Stretnutie s označením autizmus v nás vyvoláva rôzne pocity, od úľavy po strach, a všetky sú úplne v poriadku. Strach býva odzrkadlením toho, čo sa ako autizmus mediálne prezentuje. Medicínsky model autizmu je tzv. deficitný model, teda upriamuje pozornosť iba na problémy, na to čo nejde, čo je ťažké. No dieťa je mnoho viac ako problém. Dokonca aj autizmus je mnoho viac ako len problém, čo dokladujú aj súčasné štúdie.
Úľava je na mieste. Konečne máme mapu krajiny, na ktorej sa s dieťaťom stretneme - a to je veľká vec! Čaká nás dobrodružná cesta, mapa sa nám bezpochyby zíde, no nenahradí našu odvahu, ani dôveru v seba a naše dieťa. Naše dieťa je presne to isté dieťa, ako bolo pred diagnózou, to my sme sa zmenili. Dnes vieme viac ako včera a poznanie sa potrebuje usadiť. S čistou mysľou sa rozhoduje lepšie ako pod tlakom. Na začiatok dve správy: zlá správa je, že neexistujú žiadne rýchle opravy, dobrá správa je, že dieťa nie je pokazené.
Náš kompas sa stane kompasom nášho dieťaťa, a preto si dôkladne vyberajme na čo sa zameriame, čo budeme modelovať našim vlastným správaním. A nie len správaním, ale aj tým, čo o dieťati hovoríme a čo si o ňom myslíme, pretože to čo si myslíme, formuje naše konanie a náš prístup vo všetkých detailoch. To všetko si naše dieťa odnesie v podobe hlbokého presvedčenia o sebe a svojej vlastnej hodnote. Aký kompas si zoberie na cestu svojím samostatným životom? Čo ho bude riadiť v situáciách, keď bude bez nás? Bude to presvedčenie o vlastnej porušenosti, alebo jedinečných schopnostiach? Bude to viera vo vlastné silné stránky, vynaliezavosť a tvorivosť? Alebo viera vo vlastné limity a nedostatky? Bude samo pre seba problém, ktorý treba napraviť, alebo človek hodný pochopenia?
Vždy máme na výber: normalizovať alebo rešpektovať. Existuje viac prístupov a možností, ako pracovať s dieťaťom, ktoré dostalo diagnózu autizmus či Aspergerov syndróm. V zásade sa však dajú rozdeliť na dva základné typy, pričom každý vychádza z iného presvedčenia a nasleduje iné ciele.
Normalizujúci prístup
Normalizujúci prístup predpokladá sa, že existuje normálne dieťa, ktoré robí veci správne, a nenormálne dieťa, ktoré robí veci nesprávne, porušene - a to v oblasti hry, očného kontaktu, sociálneho života, senzorického a emocionálneho prežívania, komunikácie, myslenia a pod. Tento prístup má za cieľ v prvom rade prispôsobiť dieťa bežnej populácii tak, aby čo najmenej vyčnievalo, aby sa čo najmenej javilo inak, autisticky. Čím skôr preto dieťa inštruujeme, aby sa v autobuse nevrtelo, aby v lavici potichu sedelo, aby sa pozeralo do očí, vždy poslúchalo inštrukcie autority, aby sa hralo, komunikovalo, rozprávalo a správalo sa tak, ako sa spoločensky očakáva.
Normalizácia spravidla začína už vo veľmi skorom veku a dieťa je s viacerých strán motivované čím skôr preukazovať, že sa začlenilo a robí „správnym spôsobom správne veci“. Dozviete sa, ako dieťa nacvičovať tak, aby čo najskôr dobehlo štandard, ktorý je stanovený tabuľkou (vývinovou alebo intelektovou), ako ignorovať niektoré jeho prejavy a mechanicky ich nahrádzať inými. Ak to nejde z vlastnej vôle, ide to za odmeny, alebo nasilu - prekonať strachy, naučiť na režim, vystavovať podnetom a situáciám, ktoré zle zvláda - to všetko pre jeho „dobro“.
Je možné, že dostanete informáciu, že iná cesta neexistuje. Nie je to pravda. Tí, ktorí vás presviedčajú o jednej vedeckej metóde, vám o iných nepovedia, často o nich ani nevedia. Ani ich učitelia a školitelia im to totiž nepovedali. Normalizujúci prístup má vybudovaný svoj systém dokazovania a dosahovania čiastkových cieľov. Vedecký jazyk a pojmoslovie pridáva tomuto prístupu punc odbornosti, rozhodne však nie je jediný, ani zaručene úspešný. Navyše sa často pohybuje za hranicou etiky. Z príbehov dospelých sebaobhajcov sa dnes dozvedáme, koľko negatívnych dopadov majú tieto intervencie na život človeka a jeho duševné zdravie a ako devastačne pôsobí na sebavedomie a skutočné začlenenie sa do spoločnosti na základe vlastných schopností.
