Kyberšikana je čoraz rozšírenejším problémom spoločnosti. Zneužívanie mobilov a sociálnych sietí na posielanie nenávistných a agresívnych správ, sledovanie, vydieranie, obťažovanie, výsmech a tiež urážanie a zastrašovanie iných. Už ste sa s tým stretli? Z prieskumu z roku 2012 vyplýva, že ju zažíva na sebe každé piate až siedme dieťa.
Dnešné deti a mládež sú schopní zdieľať osobné informácie ďaleko nad rámec toho, čo mohli robiť ich rodičia, keď boli mladí. Je dôležité, aby sa rodičia dozvedeli o rôznych technológiách, ktoré deti používajú na to, aby boli online v bezpečí. Deti automaticky predpokladajú, že každý, kto im napíše, je priateľ. Môže ísť aj o agresora, ktorý chce využiť ich pravdovravnosť na zistenie osobných údajov, vydieranie či manipuláciu, aby mu poslali napríklad nejaké peniaze.
Ako môžete chrániť svoje deti?
Nájdite si čas porozprávať sa o tejto téme s deťmi, prípadne im pustite edukatívne videá z animovaného seriálu na stránke ovce.sk. Pýtajte sa svojich detí, či poznajú osobne každého, s kým si píšu. Dokument V síti ukázal, že predátorom bolo jedno, keď im herečky mladého zjavu povedali, že majú len dvanásť rokov. Mnoho dospelých hľadá takto na zoznamkách „ľahké obete“, ktoré potom navádzajú, aby im poslali odhalené fotky alebo im oni sami posielajú svoje fotky, bez toho, aby sa spýtali, či má druhá strana záujem. Niektorí dokonca navrhovali stretnutie osobne bez iných ľudí.
Získajte informácie o aplikáciách, ktoré vaše deti používajú. Niektoré platformy sociálnych médií majú vekové obmedzenia na pripojenie, ale pre niektoré deti je ľahké ich obísť. Prejavte záujem o online život detí a veľa sa pýtajte. Ak je to možné, majte tablety a počítače v spoločných priestoroch, kde ich môžete sledovať, kým ich vaše deti používajú. Sledujte online účty svojich detí a povedzte im, že kontrolujete ich online aktivitu, aby ste ich ochránili. Nevýhodou je, že niektoré deti alebo dospievajúci si môžu z tohto dôvodu vytvoriť falošný druhý účet.
Zaujímajte sa a pýtajte sa na ľudí, ktorých „stretávajú“ online. Ukázanie skutočného záujmu im pomôže cítiť sa pohodlne, keď o tom budú hovoriť pravidelne. Vysvetlite, že pre niekoho na internete je ľahké predstierať, že je niekým iným a nemusí mať čisté úmysly. Hovorte o dôležitosti udržiavania online priateľstiev v online svete. Ujasnite si, že ak sa chcú stretnúť s neznámym „online priateľom“ osobne, musí to byť na verejnom mieste a mali by mať o ňom vopred osobnejšie informácie. Ak sa idú stretnúť s niekým osobne neznámym, vždy by vás o takomto kroku mali vopred informovať.
Diskutujte o tom, čo je v poriadku a bezpečné uverejňovať online a čo nie. Online príspevky zostanú online navždy, hoci ich z jedného miesta môžu zmazať. Vo všeobecnosti by vaše deti nemali uverejňovať nič, čo by nechceli, aby rodič alebo učiteľ videli alebo čítali. Ľudia nemôžu vždy kontrolovať, čo o nich ostatní uverejňujú. Vysvetlite, že informácie a fotografie nájdené online sa môžu po rokoch znova objaviť. Niektorí dospievajúci sa môžu snažiť nájsť rande alebo sexuálnych partnerov na zoznamkách. Porozprávajte sa s nimi o hľadaní zdravých a bezpečných vzťahov.
