Svetlo z Východu ožiarilo celú Cirkev, od toho času, čo sa nad nami zjavilo "z výsosti žiariace svetlo". Toto svetlo inšpirovalo môjho predchodcu pápeža Leva XIII. Naši orientálni katolícki bratia sú si veľmi dobre vedomí, že sú spolu s ortodoxnými bratmi živými nositeľmi tejto tradície.
Môj pohľad sa upiera k Orientalne Lumen, ktoré vyžaruje z Jeruzalema, mesta, v ktorom pre našu záchranu ako Žid a "potomok Dávidov" zomrelo a vstalo z mŕtvych vtelené Božie Slovo. V onom svätom meste bol zoslaný, keď prišiel deň Turíc a "boli všetci vedno na tom istom mieste" Duch Svätý. "Paraklet", na Máriu a učeníkov. Odtiaľ sa rozšírila do celého sveta Dobrá zvesť, pretože oni, naplnení Duchom Svätým, "smelo hlásali Božie slovo". Odtiaľ, od Matky všetkých cirkví, bolo zvestované Evanjelium všetkým národom, z ktorých sa mnohé chvália, že v niektorom z apoštolov mali prvého Pánovho svedka. Najrozličnejšie kultúry a tradície požívali v onom meste právo pohostinstva v mene jedného Boha.
Pápež, syn slovanského národa, počuje vo svojom srdci zvlášť volanie tých národov, ku ktorým sa odobrali obaja svätí bratia Cyril a Metod. Oni sú slávnym vzorom apoštolov jednoty, ktorí dokázali pri hľadaní spoločenstva medzi Východom a Západom napriek ťažkostiam, ktoré tieto svety vždy znovu rozdeľovali, hlásať Krista. Tieto úvahy by som chcel teraz rozšíriť a pojať v nich všetky orientálne cirkvi v rozmanitosti ich rozličných tradícií. Moje myšlienky sa upierajú na bratov z východných cirkví so želaním hľadať v spoločnom úsilí odpoveď na otázky, ktoré si dnešný človek kladie všade na svete. Chcel by som sa obrátiť k dedičstvu ich viery a života vo vedomí, že cesta k jednote nemôže podliehať zmene v názoroch, ale že je tak nezvratná ako výzva Pána k jednote. Moji milovaní, máme spoločnú túto úlohu a musíme spolu, na Východe ako aj na Západe, povedať: Ne evacuetur Crux! Kristov kríž nesmie stratiť svoj zmysel, lebo keď Kristov kríž stratí svoj zmysel, človek stratí svoj základ, nemá nádej, je zničený. To je výkrik na konci dvadsiateho storočia. Výkrik Ríma, výkrik Carihradu, výkrik Moskvy. Je to výkrik celého kresťanstva: severnej a južnej Ameriky, Afriky, Ázie, výkrik všetkých.
Moje myšlienky smerujú k východným cirkvám, tak ako to urobili v minulosti mnohí iní pápeži, ktorí sa cítili byť povolaní predovšetkým zachovať jednotu Cirkvi a neúnavne tam túto jednotu hľadať, kde táto jednota bola porušená. Spája nás už zvlášť úzke puto.
K všetkým cirkvám, na Východe aj na Západe, dolieha výkrik dnešných ľudí, ktorí sa pýtajú na zmysel svojho života. Počujeme volanie toho, ktorý hľadá zabudnutého a strateného Otca. Dnešní ľudia nás prosia, aby sme im ukázali Krista, ktorý pozná Otca a ktorý nám ho zjavil. Tým, že pripustíme, aby k nám doľahli otázky sveta a my si ich pokorní a uchvátení vypočujeme v plnej solidarite s tým, kto nám ich kladie, sme vyzvaní slovami a skutkami našej doby poukázať na tie nesmierne bohatstvá, ktoré naše cirkvi uchovávajú v klenotniciach svojich tradícií. Učme sa od samotného Pána, ktorý sa na svojej ceste zastavil pri ľuďoch, vypočul ich, mal s nimi súcit, keď ich videl "ako ovce bez pastiera". Vzhľadom k tejto výzve sú cirkvi na Východe a na Západe pozvané skoncentrovať sa na to podstatné: "Nesmieme predstúpiť pred Krista, Pána dejín, tak rozštiepení, ako, žiaľ, sme sa ukázali v priebehu druhého tisícročia. Napriek našim slabostiam musíme sa obrátiť k Nemu, k jedinému Majstrovi, účasťou na jeho smrti, aby sme sa tak očistili od onoho žiarlivého zotrvávania v citoch a spomienkach, v spomienkach nie na veľké veci, ktoré Boh pre nás učinil, ale na ľudské slabosti minulosti, ktoré nás ešte vždy tak veľmi zaťažujú. Nech Duch zjasní náš pohľad, aby sme mohli spoločne pristúpiť k modernému človekovi, ktorý čaká na radostnú zvesť."
