Niektoré deti sa prejavujú pokojne a umiernene, iné však môžu mať sklony k výbušnosti a agresivite. Aj keď sa agresívne správanie nemusí objavovať neustále, aj nepravidelné náznaky môžu byť signálom, že dieťa niečo prežíva, niečo nezvláda alebo potrebuje iný typ podpory. V internetových skupinách sa rodičia často pýtajú, prečo ich dieťa bije. Často ide o batoľatá, preto je dôležité vnímať vývojový kontext. Agresivita sa však môže prejavovať aj psychologickým nátlakom. Pri poruchách správania sa agresivita môže prejavovať zámerne a opakovane. Zároveň však platí, že liečba aj prognóza sú u každého dieťaťa individuálne.
Agresivita má veľmi negatívnu konotáciu, pripisujeme jej význam verbálneho či fyzického útoku s cieľom ublížiť človeku alebo samému sebe. Z toho dôvodu k nej pristupujeme s obavou, najmä pokiaľ sa týka detí. Chceme ju čo najrýchlejšie vymazať, utlmiť, reagujeme prehnane, ak ju vidíme v akejkoľvek podobe u nášho vlastného dieťaťa. Agresivita je však prirodzená, problémom je, že ju nevyužívame v náš prospech. Každý človek má určitú mieru agresivity vrodenú. Pomáhala nám prežiť, vyburcovať energiu k loveniu a záchrane života, dávala nám odvahu skúšať a skúmať. Je to energia, ktorá odjakživa mobilizovala naše sily k dosiahnutiu určitého cieľa. Bez dávky agresivity by sme necítili motiváciu zmeniť situáciu, v ktorej sa nachádzame a nenašli by sme odvahu vyjsť z komfortnej zóny a čeliť neznámemu. Je prirodzená pre všetky živé tvory, teda aj pre nás ľudí.
Namiesto jej tlmenia a snahy o kompletné vymiznutie z detského charakteru, by sme sa ju naopak mali naučiť nasmerovať k pozitívnejším cieľom. Naschvál vravím my, pretože kľúčom k porozumeniu detskej agresivity je porozumenie našim emóciám a spôsobu, ako ich spracovávame. Hoci sa s určitou mierou agresivity rodíme, spôsoby jej vyjadrenia sa učíme od blízkeho okolia, najmä od rodičov. Deti sa učia od okolia, ako dosiahnuť svoje ciele a potreby. Ak rodič používa verbálnu či fyzickú agresiu s cieľom presadiť si svoje (donútiť dieťa poslúchať), dieťa sa učí použiť rovnaký spôsob správania. Pozoruje, ako sa rodičia správajú a zvládajú náročné i bežné situácie dňa, prostredníctvom čoho sa učí žiť vo svete a spoločnosti. Svet je pre neho neznáma, preto sa učí doň zapadnúť nápodobou tých, ktorí sú mu najbližší.
Pozrime sa preto na chvíľočku na svoje správanie. Zúrivo trúbime v aute v premávke na toho človeka vedľa, ktorý vyzerá, že sa učil riadiť v kuchyni. Napíšeme na sociálnej sieti komentár plný hnevu, ak sa nám nepáči, čo daný človek zdieľal. Reagujeme agresívnym a verbálnym osočovaním, ak má niekto rozdielny názor než my. Skúste sa jeden deň pozorovať a zapisujte si, koľkokrát ste takto „stratili nervy“, prestali sa ovládať a nechal hnev vybuchnúť. Nie je dôležité, čo dieťaťu hovoríme, ale ako sa správame.
