Spočiatku vaše dieťa jedlo všetko, čo mu prišlo pod ruku, a teraz vymýšľa či úplne odmieta jedlo. Vy si kladiete otázku prečo? Je veľmi vyberavé a nezje takmer nič, čo vy ako rodičia poctivo pripravíte v kuchyni. Dieťa skúša a snaží sa rozšíriť svoje hranice, čo si môže dovoliť a pokiaľ môže zájsť. Zdravotné dôvody, ako je napríklad bolesť bruška po najedení, ktoré treba hneď vylúčiť alebo potvrdiť u pediatra. Dieťa môže mať napríklad alergiu na nejakú potravinu, ktorá bolesť spôsobuje. Nezabúdajte na fakt, že dieťa tiež cíti, kedy je hladné. Pre rodiča je veľmi frustrujúce, keď dieťa odmieta jesť napríklad čerstvo navarené jedlo. Nad nejedením dieťaťa ale nezalamujte rukami a pre svoj vnútorný pokoj hľadajte dôvody.
Každý odborník vám potvrdí, že skutočnosť, že dieťa hádže jedlo na zem, je vlastne celkom normálna. Na druhú stranu podporovať svojho potomka v tejto jeho "záľube" nie je moc múdre. Je dobré zasiahnuť a dieťa rozhadzovaním jedlom odnaučiť. Výchova detí je náročná a od rodičov to vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti.
Prečo deti hádžu jedlo na zem?
Keď vaše batoľa prvýkrát odhodí zo svojej stoličky pri jedení na zem mrkvu a krásne sa pri tom usmeje, bude sa vám to zdať roztomilé. Situáciu zakončíte slovíčkami "no, no, no," a pohladíte ho po hlavičke. Ak sa však táto situácia začne dennodenne opakovať napríklad s miskou špagiet alebo zeleninovou kašou, budete chcieť s novým nešvárom čo najrýchlejšie skoncovať.
Najskôr skúste pochopiť, prečo deti hádžu jedlo na zem. Bábätká vo veku od šiestich do ôsmich mesiacov málokedy rozhadzujú jedlo zámerne. Od deviatich do dvanástich mesiacov sa však učia systému čin - následok. Rozhadzovaním jedla si teda môžu iba odpovedať na množstvo otázok, ktoré im napadnú: Čo sa stane, keď odhodím túto misku na zem? Aký zvuk to vyvolá? Vráti sa jedlo späť, alebo zostane na zemi?
Zakaždým, keď vaše dieťa hodí na zem tanier plný jedla a získa si obrovské množstvo pozornosti od celej rodiny, posilňuje si návyk získavať záujem touto cestou. Batoľatá si hľadajú rôzne komunikačné kanály a my dospelí im nie vždy rozumieme. Hádzanie jedlom môže byť iba prostriedkom na vyjadrenie toho, že dieťa už viac jedla nezje a jeho bruško je plné. Niekedy takto deti reagujú na nové potraviny, ktorých farba alebo textúra je pre nich neznáma a majú z nich obavy.
Dieťa skúša a snaží sa rozšíriť svoje hranice, čo si môže dovoliť a pokiaľ môže zájsť. Zdravotné dôvody, ako je napríklad bolesť bruška po najedení, ktoré treba hneď vylúčiť alebo potvrdiť u pediatra. Dieťa môže mať napríklad alergiu na nejakú potravinu, ktorá bolesť spôsobuje. Nezabúdajte na fakt, že dieťa tiež cíti, kedy je hladné.
Čo sa stane, ak hodím misku na zem? Aký zvuk to vyvolá? Vráti sa mi miska alebo jedlo späť? Hádzanie jedla na zem môže pre detičky predstavovať istú formu zábavy. Najmä vtedy, ak sa pri jedení nudia alebo sú už príliš unavené. O to väčšia sranda to môže byť, pokiaľ máte doma domáceho miláčika, ktorý si okamžite začne na jedle pochutnávať.
