Zvyšovanie hlasu, rozčuľovanie sa a krik sú stále častou rodičovskou reakciou na emočne záťažové situácie vo výchove. Netreba zdôrazňovať, že krikom nič nedosiahnete a ešte aj zhoršíte vzťah s dieťaťom. Je to jedna z najväčších rodičovských výziev - reagovať pokojne, keď situácia pokojná ani trochu nie je. Pri troche tréningu a hlavne pátrania vo svojej vlastnej duši však môžete zaužívaný vzorec správania rozpustiť a nahradiť ho niečím lepším.
V tomto článku sa pozrieme na rôzne aspekty výchovy, ktoré súvisia s reguláciou emócií u detí aj rodičov, a ponúkneme praktické tipy, ako zvládnuť náročné situácie bez zbytočného kriku.
1. Prevencia je najlepšia
Vôbec najlepšie je nedostávať sa spolu s dieťaťom do situácií, na ktoré by ste mohli reagovať nevhodne. Úplne najdôležitejším krokom je budovať si s potomkom dobrý vzťah, venovať sa mu, správať sa k nemu pekne a s rešpektom. Vzdor voči rodičovi je totiž často len volaním po zlepšení vzájomných vzťahov. Samozrejme, nie vždy - deti tiež s obľubou testujú rodičovské hranice alebo „hnevajú“ z únavy či presýtenia podnetmi. Aj tu je však prevencia podstatná. Napríklad, ak viete, že dieťa je večer mrzuté a odmieta spolupracovať, je možné, že už má toho za celý deň dosť a do postele by potrebovalo skôr.
Deti sa učia napodobňovaním a tak sa budú v záťažových situáciách, kde sa najviac uplatňujú získané vzorce, správať navlas rovnako ako ich rodičia. Nevychovávajte ich k tomu. Spomeňte si, ako ste sa ešte ako bezdetní dušovali, že na dieťa rozhodne hlas zvyšovať nebudete, pretože nechcete byť rovnakí ako vaši rodičia. A dnes na svojho potomka veselo kričíte, ako by sa nechumelilo. Zastavte predávanie nevhodných výchovných postupov z generácie na generáciu, vaše deti vám za to raz poďakujú. Keď sa už už budete nadychovať, že na dieťa zakričíte, uvedomte si, že to robíte pre budúcnosť svojho potomka aj pre svoj dobrý pocit. Možno vás to zastaví.
Pri troche tréningu a hlavne pátrania vo svojej vlastnej duši však môžete zaužívaný vzorec správania rozpustiť a nahradiť ho niečím lepším.
2. Zaujímajte sa o svoju minulosť…
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo na dieťa tak často reagujete krikom? Nie je to náhodou preto, že presne tak isto pristupovali vaši rodičia k vám? A vy ste to od nich teraz prebrali. Ak sa naučíte v kritickej situácii ovládnuť, dokážete, že na vzorce, ktoré máte v sebe zabudované z minulosti, dokážete byť nezávislí. Zastaviť sa a nekričať, to bude významný vývojový medzník vo vašom živote. Pretože áno, vyvíjame a učíme sa od narodenia až do smrti. A práve deti sú pre nás dôležitými učiteľmi, možno tými vôbec najdôležitejšími. Veľmi môže pomôcť uvedomenie si, že to nie ste vy, kto kričí. Ale ozvena z dávnej minulosti. A vy máte možnosť ju nadobro umlčať.
3. … aj o budúcnosť
Je dobre známe, že deti sa učia napodobňovaním a tak sa budú v záťažových situáciách, kde sa najviac uplatňujú získané vzorce, správať navlas rovnako ako ich rodičia. Nevychovávajte ich k tomu. Spomeňte si, ako ste sa ešte ako bezdetní dušovali, že na dieťa rozhodne hlas zvyšovať nebudete, pretože nechcete byť rovnakí ako vaši rodičia. A dnes na svojho potomka veselo kričíte, ako by sa nechumelilo. Zastavte predávanie nevhodných výchovných postupov z generácie na generáciu, vaše deti vám za to raz poďakujú.