Prístup založený na vzájomnom rešpekte
Existuje aj iná sada prístupov, založená na vzájomnom rešpekte. Predpokladá, že človek sa vyvíja celoživotne a autizmus a Aspergerov syndróm je v prvom rade neurovývinová odlišnosti - cieľom preto nie je dobiehať neurotypické ciele a štandardy, ale rešpektovať individuálnu vývinovú dráhu jednotlivca, sledovať ju tak, aby sa dieťa vyvíjalo vlastným tempom.
Prvý krok je spoznať detské potreby - senzorické, komunikačné, sociálne a iné, z ktorých každá má svoje opodstatnenie v neurologickej a osobnostnej štruktúre dieťaťa. Dieťa potom nerastie na základe vonkajšieho tlaku odmien a trestov, ale samo od seba, na základe ľudskej zvedavosti a získaného sebavedomia. Má prirodzenú potrebu zrieť a rásť, keď má naplnené potreby a dostatok opory a priestoru na získanie zručností.
Úlohou rodičia nie je dieťa trénovať, ale citlivo vnímať meniace sa potreby a reakcie svojho dieťaťa, pretože tak dôkladne pozná dieťa iba jeho rodič. A samozrejme modelovať svojim správaním to, čo považuje za správne. Pre každé dieťa existuje iný mix výziev a bezpečia, pre jedného je dostatočnou dennou výzvou hygiena, pre druhého pobyt na ihrisku, pre ďalšieho krúžok. Všetko závisí od toho, v akom štádiu sa dieťa nachádza a aké sú jeho aktuálne potreby. A samozrejme, aké má kapacity rodič. Neadekvátne zaťažujúce situácie majú negatívny dopad na zdravie a vývin.
Napríklad toľko skloňované sociálne zručnosti a prehľad v sociálnych situáciách sa dieťa učí akonáhle je samo motivované tieto situácie pochopiť a chce sa aktívne zapájať na spoločenskom živote, vtedy je správny čas tieto zručnosti posilniť. Posilniť však neznamená odmietnuť autistický spôsob socializácie, ale ukázať ako tú istú situáciu vidia iní.
Pre rodiča je najväčšou výzvou prepisovať svoje vlastné nervové dráhy a čeliť vlastnej frustrácii, či iným pocitom a zážitkom (často svojim vlastným traumám). Akonáhle však rodič zreguluje seba a poľaví na očakávaniach, dieťa sa samo posunie tak, ako by to nenaplánovala žiadna vývinová tabuľka. Dôverovať svojej intuícii, dôverovať jedinečným cestám, ktorými dieťa skúma svet, aj keď sú neštandardné, to vyžaduje silného a tvorivého rodiča, ktorý sa nespolieha na jednu zaručenú metódu a vie vyhodnotiť, čo potrebuje.
Pomôže aj podpora od terapeutov, ktorí sú rovnako rešpektujúci a neponúkajú terapie, ktorých životným cieľom je len „školská dochádzka“, „denný režim“ či „tzv. funkčná hra“. Rodič je zodpovedný za svoje deti a táto zodpovednosť nie je len bremeno, ale aj výhoda. Nenechajme si ju zobrať z rúk.
Štatistiky a realita na Slovensku
Podiel detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím je na Slovensku trojnásobne, v niektorých regiónoch až štvornásobne vyšší v porovnaní so zahraničím. Existujú však viaceré indície, že „nálepku“ ľahkého mentálneho postihnutia, teda závažného a nezvratného poškodenia kognitívnych schopností, dostávajú aj deti, ktoré vo vzdelávaní zlyhávajú z iných príčin. Diagnóza ľahkého mentálneho postihnutia zároveň pre väčšinu detí znamená, že základné vzdelanie absolvujú oddelene od svojich rovesníkov a budú mať len obmedzené možnosti pokračovať vo vzdelávaní na strednej škole.
Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa a zahŕňa poškodenie schopností, patriacich k celkovej úrovni inteligencie (napr. poznávacích, jazykových a sociálnych). Zároveň ide aj o obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Na základe medzinárodných štúdií je priemerný výskyt mentálneho postihnutia medzi deťmi a mládežou na úrovni 1,83 %. Na Slovensku je však počet detí s diagnózou MP dlhodobo takmer trojnásobne vyšší. V školskom roku 2018/2019 navštevovalo základné školy 21 988 žiakov a žiačok s diagnózou MP, čo predstavuje až 4,64 % všetkých žiakov základných škôl.
Vysoký počet detí s diagnózou MP nie je prítomný naprieč celým Slovenskom. Vysoký podiel detí s diagnózou MP v troch krajoch pravdepodobne súvisí s tým, že tam žije väčšina Rómov (takmer 80 %). Na to, že časti rómskych detí je diagnostikované ľahké mentálne postihnutie aj keď ho reálne nemajú a sú neopodstatnene smerované do špeciálneho školstva už viac ako desať rokov upozorňujú slovenské aj zahraničné mimovládne organizácie, medzinárodné organizácie, Európska komisia, ako aj štátna školská inšpekcia, verejná ochrankyňa práv, či Metodicko-pedagogické centrum.