Psychiatrička Neha Salankar vysvetľuje, že je to spôsob, akým dávame najavo hnev a nesúhlas v súvislosti s istou osobou, či frustráciu, ak nie sú naše potreby a priania splnené. Pravdou je, že vyjadriť hnev konštruktívnym a adekvátnym spôsobom vie len pramálo z nás. Hádame sa, osočujeme, ubližujeme slovami a často i fyzickým trestom. I keď dieťaťu vysvetľujeme, aké správanie je prípustné, slová sa minú účinku, ak ho nevidí u nás. Uveďme si príklad: vidíte dieťa na ihrisku, ako sa hrá na preliezkach. Je na rade, ale predbehne ho ďalšie dieťa. Vaše dieťa preto začne kričať a sotí ho. Vy pribehnete, schmatnete svoje dieťa za ruku, silou ho odtiahnete preč, a kričiac, že sa ostatní nebijú, mu dáte na zadok. Uvedomujete si tú absurditu? Príkazy, tresty ani zákazy preto nie sú riešením detskej agresivity. Dieťa vníma, že máte nad ním moc, preto jediné, čo si z tohto „výchovného“ momentu vezme je, že ciele sa dosahujú silou a agresiou, najmä v prípade slabších.
Psychiater Raul Silva upozorňuje, že príčinou agresie vo väčšine prípadov sú spoločenské stresory, ktoré vyvolávajú prirodzené pocity ako frustráciu či hnev. Ak však agresia aj po opatreniach a zmene návykov rodiča u dieťaťa pretrváva, je namieste vyhľadať odbornú pomoc; odborník musí dieťa vyšetriť a vylúčiť poruchy nálady, traumy, psychotické choroby ako schizofrénia, či zranenia frontálneho mozgového laloku alebo autizmus a ADHD. Psychiatrička Neha Salankar sa zhoduje so Silvom a dodáva, že agresiu pozoruje u detí s narušenou rodinnou dynamikou, ktorých rodičia majú sami problém zvládať frustráciu a hnev. V domácnostiach agresívnych detí sú prítomné hádky, verbálna agresia (nadávky, častovanie partnera nepeknými prirovnaniami a pod.), čo odpozorujú a osvoja si ako spôsob riešenia situácie. Nenaučili sa, ako inak reagovať, preto modelujú správanie rodičov.
Okrem modelovania spôsobov agresívnej domácnosti si osvojujú aj nesprávny spôsob socializácie - takéto dieťa nevie, ako inak sa má skamarátiť než prostredníctvom agresívneho správania (sotí, rozhádže hračky kamarátovi na piesku a pod.), pretože rodič vo vzťahu k nemu modeloval podobný spôsob nadväzovania puta. Dieťa medzi agresívnymi rodičmi prichádza o bezpečie a istotu, čo je obrovský stresor, ktorý narúša jeho emocionálny vývoj. Ak je tento vývoj narušený, dieťa ovládajú emócie, nevie ich spracovať, narábať s nimi, ani ich používať pozitívnym spôsobom, ktorý by umožňoval využiť ich v jeho prospech. Pokiaľ teda máte problém s agresívnym dieťaťom, ako prvé sa musíte pozrieť na svoje reakcie. Viete sa ovládať, alebo v akejkoľvek situácii, ktorá nejde podľa vašich predstáv, vybuchnete a emócie vás „prevalcujú”? Techniky na zvládanie agresie dieťaťa, ktoré si tu spomenieme, teda aplikujte aj na seba. V prvom rade si však uvedomte 3 základné veci:
- Za agresívnym správaním stojí potlačený pocit hnevu, frustrácie či smútku z činov istej osoby alebo faktu, že situácia sa nevyvíja podľa našich predstáv. U detí je to rovnaké. Namiesto tlmenia ich pocitov, trestania a vyvolávania hanby ich učme, aby vyjadrili slovne, čo cítia, pomenovali to a pochopili, čo sa v nich práve deje.
- Agresivita nie je náš nepriateľ. Naučme sa na ňu dívať ako na spojenca, ktorému ak držíme opraty, dokáže nám v živote veľmi pomáhať. Súvisí so súťaživosťou detí, motivuje dosahovať ciele a tiež nahlas sa ozvať, ak sú v situácií, ktorá im ubližuje. Je to sila, ktorá dáva deťom odvahu nenechať si od druhých skákať po hlave a dovoľovať si voči sebe správanie, ktoré im nie je príjemné.