4. Naučte sa pár praktických krokov, ako hnev spacifikovať
Ak rozvážnosť nie je vašou silnou stránkou, popremýšľajte, ako toto svoje emočné nastavenie zmeniť. Poznáme zopár rodičov, ktorí si domov zaobstarali boxovací vak, ktorý využívajú, keď sa potrebujú zbaviť napätia a zlosti a nevylievať si ich na dieťati. Môžete však využiť aj menej originálne nápady. Napríklad búchať do vankúša či ísť sa vykričať von, ak máte možnosť. Klasicky rátať do desať alebo začať zhlboka dýchať. Čokoľvek, čo zníži vážnosť situácie a odvráti vašu nevhodnú reakciu. Skúste tiež dieťaťu povedať narovinu: „Nechcem na teba kričať. Preto teraz odídem. O chvíľu sa vrátim a skúsime spolu nájsť riešenie. Rozmysli si, čo by bolo najlepšie. Som zvedavá, čo navrhneš. Alebo môžeme niečo vymyslieť spolu.“ Samozrejme, takýto postup sa nedá uplatniť u celkom malých detí, v tomto prípade len stručne oznámte, že sa vrátite a veríte, že sa už spolu budete mať lepšie. V každom prípade sa však s deťmi veľa rozprávajte, prečo je pre vás dôležité, aby ste spoločne odstránili trecie plochy a prizvite ho do riešenia.
5. Vžite sa do pocitov dieťaťa
Áno, váš potomok robí niečo, čo sa vám nepáči. Napríklad odmietať sa ísť večer umyť alebo odbieha neustále od jedla. Zo svojho vlastného pohľadu ale nerobí nič zlého. A zrazu vidí veľkého hromžiaceho človeka, ktorý kričí či nebodaj nadáva. Ako to asi na neho musí pôsobiť? Cíti strach, je vydesené. A to vinou človeka, ktorý by ho mal chrániť. Dieťa sa tiež učí, že jeho pocity, ktoré samo považuje za oprávnené, nie sú v poriadku, ak je reakciou na ne matkin či otcov krik. V našej kultúre stále nie je zvykom vyjadrovať svoje pocity, potláčať ich ako nevhodné sme sa naučili už v útlom detstve. Dôsledkom sú okrem iného neuspokojivé partnerské vzťahy, keď nie sme schopní vyjadriť, čo naozaj cítime. Medzi partnermi tak vznikajú bariéry, ktoré často vyústia až v rozchod či rozvod. Hovoríme, že partneri sa odcudzili, v skutočnosti však neboli schopní komunikovať a dať najavo svoje vnútro.
6. Starajte sa sami o seba
Kedy sme náchylnejší k výbuchom hnevu? Samozrejme, keď sme unavení, vystresovaní, zažívame pracovné či partnerské problémy. Potom stačí aj malý impulz, napríklad dieťa okamžite nevynesie kôš, a nasleduje prudká emócia. Ak by sme boli viac v pohode, výbuch by neprišiel. Snažme sa preto viac odpočívať, venovať sa sebe aj svojim koníčkom, udržovať dobré vzťahy s ostatnými ľuďmi. Ak si to tak zariadite, nielenže už viac nebudete reagovať prehnane, ale ubudne aj detského vzdoru, pretože deti veľmi dobre vycítia rozpoloženie svojho rodiča a môžu naň reagovať práve tým, čo my hodnotíme ako neposlúchanie. V skutočnosti sú však za ním strach a obavy dieťaťa o rodiča.