Dieťatko si počas jedenia premieta v hlavičke, čo počas dňa videlo napr. na prechádzke. Jedlo padajúce na zem môže pre dieťatko predstavovať napr. lietajúceho motýlika alebo vtáčika. Dieťatku vysvetlíme, že teraz sa papá. Keď s papaním skončí, môžeme si ukázať ako letí vtáčím aj s iným predmetom.
Dieťa môže mať problém s koordináciou. Vždy, keď sa dieťa niečoho dotkne, tak to spadne, alebo keď okolo toho prejde? Nemusí ísť vždy o zámer dieťaťa. Môže to byť prípad, kedy dieťa neničí všetko naokolo naschvál, no má reálny problém s koordináciou. V takom prípade vyhľadajte pomoc doktora, a povedzte mu o svojich obavách.
Ak je teda vyčíňanie dieťaťa občasnou záležitosťou, robí to zrejme v snahe niečo dosiahnuť, vynútiť si, upriamiť na seba pozornosť a v neposlednom rade dieťa vycítilo, že vytýčené hranice u rodiča nestoja na pevných základoch.
Keď poprvé skončí třeba špagety s rajčatovou omáčkou na zemi, možná vám to přijde ještě legrační a spolu s dítětem se tomu zasmějete. Tato reakce ale není zrovna nejlepší. Když dítě uvidí, že vás pobavilo, bude se vás snažit bavit co nejčastěji. Musíte vydržet se nesmát nejen vy, ale i zbytek rodiny.
Keď vidíme, ako sa dieťatko začína trápiť a je nervózne, ponúknime mu pomoc. Začne dieťatko vyhadzovať jedlo z taniera hneď na začiatku stolovania? Možno ste mu len nabrali veľkú porciu a ono si ju začalo samé regulovať. Ideálna veľkosť detskej porcie je 1/3 dospeláckej.
Má vaše dieťatko naservírovanú zeleninovú polievku, z ktorej začalo zrazu vyberať všetku brokolicu a hádzať ju na zem? Dieťatko má zjavne s danou potravinou konkrétny problém, nepáči sa mu vzhľadom, nechutí mu alebo sa jej bojí. Drží sa hesla „pokiaľ nie je niečo na tanieri, nemusí sa to spapať“. Ponúkneme dieťatku ďalšiu misku alebo tanierik, kam môže položiť potravinu, ktorá mu nechutí.
Dieťatko hádže jedlo na zem úmyselne s cieľom sledovať reakcie nás rodičov a testovať naše hranice. Pri hádzaní na zem sa Vám ešte môže pozerať do očí a následne začať spúšť. Vy mu pohrozíte prstom a ono sa Vám začne nahlas smiať a aj tak to jedlo skončí na zemi. V takomto prípade k ukončeniu činnosti nepomože dieťatku náš smiech ani náš hnev. Ak dieťatko na chvíľku prehliadneme, čoskoro ho to baviť prestane. Pokiaľ nie, vysvetlíme mu, že jedlo patrí na stôl, nie na zem. Stolovanie ukončíme.
Ako odnaučiť dieťa hádzať jedlom na zem?
Nad nejedením dieťaťa ale nezalamujte rukami a pre svoj vnútorný pokoj hľadajte dôvody. Ak dieťa kŕmite vy a samo to ešte nezvládne, jeho reakcie na odmietanie konkrétneho jedla sú pravdepodobne dosť rázne - buď vám odstrčí ruku, pokrúti hlavou, alebo začne kričať či plakať.
1. Skúste mu tiež navrhnúť iný variant a ono si vyberie, čo zje, respektíve len ochutná.
2. Napríklad z ovocia alebo zeleniny sa dajú krásne vytvarovať rôzne zvieratká či dopravné prostriedky. Cestoviny poslúžia ako rozličné doplnky.