- Úlohou rodiča je naučiť dieťa, aby agresiu presmerovalo k pozitívnejším veciam, teda dosiahnutiu cieľov, záľubám, športu, umeleckej činnosti či asertivite.
Kým niektoré deti sa prejavujú pokojne a umiernene, iné môžu mať sklony k výbušnosti a agresivite. Ak má dieťa ADHD, autizmus alebo poruchy učenia (napríklad dyslexiu), nevyčítajte mu agresívne správanie. Tieto ťažkosti dieťaťu nevyčítajte. Niektoré deti ľahšie podľahnú stresu alebo sa nevedia zo svojich ťažkostí „vyrozprávať“. Niektorí odborníci upozorňujú, že násilie v hrách a akčných filmoch môže agresivitu podporovať. Aj keď sa situácia môže zdať neúnosná, existujú kroky, ktoré vedia pomôcť.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc?
Ak sa agresivita opakuje, zhoršuje alebo výrazne narúša rodinu či škôlku, neváhajte vyhľadať odborníka. To isté platí aj pre vás. Agresivita u detí býva spúšťačom stresu. Inak hrozí, že sa stres odzrkadlí na vzťahoch, pracovnom nasadení aj zdraví.
Vývojový kontext agresivity u detí
Viacerí rodičia sa stretli u svojho dieťaťa s tým, že bilo iné deti. Dieťa si zvyčajne približne od druhého roku života plne uvedomuje vlastnú osobnosť a jeho prejavy voči okoliu začínajú byť čoraz výraznejšie. V tomto veku sa začína naplno rozvíjať jeho túžba po samostatnosti a potreba byť vnímaný ako človek s rovnocennými požiadavkami. Dieťa sa učí vysloviť prvé slová a postupne z nich tvorí vety. Začína rozumieť aj komplikovanejším rozhovorom. Ešte stále však nie je schopné ovládať svoje emócie a potrebuje k tomu pomoc rodičov. Naliehavé túžby, ktoré má, zatiaľ nedokáže adekvátne vyjadriť slovami. Práve vtedy môže prísť na rad riešenie situácií bitím.
Rodič žiada od dieťaťa, aby niečo urobilo, niekam išlo, v niečom poslúchlo. Dieťa je však v zápale hry, sústredené na niečo úplne odlišné. Dieťa povie rodičovi, svojim vlastným spôsobom, že danú vec nechce práve vykonať. Avšak rodič na tom trvá a neváha dieťa vytrhnúť z momentálnej aktivity a žiadať od neho niečo iné. Dieťa prirodzene reaguje hnevom, pretože má pocit krivdy a nerešpektovania jeho potrieb. Rodič však veľakrát takýmto pocitom neprikladá dostatočnú váhu. Je pre neho podstatné, aby ho dieťa počúvalo na slovo.
Bežná reakcia rodiča a jej následky
Zvyčajne, keď rodič spozoruje nežiaduce správanie u dieťaťa, v tomto prípade udieranie sa alebo bitie rodiča, reaguje strachom. Jeho jedinou snahou je, aby s tým dieťa okamžite prestalo. Pre dieťa je však veľmi ťažké v tejto chvíli poslúchnuť a prestať. Dieťa je práve vo víre silných emócií, ktoré ním zmietajú, a nevie ich samo ovládať. Rodič preto mnohokrát zasiahne nevhodne, a to trestom. Začne po dieťati kričať, aby prestalo, alebo ho tiež zbije, aby vedelo, aké to je, keď ono bije rodiča. Daná reakcia síce môže zastaviť správanie dieťaťa, avšak z dlhodobého hľadiska je nevhodná z viacerých dôvodov.
- Emócie dieťaťa sú zastavené, nemôže im dať voľný priebeh, a preto sa epizóda hnevu bude čoskoro opakovať, či už voči rodičovi, súrodencovi, domácemu zvieraťu alebo inému dieťaťu na ihrisku.
