Holokaust, jedna z najtemnejších kapitol v histórii ľudstva, zanechal nezmazateľné stopy v životoch miliónov ľudí. Medzi nimi boli aj deti, ktoré prežili hrôzy prenasledovania, deportácií a koncentračných táborov. Ich svedectvá sú cenným zdrojom poznania a mementom pre budúce generácie.
Toto sú spomienky dieťaťa, ktoré prežilo holokaust. Nie hrubá kniha, sotva 200 strán, no citlivé rozprávanie, ktoré vás nenechá ľahostajnými. Kniha Dívaj sa na hviezdy dokazuje, že človek je schopný prežiť aj zoči-voči nepredstaviteľnému peklu.
Dokumentovanie spomienok pre budúcnosť
Projekt oral history, zameraný na zaznamenávanie spomienok preživších holokaustu, zohráva kľúčovú úlohu v uchovávaní týchto príbehov. Ako uvádza Monika Vrzguľová z Dokumentačného centra holokaustu v Bratislave, tieto svedectvá sú mimoriadne dôležité pre pochopenie rozsahu a dopadu holokaustu. Beyrak, ktorý sa rozprával už s viac ako tritisíc ľuďmi, poctivo overuje vierohodnosť otrasných príbehov. Mimoriadnu silu im dodáva aj fakt, že musí ísť o očitné, nie sprostredkované svedectvo.
Príbeh z Moldavska: Svedectvo o neľudskosti a nádeji
Beyrak spomína príbeh z Moldavska, ktorý ilustruje hrôzy holokaustu a zároveň poukazuje na iskierku nádeje. V jednej dedine štyria ľudia spomínali na udalosť z čias 2. svetovej vojny. Do dediny prišiel rebriniak ťahaný koňmi, na ktorom bolo dvanásť židov, mužov, žien, starcov aj detí. Sprevádzala ho eskorta troch rumunských žandárov, ktorí mali za úlohu zoradiť židov z okolitých dedín a popraviť ich. Židov uložili do stodoly a na druhý deň ich viedli na okraj útesu, kde ich mali popraviť. Počas popravy vypadlo matke, ktorá už bola zastrelená, z rúk malé dieťa. Prežilo. Traja rumunskí žandári sa ocitli v rozpakoch a začali sa dohadovať, kto dieťa zastrelí. Dohodli sa, že si hodia mincu. Voľba padla na najstaršieho, ktorý na tretí raz dieťa zasiahol.
Svedectvo o tejto udalosti potvrdili traja obyvatelia dediny. Beyrak zdôrazňuje, že keď viacero ľudí nezávisle od seba opisuje nejakú udalosť veľmi podobne, tak sa tak zrejme naozaj odohrala.
Svedectvo Evy Weissovej-Slonimovej: Dívaj sa na hviezdy
Detstvo Evy Weissovej-Slonimovej, rodenej Bratislavčanky, poznačila druhá svetová vojna, počas ktorej prenasledovanie Židov v Európe dosiahlo obludné rozmery. V spomienkovej knihe autorka opisuje hrôzy prežité v koncentračnom tábore Osvienčim-Brzezinka, kde bola nielen svedkom nespočetných surovostí a násilia, ale na vlastnej koži zažila mučenie, neľudské zaobchádzanie aj medicínske pokusy neslávne známeho doktora Mengeleho. V spomienkach Evy Weissovej-Slonimovej sa prelína dojímavá nevinnosť dievčaťa s múdrosťou vyše osemdesiatročnej ženy. Kniha Dívaj sa na hviezdy dokazuje, že človek je schopný prežiť aj zoči-voči nepredstaviteľnému peklu. Zároveň je vyvrcholením celoživotnej angažovanosti Evy Weissovej-Slonimovej v jej úsilí informovať verejnosť o holokauste a udržiavať pamiatku na tých, ktorí ho neprežili.
Mnohí čitatelia sa zhodujú, že kniha je napísaná krásne a jednoducho, vďaka čomu sa s malou Evkou a jej rodinou zblížili a mali pocit, akoby im príbeh rozprávala ich dávna priateľka. Použité fotografie v knihe sú veľkým plusom, vďaka čomu sa čitatelia cítia, že Weissovcov snáď aj poznajú. Kniha je odporúčaná pre všetkých, nielen pre tých, ktorí majú túto tematiku radi, a mala by byť povinným čítaním na školách.