Podľa najnovších údajov Útvaru hodnoty za peniaze má každé piate dieťa (19,3 %) z prostredia marginalizovaných rómskych komunít diagnostikované ľahké mentálne postihnutie. Zároveň, deti z marginalizovaných rómskych komunít tvoria až 71,2 % žiakov špeciálnych tried pre deti s ľahkým mentálnym postihnutím a 41,7 % žiakov špeciálnych škôl, hoci ich celkové zastúpenie v populácii žiakov základných škôl je len 12,3 %.
Aj na základe tlaku spomínaných inštitúcií a organizácií dochádza v praxi k čiastkovým zmenám, ktoré sa prejavili v miernom poklese detí s diagnostikovaným MP v základných školách. Za ostatné tri roky sa ich podiel znížil z 5,35 % detí v školskom roku 2015/2016 na súčasných 4,64 % detí v školskom roku 2018/2019 (celkovo o takmer 2 400 detí). Na základe kvalitatívnych dát, získaných v rámci projektu To dá rozum, sú niektoré poradne pri stanovovaní diagnózy ľahkého MP v prípade rómskych detí obozretnejšie a riadia sa odporúčaniami Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, ktorý je zodpovedný za ich metodické usmerňovanie.
Vzdelávanie a začlenenie
V súčasnosti sa väčšina detí (85 %) s diagnostikovaným mentálnym postihnutím vzdeláva oddelene od svojich rovesníkov. Až 57 % z nich navštevuje špeciálne školy, 28 % špeciálne triedy na bežných základných školách a len 15 % sa vzdeláva formou individuálnej integrácie v bežných triedach. Vzhľadom na vysoký počet detí s diagnózou mentálneho postihnutia tak tvoria väčšinu žiakov špeciálnych tried (až 88,3 %) a špeciálnych škôl (75,4 % žiakov). Problematickosť oddelených foriem vzdelávania spočíva najmä v obmedzených možnostiach kontaktu s prirodzenou rovesníckou skupinou detí, čo následne limituje možnosti detí na budúce samostatné fungovanie v spoločnosti.
Začlenenie detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím do bežných tried však kladie vysoké nároky na pedagóga. Na základe kvalitatívnych dát získaných v projekte To dá rozum, za problematické považujú učitelia najmä to, že deti s MP postupujú podľa iných učebných osnov ako ostatní žiaci v triede. Problémy sa podľa viacerých respondentov prejavia najmä pri prechode detí na druhý stupeň, kde rastie náročnosť učiva. V susednej Českej republike napríklad problém s odlišnosťou učebných osnov vyriešili v roku 2016 zjednotením kurikula pre základné školy a zrušením prílohy rámcového vzdelávacieho programu, určenej pre žiakov s ľahkým mentálnym postihnutím.
Preferovanie oddelených foriem vzdelávania pre skupinu detí s diagnostikovaným MP sa potvrdilo aj v dotazníkovom prieskume, realizovanom v rámci projektu To dá rozum na reprezentatívnej vzorke materských, základných a stredných škôl. Ako je zrejmé z nasledujúceho grafu, na jednej strane si viac ako polovica respondentov z radov riaditeľov, pedagogických aj odborných zamestnancov myslí, že v prípade detí s ľahkým MP je vhodnejšou formou oddelené vzdelávanie v skupine detí s rovnakým postihom (v špeciálnej triede alebo špeciálnej škole) v porovnaní s tretinou respondentov, ktorá preferuje začlenenie detí s MP do bežnej triedy. Keď sa však pozrieme na odpovede cez optiku školy, ktorú by deti mali navštevovať, zistíme, že až takmer 70 % respondentov považuje za vhodnejšiu bežnú základnú školu (bežnú alebo špeciálnu triedu).
Závažným problémom súčasného nastavenia vzdelávacieho systému je skutočnosť, že deti s diagnostikovaným ľahkým mentálnym postihnutím nemôžu pokračovať v štúdiu na bežných stredných školách. Na základnej škole totiž získajú len primárne vzdelanie (na úrovni ISCED 1, teda prvého stupňa základnej školy). Po jej ukončení môžu študovať iba na praktickej škole alebo odbornom učilišti, v ktorých sa žiaci pripravujú na výkon jednoduchých pracovných činností, pričom najvyšším možným vzdelaním, ktoré môžu dosiahnuť, je nižšie stredné odborné vzdelanie. Možnosť ďalej pokračovať vo vzdelávaní je tak pre nich uzatvorená.
Na tento problém reagovala v minulom roku aj vláda, ktorá poverila Ministerstvo školstva do marca 2019 predložiť analýzu o možnostiach prijímania žiakov špeciálnych základných škôl na učebné odbory stredných odborných škôl. Opätovne však iba na dvojročné učebné odbory, v ktorých je možné dosiahnuť len nižšie stredné odborné vzdelanie. Hoci ide o pozitívny krok, žiaci s diagnostikovaným ľahkým mentálnym postihnutím stále nebudú mať možnosť získať úplné základné vzdelanie (tzv. nižšie stredné vzdelanie na úrovni ISCED2), ktoré jediné je predpokladom pre prijatie na ktorékoľvek stredoškolské štúdium.