7. Vnímajte svoje pocity
Uvedomte si, že aby sme mali pod kontrolou svoje emócie, musíme vedome riadiť našu pozornosť. Byť si vedomý toho, ako sa cítime a prečo sa tak cítime a čo môžeme urobiť, aby to bolo lepšie. Ste naplno prítomný vo chvíli, keď sa schyľuje k ďalšej roztržke s dieťaťom, alebo vaša myseľ lieta niekde úplne inde? Uvedomujete si svoje pocity? Ak áno, potom dokážete rozpoznať, že sa na dieťa hneváte nie preto, že by sa „zle“ správalo, ale preto, že ste toho mali dnes v práci veľa a domáca scéna je už len posledná kvapka. Deti zrkadlia správanie rodičov. Ak teda často zvyšujeme hlas, kričíme a rozčuľujeme sa, dieťa to od nás „odkuká“ a začne nás kopírovať. Bude sa samo ešte viac hnevať, začne byť úplne nezmyselne spupné a ťažko zvládnuteľné. Ak na to zareagujete ako obvykle, teda výraznými emóciami, vzniká dokonale začarovaný kruh. Zodpovednosť, aby ste ho prerušili, je len a len na vás.
Zmena prístupu k výchove: Skúsenosti a rady
Nie je ľahké meniť svoje zaužívané programy. Každý máme nejaký život, nejaké problémy, väčšie či menšie, ktoré musíme denne riešiť. Keď sa nás však niekto opýta, čo je pre nás v živote najcennejšie, drvivá väčšina odpovie, že deti. Čo to ale konkrétne znamená? Deti, ktoré od nás nič nechcú? Deti, ktoré sú chvalabohu zdravé a dokážu sa hrať väčšinu času potichu samé, aby som sa ja mohla venovať pre seba dôležitým veciam? Áno, je to možno náročné, žiada si to, najmä zo začiatku, veľa trpezlivosti a energie navyše. Chce to nájsť nový spoločný spôsob komunikácie a fungovania. Ako alternatívu k tomu, čo nám doma nie je príjemné a želáme si, aby to bolo inak. Nerozdávam „návody na deti“ ale snažím sa ukázať rodičom, že to dokážu aj inak. S láskou k tomu najcennejšiemu. Pre ich vzťah, pre nich samých.
Oslovili sme dve mamičky, aby sa s nami podelili, ako vnímajú svoju výchovu ony. Ako vyzerá ich snaha a pokusy. Nie, netvária sa, že je každý deň dokonalý. Našli však zmysel vo svojej snahe.
Ivana:
Nemyslím si, že to robím inak. Robím to tak, ako viem. Myslím, že každý rodič to tak robí. Rozdiel je možno v tom, či ideš na vec iba čisto pudovo, alebo sa nad tým aj zamyslíš. Keď ideš na výchovu iba čisto pudovo, tak hrozí, že sa budeš držať iba zaužívaných vzorcov správania, v ktorých si vyrastal ty sám, a tie často krát neboli práve najlepšie. Ak si však v hlave upraceš, to, čo sa ti páčilo a nepáčilo na výchove, ktorú si sám dostal, čo chceš robiť presne tak isto, a čo chceš robiť inak ako tvoji rodičia, tak máš šancu dať tomu svojmu dieťaťu lepší základ pre život. Máme výhodu oproti možno našim rodičom, že na trhu je množstvo literatúry s touto tematikou. Je iba na človeku, čo si vyberie a viem, že naši rodičia o takýchto knihách ani nechyrovali.
Nela:
Kým bol môj syn malý, nemala som potrebu riešiť nejaké výchovné prístupy. Potom sme čakali druhé dieťa. Ja som jedináčik, takže to bola pre mňa úplne nová situácia. Priala som si, aby si moje deti rozumeli a hrávali sa spolu a nie sa len bili a hádali. Kúpila som si knihu „Súrodenci bez rivality“ od Adele Faber a Elaine Mazlish. V tomto období začala byť výchova môjho syna náročnejšia. Keď som sa snažila presadiť pravidlá krikom, nemalo to žiadny efekt. Akurát sa ešte viac zaťal, alebo rozplakal, ale aj tak nespravil, čo som po ňom chcela. Bola som doslova v koncoch, rozzúrená do nepríčetna a nevedela som, čo robiť.
Funguje to vôbec? Ako rýchlo dostanete nejakú spätnú väzbu od dieťaťa?