Židovský kódex a jeho dopad na životy ľudí
Vláda vojnovej Slovenskej republiky vydala 9. septembra 1941 Židovský kódex. Hoci mal vtedy len štyri roky, Pavel Traubner si na niektoré momenty z obdobia po prijatí Židovského kódexu živo spomína. „Bolo to najstrašnejšie obdobie, pretože ja a moja rodina sme prežili v strašných podmienkach v horách v zemlianke, kde sme sa stlačili šiesti ľudia,“ priblížil preživší holokaustu Pavel Traubner.
Kódex pozostával z 270 paragrafov a znamenal úplnú dehumanizáciu a odstránenie židovského obyvateľstva zo spoločenského, ekonomického a verejného života. Židia nemohli vykonávať mnohé povolania, ktoré vyžadovali vyššie vzdelanie alebo kontakt s verejnosťou. Židovským deťom kódex zakázal navštevovať verejné školy spolu s nežidovskými deťmi. Protižidovské zákony vyvrcholili deportáciami, ktoré sa odvolávali na pracovnú povinnosť všetkých Židov vo veku od 16 do 60 rokov. Slovenský štát aktívne spolupracoval s nacistickým Nemeckom na deportáciách, za ktoré dokonca platil. Od marca do októbra 1942 bolo deportovaných takmer 58-tisíc Židov, z ktorých prežilo len niekoľko sto.
Svedectvo Alexandra Spiesera: Prežitie v Osvienčime
Po tom, čo 15-ročného Alexandra s rodičmi odviedli z novozámockého židovského geta do Osvienčimu, ho s otcom pri vstupnej selekcii uznali za práceschopného. Svoju matku odvtedy nevidel, zavraždili ju. Ten istý Alexander Spieser, dožívajúci sa dnes úctyhodného veku 92 rokov, prišiel s ďalšími, vyše dvesto preživšími na spomienkovú udalosť pri príležitosti 75. výročia oslobodenia nacistického koncentračného tábora Osvienčim, aby svet nezabudol. Väčšina z nich boli vtedy deti. Nevediac kam a prečo, prichádzali vo vagónoch na toto miesto z rôznych kútov Európy ako nechcení a menejcenní.
V nemeckom vyhladzovacom tábore Osvienčim našlo smrť približne 1,5 milióna nevinných ľudí v plynových komorách alebo vplyvom vyhladovania. Medzi väzňami boli najmä Židia, Rómovia, sovietski zajatci a ďalší. V Osvienčime boli zriadené tri koncentračné tábory. Ako prvý postavili v roku 1940 Auschwitz I, pri vstupe doň sa nachádza smutne známy nápis Arbeit macht frei. Z kapacitných dôvodov vyrástol v Brezinke najväčší komplex Auschwitz - Birkenau, ktorý je od mestečka Osvienčim vzdialený približne tri kilometre. Tento tábor smutne preslávila rampa, kde ľudí pred príchodom delili na práceschopných a tých, ktorí skončia v plynovej komore.
Svedectvo Dova Landaua: číslo na predlaktí
V slnečnom počasí pred jedným z hotelov poľského mestečka Osvienčim postupne vystupovali z autobusov, niektorí po vlastných, iní aj za pomoci blízkeho či na invalidnom vozíku. Nezainteresovaný pozorovateľ by si pomyslel, že ide o skupinový zájazd domova seniorov. Počas príprav na spoločnú fotografiu na parkovisku pred hotelom sa jeden zo starcov postavil a vyhrnul si pred nami rukáv na ľavej ruke. Na predlaktí mal vytetované číslo 161400, ktoré je dnes symbolom holokaustu. „Mengele ma šľahol po ruke. Mal som vtedy pätnásť rokov. Povedal mi, choď napravo. To nás s otcom zachránilo,“ spomína si na udalosti a stretnutie s desivou postavou doktora Josefa Mengeleho pred 77 rokmi Dov Landau, rodák z Krakova.
Podľa historických záznamov sa práve Mengele osobne podieľal na triedení väzňov a rovnako rozhodoval o tom, kto zostane nažive a koho dá zlikvidovať. Dov Landau neskôr pátral po skupine Židov, s ktorými v tom čase prišiel do tábora smrti. Podľa správy, ktorú spísal Mengele, toho dňa prijali do tábora 4 237 mužov, žien a detí. Z toho bolo vyčlenených 952 mužov na prácu a 396 žien. Zvyšok skončil v plynovej komore. Dov so svojím otcom patrili k tým šťastnejším, aj keď život v trestaneckom tábore bol peklo. „Neboli tam žiadne sprchy, žiadne normálne toalety. Pracovali sme a spali v tých istých šatách,“ zaspomínal si Dov Landau. Ráno dostali väzni 200 gramov chleba so syrom a neskôr trochu polievky. „Bola taká odporná, že sa nedala jesť. Veľa ľudí dostalo úplavicu. Po mesiaci sme boli kosť a koža,“ povedal.
