Obvinenia z týrania blízkej osoby, znásilnenia, sexuálneho zneužívania či diskriminácie sú vážnymi témami, ktoré si vyžadujú zodpovedný prístup. V niektorých prípadoch by mohla pomôcť možnosť využitia detektora lži na overenie pravdivosti tvrdení. Našťastie, pre obete domáceho násilia existujú útulky a podporné služby.
Domáce násilie je vážnym problémom, ktorý postihuje ženy aj mužov. Príbehy obetí svedčia o psychickom a fyzickom terore, ktorý môžu zažívať v partnerských vzťahoch. Ženy sa neraz ocitajú v situácii, keď nemajú kam ísť, sú finančne závislé a ich sociálne kontakty sú obmedzené, čo ich robí ešte zraniteľnejšími.
Každé násilie treba odsúdiť a obetiam poskytnúť pomoc, pokiaľ o ňu žiadajú. Týranie žien, rovnako ako iné formy násilia, však často pramení z hlbších príčin, ktoré obeť nemusí byť schopná pripustiť. Rovnako aj muži, hoci sa v ich pocitoch a snoch odohráva mnoho, čo by mohlo veľa napovedať.
Násilie v rodine: Od slov k činom
Prípad týrania detí, ktorý odhalili trnavskí kriminalisti, poukázal na brutalitu telesných trestov. Odborníci varujú, že aj miernejšie formy telesných trestov, ako napríklad "výchovná facka", môžu zanechať na dieťati stopy na celý život. Rodičia v okrese Trnava mali podľa polície svoje štyri deti vo veku od troch do 12 rokov týrať bitkou a držaním o hlade. Otec mal deti biť reťazou, remeňom i rukou, zatvárať ich do izby i trestať hladom, pričom matka proti tomu nenamietala. Polícia deti odobrala a rodičov umiestnila do cely predbežného zadržania.
Telesné tresty, hoci nie takéto brutálne, sú stále v slovenských rodinách rozšírené. Mnohí dospelí zastávajú názor, že jedna facka či buchnutie po zadku sú niekedy prospešné, dokonca nevyhnutné. "Je rozdiel biť a biť. Ja som nie raz dostal opaskom alebo valčekom na cesto, no týranie by som to nenazval. A neklamme si, dieťa si niekedy zaslúži," reagoval napríklad v internetovej diskusii k otrasnému trnavskému prípadu jeden z čitateľov.
Je nebezpečné, ak sa násilie stane normou
"Rodičia telesné tresty stále v mnohých prípadoch považujú za bežný výchovný a komunikačný prostriedok," konštatovala česká špeciálna pedagogička Klára Laurenčíková. Zdôraznila však, že fyzické trestanie je škodlivé v každom prípade a malo by sa zakázať zákonom. "Aj to jedno buchnutie zraňuje, ponižuje a dieťa učí, že takto sa riešia problémy namiesto hľadania iných ciest, ako zvládať vlastný afekt."
Ak dieťa zažíva telesné tresty, ťažko bude mať podľa nej v budúcnosti zdravé vzťahy, ťažko zvládne komunikovať o svojich potrebách, nenaučí sa vyrovnať sa so stresom či mať vnútornú sebaúctu. "Existuje predpoklad, že dieťa vlastné emócie a afekty začne obracať voči sebe (sebapoškodzovanie) či voči iným deťom, niekomu či niečomu, čo je v tú chvíľu slabšie."
Tento kolobeh sa potom prenáša aj do ďalších rokov a tak máme veľa dospelých, ktorí trestajú svoje deti práve tak, ako v detstve trestali ich. Telesné tresty označuje za škodlivé aj psychiater Jozef Hašto. "Kazí to človeku život. Je to niečo zastrašujúce, čo ho traumatizuje a môže zanechať horúce pamäťové stopy." Aj on pripomína, že človek, ktorého v mladosti bili, môže mať v dospelosti tendenciu kruto sa správať voči vlastným deťom alebo aj voči sebe samému.
Rovnako traumatizujúce pre deti je aj vyhrážanie sa bitkou, nekontrolovateľná zúrivosť či hádky rodičov. Ak sa stane, že rodičovi predsa len prasknú nervy, renomovaný psychiater odporúča komunikáciu a ospravedlnenie sa.