Podpora a rozvoj dieťaťa
Dlhý výskum ukazuje, že medzi autistickými ľuďmi, ktorí prešli intenzívnou intervenciou v detstve, a tými ktorí intenzívnou intervenciou neprešli (napríklad kvôli jej finančnej náročnosti) sú v dospelosti minimálne rozdiely v každodennom fungovaní. Aktuálne štúdie autizmu a neurodiverzity ukazujú, že autistický mozog a neurológia sú skôr než ochorením, ktoré treba liečiť, neurotypom - typom človeka, ktorého myslenie a život je jednoducho iný. Neznamená to, že k sebe nemáme hľadať cesty, že nemáme obrusovať niektoré hrany. No robme to s rozvahou a skôr než začneme preúčať človeka, najprv zmeňme očakávania a prostredie, podmienky, v ktorých dieťa zjavne neprosperuje. Začnime od seba.
Čo potrebujem, aké zručnosti a informácie mi pomôžu, aby som svoje dieťa dobre sprevádzal/a? Čo v sebe potrebujem spracovať? Čas venovaný sebe a partnerovi, druhému rodičovi, je dôležitý, vytvára predpoklad pre vyspelú podporu dieťaťa. Buďme pozorní, keď sa na nás vytvárajú tlaky (napríklad cez informácie o tzv. vývinových oknách, ktoré sa nesmú zmeškať), naše dieťa nič nezmešká, získa sebavedomejších a istejších rodičov.
Nájdime si podobné rodiny. Spájajme sa s ďalšími na ceste. S rodinami, ktoré zdieľajú podobné hodnoty ako my, podobne žijú, alebo podobne vnímajú poslanie rodiča. Existujú, nestrácajme vieru a hľadajme, online nám otvoril nové možnosti. Spojme sa s tými, ktorí už majú skúsenosti, ale aj s tými, ktorí sú na začiatku, rovnako ako my. Tieto vzťahy sú tie najcennejšie zdroje, ktoré nás všetkých držia v ťažkých chvíľach a znamenajú veľa aj vo chvíľach radosti.
Terapie vyberajme konkrétne. Keď sme pripravení začať s terapeutickými vstupmi do života dieťaťa, či rodiny, vyberajme podľa toho, čo konkrétne chceme podporiť. Všeobecne zamerané „terapie na autizmus“ len zriedka rešpektujú dieťa a rodinu. Autistické dieťa vyrastie a bude z neho autistický dospelý, našim cieľom nie je to zmeniť, ale naučiť dieťa, aj jeho okolie, s touto odlišnosťou zaobchádzať. Pri voľbe terapií sa pýtajme: S čím máme práve teraz problém? Čo by nám práve teraz pomohlo? Ak vnímame ako problém senzorickú senzitivitu, nájdime si terapiu cez senzorickú integráciu. Ak vnímame ako problém komunikáciu, hľadajme terapie podporujúce komunikáciu, ideálne nie len reč, ale komunikáciu rôznymi spôsobmi tak, aby si dieťa čím skôr našlo svoj spôsob, z ktorého môže ďalej rásť. Terapie vyberajme v súlade s našimi hodnotami. Podporu si vyberajme tak, aby bola v súlade s hodnotami rodiny. Naša rodina má svoje flow, svoj spôsob akým funguje a má svoje hlboké hodnoty, na ktorých stojí. Cieľom terapií nemá byť hodnoty rodiny zmeniť, ani rodinu zaťažiť, či pridať na úzkosti a strese.
Zamerajme sa na to, s čím sa cítime dobre, náš komfort je dôležitý. Aj bez terapeutických sedení vieme urobiť veľa menších krokov a zmien, ktoré podporia naše deti a pomôžu nám k spokojnejšiemu spolužitiu.
Mamy ktoré k nám prichádzajú na konzultácie, často nosia v sebe veľa pochybností. Pýtajú sa, či to čo robia stačí. Stačí to, že sa so svojím dieťaťom hrám tak ako ono chce? Že po návrate zo škôlky či školy trávime spolu čas tým, čo má rado? Nemala by som dieťa prihlásiť na krúžky, chodiť každý deň na terapie a trénovať sociálne situácie? Kedy je to čo robíme málo, a kedy veľa? Toto všetko je veľmi individuálne a neexistuje na to jeden meter, jeden návodu. Sú však veci, ktoré vieme robiť hneď a podporia nás v hľadaní našej jedinečnej cesty.
Čo vieme urobiť hneď?
- Zaviesť rešpektujúci spôsob výchovy a komunikácie s dieťaťom, čo pomôže rozpustiť nahromadené napätie a konflikty v užšej, aj širšej rodine. Autistické deti nenapredujú v autoritatívnom prostredí.
- Byť konkrétny a názorný tak, aby dieťa rozumelo, čo sa od neho žiada. Dieťa nemá zlý úmysel, má veľa obáv a nejasností, ktoré mu nedovoľujú správať sa podľa našich predstáv.
- Venovať sa tomu, v čom je dieťa dobré, čo ho zaujíma. Cez tento záujem rastie, nie cez predpísané vývinové tabuľky.
- Nastaviť si primerane očakávania od dieťaťa, aj od seba. Čo je tak akurát povinností a tlaku, čo už je príliš? To je veľmi individuálne a netreba sa porovnávať.