- Rodič, ktorý zastaví udieranie dieťaťa svojou vlastnou silou mu ukazuje, že silnejší môže udierať slabšieho. Dieťa bude tento model opakovať voči niekomu slabšiemu.
- Dieťa nadobudne pocit, že je zlé a zlé deti môžu robiť zlé veci.
- Dieťa sa utvrdí v tom, že prejaviť emócie je nebezpečné a ono samo je nebezpečné pre svoje okolie.
- Dieťa získa pocit, že ho rodič miluje iba vtedy, ak sa správa podľa neho a nie tak, ako sa cíti.
- Nesprávne zvládnuté agresívne správanie môže v prípade senzitívneho dieťaťa neskôr vyústiť do sebapoškodzovania.
- Dieťa sa môže začať udierať schválne, aby upútalo pozornosť rodiča, pretože hocijaká pozornosť, aj negatívna, je preň lepšia ako žiadna. Dieťa môže neskôr prestať biť rodiča, ale začne biť samo seba. Časté je búchanie sa do hlavy, búchanie hlavou o stenu alebo o zem, hryzenie sa.
Nie je vhodné dieťa násilím zovrieť a držať ho nehybné, kým neprestane. O dieťati nikdy na verejnosti nehovoríme, že hryzie alebo sa bije. Správanie, na ktoré upozorňujeme a ktoré spájame s dieťaťom v ňom podvedome upevňujeme.
Prečo dieťa hryzie?
Odborníci zosumarizovali najčastejšie dôvody, pre ktoré dieťa hryzie:
- Nedostatok jazykových zručností, ktoré dieťa potrebuje na vyjadrenie svojich potrieb a silných pocitov, ako sú hnev, frustrácia, radosť. Dieťa hryzením komunikuje, hovorí napríklad: Hnevám sa na teba; Si pri mne príliš blízko; Veľmi sa teším; Chcem sa s tebou hrať.
- Dieťa je prestimulované nadmerným hlukom, svetlom alebo aktivitou.
- Dieťa experimentuje so zubami a zaujímajú ho reakcie.
- Dieťa sa nudí a potrebuje viac hry.
- Dieťa je unavené.
- Dieťaťu rastú zuby.
Doktorka Laura Markhamová hovorí, že hryzenie je pre deti prirodzená forma komunikácie. Dieťa sa svet učí spoznávať všetkými zmyslami a to aj ústami. Dieťa, ktoré reaguje útokom, je citlivé na vonkajšie vnemy. Takéto dieťa býva mnohokrát introvertnejšie, potrebuje väčší osobný priestor, pokojnejšie prostredie, vlastné hračky, ktoré mu nikto neberie a nie je rado stískané druhými deťmi.
Ak nie je s dieťaťom rodič, jeho opatrovník alebo učiteľ v škôlke by mal byť oboznámený, že dieťa reaguje na stres týmto spôsobom. Ten by si mal dieťa viac všímať a snažiť sa predchádzať jeho útokom. Ak vidí, že dieťa sa dostáva do nepohodlnej situácie, mal by mu pomôcť verbalizovať jeho požiadavky. Ak k nemu napríklad idú iné deti príliš blízko a hrozí, že mu začnú brať hračky alebo ho objímať, rodič by mal deti upozorniť napríklad nasledovne: "Vidím, že deti sú pri tebe príliš blízko a ty sa obávaš, že by ti mohli zrútiť tvoju vežu."
Vhodná reakcia rodiča
Správne zvládnuť prvé záchvaty detského hnevu je kľúčové. Dieťa sa s nimi samo alebo s pomocou rodiča naučí rýchlejšie vysporiadať a riešiť ich iným, ako agresívnym správaním. Ak dieťa začne udierať rodiča, nikdy ho nebijeme naspäť. Môžeme mu jemne chytiť ruku, povedať mu, že bitie bolí. Dieťaťu uznáme jeho pocity a pomenujeme ich: hnevá sa, je smutné, frustrované, lebo niečo nie je podľa jeho predstáv. Na dieťa rozprávame pokojným hlasom, nekričíme, nevyhrážame sa mu. Zabezpečíme prostredie, aby si dieťa neublížilo. Ak sa búcha o zem, podložíme pod dieťa vankúš. Ak sa dieťa hryzie, vložíme mu do úst alebo do ruky nejaké hryzátko. Od dieťaťa neodchádzame, nenechávame ho s pocitmi osamote.