Niekedy môže veľká porcia dieťa odradiť, obzvlášť v prípade, že vaše ratolest nie je zrovna najväčší jedlík. Zkúste mu do misky alebo na talířek dať menej jídla, aby nemusel nedojedené kousky rozhazovat nebo si s nimi hrát. Pokud dítě vše dojí, jednoduše mu pár kousků na talíř opět doplníte.
Na deti lepšie fungujú pozitívne frázy než tie negatívne. Zkúste si preto nejakou takovou pozitivní větu vymyslet a tu pak neustále opakujte. Neokřikujte potomka s tím, že jídlo na zem nepatří nebo že se s jídlem nehází na zem. Lépe uspějete, když mu vysvětlíte, jak má správné stolování vypadat. Opakujte mu proto raději, že jídlo patří na stůl nebo že jídlo necháváme na talíři.
Niekto má tendenciu sa rozhadzovaním jedlom smiať, ďalšieho to zase pre zmenu vytočí k nepříčetnosti. Ani jedno ale nie je dobre. Za každých okolností sa snažte udržať nervy na uzde.
Niekedy pomôžu tiež dva triky s židličkou. Ak ešte sedí v židličke pre najmenšie deti, ponúknite mu nejakú väčšiu. Niekomu sa tiež osvedčilo prisuňte dieťa s židličkou ku stolu. Keď váš potomok neuvidí zo svojej židle na zem, na ktorú jedlo padá, môže ho to samo od seba prestať baviť. Ako náhle začne znovu hádzať jedlo, vyndejte ho zo židličky.
1. Rozhadzovaním jedla vám dieťa môže dávať signál, že je už najedené. Dávajte mu preto menej jedla, aby nemuselo nedojedené kúsky rozhadzovať či sa s nimi hrať.
2. Neopakujte dieťaťu negatívne frázy v štýle: "Jedlo na zem nehádžeme". Naopak - vymyslite jasnú, špecifickú a pozitívnu vetu o tom, ako by stravovanie malo vyzerať, teda napríklad: "Jedlo patrí na stôl" či "Jedlo nechávame na tanieri".
3. Deti sa tešia pozornosti, nech už ju vyvolá čokoľvek. Aj keď to vo vás kypí, udržte pokoj a neutrálny tón. Osvojte si pozitívnu frázu a buďte s ňou konzistentné.
4. Keď bábätko zo stoličky nedovidí ľahko na zem, na ktorú jedlo dopadá, venuje viac pozornosti samotnému pokrmu. Navyše bude sledovať ostatných členov rodiny a zapájať sa oveľa viac do rodinného spôsobu stravovania.
5. Čo môže byť väčšia zábava, než hádzať jedlo na zem psíkovi, snažiť sa trafiť jeho chvostík a sledovať ho, ako prosí o ďalšie kúsky? Pokiaľ má vaše dieťatko pred (alebo skôr pod) sebou také veselé divadlo, s hádzaním skončí len ťažko. Dieťaťu venujte pri jedení pozornosť a nechajte umývačku aj nevybavené hovory s kamarátkami bokom. Prisuňte ho aj s jeho stoličkou k stolu k ostatným členom rodiny. Keď uvidíte, že jedlo putuje na zem, zdvihnite ho a neutrálne povedzte svoju frázu "Jedlo patrí na stôl". Ak to bude nutné urobiť hoci aj desaťkrát, urobte to a trvajte si na svojom. Jedlo dieťaťu však viac nevracajte a odložte ho nabok. Zhlboka dýchajte a zachovajte si chladnú hlavu, aj keď to nie je vždy jednoduché.