- Byť flexibilní a modelovať tým flexibilné správanie aj pre naše deti.
- Zaviesť komunikáciu, ktorej dieťa rozumie a vie ju samostatne využiť, napríklad cez obrázky alebo digitálne zariadenie - nie, komunikácia cez digitálne zariadenie nebráni dieťaťu v používaní hovorenej reči, nezastaví vývin reči. Naopak, umožní dieťaťu zažiť skutočnú a autentickú komunikáciu, vďaka ktorej môže objavovať aj iné formy.
- Sledovať signály preťaženia v správaní a identifikovať ich spúšťače. Rešpektujme čo dieťa signalizuje a spúšťačom sa vyhnime. Neignorujme to len preto, lebo máme robiť niečo čo sa „patrí“ alebo čo sa očakáva v „tomto veku“. Naše deti potrebujú zažiť, že ich komunikácia prostredníctvom signálov správania je braná vážne.
- Tvoriť si vlastný „kmeň“, teda spoločenstvo ľudí, rodín, v ktorom sa necítime iní a vylúčení. Naše deti sa dobre cítia s podobnými deťmi. Tam, kde sú sami sebou a prijaté nachádzajú zdroje pre aj ťažšie výzvy.
- Dať si čas, na čokoľvek sa dá, rýchle zmeny nikomu na spektre nepristanú, doprajme si pomalší a hlbší život a neponáhľajme sa so zavádzaním noviniek.
- Zapájajme dieťa do bežných rutín počas dňa. Keď varíme, nechajme ho hrať sa s vareškami v kuchyni, prelievať vodu či presýpať ryžu alebo sa hrať s lacným cestom. Ráno aj večer si urobme zážitok so svetielkami, so špliechaním vody v kúpeľni, a pritom nenásilne ukážme ako sa umývajú ruky a čistia zuby. Najnovšie výskumy ukazujú, že prostredníctvom rutín sa dieťa môže naučiť všetko čo potrebuje.
- Hľadajme a venujme sa všetkému, čo nás a naše dieťa dostáva do pohody. Kone, les, piesok, radenie predmetov, hojdanie, zrkadlenie detských aktivít, svetielka, vône či kamienky.
- Nájdime si čas pre seba. Nepremeškajme príležitosť dať najavo radosť, skutočnú a autentickú (nie umelú). Radosť je mimoriadne silná emócia, ktorou môžeme potvrdiť každý drobný krok dieťaťa. Naša radosť z maličkosti, z vône kvetu alebo krútiaceho sa kolieska na aute, dieťaťu vytvorí najbezpečnejší prístav pre orientovanie sa vo svete. Radostná emócia a záujem o detský svet a jeho prežívanie, spoločné ponorenie sa do zážitku, spojenie s dieťaťom aj vtedy keď „len“ trhá papieriky, alebo sa pozerá na svetielka projektora na strope izby, je tou najlepšou terapiou.
Japonské pravidlo pre poslušné deti
Vzdelávacia oblasť Zdravie a pohyb vytvára u žiaka priestor pre rozvoj pohybovej a zdravotnej gramotnosti, so zameraním sa na osvojenie vedomostí a zručností súvisiacich so zdravým spôsobom života, pohybovou a športovou aktivitou. Zdravotná gramotnosť znamená dosiahnutie úrovne vedomostí, osobných zručností a sebadôvery pri prijímaní opatrení na zlepšenie osobného a komunitného zdravia zmenou osobného životného štýlu a životných podmienok. Zlepšením prístupu k informáciám o zdraví a ich schopnosti efektívne ich využívať je zdravotná gramotnosť rozhodujúca pre posilnenie postavenia starostlivosti o svoje zdravie.
Pod pohybovou gramotnosťou rozumieme zastrešujúci koncept, ktorý zachytáva vedomosti, zručnosti, porozumenie a hodnoty týkajúce sa prevzatia zodpovednosti za cieľavedomú pohybovú aktivitu a pohyb človeka v priebehu celého života, bez ohľadu na fyzické alebo psychologické obmedzenia. Žiaci porozumejú významu pohybovej a športovej aktivity pri upevňovaní telesného a duševného zdravia a spoznajú účinok vykonávaných cvičení na organizmus. Vzdelávacia oblasť Zdravie a pohyb rozvíja sociálnu, emočnú, intelektuálnu ako i etickú stránku žiaka.
Spoločné rozhovory a rozprávanie príbehov majú pre celú rodinu obrovský význam. Vďaka nim sa deti učia formulovať vety, obohacujú si slovnú zásobu, vytvárate si s deťmi silné puto a rozvíjate im aj emocionálnu inteligenciu. Pomáha lepšie chápať život a stanovovať si ciele. Podporuje analyticko-syntetické myslenie. Motivuje deti k učeniu. Podporuje záujem o čítanie a písanie textov. Formuje pocit spolupatričnosti, dôvery, rešpektu, porozumenia a spolupráce. Podporuje diskusiu. Pomáha v školách pri odhaľovaní a riešení šikanovania. Podporuje aktívne počúvanie. Zvyšuje schopnosť komunikovať. Je to dobrá zábava. Podporuje predstavivosť. Ponúka nové informácie. Zapája poslucháčov do emocionálnych aj poznávacích procesov, a tak rozvíja obidve mozgové hemisféry.