Dieťaťu, až keď je pokojné, vysvetľujeme, že dané prejavy nie sú preň ani pre okolie dobré. Dieťaťu ukážeme vhodné spôsoby, ako môže prejaviť svoje emócie. Dôležité je dieťa počúvať a pomenovať to, čo chce. Dieťa pod týmto vedením s bitím a hryzením postupne prestane. Väčšinou je to vtedy, keď je schopné vyjadriť sa slovami a vidí, že jeho pocity sú vnímané. Pomôcť môže aj čítanie kníh s tematikou na čo sú zúbky a ruky - nepoužívajú sa na bitie a hryzenie. Bitie zvykne vymiznúť, keď sa dieťa naučí dôkladnejšie verbalizovať svoje potreby a tie sú vypočuté.
Obavy rodičov
Mnohí rodičia majú obavy, ak ich na verejnosti vlastné dieťa začne biť, alebo začne biť samo seba. Avšak sú to obavy z toho, čo povie okolie. Či si nebudú cudzí ľudia myslieť, že oni bijú svoje dieťa, keď ono reaguje plačom, krikom a udieraním okolo seba. Najdôležitejšie je pochopiť, že dieťa bitkou alebo hryzením nereaguje schválne. Dieťa nie je schopné dôsledne porozumieť, že jeho prejavy sú nevhodné a nebezpečné. Detská psychologička Penelope Leach, zakladateľka Svetovej asociácie detského mentálneho zdravia, zdôrazňuje, aké je dôležité si uvedomiť, kedy dieťa začalo s ubližovaním si. Ak je rodič schopný špecifikovať, kedy sa dieťa začalo udierať, je jednoduchšie eliminovať vyvolávajúce stresory v jeho živote. Napríklad, ak sa dieťa hnevalo a rodič ho za prejavené emócie potrestal, slovne alebo fyzicky, dieťa získalo pocit, že nie je hodné lásky a musí sa za výbuch hnevu udrieť. Ak rodič odsleduje správanie dieťaťa a citlivo ho navedie k vhodnejším prejavom silných emócií, hryzenie a bitie sa by malo časom prestať.
Príčiny sebapoškodzovania u detí
Zistili ste, že si vaša dospievajúca dcéra úmyselne ubližuje? V mysli vám môžu víriť otázky: ‚Prečo to robí? Väčšinou je odpoveď nie. Ale v každom prípade, ak si vaša dcéra ubližuje, * potrebuje pomoc. Ako jej ju môžete poskytnúť? Je sebapoškodzovanie len nejakou populárnou záležitosťou? Je pravda, že niektorí mladí si začnú ubližovať preto, lebo počuli, že to robia druhí. No pri sebapoškodzovaní väčšinou nejde o popularitu. Prečo? Pretože ten, kto si ubližuje, to zvyčajne robí tajne a za svoj zvyk sa veľmi hanbí. Je sebapoškodzovanie len spôsob, ako na seba upútať pozornosť? Pre niektorých možno áno. Ale tí, o ktorých hovoríme v tomto článku, svoj zvyk skôr taja a nesnažia sa svojimi ranami a modrinami pútať pozornosť. Napriek tomu jedno dievča, ktoré si kedysi ubližovalo, hovorí, že si priala, aby si jej zranenia niekto všimol. Prečo si potom mladí ubližujú? Príčin môže byť viac, ale tou hlavnou je, že mladý človek často prežíva citovú bolesť, ktorú nedokáže vyjadriť slovami.