Pri vysvetľovaní pravdy zjavenia používali sa v Oriente a na Západe rozličné metódy a spôsoby postupu k poznávaniu a vyznávaniu božských vecí. Zatiaľ čo naznačené otázky, túžby a skúsenosti nosím vo svojom srdci, môj duch sa obracia ku kresťanskému dedičstvu Východu. Nemám úmysel toto dedičstvo opisovať alebo interpretovať: počúvam východné cirkvi, o ktorých viem, že sú živými interpretmi pokladu tradícií, ktorý uchovávajú. Pri bližšom uvažovaní vynárajú sa pred mojím zrakom prvky, ktoré majú veľký význam pre úplnejšie a obsažnejšie pochopenie kresťanskej skúsenosti a tým aj pre úplnejšiu kresťanskú odpoveď na očakávanie dnešných ľudí. Orientálna kresťanská tradícia zahŕňa totiž spôsob a metódu ako prijať vieru v Pána Ježiša, porozumieť jej a žiť ňou. V tomto zmysle sa veľmi približuje kresťanskej tradícii Západu, ktorá vzniká z tej istej viery a ňou sa živí. Ale predsa sa odlišuje od nej legitimným a príťažlivým spôsobom, keďže východný kresťan má svoju vlastnú metódu ako vnímať a chápať svoj vzťah k Spasiteľovi a preto aj pôvodný spôsob tento vzťah žiť. Kresťanský Východ sa ukazuje vo svojom vnútri ako mnohotvárny a schopný prijať podstatné rysy každej jednotlivej kultúry s najväčším rešpektom pre každé spoločenstvo.
Mnohé podstatné rysy spirituálnej a teologickej tradície, ktoré sú spoločné rozličným cirkvám Východu, umožňujú spoznať ich senzibilitu voči formám, ktoré prijalo odovzdávanie radostnej zvesti v krajinách Západu.
V týchto podstatných rysoch odráža sa orientálne pojatie bytia kresťana, ktorého cieľom je účasť na božskej prirodzenosti skrze spoločenstvo s tajomstvom Najsvätejšej Trojice. Náuka kapadóckych cirkevných otcov o zbožštení prešla do tradície všetkých orientálnych cirkví a predstavuje podstatnú súčasť ich spoločného dedičstva. Dá sa to zhrnúť do jednej myšlienky, ktorú vyslovil svätý Irenej koncom 2. storočia: "Sláva Boha je živý človek a život človeka je pohľad na Boha." Na tejto ceste zbožštenia predchádzajú nás tí, ktorí milosťou a ochotou nasledovať Krista stali sa mu najpodobnejší: mučeníci a svätci. A medzi týmito zaberá Preblahoslavená Panna Mária, z ktorej vypučala ratolesť z pňa Jesseho zvláštne miesto.
Napriek nástojčivému zdôrazňovaniu trojičného realizmu a jeho privteleniu do sviatostného života spája Orient vieru v jednotu božskej prirodzenosti s nepoznateľnosťou božskej podstaty. V Oriente sa nachádzajú aj bohatstvá tých duchovných tradícií, ktoré našli svoj odraz najmä v mníšstve. Lebo od slávnych čias svätých otcov prekvitala tam oná monastická spiritualita, ktorá sa odtiaľ rozšírila aj do krajín Západu a z mníšstva latincov ako zo svojho zdroja odvodila svoj pôvod a nabrala novú silu.