Deťom, ktorým sa číta nahlas, to v škole ide výrazne lepšie a majú aj lepšiu slovnú zásobu. Keď sú staršie a čítajú si už aj samy, lepšie ovládajú pravopis. Mnohé výskumy tiež hovoria o tom, že vďaka knihám nerozvíjame u našich detí len poznanie, ale aj city, empatiu a prežívanie reálneho sveta. Prostredníctvom literárnych textov je rozvíjaná ich intelektuálna, zmyslová a i emocionálna oblasť. Umelecké slovo je nenahraditeľné v obohacovaní slovnej zásoby a v porozumení textu. V ranom období dieťa vníma knihu ako hračku. Dokáže si k nej vytvoriť prirodzený a nenútený vzťah. Aby však túto „hračku“ dokázalo vhodne využiť vo svoj prospech, potrebuje dospelého človeka, ktorý mu bude v tomto svete prirodzeným sprievodcom. Tým najvhodnejším človekom je rodič. Čítanie od útleho detstva nemusí sprevádzať len samotné čítanie kníh, niekedy sa oveľa hodnotnejšie javí práca s textom, komunikácia o ňom, analýza konania postáv, hľadania dobra či odsudzovanie zla. Dieťa sa dokáže s postavou porovnávať, nachádzať vlastné prežívanie, konanie. Práve pri spoločnom čítaní rozprávok sa nám môže dieťa otvoriť a porozprávať nám o svojich radostiach a smútkoch.
Najväčšou motiváciou pre dieťa je, keď vidí svoju mamu a otca doma čo najčastejšie s knihou v ruke. Pozitívny vzor je aj dnes ten najlepší výchovný prostriedok. A preto, navštevujte pravidelne s deťmi kníhkupectvá. Strávte tam pokojne aj niekoľko hodín. Dovoľte deťom nech si prezerajú knihy a nasávajú tú jedinečnú atmosféru. Ponechajte im dostatočný priestor na finálny výber knihy, ktorá ich zaujme. Navštevujte pravidelne s deťmi aj knižnice. Dieťa musí cítiť, že rodič čítaniu kníh pripisuje dôležitosť a nie je mu to ľahostajné.
Pri skladaní puzzle pracuje celý mozog. Kým ľavá hemisféra analyzuje všetky kúsky skladačky, pravá - kreatívna hemisféra, celý čas počas skladania myslí na finálny obraz, vďaka čomu dokážeme obraz poskladať. Puzzle podporuje duševný a intelektuálny rast, zlepšuje koordináciu zraku oko a ruka, pomáha rozvíjať jemnú motoriku, logické myslenie a kreativitu.
Deti potrebujú testovať svoje hranice, potrebujú mať možnosť odhadnúť riziko a presvedčiť sa, čo dokážu. Už len pobyt v prírode pomáha ľuďom znižovať stresový hormón, krvný tlak a udržiava dobrú náladu. Zábavné aktivity napomáhajú deťom k získavaniu zručností, rozvíjajú ich kreativitu a posiľňujú ľudskú interakciu. Deti sú odmalička zvedavé bytosti, ktoré láka neznáme. Samy začínajú loziť, všetko chcú uchmatnúť a vyskúšať. Keď dieťa lezie po strome, jednak si posilňuje svalstvo, stáva sa silnejším, ale aj vnímavejším. Musí sa sústrediť na to, na ktorý konár môže vstúpiť, ako nestratiť rovnováhu a vyhodnotiť správne situáciu. Ak by sme to zhrnuli, tak vďaka tejto aktivite si rozvíja kritické myslenie, výdrž a sebavedomie. Pre dieťa je to krásny pocit, keď sa mu podarí na strom vyliezť a zrazu sa mu naskytne pred očami krásny výhľad. Tento pocit v ňom vyvoláva spokojnosť a radosť z toho, že si splnilo svoj cieľ.
Hry v piesku pomáhajú rozvíjať detskú fantáziu, kreativitu, logické myslenie, a preto by sme mali hru detí s pieskom podporovať. Deti si v piesku rady kopú rôzne jamy, stavajú hrady, priekopy, pečú koláčiky. Hranice ich fantázie sú pri hre v piesku neobmedzené, a preto by sme mali túto hru u detí podporovať. Hra v piesku je vhodná pre deti všetkých vekových kategórií a na rôznej kognitívnej úrovni. Najmenšie deti môžete do piesku len posadiť a umožniť im spoznávať jeho štruktúru chytaním do rúk, presýpaním medzi prstami. Pre staršie deti je piesok prostriedkom pre rôzne hry, skúmanie a kreativitu. Piesok poskytuje veľa možností, ktoré pomáhajú deťom rozvíjať motorické schopnosti, logické myslenie a predstavivosť. Suchý piesok, ktorý sa presýpa medzi prstami, umožňuje deťom spoznávať jeho štruktúru a nestálosť. Presýpaním či kreslením do piesku dokážu deti vytvárať rôzne obrazce a postavy podľa vlastnej fantázie. Deti majú schopnosť využiť piesok na zhmotnenie svojich predstáv.