Keď dieťa hádže veci na zem
Ahojte baby, neviete mi poradiť, ako by sa dalo odnaučiť hádzať dcerku na zem veci? Resp., aby som to upresnila, má obdobie, že hádže na zem svoj pohár s čajom (ten učiací, s ušami, je to síce zatvorené, ale keďže tekutina z toho v pohode tečie, tak sa aj na zem vyleje), príp. diaľkové od televízora či satelitu. Nič iné na zem nehadze tak oduševnene - len občas a v únosnej miere, tieto 2 veci hadze na zem schválne. Ešte sa na nás pozerá a s úsmevom ich hodí. Keď som blízko nej, zasiahnem - vezmem jej to z ruk, ale dakedy to nejde. Stále jej opakujeme, že to má položiť na stôl (keď dopije, príp. keď zbadáme, že má v rukách diaľkové - to už odkladáme z jej dosahu, hoci zas neviem, či je dobré urobiť z neho takú "modlu" v zmysle príslovia: zakázané ovocie najviac chutí...). Vždy keď to hodí na zem, snažíme sa ju priviesť k tomu, aby to zase zdvihla. Aj keď odíde preč, chytíme ju za ruku a dovedieme k tomu, aby to zdvihla. Ona to zdvihne, ale keď sa napr. o 15 minút dostane k poháru, zase ho hodí na zem... Ja viem, že je to asi také štádium, že skúša, koľko môže alebo čo. Ale tak človeku už aj nervy ujdu, aj hlas zvýšime, ale nepomáha nič. Či jej niečo hovoríme, či nie, hádže. Myslíte, že treba len čakať, kým ju to prejde? Inak je ale veľmi kľudná, nie je trucovitá, neplače pre nič za nič a vo všeobecnosti sa s ňou dá veľmi dobre dohodnúť (primerane veku 😀 ) - myslím, že je celkom rozumná.
Keď poprvé skončí třeba špagety s rajčatovou omáčkou na zemi, možná vám to přijde ještě legrační a spolu s dítětem se tomu zasmějete. Tato reakce ale není zrovna nejlepší. Když dítě uvidí, že vás pobavilo, bude se vás snažit bavit co nejčastěji. Musíte vydržet se nesmát nejen vy, ale i zbytek rodiny.
Niekedy môže veľká porcia dieťa odradiť, obzvlášť v prípade, že vaše ratolest nie je zrovna najväčší jedlík. Zkúste mu do misky alebo na talířek dať menej jídla, aby nemusel nedojedené kousky rozhazovat nebo si s nimi hrát. Pokud dítě vše dojí, jednoduše mu pár kousků na talíř opět doplníte.
Na deti lepšie fungujú pozitívne frázy než tie negatívne. Zkúste si preto nejakou takovou pozitivní větu vymyslet a tu pak neustále opakujte. Neokřikujte potomka s tím, že jídlo na zem nepatří nebo že se s jídlem nehází na zem. Lépe uspějete, když mu vysvětlíte, jak má správné stolování vypadat. Opakujte mu proto raději, že jídlo patří na stůl nebo že jídlo necháváme na talíři.
Niekto má tendenciu sa rozhadzovaním jedlom smiať, ďalšieho to zase pre zmenu vytočí k nepříčetnosti. Ani jedno ale nie je dobre. Za každých okolností sa snažte udržať nervy na uzde.
Niekedy pomôžu tiež dva triky s židličkou. Ak ešte sedí v židličke pre najmenšie deti, ponúknite mu nejakú väčšiu. Niekomu sa tiež osvedčilo prisuňte dieťa s židličkou ku stolu. Keď váš potomok neuvidí zo svojej židle na zem, na ktorú jedlo padá, môže ho to samo od seba prestať baviť. Ako náhle začne znovu hádzať jedlo, vyndejte ho zo židličky.
Keď sa dieťa hádže o zem, ubližuje sebe, iným ľuďom alebo si svoju zlosť vybíja na veciach, má mať rodič dôvod na obavy? Čo naznačujú tieto detské symptómy?„Pokiaľ sú to prejavy, ktoré trvajú dlhodobo a ich frekvencia je častá, nehovoriac o intenzite s akou si dieťa ubližuje, je dobré, aby rodič navštívil odborníka a poradil sa s ním, ako postupovať.