Už pri iných príležitostiach som poukázal na to, že v kresťanskom Oriente pretrváva ako veľká hodnota, ktorou sa žije, rešpektovanie iných národov a ich kultúr a požiadavka, aby Božie slovo a jeho velebenie zaznelo v každej reči. S touto témou som sa už zaoberal v encyklike Slavorum Apostoli, kde som vyzdvihol, že Cyril a Metod sa usilovali pripodobniť sa vo všetkom tým, ktorým priniesli radostnú zvesť, chceli sa stať spoluobčanmi oných národov a vo všetkom zdieľať ich osud, pričom ide o novú katechetickú metódu. Tým vyjadrili v kresťanskom Oriente veľmi rozšírené stanovisko: Tým, že svätí Cyril a Metod zosúladili evanjelium s domácou kultúrou národov, u ktorých šírili kresťanstvo, v živú jednotu, majú zvláštnu zásluhu o vzdelanie a ďalší vývoj práve tejto kultúry, alebo lepšie povedané mnohých kultúr. Rešpektovanie a ohľad na jednotlivé kultúry spája sa u nich s vášňou pre univerzalitu Cirkvi, o ktorej uskutočnenie sa tak neúnavne snažili.
V dnešnej dobe sa často cítime ako zajatci prítomnosti, ako keby sa človek odučil schopnosti vnímať, že sa zúčastňuje na dianí, ktoré ho jednak predchádza, jednak prichádza po ňom. Tradícia je dedičstvom Kristovej cirkvi, živou spomienkou na Zmŕtvychvstalého, s ktorým sa apoštoli stretli a o ktorom podali svedectvo, ktorí ďalej odovzdali živú spomienku naň svojim nástupcom v nepretržitej následnosti, ktorá je zaručená od apoštolskej sukcesie vkladaním rúk až po biskupov našich dní. Tradícia sa odráža v historickom a kultúrnom dedičstve každej cirkvi, ktoré sa utvorilo zo svedectva mučeníkov, otcov a svätcov, ako aj zo živej viery všetkých kresťanov v priebehu stáročí až do našich dní. Nejde tu o neustále opakovanie formúl, ale o dedičstvo, ktoré uchováva živé a pôvodné kerygmatické jadro. Ak ponímame obyčaje a zvyklosti každej cirkvi ako nemeniteľné, zaiste vzniká tu nebezpečenstvo pozbaviť tradíciu živej skutočnosti, ktorá narastá a rozvíja sa a ktorú jej práve Duch garantuje, aby mohla osloviť ľudí všetkých dôb. Ak nás tradícia uvádza do kontinuity s minulosťou, tak nás eschatologické očakávanie otvára pre Božiu budúcnosť. Každá cirkev musí bojovať s pokušením toho, čo uskutočňuje, absolutizovať a oddať sa alebo samochvále, alebo zármutku. Ale čas patrí Bohu a nič z toho, čo sa spĺňa, nedá sa porovnať s plnosťou kráľovstva, ktoré je vždy nezaslúženým darom. Pán Ježiš prišiel, aby za nás zomrel, a vstal z mŕtvych, zatiaľ čo v nádeji vykúpené stvorenie ešte vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach. Ten istý Pán zase príde, aby odovzdal svet Otcovi. Orient dáva skutočnosti tradície a očakávaniu živý výraz. Najmä celá liturgia je spomienkou na vykúpenie a úpenlivou prosbou za Pánov návrat.