Tieto hry podporujú aj telesný rozvoj. Deti takto strávia na čerstvom vzduchu viac času. Pri naberaní, preosievaní, kopaní piesku si aktívne zapájajú do činnosti svalstvo rúk a hornej časti tela. Osvojujú si aj sociálne zručnosti. Pri hre viacerých detí v spoločnom pieskovisku sa vzájomne učia zaujať postoj k rozdeleniu hracieho priestoru, k požičiavaniu pracovných nástrojov. Učia sa hľadať kompromisy, čo sa bude v pieskovisku stavať, ako sa budú hrať, delia si úlohy. Podporuje sa tak rozvoj slovnej zásoby a celková spoločenská komunikácia. Zároveň deti pri spoločnej hre rozvíjajú svoju empatiu a vytvárajú nové priateľstvá.
Ak začnete s domácimi povinnosťami u detí včas, pomáhate im rozvíjať sebaovládanie, zodpovednosť a samostatnosť. Domáce práce tiež deti učia ako byť empatickí a ochotní voči iným. Deti, ktoré doma pomáhajú majú lepší vzťah s rodinou a priateľmi, majú lepšie výsledky v škole, úspechy v zamestnaní a sú samostatnejšie v porovnaní s deťmi, ktoré nemali žiadne povinnosti alebo s nimi začali až ako tínedžeri. Vhodné je aj to, keď sa deti starajú o zvieratká. Vaše dieťa rozvíja aj práca v záhradke. Ideálna je vlastná hriadka v rodičovskej záhrade. Hriadka vášho dieťaťa by sa mala nachádzať na mieste, kde máte dieťa pod dostatočnou kontrolou. Na začiatok postačí záhon v rozmeroch meter na pol metra. Neskôr ho môžete zväčšiť. Kyprenie pôdy a jej príprava na siatie by mali byť záležitosťami, ktoré urobíte spoločne s dieťaťom. Vhodné je spoločne prediskutovať, ktoré rastliny na hriadku zasadíte. Dobrou alternatívou na pestovanie je zelenina, ale aj kvitnúce rastliny.
Dieťa sa v záhrade veľa vecí naučí. Napríklad sa naučí, že každá rastlina potrebuje dostatok priestoru na to, aby sa mohla dobre vyvíjať. Tiež zistí, že rastliny treba polievať, plieť, hnojiť alebo pôdu okolo nastielať alebo prekypriť. Nezabudnite dieťa zoznámiť aj s nepriateľmi živých rastliniek, ktorými sú napríklad kvetovka cibuľová alebo vŕtavka mrkvová. Včely, motýle, rôzne druhy vtákov, dážďovky, občas aj krtkovia sú neodmysliteľnou súčasťou každého spoločenstva. Dieťa môžete pomaly a postupne zasvecovať do tajov záhradného života.
Štúdie ukazujú, že deti, ktoré sa venujú spevu alebo hre na akýkoľvek hudobný nástroj, dosahujú lepšie výsledky vo všetkých predmetoch. Nie je až tak dôležité, aby sa dieťa venovalo hudbe pod vedením profesionála, ale mali by ste sa snažiť budovať v ňom lásku k nej. Spievanie prehlbuje dýchanie, okysličuje organizmus, posilňuje krvný obeh, zlepšuje koncentráciu, fantáziu, vyššie city, podnecuje originalitu, vytvára pozitívny vzťah k umeniu a k prírode, zlepšuje imunitu, pretože prepojením melódie, rytmu a tempa synchronizuje telesné procesy. A čo je tiež veľmi dôležité, pri speve dochádza k aktivizácii tých častí mozgu, ktoré ovplyvňujú vnímanie a spracovanie emócií, citovosti a empatie. Pri speve deti prežívajú uvoľnenie a hlbokú relaxáciu. Svoj význam má aj počúvanie vážnej hudby. Môžete vyskúšať napríklad Mozartovu hudbu.
Štúdia Oxfordskej univerzity tvrdí, že vnúčatá, ktoré majú nablízku starých rodičov, majú menej emocionálnych problémov, úzkostí a problémov so správaním. Ľahšie sa vyrovnávajú s traumatickými životnými situáciami, ako je napríklad rozvod rodičov alebo aj šikanovanie v škole. Starí rodičia sú akousi bezpečnou oázou pre deti, ktoré neustále potrebujú istotu v tomto chaotickom svete, ktorý ich denne zneisťuje. Starí rodičia často pomáhajú pri činnostiach a povinnostiach, ktoré pracujúci rodičia nestíhajú zrealizovať. Starí rodičia však pomáhajú vnúčatám vidieť svet šťastnejšie a pozitívnejšie. Pekné vzťahy so starými rodičmi sú pre deti dobrým odrazovým mostíkom do sveta dospelých. Sú pre ne nádejou v existenciu dobra. A dôležité je aj to, aby deti poznali svoje korene a svoj rodokmeň, Nie všetci starí rodičia sú ako z rozprávky, majú aj oni svoje nálady, vrtochy, ktoré ostatní ťažko akceptujú, ale deti to vidia ináč. Deti chcú veriť, že práve ich starí rodičia sú tí najdokonalejší. A veľmi po nich túžia.