Čo ak z toho obviňujete seba? Keď ste zistili, že si vaša dcéra začala ubližovať, nezaoberajte sa tým, akých chýb ste sa ako rodič možno dopustili. Povzbudzujte svoju dcéru, aby sa s vami rozprávala o tom, čo ju trápi. Utešujte. Ak sa vám dcéra zverí, že si ubližuje, snažte sa nereagovať pod vplyvom prvotného šoku a desenia. Namiesto toho hovorte pokojne a utešujúco. Klaďte láskavé otázky. Mohli by ste napríklad povedať: „Viem, že niekedy zo seba nemáš najlepší pocit. Čo ťa trápi najviac?“ alebo „Ako ti môžem pomôcť, keď prežívaš nejaký stres alebo si smutná?“, alebo „Čo môžem urobiť preto, aby sme mali k sebe bližšie?“ Potom počúvajte, čo hovorí, a neprerušujte ju. Pomôžte svojmu dieťaťu získať na seba vyrovnaný pohľad. Tí, čo si ubližujú, sa často sústreďujú na svoje nedostatky. Preto povzbuďte svoju dospievajúcu dcéru, aby videla aj svoje dobré vlastnosti. Môžete jej navrhnúť, aby napísala aspoň tri veci, ktoré sa jej na sebe páčia. Povzbudzujte dieťa, aby sa modlilo k Bohu Jehovovi. V Biblii je napísané: „Uvrhnite naňho [na Boha] všetku svoju úzkostlivú starosť, lebo sa o vás stará.“ (1. Petra 5:7) Lorena, ktorá má 17 rokov, hovorí: „Snažila som sa vyliať si srdce pred Jehovom, najmä keď som cítila nutkanie ublížiť si.
K sebapoškodzovaniu u detí môže viesť nielen šikanovanie, ale akýkoľvek druh stresu, s ktorým sa samy nedokážu vyrovnať. Sebapoškodzovanie u detí je často spôsobom volania o pomoc, takže akékoľvek zmeny v správaní u dieťaťa nepodceňujte. V prípade detí s mentálnym postihnutím ide o jeden z prejavov tohto postihnutia. Podporujte rozvoj zdravého sebavedomia u dieťaťa, umožnite mu zvládať úlohy primerané veku. Odmeňte dieťa slovnou pochvalou, ak sa mu niečo podarí alebo ak vám urobí radosť. Naučte dieťa relaxovať, vhodné sú rôzne dychové cvičenia, pobyt na čerstvom vzduchu, rodinné prechádzky, pravidelný šport a koníčky.
Riešenie konfliktov a hnevu
Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať. Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť.
V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu? B./ že zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný. Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócií zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu, čím mu vlastne ukazuje - hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu. Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „ si zlý“... „ reveš ako malé decko“...nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „ chápem, že ťa to nahnevalo“...“ viem, že si z toho smutný“...“vidím, že sa ti to nepáči“... Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
Nie je dobré, riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. (nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom. Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť. Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. - môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu. Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne. Sú deti, ktoré nemajú radi náhle zmeny, rozhodnutia a príkazy, s ktorými sa v danom momente ťažko vyrovnávajú. Celý život sa vaše dieťa bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo. Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať.
Ako skrotiť agresívne správanie vášho dieťaťa | Psychológ pre mamy
Techniky na zvládanie agresie dieťaťa (a vás)
Malé deti vyjadrujú agresiu bitím rodiča, revom či hryzením. V každom prípade by ste mali zareagovať odmietavo. Nebiť dieťa, ale naopak ustúpiť či odísť, čím mu jasne dáte najavo, že toto správanie ho k žiadanému výsledku neprivedie. Buďte konzistentní - ak na to isté raz zareagujete smiechom, potom krikom a potom pľacnutím po zadku, dieťa bude zmätené, pretože nedávate jasnú správu o tom, že chovanie je neadekvátne.