Na Východe si mníšstvo uchovalo veľkú jednotu, pretože nepozná tak ako na Západe sformovanie rozličných typov apoštolského života. Rozličné výrazové formy mníšskeho života od prísneho kainobitentu, ako ho chápali Pachomius alebo Basilius až k najprísnejšiemu pustovníctvu takého Antonia alebo Makaria z Egypta, zodpovedajú skôr rozličným stupňom duchovnej cesty ako voľbe medzi rozličnými formami života. Ak je povolanie k mníšskemu životu od Boha jednoznačné, potom môže taká osoba dosiahnuť najvyšší stupeň toho, čo sú schopné vyjadriť sensibilita, kultúra a spiritualita. To platí viac pre východné cirkvi, pre ktoré mníšstvo predstavovalo podstatnú skúsenosť a ktoré ešte aj dnes rozkvitá, len čo prestane prenasledovanie a srdcia sa slobodne môžu povzniesť k nebesiam. Chcel by som pripomenúť aj žiarivé svedectvo mníšok v kresťanskom Oriente. Prejavilo sa v Cirkvi ako typ vysoko váženého, špecificky ženského, pričom sa aj otvorilo spôsobu myslenia doby. Kým v priebehu posledného prenasledovania predovšetkým v krajinách východnej Európy boli mnohé mužské kláštory násilne zatvorené, ženské rehole udržali pri živote živý plameň kláštorného života. Zameriam teraz svoju pozornosť na mníšstvo, aby som osvetlil hodnoty, o ktorých si myslím, že sú aj dnes veľmi dôležité, aby ukázali príspevok kresťanského Orientu Kristovej Cirkvi na jej ceste do Božieho kráľovstva. Bez toho, že by mníšska skúsenosť alebo dedičstvo Orientu malo exkluzívny charakter, predsa tam tieto aspekty občas nadobudli zvláštny významový obsah.
Mníšstvo zvláštnym spôsobom ukazuje, že život prebieha medzi dvomi vrcholmi: medzi Slovom a Eucharistiou. Východiskovým bodom pre mnícha je Božie slovo, slovo, ktoré povoláva, pozýva, ktoré osobne zaväzuje, tak ako sa to stalo apoštolom. Keď človeka zasiahne slovo, vzniká poslušnosť, to znamená, že človek počúva to, čo mení život. Mních sa živí každý deň chlebom slova. Aj keď so svojimi spolubratmi spieva modlitby, ktoré posväcujú čas, pokračuje jeho asimilácia slova. Zoči-voči nekonečnému božskému milosrdenstvu nezostáva mníchovi nič iné ako uvedomiť si svoju veľkú úbohosť a vysloviť ju, čo hneď prejde v úpenlivú prosbu a potom v jasot nad ešte veľkorysejšou, pretože nečakanou záchranou z priepasti svojej biedy. Preto úpenlivá prosba o odpustenie a oslava Boha vytvára podstatnú časť liturgickej modlitby. Ale Eucharistia anticipuje aj príslušnosť ľudí a vecí k nebeskému Jeruzalemu.
V liturgickej skúsenosti je Kristus Pánom, svetlom, ktoré osvetľuje cestu a ako v Písme ukazuje transparentnosť kozmu. Dianie minulosti nachádza v Kristovi zmysel a naplnenie, a stvorenie sa javí tým, čím je: úplnosťou podstatných rysov, ktoré až v liturgii nachádzajú svoje zavŕšenie, svoje plné určenie. Preto je liturgia nebom na zemi a v nej preniká vtelené Slovo hmotu s potenciálnou liečivou silou, ktorá sa zjavuje vo svojej plnosti vo sviatostiach: tu sprostredkúva stvorenie každému jednému moc, ktorú dostalo od Krista. S týmto obrazom prejavuje liturgická modlitba v Oriente veľkolepú schopnosť pojať ľudskú osobu v jej celistvosti: ospevuje sa v nej tajomstvo so svojím vznešeným obsahom, ale aj s vrúcnosťou citu, ktorý prebúdza v srdci vykúpeného ľudstva. Posvätný dej pozýva k pochvale aj telesnosť a krásu, ktorá je na Východe jedným z najobľúbenejších označení božskej harmónie a predobrazom osláveného ľudstva a všade sa prejavuje: v podobe a vybavení kostolov, vo zvukoch, vo farbách, v osvetlení, vo vôni. Dlhotrvajúce celebrovanie, opakované zvolania, všetko je výrazom pre postupné vciťovanie sa do mystéria, ktoré sa slávi so všetkými ľuďmi. Toto celkové hodnotenie človeka v jeho rozumových a citových zložkách, v "extáze" a v imanencii je veľmi aktuálne, znamená obdivuhodnú školu, aby sme pochopili význam stvorenej skutočnosti, nie je ani absolutum ani brloh hriechu a nespravodlivosti. V liturgii odhaľujú veci svoju povahu ako dar, ktorý bol ponúknutý ľudstvu: "Boh videl všetko, čo urobil: Bolo to veľmi dobré". Kresťanstvo nezavrhuje hmotu, telesnosť, ale ich plne zhodnocuje v liturgickom akte, v ktorom ľudské telo ukazuje svoju najhlbšiu podstatu ako chrám Ducha a spája sa s Pánom Ježišom, ktorý pre spásu sveta vzal na seba ľudské telo. To však nie je absolútnym oslávením všetkého fyzického, lebo veľmi dobre vieme, aký neporiadok vniesol do ľudského bytia hriech. Liturgia nám ukazuje, že telo, keď prejde mystériom kríža, nachádza sa na ceste k osláveniu, k naplneniu pneumy. A aj kozmická skutočnosť je pozvaná k vďakyvzdaniu, lebo celý kozmos je povolaný všetko spojiť v Kristovi, v Pánovi. V tomto poňatí sa vyjadruje podivuhodne vyvážená náuka o dôstojnosti, rešpektovaní a zacielenosti stvorenia a to najmä ľudského tela.