Nela: Najobľúbenejšia a najčastejšie používaná metóda u nás doma je priznanie pocitov dieťaťu. Polovicu problémov sa dá takto pekne vyriešiť bez kriku a vôbec nejakej veľkej snahy zo strany rodiča. Často stačí len obyčajné úprimné „rozumiem“. Dieťa si často už samé zdôvodní, prečo nemôže mať to, po čom túži. Zároveň sa snažím nepoužívať slovíčko „nie“, pokiaľ to len ide. V princípe, nehovorím im tak často, čo nemajú robiť, ale čo majú robiť.
Ivana: Starší syn mal teraz obdobie vzdoru: hryzenie, hádzanie sa o zem, obdobie, kedy je všetko „nieeee“... Skúšali sme všetko, aj pekné slovo, dohovoriť, aj sme mu dali po zadku - priznávam, aj krik. Nič nefungovalo. Tak sme začali z miesta, kde sa stal nejaký incident (konflikt s iným mrňúsom) odchádzať, to bola preňho forma trestu. Na ihrisku niekoho pokúsal, ospravedlnila som sa mamičke zraneného, lebo moje dieťa malo práve záchvat a rýchlo sme z ihriska odišli domov. Malému bolo smutno, že sme odišli z ihriska, kde sa tak super hralo. Ďalej mi začalo fungovať namiesto bitky objatie v čase unaveného rozmrzelého záchvatu môjho dvojročného škrčka. Silné objatie, lebo som zistila, že je v takom zúfalom, stratenom stave, že nevie, čo vlastne robí. Utíšil sa a potom sme sa porozprávali, aký má problém. Ja som dostala v dávnych časoch od našich po zadku a nikto sa nezaujímal, že prečo som zlá.
Majú podľa vás zmysel aj drobné zmeny vo výchove?
Nela: Určite áno. Nič nie je zo dňa na deň. A ja nie som ešte ani na polceste k ideálnemu rodičovi. Veľa kričím, občas tresnem dvermi a už som rozdala aj zopár po zadku.
Ivana: Všetko stojí za to, uvediem príklad, ktorý mi povedala jedna múdra žena. Ja ako rodič nesmierne ovplyvňujem svoje dieťa. Doktorka psychologička mala v ordinácii dve ženy, jedna mala o centimeter kratšiu nohu a druhá nemala ruku a nohu. Dievča s kratšou nohou bola po výchove, ktorú jej dali rodičia, jedna kôpka nešťastia, bez viery v samu seba a stále si myslela, že všetci okolo nej ten centimeter, ktorý jej nohe chýbal, vidia. Svoju o centimeter kratšiu nohu vinila za všetky svoje životné neúspechy, ako rozvod, vyhadzov z práce atď. Žena s oveľa väčším hendikepom, ktorej rodičia vštepovali myšlienku nevzdávať sa a bojovať s nepriazňou osudu, je vysokoškolská profesorka, vodička automobilu a úžasná sebavedomá žena rečníčka. Všetko závisí iba od toho, ako sa k veci postavíme a aký postoj k životu budeme svojim deťom vlievať do hlavy, či postoj obete alebo víťaza. Nehľadajme dôvody, prečo to nejde, hľadajme spôsoby, ako to pôjde.
Ako vychovávať deti v dnešnej dobe - 5 tipov na výchovu - radí psychiater Max Kašparů
Kedy je plač v poriadku a kedy je potrebné zasiahnuť?
Plač je prirodzenou formou komunikácie, najmä u detí do 18 mesiacov. Je to spôsob, ako vyjadriť potreby, pocity a frustrácie. Namiesto snahy o „umlčanie“ dieťaťa by sme sa mali pokúsiť pochopiť, čo nám chce plačom povedať. Rôzne druhy plaču signalizujú rôzne potreby: hlad, únavu, bolesť. Plač je právo dieťaťa, rovnako ako smiech a rozprávanie.