Zistite, čo agresívne správanie dieťaťa spôsobuje
Čo sa stane predtým, než má dieťa svoju agresívnu epizódu? Čo tomu predchádza? Je to nekomfort z hladu, frustrácia, že ste boli v obchode a zasa mu nekúpili sladkosť? Vnímajte situáciu, pokojne si veďte aj denník a zistite, čo všetko s agresívnym správaním súvisí. Následne tomu môžete predísť. Pripravte dieťa na to, že idete do obchodu, ukážte mu zoznam vecí, ktoré potrebujete kúpiť a vysvetlite, že nič iné nekúpite. Noste so sebou ovocie či inú maškrtu, aby nebolo dieťa z hladu vykoľajené.
Vnímajte aj u seba, čo vo vás samých vyvoláva agresívne správanie
Je to strach, hnev, beznádej či frustrácia z nenaplnených potrieb ako pozornosť a uznanie? Snažte sa pochopiť samú seba. Dieťa potrebuje to isté, a ak nemá dostatočnú pozornosť, zaisťuje si ju tým jediným správaním, ktorým si ju získa - agresivitou. To, že je pozornosť v tomto prípade negatívna, je pre dieťa nepodstatné.
Pýtajte sa a načúvajte
Ako u seba, tak aj u dieťaťa sa snažte pochopiť jeho pohnútky a prežívanie, ktoré ho k danému správaniu vedú. Často sú za tým rovnaké pocity ako u nás dospelých, preto o nich s dieťaťom hovorte.
Motivujte k používaniu slov, nie pästičiek
Nakreslite si všetky pocity a zhovárajte sa, ako sa prejavujú. Takto sa dieťa naučí rozumieť tomu, čo prežíva, pomenovať dané pocity, čo mu dáva nad nimi moc. Tým, že sa v sebe vyzná a rozumie, aká emócia práve „nabehla“, sa stáva jej pánom, čo umožňuje naučiť sa ju vyjadriť spôsobom, ktorý neubližuje okoliu ani jemu samému. Kľúčom je, aby dieťa pochopilo, že to, čo prežíva, prežíva každá osoba na svete. Je nutné, aby ste i vy otvorene hovorili o svojom prežívaní. Dieťa sa upokojí, nebude sa za svoje pocity hanbiť, bude sa cítiť normálne. Vyvolávanie pocitov hanby a viny dieťa nič nenaučíme, práve naopak.
Dbajte na konzistenciu
Možno klišé, ale účinné. Dieťa potrebuje bezpečie a istotu, čo mu zaručujú rituály a harmonogram. Mnoho podnetov, rýchle zmeny a nekonzistentnosť rodiča v ňom vyvoláva strach a frustráciu. Vždy dodržiavajte harmonogram a pripravujte dieťa vopred na zmeny, ktoré majú nastať. Predídete tým mnohým hysterickým výlevom.
Všímajte si, ak dieťa zvládne situáciu adekvátne
Karen DeBord, špecialistka na detský vývoj hovorí, že najlepšie je dať dieťaťu pozornosť, ak sa správa vhodne, čo my rodičia obvykle ignorujeme. Navrhuje, aby sme ocenili správanie dieťaťa slovami ako: „Bolo zrejmé, že si bol nahnevaný, a aj napriek tomu si svoj hnev skvelo dokázal kontrolovať.”
Vytvorte kútik, v ktorom si dieťa pôjde od hnevu odpočinúť
Predtým, než zareaguje, miesto toho aby vybuchlo, nech ide na miesto, kde môže robiť aktivity, ktoré ho upokojujú. Vytvorte miesto, kde bude deka, jeho obľúbená hračka, papiere a ceruzky, knihy a pod. Dieťa sa týmto naučí upokojiť samo seba prostredníctvom aktivít a záľub.
Rekapitulujte správanie/situáciu pred spaním
Veľmi účinná technika je pozhovárať sa s dieťaťom (bez súdenia, vyvolávania pocitu viny), aby reflektovalo situáciu, v ktorej sa nezachovalo práve najlepšie. Pýtajte sa - Ako by sa to dalo zvládnuť lepšie? Čo sme dnes mohli urobiť inak/lepšie? Dieťa to naučí premýšľať nad svojim správaním, zlepšovať sa a priznať si svoje chyby bez pocitu viny a zbytočného kritického hlasu.