Na Krista, Bohočloveka, je upriamený pohľad mnícha, v usužovanej tvári muža bolesti vníma už prorockú predzvesť osláveného obličeja Zmŕtvychvstalého. Kontemplatívnemu pohľadu ukazuje sa Kristus ako jeruzalemským ženám, ktoré vyšli, aby sledovali tajomnú udalosť na Kalvárii. A pohľad mnícha, vycvičeného v onej škole rozjímania, zvyká si vidieť Krista aj v najskrytejších kútoch stvorenia ako aj v dejinách ľudstva, ktoré treba chápať v neustálom prirovnávaní k celému Kristovi. Pohľad, ktorý sa pozvoľna pripodobnil Kristovi, učí sa tak odvracať sa od vonkajškovosti, od rozbúrenia citov, to znamená od všetkého, čo prekáža človekovi, aby sa ochotne podrobil Duchu. Len čo sa ocitne na tejto ceste, zmieri sa v nekončiacom procese obrátenia s Kristom: vo vedomí vlastnej viny a vzdialenosti od Pána, čo vedie ku skrúšenosti srdca, symbolu vlastného krstu v liečivej vode sĺz, v mlčaní a v hľadanom a darovanom vnútornom pokoji.
Pov: Byť kresťanským otcom
Svätý Otec Benedikt XVI. v jednej zo svojich katechéz hovoril o Božom otcovstve a jeho prejave v láske a milosrdenstve. Zdôraznil, že obraz Boha ako Otca je pre mnohých ťažko uchopiteľný kvôli negatívnym skúsenostiam s ľudskými otcami. Biblické zjavenie však odhaľuje Boha ako Otca, ktorý miluje až do tej miery, že darúva vlastného Syna za spásu ľudstva. Jeho láska je neporovnateľne väčšia, vernejšia a dokonalejšia než láska ktoréhokoľvek človeka. Boh je našim Otcom, pretože nás požehnal a vyvolil si nás ešte pred stvorením sveta, prijal nás za svoje deti v Ježišovi. Sprevádza našu existenciu svojou láskou, darúva nám svoje Slovo, svoju milosť a svojho Ducha. Je to Otec, ktorý sa stará o svoje deti, dáva im dobré veci a ponúka odpustenie. Jeho milosrdenstvo je večné a nikdy sa nepominie. V Pánovi Ježišovi Kristovi sa naplno ukazuje dobrotivá tvár Otca, ktorý je na nebesiach.