Ak má dieťa menej ako 6 mesiacov, je dôležité reagovať na jeho plač okamžite. V tomto veku je dieťa ešte príliš malé na to, aby sa naučilo upokojiť samo. Ak je dieťa staršie ako 6 mesiacov, môžete skúsiť počkať niekoľko minút, kým prídete na pomoc. Ak plač neustáva, je potrebné zistiť, čo dieťa trápi. Je dôležité rozlišovať medzi plačom, ktorý je spôsobený bežnými potrebami (hlad, únava, prebalenie), a plačom, ktorý signalizuje bolesť alebo nepohodlie. Ak máte podozrenie, že dieťa má bolesti, je potrebné vyhľadať lekársku pomoc.
Je normálne, ak sa vám dieťa aj po šiestich mesiacoch či po prvom, druhom alebo dokonca treťom roku života v noci párkrát zobudí. Niektoré sa budia raz, iné päťkrát. Nie je žiadne pravidlo, žiadny univerzálny meter na to, čo je normálne a čo je už príliš. Každé dieťa je jednoducho jedinečné a možno sa práve to vaše potrebuje len častejšie uisťovať o tom, že ste pri ňom, že je v bezpečí. Ak drobcovi idú zúbky alebo mu začína nejaká choroba, môže byť jeho spánok horší.
Hranice ako prejav lásky
Hranice sú nevyhnutnou súčasťou výchovy a prejavom lásky. Keď deťom nedávame jasné hranice, sťažujeme im orientáciu vo svete a preťažujeme ich zodpovednosťou, ktorú ešte nedokážu uniesť. Klinická psychologička dr. Becky Kennedy upozorňuje, že výkrikmi ako „Prestaň kričať!“ alebo „Prestaňte sa biť!“ prenášame našu rodičovskú prácu na deti.
Čo nie sú hranice? Upozorňovanie, vyhrážky a tresty nie sú efektívne hranice. Príkladom je situácia, keď celá rodina upozorňuje dieťa, aby prestalo kričať, lebo zobudí bábätko. Otec vysvetľuje, babka vydiera a dedko sa vyhráža. Také správanie však často vedie k ešte väčšiemu vzdoru a kriku. Dr. Kennedy vysvetľuje, že hranice nie sú o tom, čo deťom zakazujeme. Príkazy typu „prestaň kričať“ alebo „prestaň hádzať hračky“ sú požiadavky, ktoré zvyčajne nevedú k úspechu. Nemôžeme kontrolovať správanie iných, môžeme kontrolovať len seba. Ak by rodičia v spomínanom príklade nastavili hranice, zobrali by kričiace dieťa na chvíľu bokom.
Čo sú hranice? Hranice sú mantinely, ktoré dieťa potrebuje cítiť. Ak dieťa nemá hranice, nemá pevného dospelého, ktorý by ho udržal v bezpečí. Potrebuje, aby mu dospelý stanovil bezpečné, pevné a jasné hranice. Je to, akoby ste povedali: „Viem, že si vo vnútri dobrý, len máš náročnejšiu chvíľku, keď nemáš správanie pod kontrolou.“
Emócie sú benzín do motora nášho správania
Aby mal život farbu a chuť, je všetko o emóciách. Aj tak sa uvádza prednáška Martiny Vagačovej o tom, čo sú emócie zač a aké miesto zaujímajú v našich životoch. Emócie nás sprevádzajú každý deň. V istej nálade sa zobúdzame, v istej zaspávame. Ovplyvňujú naše fungovanie, prežívanie a samozrejme - ako u detí, tak u rodičov - správanie. V minulosti boli považované za nebezpečné, keďže nás vedia pohltiť a nie vždy pod ich tlakom konáme správne, vhodne, dokonca slušne. Aj preto sme sa učili ich potláčať.
„Emócie sú dôležitý vnútorný nástroj, ktorý nám hovorí neskreslenú pravdu o nás. O tom, čo v danej chvíli potrebujeme. Myslíme si, že sme racionálne bytosti a racionálne sa rozhodujeme, no opak je pravdou. V ohrození života a vo vážnych situáciách ide rozum bokom, pretože konáme inštinktívne, emócie nás pohnú v pude sebazáchovy života.“ Sú teda nadradené rozumu.