Prehrávajte a napravujte problematické situácie s pomocou bábik
Táto technika je skvelá, pretože učí deti hneď dve veci. Tou prvou je pozrieť sa z nadhľadu na svoje správanie a zhodnotiť ho. Tá druhá je aktívne napravovať svoje správanie tak, aby prospelo im aj okoliu. Skvelý spôsob, ako sa deti samé môžu zamýšľať nad tým, ako ich správanie ovplyvňuje okolie a skúmať, ktoré je naopak prijateľné. Ako to funguje? Jednoducho prehrávate pomocou bábik (autíčok, čohokoľvek) reálnu situáciu (napríklad ak mu niekto vytrhne hračku na pieskovisku) a učíte sa reagovať vhodne.
Dýchame zhlboka
Dych je veľmi nedocenená technika, ktorá ale dokáže zázraky. Dych je všetko, čo dokazuje hromada štúdií, pracuje s ňou napríklad jóga. Učte preto deti predtým, než zareagujú, hlboko dýchať. Nech si predstavia narodeninovú tortu so sviečkami, ktoré majú pomaličky sfúknuť, alebo horúce kakao, ktoré musia pofúkať, aby vychladlo. U starších detí sa odporúča technika 1-3-10. 1=zastavia sa, 3=hlboké nádychy a výdychy, 10= narátajú do desať.
Čítajte knihy a príbehy
Čítajte knihy a príbehy, ktoré hovoria o dôležitosti pocitov, a o tom, ako sa v bežných situáciách vhodne správať. Knihy sú studnicou múdrosti, prizvite si ich na pomoc.
Používajte imagináciu
V situácii, ktorá nám spôsobuje stres, si predstavíme miesto alebo scénu, ktorá nám pomôže zrelaxovať sa. Môže to byť pláž, šum mora, náš kútik doma, kde máme deku, kreslo a knihu. U dieťaťa to môže byť izbička, gauč, kde vám sedí v náručí, alebo trampolína. Podstata je použiť silu príjemnej predstavy, ktorú si prenesieme do prítomnosti, aby nám pomohla zvládnuť náročnosť situácie.
Skúste poprosiť deti, nech agresiu nakreslia
Rozprávajte sa o nej, pomenujte ju. Týmto činom sa deti prestanú emócie báť, a budú od nej odosobnené - to znamená, že ak pochybia a zachovajú sa agresívne, nebudú sa cítiť nehodnotné, menejcenné, nebudú bojovať s hanbou a sebakritiou, ale naopak pozrú sa na agresiu z nadhľadu, čo im pomôže efektívnejšie nájsť lepší spôsob správania.
Uvoľňovanie napätia
Všimli ste si, že ak prežívate hnev či frustráciu, zatínate svaly, čeľusť, päste? Stres, hnev a obdobné pocity sa nám ukladajú vo svaloch, najmä tie nespracované a nevyjadrené. Učte seba aj deti zatínať a povoliť päste, čeľusť prípadne akékoľvek iné svaly. Týmto aktívne vnímate, čo vo vašom tele hnev spôsobuje, a aj ho aktívne z neho dostávate. Táto technika patrí medzi základné relaxačné techniky. Pridajte pravidelné dýchanie.
Agresia je prirodzená, pomáhala nám prežiť, loviť, chrániť svoju rodinu a komunitu. Pomáha nám byť asertívnymi, nenechať si skákať po hlave, vychádzať z komfortnej zóny, dosahovať ciele a skúšať nové veci. Prestaňme jej preto dávať len negatívne prívlastky - ak sa ju naučíme držať na oprátkach, staneme sa jej pánom a bude nám slúžiť. Ak pochopíme, čo za ňou stojí a čo vyjadruje, dokážeme sa zastaviť a vedome správanie zmeniť.