Viera v Boha Otca si vyžaduje, aby sme verili v Syna, pôsobením Ducha, aby sme spoznali v Kríži, ktorý prináša spásu, definitívne zjavenie Božej lásky. Boh je nám Otcom práve vtedy, keď za nás dáva svojho Syna, keď nám odpúšťa naše hriechy a vedie nás k radosti z nového života. Keď nás obdarúva Duchom, ktorý nás robí jeho deťmi a umožňuje nám ho volať "Abba, Otče". Božie otcovstvo je nekonečnou láskou a nežnosťou skláňajúcou sa nad nami, slabými synmi, ktorí potrebujú pomoc. Práve vtedy, keď sa pozrieme na Kristov kríž, odhaľuje sa plné zjavenie veľkosti Boha ako "Všemohúceho Otca". Jeho všemohúcnosť sa neprejavuje v násilí, ale v láske, milosrdenstve, odpustení a neúnavnom pozvaní k obráteniu srdca. Boh očakáva naše obrátenie. Všemohúca láska Boha nepozná limity, veď "vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých". Pravá, autentická a dokonalá Božia moc spočíva v tom, že odpovedá na zlo nie zlom, ale dobrom, na urážky odpustením, na nenávisť láskou, ktorá dáva život.
Keď teda hovoríme "Verím v Boha, Otca všemohúceho", vyjadrujeme našu vieru v silu lásky Boha, ktorý vo svojom umučenom a vzkriesenom Synovi porazil nenávisť, zlo i hriech a otvoril nás pre večný život, život detí, ktoré chcú zostať navždy v "Dome Otca". Povedať "Verím v Boha Otca všemohúceho", v jeho silu, v jeho Otcovstvo, je vždy aktom viery a obrátenia, skutkom premeny nášho zmýšľania, cítenia a celého spôsobu nášho života.
V súvislosti s uzdravením srdca je dôležité spomenúť aj dôležitosť sviatosti zmierenia. Ako pripomenul Prelát Opus Dei, Mons. Javier Echevarría, je potrebné byť vďačný za milosť krstu a modliť sa za všetkých ľudí, aby sa prostredníctvom sviatostí stretli s Bohom. Sviatosť zmierenia ponúka možnosť očistenia a obnovy, čo je kľúčové pre uzdravenie srdca.
Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska sa zaoberala problémom "darcovstva" ľudských pohlavných buniek. Zdôraznila, že každé dieťa má právo byť počaté v kontexte manželskej lásky a vychovávané v rodine založenej na manželstve. Heterológne umelé oplodnenie, ktoré využíva darované gaméty, narúša prirodzené vzťahy medzi rodičmi a deťmi, ako aj jednotu manželstva. "Darovanie" gamét je v rozpore s prirodzeným právom dieťaťa a porušuje dôstojnosť manželov. Je falošný názor, ktorý chce odôvodniť opodstatnenosť heterológneho umelého oplodnenia túžbou po dieťati, pretože pri darcovstve gamét sa nedarujú "hocijaké" bunky, ale tie, ktoré spoluurčujú biologickú identitu dieťaťa. "Darcovia" gamét sú spoluzodpovední za porušovanie práva na život u detí. Anonymita "darcu" gamét nerešpektuje právo dieťaťa poznať svoj biologický pôvod a môže viesť k neprípustným následkom, ako je napríklad incest. Z etického hľadiska je neprijateľné zriaďovanie bánk ľudských spermií alebo vajíčok. "Darovanie" gamét vytvára aj možnosť ich následného zneužitia v eticky problematickom výskume.
Benedikt XVI. vo svojej homílii pripomenul, že Boh je Otec, ktorý nikdy neopúšťa svoje deti, je to milujúci Otec, ktorý pomáha, povzbudzuje, prijíma, odpúšťa, zachraňuje - a to všetko s vernosťou, ktorá nekonečne prekračuje vernosť ľudí. Boh očakáva naše obrátenie. Všemohúca láska Boha nepozná limity, veď "vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých". Pravá, autentická a dokonalá Božia moc spočíva v tom, že odpovedá na zlo nie zlom, ale dobrom, na urážky odpustením, na nenávisť láskou, ktorá dáva život. Boh Otec kriesi svojho Syna - smrť, veľká nepriateľka, je porazená, zbavená svojho ostňa - a my, oslobodení od hriechu, môžeme naozaj vstúpiť do života Božích detí.