Technika vedenia rozhovorov a prekonávanie prekážok
Beyrak má prepracovanú techniku vedenia rozhovorov. Prvú fázu má na starosti miestny výskumník, ktorý nájde žijúce obete a svedkov holokaustu. Následne vypracuje pre Beyraka správu, podľa ktorej si on vyberie, koho zaznamená na kameru. Druhou fázou je predbežný rozhovor, počas ktorého Beyrak overuje pravdivosť výpovedí respondenta. Občas s ním dokonca ide na miesto činu, aby sa presvedčil, že to, o čom dotyčný vypovedá, skutočne videl. Nahrávanie rozhovoru prebieha tak, že respondent sedí s Monikou Vrzguľovou, ktorá mu kladie otázky, v jednej miestnosti. Zároveň je vo vedľajšej miestnosti Beyrak s tlmočníčkou a na monitore online sledujú rozhovor.
Beyrak a jeho tím sa občas stávajú objektom nevraživosti. V Kaunase napríklad hľadali miesto zvané Lituki Garage, kde počas vojny židom vopchali do úst vodné pumpy na čistenie autobusov a silným prúdom do nich púšťali vodu, až kým doslova nepraskli. Keď sa opýtali muža na vchod do garáží, zašomral tlmočníčke: "Ale vy máte so sebou židov!" Na Slovensku a v krajinách bývalého komunistického bloku Beyrakov tím často zápasí aj s obavami respondentov, že ich výpovede budú zneužité proti nim. Preto sa respondentov vždy pýtajú na to, kto boli páchatelia vo vašej obci, vo vašom meste.
Popieranie holokaustu a snaha o falšovanie histórie
Častou „zbraňou“ tých, čo majú zlé svedomie alebo odmietajú uveriť, že sa také hrôzy mohli udiať, je popieranie. Beyrak spomína chorvátske mesto Jasenovac, kde bol za vojny koncentračný tábor, ako príklad štátom organizovaného popierania histórie. Chorváti vybudovali múzeum so stovkou panelov, na deväťdesiatich deviatich z nich boli obrázky pomerne spokojných ľudí, ktorí sa prechádzajú po tábore, jedia, umývajú taniere, stoja v rade na jedlo, dokonca maľujú alebo vyhotovujú sochy. Iba na jednom paneli sa objavili fotografie vražedných nástrojov.
V slovenskom verejnom priestore už dlhší čas zaznievajú vyhlásenia niektorých politikov, ktoré bagatelizujú hrôzy holokaustu a zľahčujú slovenský klérofašizmus a ľudáctvo. Som presvedčená, že máme. Ale zároveň si myslím a všímam si to aj na sociálnych sieťach, že ľudia, ktorí vedia definovať zlo a nerelativizujú ho, sú často ticho už len z údivu, že niekto dokáže historické fakty až neuveriteľným spôsobom prekrútiť. Vysmiať sa tomu, čo sa v skutočnosti stalo.
Výskum holokaustu na Slovensku a dôležitosť osobných spomienok
Počiatky výskumu holokaustu na Slovensku sa viažu k rokom 1995 až 1997, keď sa oral history ako prvá venovala Nadácia Milana Šimečku. V roku 2005 založili Jozef Weiss a Monika Vrzguľová občianske združenie na výskum holokaustu. Nahrali a natočili výpovede asi 150 preživších, ktoré získal Fortunoff archív na Yale Univerzite v Spojených štátoch.
Pre preživších bolo oveľa ťažšie nehovoriť svoje spomienky, ako o nich rozprávať. Mnohí ľudia čakali desaťročia na to, kým ich niekto osloví, aby prehovorili.
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1995-1997 | Nadácia Milana Šimečku sa ako prvá venuje oral history |
| 2005 | Založenie občianskeho združenia na výskum holokaustu (Jozef Weiss a Monika Vrzguľová) |
| 2005 a ďalej | Nahrávanie a natáčanie výpovedí preživších (cca 150) |
Práca Beyrakovho tímu je nenahraditeľným, a žiaľ, čoraz vzácnejším svedectvom o neuveriteľných hrôzach, ale aj o odvahe tých, čo sa pri záchrane židov správali statočne. On sám zvykne hovoriť, že téma holokaustu je plná extrémov: ľudia v jeho priebehu prejavili svoje najslabšie, ale aj najsilnejšie stránky. Je dôležité si pripomínať obete holokaustu a rasového násilia a učiť sa z histórie, aby sa podobné hrôzy už nikdy neopakovali.