Pravidelne kontrolujte nastavenia súkromia vašich detí. Keď si deti založia účet na sociálnych sieťach, je dôležité, aby ste boli ostražití, pokiaľ ide o aktualizáciu ich nastavení ochrany osobných údajov. Stránky sociálnych médií neustále pridávajú nastavenia zabezpečenia, aby sa zabezpečila maximálna ochrana, ale často ich musí používateľ aktualizovať manuálne. Vzdelávajte deti o rizikách sociálnych médií. Okrem toho, že si prejdeme základné pravidlá, je dôležité prediskutovať s deťmi riziká, ktoré internet predstavuje. Pomôže im to pochopiť, prečo sú vaše pravidlá dôležité, a mohlo by im to uľahčiť rozpoznávanie varovných signálov. Povedzte im tiež o rizikách podvodu a krádeže identity a o tom, ako sa im vyhnúť a že práve ony môžu byť ešte náchylnejšie kvôli svojmu veku.
Tipy pre bezpečnosť tínedžerov na sociálnych sieťach: Zostaňte online v bezpečí!
Modelujte dobré správanie na svojich vlastných účtoch sociálnych médií. Naučte svoje deti hodnotu „odpojenia“ od zariadení a získajte čas bez technológií. Sociálne médiá môžu byť vzrušujúce, ale mali by sa považovať za zábavu. Pripomeňte svojim deťom, že žiadna správa nie je taká dôležitá, aby nemohla počkať do rána. Povzbudzujte svoje deti, aby vždy, keď je to možné, používali online prezývku namiesto skutočného mena.
Uistite sa, že vaše deti majú každý účet chránený heslom a nechajte ich často meniť heslá. Pripomeňte im, aby nezdieľali heslá, dokonca ani s priateľmi. Povzbudzujte ich, aby tiež chránili a rešpektovali súkromie svojich priateľov. Pred uverejnením niečoho o priateľovi, napríklad fotografie alebo videa, by si mali vyžiadať povolenie. Tiež by si mali byť vedomí toho, čo o nich zverejňujú vaši priatelia. Pomôžte im pochopiť, že posielanie správ online je ako písanie listu a že po odoslaní ho už nemôžete vziať späť. Ukážte im, kde na platforme môžu nahlásiť akýkoľvek nebezpečný obsah, ktorý uvidia. Hovorte s nimi aj o kyberšikanovaní.
Šikanovanie ako vážny problém
Šikanovanie je nechcené, agresívne správanie, ktoré zahŕňa nerovnováhu síl. Je to jav, ktorého cieľom je zámerné ubližovanie, ponižovanie alebo zastrašovanie inej osoby, väčšinou niekoho, kto je menší, slabší, mladší, tichý alebo nejakým spôsobom pôsobí inak. Šikanovanie sa netýka len dvoch osôb - obete a agresora. Je to celospoločenský problém, ktorý si vyžaduje aktívny prístup rodičov, škôl a odborníkov.
Veľmi dôležitá je prevencia. Prevencia by nemala byť len na pôde školy. Venovať by sa jej mali aj rodičia doma. Škola by sa mala postarať o rozvíjanie sociálnych zručností detí. Škola je prostredie, v ktorom by sa deti mali učiť aj o tom, ako riešiť nenávistné konflikty. Naučiť by ich mala aj tolerantnosti a vzájomnému rešpektu. Jeden z nástrojov, ktorý napomáha predísť šikane je zvyšovanie sebadôvery u detí. Deti by si mali byť vedomé svojej hodnoty. Okrem toho by si mali uvedomovať neprijateľnosť ubližovania druhým. V prípade, že budú svedkami šikany, mali by vedieť, že je potrebné okamžite vyhľadať pomoc.
Téma šikanovania je veľmi dôležitou, rodičia by sa jej preto nemali vyhýbať a so svojimi deťmi o nej komunikovať. Dôležité je, aby si rodičia so svojimi deťmi vybudovali vzájomnú dôveru, aby sa nebáli na nich s čímkoľvek obrátiť. Svojim deťom by mali ísť príkladom a ukázať im pokojné a nenásilné riešenie problémov.
Ako zistím, že dieťa zažíva šikanu?