Všetky tieto činnosti vedú deti ku kreativite, k rozvoju jemnej motoriky a k atkívnemu prežívaniu voľného času. Deti absorbujú denne množstvo nových informácií a musia spracovať to, čo sa naučili, a to bezpečným spôsobom. Umenie im umožňuje skúmať vlastné pocity a zaoberať sa rôznymi významnými udalosťami.
Umenie je činnosť, pri ktorej dieťa využíva všetky zmysly - zrak, zvuk, dotyk, vôňu a chuť. Všetky uvedené činnosti môžu deti robiť kedykoľvek, kdekoľvek, bez veľkých príprav a nestoja ani veľa peňazí.
Vedci z University of Cambridge analyzovali údaje o takmer 1 700 deťoch vo veku tri až sedem rokov. U tých, ktoré mali v troch rokoch lepšiu schopnosť sa s rovesníkmi hrať, sa o štyri roky neskôr zhodne prejavovalo menej psychických ťažkostí. Menej často boli hyperaktívne, ich rodičia i učitelia hlásili menej problémov so správaním a emóciami, menej často sa dostávali do konfliktov s ostatnými deťmi. Toto zistenie platí aj pre tie deti, ktoré mali problémy s duševným zdravím ohrozené výrazne viac ako ostatné. Dôležitá je skôr kvalita rovesníckych hier ako ich kvantita.
Jenny Gibsonová zo Strediska pre hru vo vzdelávaní, rozvoji a učení (PEDAL) na Pedagogickej fakulte Univerzity of Cambridge k výskumu uvádza: „Vďaka hre s ostatnými získavajú deti zručnosti, ktoré im umožnia nadviazať silné priateľstvá v školskom veku. „Dôležitá je skôr kvalita ako kvantita rovesníckych hier. Toto zistenie potvrdila aj austrálska štúdia, ktorá sledovala vývoj detí narodených medzi marcom 2003 a februárom 2004. Výskum sa týkal schopností detí vo veku troch rokov sa kvalitne s rovesníkmi hrať v rámci štyroch typov hier. Všímali si ich pri bežných jednoduchých hrách, pri rolových hrách, pri cielene zameraných činnostiach, ako je napríklad stavanie veže z kociek a pri spoločných hrách, ako je napríklad hra na schovávačku.
Na základe pozorovania detí pri týchto typoch hier si vedci všímali schopnosť dieťaťa hrať sa s rovesníkmi a príznaky možných problémov s duševným zdravím. Konkrétne išlo o hyperaktivitu, problémy so správaním, zvládanie emócií a interakciu s rovesníkmi. Tieto príznaky vedci u detí skúmali v siedmich rokoch ich života. Špecificky boli analyzované dve podskupiny detí. Išlo o deti s vysokou reaktivitou, teda deti, ktoré sa v dojčenskom veku veľmi ľahko rozčúlia a ťažko sa upokojujú a deti s nízkou vytrvalosťou, teda deti, ktoré majú problém dokončiť náročnú úlohu.
Údaje z výskumu:
- Deti s vyšším skóre schopnosti hrať sa s rovesníkmi v troch rokoch, v siedmich rokoch vykazovali výrazne menej známok ťažkostí v oblasti duševného zdravia.
- Na každú jednotku zvýšenie schopnosti hrať sa s rovesníkmi v troch rokoch kleslo skóre namerané u detí v siedmich rokoch pri problémoch s hyperaktivitou o 8,4 percent, pri problémoch so správaním o 8 percent, pri emočných problémoch o 9,8 percent a pri problémoch s rovesníkmi o 14 percent.
- To platilo bez ohľadu na potenciálne rušivé faktory, ako je napríklad sociálna úroveň rodín alebo psychické problémy matiek v tehotenstve.
- Zásadnú úlohu nehralo ani to, či deti mali dostatok príležitostí na hru so súrodencami a rodičmi.
- Účinok bol viditeľný aj u rizikových skupín. Najmä medzi 270 deťmi z kategórie „málo vytrvalých“ mali tie deti, ktoré sa v troch rokoch lepšie hrali s rovesníkmi, v siedmich rokoch nižší výskyt hyperaktivity a menej emočných a rovesníckych problémov.
- Pri podskupine detí s vysokou reaktivitou bol prínos rovesníckej hry slabší. Možno preto, že tieto deti sú často úzkostné, uzavreté a majú menší sklon hrať sa s ostatnými.
Súvislosť medzi hrou s rovesníkmi a duševným zdravím je pravdepodobne založená na tom, že hra s ostatnými podporuje rozvoj emočnej sebakontroly a sociálno-kognitívnych zručností, ako je schopnosť porozumieť pocitom druhých ľudí a reagovať na ne.
tags: #dieta #s #odlisnostou #a #jeho #zaclenenie