„To, že dieťa hodnotíme, že je v danom momente zlé, vyvolá u neho negatívny efekt. Každé dieťa má však inú formu obrany. Niektoré sa utiahnu do seba, iné “šaškujú“, ďalšie sú agresívne atď.. Vo všetkých prípadoch však ide o kompenzačný mechanizmus niečoho, čo dieťaťu chýba. Aj agresivita je u detí jedným z častých prejavov toho, že im chýba napríklad pozornosť rodiča. Svojím správaním ju dieťa dostane, i keď v negatívnej forme, lebo rodič sa hnevá,“ ozrejmuje detská psychologička Mgr. Romana Mrázová. Oveľa viac teda rodič dosiahne pokojným správaním a uváženým konaním, než výbuchom emócií, hnevom a karhaním.
AKO NAVŽDY ZASTAVIŤ ZÁCHVY HNEVU! (3 jednoduché kroky) | Dr. Paul
Čo radí psychologička?
„Pokiaľ sú to prejavy, ktoré trvajú dlhodobo a ich frekvencia je častá, nehovoriac o intenzite s akou si dieťa ubližuje, je dobré, aby rodič navštívil odborníka a poradil sa s ním, ako postupovať. Niektoré deti sa utiahnu do seba, iné “šaškujú“, ďalšie sú agresívne atď. Vo všetkých prípadoch však ide o kompenzačný mechanizmus niečoho, čo dieťaťu chýba. Aj agresivita je u detí jedným z častých prejavov toho, že im chýba napríklad pozornosť rodiča. Svojím správaním ju dieťa dostane, i keď v negatívnej forme, lebo rodič sa hnevá,“ ozrejmuje detská psychologička Mgr. Romana Mrázová.
„Pokiaľ sú to prejavy, ktoré trvajú dlhodobo a ich frekvencia je častá, nehovoriac o intenzite s akou si dieťa ubližuje, je dobré, aby rodič navštívil odborníka a poradil sa s ním, ako postupovať. Niekedy stačí urobiť len malú zmenu, dieťa sa postupne upokojí a prejavy agresie sa vytratia,“ objasňuje detská psychologička Mgr. Romana Mrázová.
„V takejto situácii je nadľudsky ťažké vedieť reagovať, ale v prvom rade je dôležité, aby rodič zachoval pokoj. Čím nervóznejšie bude rodič reagovať, tým viac nervóznejšie bude dieťa. Deti zrkadlia naše emócie, a preto keď chceme, aby sa dieťa upokojilo, musíme byť v prvom rade takí my. Pokojným, ale pevným a nekompromisným spôsobom dieťaťu nastavte hranice. Chvíľku to potrvá, ale dieťa sa nakoniec upokojí,“ radí odborníčka na detskú dušu.
Tenká hranica medzi ADHD a zlou výchovou
Podľa slov odborníčky k nej do ambulancie prichádza veľmi veľa detských pacientov s diagnostikovaným ADHD (porucha správania), často však nie úplne správne.„ADHD sa prejavuje zvýšenou motorickou aktivitou, rýchlymi a často neucelenými pohybmi. Deti sú netrpezlivé, mrvia sa alebo neustále poskakujú, často veľa a hlasno rozprávajú, vydávajú rôzne zvuky. Okrem motorického nepokoja sú prítomné aj poruchy pozornosti. Dieťa nevie vydržať pri jednej činnosti alebo ich rýchlo strieda. Takéto deti sa vedia rýchlo rozrušiť. Častým príznakom je aj to, že sa nudia. Väčšinou sa ADHD dá zistiť už v predškolskom veku,“ ozrejmuje Mgr. Romana Mrázová.