Príčiny detskej agresivity a ako ju zvládnuť
Mnohí rodičia sa stretli s tým, že ich dieťa bije iné deti. Približne od druhého roku života si dieťa plne uvedomuje vlastnú osobnosť a jeho prejavy voči okoliu začínajú byť výraznejšie. Rozvíja sa jeho túžba po samostatnosti a potreba byť vnímané ako človek s rovnocennými požiadavkami. Dieťa sa učí vyslovovať prvé slová, tvoriť vety a rozumieť komplikovanejším rozhovorom. Napriek tomu ešte nie je schopné ovládať svoje emócie a potrebuje k tomu pomoc rodičov. Naliehavé túžby, ktoré má, zatiaľ nedokáže adekvátne vyjadriť slovami, čo môže viesť k riešeniu situácií bitím.
Najčastejšie dôvody detského hryzenia
- Nedostatok jazykových zručností na vyjadrenie potrieb a silných pocitov (hnev, frustrácia, radosť).
- Dieťa je prestimulované nadmerným hlukom, svetlom alebo aktivitou.
- Dieťa experimentuje so zubami a zaujímajú ho reakcie.
- Dieťa sa nudí a potrebuje viac hry.
- Dieťa je unavené.
- Dieťaťu rastú zuby.
Doktorka Laura Markhamová hovorí, že hryzenie je pre deti prirodzená forma komunikácie. Dieťa sa svet učí spoznávať všetkými zmyslami, aj ústami. Dieťa, ktoré reaguje útokom, je často citlivé na vonkajšie vnem. Býva introvertnejšie, potrebuje väčší osobný priestor, pokojnejšie prostredie, vlastné hračky a nie je rado stískané druhými deťmi.
Psychiater Raul Silva upozorňuje, že príčinou agresie sú vo väčšine prípadov spoločenské stresory, ktoré vyvolávajú prirodzené pocity ako frustrácia či hnev. Ak agresia pretrváva aj po opatreniach a zmene návykov rodiča, je namieste vyhľadať odbornú pomoc. Psychiatrička Neha Salankar dodáva, že agresiu pozoruje u detí s narušenou rodinnou dynamikou, ktorých rodičia majú sami problém zvládať frustráciu a hnev.
Násilie ako naučený model správania
Agresivita je prirodzená vlastnosť, ktorá nám pomáhala prežiť. Bez nej by sme necítili motiváciu zmeniť situáciu a nenašli by sme odvahu vyjsť z komfortnej zóny. Namiesto jej tlmenia by sme sa mali naučiť nasmerovať ju k pozitívnejším cieľom.
Hoci sa s určitou mierou agresivity rodíme, spôsoby jej vyjadrenia sa učíme od blízkeho okolia, najmä od rodičov. Deti sa učia od okolia ako dosiahnuť svoje ciele a potreby. Ak rodič používa verbálnu či fyzickú agresiu s cieľom presadiť si svoje, dieťa sa učí použiť rovnaký spôsob správania. Pozoruje, ako sa rodičia správajú a zvládajú náročné i bežné situácie dňa, prostredníctvom čoho sa učí žiť vo svete a spoločnosti.
Je dôležité, aby si rodičia uvedomili svoje vlastné správanie. Skúste sa jeden deň pozorovať a zapisovať si, koľkokrát ste takto „stratili nervy“. Nie je dôležité, čo dieťaťu hovoríme, ale ako sa správame.
Zákazy a hranice: Ako nastaviť pravidlá
Klára Laurenčíková, špeciálna pedagogička, tvrdí, že fyzické tresty na deťoch treba zakázať. Výskumy jasne potvrdzujú, že akékoľvek bitie detí vždy poškodzuje, zvyšuje ich agresivitu, náchylnosť na duševné choroby či závislosti.
Napriek tomu existujú aj názory, že v extrémnych situáciách, napríklad pri vybehnutí na cestu, je "primeraná" fyzická reakcia v poriadku. Táto reakcia je však často automatická, prameniaca z vlastných detských zážitkov rodiča. V porovnaní s chycením za ruku a upozornením na nebezpečenstvo, bitie v situácii, keď je dieťa už aj tak vydesené, nemá pridanú hodnotu.
Po holokauste alebo iných príšerných situáciách tiež nie je potrebné si ich opakovať len preto, že ich niektorí prežili. Existuje dosť dôkazov, že fyzické tresty v detstve poškodzujú aj v dospelosti. Mnohí sú pre bitie v detstve limitovaní v spontánnom vyjadrovaní sa a v nadväzovaní zdravých medziľudských kontaktov.
Žiadny úder, akokoľvek jemný a dobre mienený, nie je v poriadku. Vždy je to ponižujúci zážitok, ktorý zraňuje a zanecháva následky. Najhoršie sú na tom deti z rodín, kde hlavným komunikačným prostriedkom je násilie. Vyrastajú z nich traumatizovaní jedinci s komplikovaným životom.
