otca a matky. Tí dávajú dieťaťu príklad a ukazujú mu, ako sa správať v rôznych situáciách, reagovať na rozličné podnety a podobne.

Veľmi nesprávnym zvykom mnohých rodičov je vysvetľovať dieťaťu, ako má niečo správne urobiť, ak sám rodič to robí inak. Konkrétne si to môžeme pozrieť na príklade - otec hovorí synovi, že nesmie fajčiť, pretože je to nezdravé. Pritom syn vie o tom, že jeho otec fajčí, nakoľko ho bežne vidí s cigaretou v ústach. Syn bude cítiť, že v tom, čo otec hovorí a čo robí, je rozpor a určite ho takéto „výchovné“ dohováranie nepresvedčí, aby nefajčil. Rovnako je príklad dôležitý aj v iných sférach života - či už je to správanie sa matky k otcovi a naopak, telesné tresty (ak je dieťa bité, často neskôr samo býva agresívne voči druhým), vzťah k poriadku, k druhým ľuďom…

Dalo by sa zjednodušene povedať, že rodičia by sa mali správať tak, ako by chceli, aby sa neskôr správalo aj ich dieťa.

Ako rozvíjať úctu a zdvorilosť u detí

• Buďte vzorom v láske: Dávajte dieťaťu lásku a tak ho učte, ako ju aj ono môže dávať.
• Buďte emocionálnou kotvou: Zachovajte pokoj, pomôžte dieťaťu spracovať svoju emóciou a ostať pri ňom v každom jeho prežívaní.
• Buďte zrkadlom: Pomáhajte dieťaťu vytvárať si obraz o sebe samom. To, ako dieťa vnímame my a ako k nemu pristupujeme, sa stáva základom toho, ako aj ono bude vnímať seba samého.
• Buďte úprimní: Dokážte byť úprimní, priznajte si aj svoje chyby a zlyhania.

tags: #dieta #sa #uci #pozorovanim