Keďže sú emócie benzínom do motora nášho správania - ak chceme zmeniť správanie, potrebujeme sa naučiť emócie regulovať. Ako rodičia, tak naše deti. Sú to práve intenzívne emócie našich detí, čo nás privádza do zúfalstva a pochybností o správnosti našich výchovných metód či prístupu. Hanbíme sa za ich správanie. Lenže emócie neodrážajú charakter. Predstavujú energiu, ktorú treba vypustiť tak, aby sme neublížili sebe ani okoliu. Teda ich regulovať a nekonali pod ich vplyvom. Nezaslúžia si potláčanie, ani zatracovanie.
Ak sa potlačovaná emócia nahromadí… Vybuchne.
Keď sa dcéra venuje svojmu koníčku, je plná vášne, entuziazmu. Veľa o ňom rozpráva a zdieľa radosť, skúsenosti aj nové poznatky. O týchto silných emóciách rozprávať nebudeme. Naopak, keď padá do osídel hnevu a zlosti, vidím ju ako stratenú. Obe sme zažívali úľak, zúfalstvo, bezmocnosť a stres. Cítila som potrebu zastaviť ju, no vedela som, že potlačovaná emócia sa správa ako sopka - jedného dňa nekontrolovateľne exploduje. Na ešte nevhodnejšom mieste, v ešte nevhodnejší čas. Nečakane.
Predtým, než emóciu zastavíte...
Podľa Vagačovej je dôležité uvedomiť si dve veci:
- Každé vývojové štádium nesie so sebou dávku frustrácie. Deti prechádzajú rôznymi vývojovými štádiami - v 8. mesiacoch separačnou úzkosťou, v 15-36. mesiaci obdobím vzdoru, 5-7. rokom prvou pubertou a potom adolescenciou, pubertou. Tieto štádiá sú poznačené zvýšenou hladinou frustrácie a tomu zodpovedá aj podľa nás až „neznesiteľné“ správanie našich detí. Dejú sa v nich najnapätejšie situácie. Deti sa silne vymedzujú, ženie ich silná vnútorná sila robiť veci na vlastnú päsť - zvládať všetko samotné, oddelene od rodičov. Máme pocit, že sú egoistické, podľa Vagačovej ale potrebujú byť centrované na seba, aby našli potrebnú odvahu a silu posunúť sa vpred, meniť sa, pracovať na sebe. „Intenzívne správanie je výsledkom sebauvedomovania, osamostatňovania, prestavby mozgu.“ Ak nám teda dieťa vzdoruje správaním, uvedomte si, že to len odráža jeho momentálnu vývojovú potrebu ísť ďalej. Potrebuje robiť chyby, pretože sa z nich učí mozog. Potrebuje vlastnú skúsenosť, lebo cez tú sa učí spoznáva seba, slabé a silné stránky, porozumieť svetu navôkol. Nerobí „naschvál“. Len chce skúšať veci po svojom - dieťa má totiž nejakú predstavu, ako to funguje, a snaží sa ju realizovať pri hre. Keďže ale nemá nažitú zručnosť, robí množstvo chýb, čo prináša frustráciu, neistotu, tak sa správajú „intenzívne“. (To neznamená, že „všetko dovolíme“.) Dieťa bojuje za svoju pravdu, pretože chce, aby sme ju videli a porozumeli.