Vhodná reakcia rodiča a zvládanie emócií
Správne zvládnuť prvé záchvaty detského hnevu je kľúčové. Dieťa sa s nimi samo alebo s pomocou rodiča naučí rýchlejšie vysporiadať a riešiť ich iným, ako agresívnym správaním. Ak dieťa začne udierať rodiča, nikdy ho nebijeme naspäť. Môžeme mu jemne chytiť ruku, povedať mu, že bitie bolí. Dieťaťu uznáme jeho pocity a pomenujeme ich: hnevá sa, je smutné, frustrované, lebo niečo nie je podľa jeho predstáv.
Na dieťa rozprávame pokojným hlasom, nekričíme, nevyhrážame sa mu. Zabezpečíme prostredie, aby si dieťa neublížilo. Ak sa búcha o zem, podložíme vankúš. Ak sa dieťa hryzie, vložíme mu do úst alebo do ruky hryzátko. Od dieťaťa neodchádzame, nenechávame ho s pocitmi osamote. Až keď je pokojné, vysvetľujeme, že dané prejavy nie sú preň ani pre okolie dobré. Ukážeme mu vhodné spôsoby, ako môže prejaviť svoje emócie. Dôležité je dieťa počúvať a pomenovať to, čo chce.
Dieťa pod týmto vedením s bitím a hryzením postupne prestane, najmä keď je schopné vyjadriť sa slovami a vidí, že jeho pocity sú vnímané. Pomôcť môže aj čítanie kníh s tematikou na čo sú zúbky a ruky - nepoužívajú sa na bitie a hryzenie.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc
Ak sa rodič cíti vo vzťahu s dieťaťom veľmi ťažko a úzko, je potrebné vyhľadať podporu psychológa. Psychológ môže rodičovi pomôcť pozrieť sa na problém s odstupom a zistiť, či je potrebné podniknúť ďalšie kroky. Keď rodič dostáva podporu, situácia v rodine sa často zlepší, pretože v nej klesne napätie.
Jednoduchý spôsob, ako dramaticky znížiť záchvaty hnevu u batoľaťa
Deti sa niekedy správajú agresívne, niekedy sú hlučné. Mnohé deti v predškolskom veku majú ešte problémy s pomenovaním svojich emócií, tiež mávajú problém svoje emócie priemerne zvládať. Ak deťom chýbajú takéto stratégie na reguláciu emócií, výsledkom môže byť potom prejav v podobe hlasného plaču, hryzenia alebo bitia.
V takýchto momentoch je dôležité, aby rodičia či opatrovatelia stanovili dieťaťu jasné hranice a dali mu jasne najavo, že fyzická agresia nie je riešením. Odporúča sa podporiť dieťa, aby si našlo alternatívne spôsoby, ako vyjadriť svoje negatívne emócie. Pomenovať pocity, ktoré môžu byť za týmto správaním, a ukázať mu, ako by mohlo konať inak.
Keď dieťa bije iné deti, ako reagovať, do veľkej miery závisí od jeho veku a od dôvodov. Je však dôležité si uvedomiť, že agresia strážcov by nemala byť odpoveďou na tieto situácie. V prvom rade, keď dieťa bije iné deti, musíte zaistiť bezpečnosť všetkých zúčastnených.
U malých detí je bitie alebo hryzenie pomerne bežnou a normálnou situáciou, pretože v silných emóciách prestanú ovládať. Ak sa takéto situácie občas vyskytnú a nepredstavujú veľkú hrozbu, potom často nemusíte robiť nič okrem zabezpečenia bezpečnosti detí a možného upokojenia.
Ak chcete hovoriť s dieťaťom o jeho správaní, je potrebné pamätať na to, že nemá zmysel, keď je dieťa veľmi nervózne, pretože jednoducho nepočuje rodiča. Keď je dieťa v bojovom/letovom režime, nedokáže logicky myslieť, nepočúva, čo mu je povedané, a nemôže sa učiť. Ak rodič chce, aby dieťa počulo, čo má povedať a niečo sa naučilo, mal by počkať, kým sa upokojí.
Rozhodne nestojí za to reagovať s kričaním alebo agresiou na nežiaduce správanie dieťaťa. Deti sa učia napodobňovaním dospelých, takže bitie dieťaťa, okrem toho, že je zakázané zákonom, ich iba posilňuje v neprimeraných reakciách.
Je dôležité, aby si rodičia uvedomili svoje vlastné správanie a snažili sa byť pre svoje deti pozitívnym vzorom. Namiesto fyzických trestov by mali voliť metódy výchovy založené na komunikácii, pochopení a budovaní dôvery.