Ak má dieťa tieto symptómy, nejde o neposlušnosť dieťaťa, ale diagnózu, ktorú treba riešiť s odborníkom. Medzi zlou výchovou a ADHD existuje skutočne veľmi tenká hranica. Detská psychologička prízvukuje, že ide najmä o určenie si mantinelov, ktoré vy ani dieťa neprekročíte. Práve vtedy možno určiť, či dieťa trpí na ADHD alebo nie. Odborníci najlepšie odhadnú problém, keď ho vidno v interakcii rodiča a dieťaťa.„Pokiaľ ten, čo zadáva pravidlá je dieťa a je to citeľné už od pohľadu, často je to len o povolených hraniciach. Pokiaľ sú hranice pevne nastavené a dodržiavajú sa, treba prihliadať aj na ostatné diagnostické kritériá, a tiež kritériá spojené s výkonom dieťaťa pri zadanej úlohe,“ popisuje odborníčka spôsob, akým zisťuje problém u dieťaťa.
Akú radu by dala rodičom, ktorí sa doma pasujú s príliš živými deťmi, ktoré neposlúchajú alebo majú problematickú povahu? „V prvom rade treba dodržiavať hranice. To je úplný základ. Keď to nemá rodič v sebe ujasnené a hranicu povolí, lebo mu je dieťaťa ľúto, lebo dnes poslúcha, tak urobím výnimku, lebo niečo… Dieťa sa naučí, že hranica je pohyblivá a začne vyjednávať.
Predstavte si, že ste nechali dieťa v upratanej izbe, odbehnete do kúpeľne, a za päť minút sa vrátite do úplne iného sveta. V izbe je neporiadok, všetky hračky sú rozhádzané po celej izbe, detské knihy sú po zemi a vaše dieťa sa nachádza v obývačke s voskovkami v ruke a už-už sa chystá kresliť na stenu. Mnoho rodičov určite pozná tento scenár, keď sa z dieťaťa stane neriadená strela a kade prejde, tam za sebou nechá stopu. Podľa psychologičky Alexis Clyde z Detského medicínskeho centra v Dallase je takéto správanie úplne normálne. Deti sa učia tým, že spoznávajú svet okolo seba všetkými piatimi zmyslami. Fascinuje ich, ako predmety fungujú, čo sa stane ak ich hodia na zem, zohnú, pokazia, alebo pustia. Deti nekazia predmety s úmyslom pokaziť ich, ale s úmyslom zistiť, ako fungujú. Možno to nie je zábavné, keď sa dieťa správa ako malý demolátor, a nemá rešpekt pred ničím, nezávisle od ceny.
Správny výber hračiek
Ak má vaše dieťa obdobie s deštruktívnymi sklonmi, určite nepotrebuje nové hračky, aby ich pokazilo. Buď mu kúpte hračky, ktoré zničiť nedokáže, ako napríklad Lego, ktoré zároveň podporuje kreativitu, alebo plastelínu, s ktorou sa taktiež môže hrať do omrzenia a ničenie jej neublíži. Keď dieťa ničí všetky hračky okolo seba, nechajte ho hrať sa s pokazenými hračkami.
Úmyselná deštrukcia
Raz za čas je správnym rozhodnutím, ak úmyselne necháte dieťa byť deštruktívne. Dokáže to dočasne uspokojiť jeho kreativitu, zvedavosť, zároveň je to istý tréning motorických zručností, ale tiež sa môže naučiť viac aj o príčinách a dôsledkoch. Túto aktivitu skúste dieťaťu ušiť na mieru. Ak rado kreslí, dajte mu veľké papiere a veľa farbičiek. Ak ho fascinuje trhanie a strihanie papiera, využite staré noviny a nechajte ho, nech si robí čo chce a úplne sa vyblázni. Ak rado stavia, a potom ničí, nechajte ho hrať sa s legom. Opäť platí, určite si pravidlá, napríklad to, že dieťa môže kresliť po novinách, ktoré mu dáte vy, ale po žiadnych iných kresliť nemôže.