Viera v Boha Otca si vyžaduje, aby sme verili v Syna, pôsobením Ducha, aby sme spoznali v Kríži, ktorý prináša spásu, definitívne zjavenie Božej lásky. Boh je nám Otcom práve vtedy, keď za nás dáva svojho Syna, keď nám odpúšťa naše hriechy a vedie nás k radosti z nového života. Keď nás obdarúva Duchom, ktorý nás robí jeho deťmi a umožňuje nám ho volať "Abba, Otče". Božie otcovstvo je nekonečnou láskou a nežnosťou skláňajúcou sa nad nami, slabými synmi, ktorí potrebujú pomoc.
Práve tu, na kríži, sa uskutočňuje plné zjavenie veľkosti Boha ako "Všemohúceho Otca". Mohli by sme sa však pýtať: ako je možné premýšľať o všemohúcom Bohu, keď sa pozeráme na Kristov kríž? Na túto moc zla, ktorá zašla tak ďaleko, že zabila Božieho Syna? Nám by sa skôr páčila Božia všemohúcnosť podľa našich mentálnych schém a túžob: "Všemohúci" Boh, ktorý rieši naše problémy, ktorý zasahuje, aby nám pomohol prekonať všetky ťažkosti, ktorý víťazí nad nepriateľskými silami, mení beh udalostí a odstraňuje trápenie. Ale viera vo všemohúceho Boha nás povzbudzuje, aby sme kráčali po iných cestách: aby sme spoznali, že Božie myšlienky sú odlišné od našich myšlienok a že Božie cesty nie sú našimi cestami - a aj jeho všemohúcnosť je odlišná: neprejavuje sa ako nejaká svojvoľná sila - ale je poznačená láskyplnou a otcovskou slobodou. Boh totiž dal svojim stvoreniam slobodu a práve v tom, že ich urobil slobodnými, zriekol sa časti svojej moci, odovzdal ju slobode ľudí. Preto Boh miluje a rešpektuje slobodnú odpoveď lásky človeka na jeho povolanie. Ako Otec, Boh túži, aby sme sa stali jeho deťmi, a to celým srdcom - aby sme sa naučili žiť v jeho Synovi, v spoločenstve s ním a v jeho plnom poznaní. Jeho všemohúcnosť sa neprejavuje v násilí, v ničení nepriateľskej sily - tak, ako by sme si to azda predstavovali - ale v láske, v milosrdenstve, v odpustení, v prijatí našej slobody a v neúnavnom pozvaní k obráteniu srdca, teda v postoji, ktorý je len zdanlivo slabý: Boh sa zdá slabý, keď vidíme ako sa Ježiš modlí, ba dovolí, aby ho zabili, ale toto je postoj slabosti, ktorá je plná trpezlivosti, miernosti a lásky - postoj, ktorý nám ukazuje, že aj takto sa môže prejaviť moc a sila.
Práve tu sa ukazuje Božia sila a on nad všetkým víťazí. Autor Knihy Múdrosti sa takto obracia na Boha: „Ty sa zmilúvaš nad všetkými, pretože si všemocný, zhovievavý bývaš s hriechmi ľudí, aby sa kajali. Lebo všetko, čo je, miluješ… ty šetríš všetko, lebo je to tvoje, Pane, priateľ života“. Len ten, kto je naozaj mocný, môže vytrpieť zlo a prostredníctvom toho dokázať svoje milosrdenstvo. Len ten, kto je naozaj mocný, môže naplno využívať silu lásky. Boh, ktorému patria všetky veci, pretože všetko stvoril, odhaľuje svoju silu práve v tom, že všetko a všetkých miluje - v trpezlivom očakávaní obrátenia nás, ľudí, ktorých túži mať za svoje deti.
V homílii pápeža Františka počas pandémie bola pripomenutá dôležitosť modlitby, pôstu a dobročinnosti ľudí každého náboženstva. Zdôraznil, že v súčasnosti existujú mnohé ďalšie hrozivé pandémie, ako hlad, vojny a nedostatok vzdelania, ktoré spôsobujú milióny mŕtvych. Vyzval k modlitbe za zastavenie týchto tragédií a k vyproseniu Božieho milosrdenstva a zľutovania. Modlitba k Otcovi všetkých spája ľudí rôznych náboženských tradícií v bratstve.