- Dieťa v amoku nevníma rácio. Keď sa dieťa dostane do amoku, vypína sa mu racionálny mozog. Malé deti ho ešte nemajú poriadne vyvinutý. Externým, logickým mozgom má byť preto rodič. Dieťa ubezpečuje, že to, čo prežíva, je normálne a prirodzené, každá emócia je intenzívna, no raz SKONČÍ a dieťa sa upokojí. Správanie dieťaťa je kód, ktorý prezrádza, že sa cíti neisté, zmätené, má nenaplnenú nejakú potrebu. „Silná emócia je zúfalé volanie dieťaťa o pomoc, že niečo nezvláda a potrebuje podporu.“
Ideálne je naučiť sa hnev akceptovať. Nechať dieťa vykričať sa, dupať, zúriť, kopať (nie do nás) bez toho, aby obťažovalo ľudí - rodičia teda majú vytvoriť bezpečný priestor, v ktorom môže slobodne spracovať akúkoľvek emóciu. Zároveň tak prehlbujeme vzájomnú dôveru a utužujeme vzťah.
„Výsledky nie sú okamžité, treba na to myslieť. Dieťa ale už má s vami emocionálny zážitok, že sa na vás dá spoľahnúť a viete mu pomôcť. Do 6 rokov sa ale silno vyvíja mozog, tie sily sú silnejšie než sebaovládanie a zvládanie vlastných emócií a reakcií. To je zručnosť, duševný sval, ktorý treba trénovať, posilňovať ako na fitnes. Postupne si všimnete, že dieťa v kritických situáciách bude menej intenzívne reagovať… Dajte emócii priestor, lebo v momente, ako ju zarazíte, naplno sa prejaví pri inej príležitosti. Presmerujte ju do konštruktívnejšieho spôsobu.“
Alebo ako povedal Oscar Wilde: „Nechcem byť odkázaný na milosť svojich emócií. Chcem ich využiť, tešiť sa z nich a dominovať im.“
Čo je úlohou rodiča? Regulovať a byť regulovaný
Rodič je sprievodca - trpezlivý a pokojný. Rodičovstvo je o kreativite, o schopnosti prispôsobovať sa zmene charakteristickej pre život s dieťaťom.
Keď príde dieťa do vzťahu, v ktorom sme si zvykli na určitý rytmus, je to šok. Čelíme mnohým výzvam a prekračujeme svoje fyzické aj psychické limity. Rodičovstvo a výchova je o sprevádzaní dieťaťa (pochopení jeho cieľov a potrieb) a vytvorení bezpečného, inšpiratívneho priestoru s určitými limitami, so štruktúrou, ktorá mu pomáha pochopiť, ako svet funguje, emócie tu slobodne vypúšťa, zdieľa a my ho počúvame a prijímame také, aké je. Učíme ho korigovať správanie.
Domov je miesto, kde sa dieťa cíti rešpektované, neposudzované, nekritizované, neodsudzované (aj keď s jeho správaním nesúhlasíme). Limity (aj zodpovednosť) sú tu cvičným priestorom, ringom s ochrannými špagátami. Rodič buduje v rodine rovnocenné vzťahy na základe rešpektu, úcty, láskavosti, slobody a zodpovednosti.
Dieťa je vo svojej podstate dokonalé. „Každý rodič si praje jedinečného človeka, a keď ho dostane, tak sa s ním nevie stotožniť.“ Dieťa je podľa Vagačovej osobnosť, ktorá sa rodí s kompletnou a jedinečnou výbavou. Na základe toho, ako naň reagujú rodičia a spoločnosť, si vytvára základný obraz o sebe. Má v sebe zakódovanú potrebu spolupráce, potrebu byť užitočný. Vyvíja svoje zručnosti a predpokladá, že ich bude okolie odoberať a tak potvrdzovať, že mu niečo ide a je užitočné. Očakáva, že jeho potreby sú rovnako dôležité a právoplatné ako potreby ostatných a rodičia na ne budú prihliadať rovnako ako na svoje, hoci odlišné. Každý totiž potrebuje napĺňať svoje potreby, aby bol v rovnovážnom stave a mohol byť pre spoločnosť užitočný. Cítime sa tak hodnotne a zmysluplne. Deti nás potrebujú, nechcú ísť proti nám. Ak sa nám preto zdá konanie dieťaťa nezmyselné, nebezpečné, neznamená to, že preň zmysel nemá. Jednoducho to takto „má vyskladané, ono to chce nejako „dať““.