Ak dieťa v škole nemá pocit bezpečia, môže sa pokúšať vyučovaniu vyhýbať, snažiť sa o akúsi nenápadnosť alebo zo školy unikať. „Všetky tieto signály môžu mať veľa príčin a v zásade je jedno, či dieťaťu niekto ubližuje v škole, doma či trpí úzkosťami alebo depresiami, alebo traumou. Príznaky duševnej bolesti dieťaťa sú veľmi podobné,“ upozorňuje Viktor Križo.
Či už ide o jednorazovú agresiu alebo šikanu, dôležité je, aby rodič dieťaťu poskytol pochopenie a bezpečný priestor na vyjadrenie svojich pocitov a zážitkov, ktoré v škole prežíva.
Varovné signály šikanovania:
- Fyzické zranenia: Drobné zranenia, odreniny či škrabance, ktoré dieťa nevie vysvetliť.
- Zdravotné problémy: Časté bolesti hlavy, brucha, únava, predstieranie choroby.
- Zhoršenie prospechu: Strata motivácie učiť sa, zhoršenie školského prospechu.
- Zmena stravovacích návykov: Strata chuti do jedla, odmietanie jesť.
- Spánkové problémy: Neschopnosť zaspať, časté prebúdzanie, nočné mory.
- Sociálna izolácia: Strata kamarátov, vyhýbanie sa kontaktu so spolužiakmi.
- Sebadeštrukčné správanie: Samovražedné sklony a myšlienky.
Ako motivovať dieťa, aby sa dokázalo zdôveriť?
Na to, aby dieťa cítilo, že sa nám môže zdôveriť, je podľa psychologičky a odbornej garantky Linky detskej istoty Kataríny Trlicovej dôležitý najmä dobrý a otvorený vzťah rodiča s dieťaťom. „Ak sa s dieťaťom rodič bežne rozpráva o zážitkoch, o kamarátoch, o prežívaní, o zvládaní rôznych situácií, ale hlavne dieťa počúva a dôveruje mu, dieťa zvyčajne nemá problém zdôveriť sa,“ vysvetľuje.
Pri každej zmene správania dieťaťa či ochoty zverovať sa nám s ťažkosťami a pocitmi treba spozornieť. Signálom, že dieťa čosi ťaží, môže byť zmena zvykov a správania. „Ak rodič vníma, že dieťa uniká z rodinných vzťahov, často ho niečo bolí, zhoršilo sa v učení, je utiahnuté alebo podráždené, nechce s rodičmi komunikovať, znamená to, že dieťa vysiela signály, že ho niečo trápi a že riešenie problému samo so svojou psychickou výbavou nezvláda,“ hovorí odborníčka.
Vytvorenie bezpečného prostredia
Ak je dieťa zrazu uzavreté, je dôležité ho ubezpečiť, že pri ňom stojíme a sme ochotní hľadať s ním riešenie každej zložitej situácie. Psychológovia odporúčajú na dieťa netlačiť a nesnažiť sa za každú cenu zistiť, čo sa deje. „Rodič by nemal zabudnúť oceniť dieťa, že dokázalo problém opísať a že sa zdôverilo. Významne pomôže, ak rodič opisuje a prijíma emócie, ktoré prirodzene vyplývajú zo situácie, keď sa druhému ubližuje, teda smútok, strach, hnev,“ vysvetľuje Katarína Trlicová s tým, že deti potrebujú emóciu prežiť a až následne ju budú vedieť prijať, pomenovať a pochopiť.
Prudké zmeny správania, stravovania či záujmov by sme podľa psychológa Viktora Križa nikdy nemali brať na ľahkú váhu a vnímať dieťa v dlhodobom meradle. „To, čo si treba všímať, sú prudké a náhle zmeny a ich trvanie. V puberte je to ešte ťažšie, lebo niektoré zmeny nálad sa dejú zákonite, a preto je citlivá pozornosť namieste vždy,“ hovorí.
Vek dieťaťa zohráva pri ochote otvoriť sa rodičovi a hovoriť o svojom trápení dôležitú úlohu. „Mladšie deti takmer vždy povedia, čo ich trápi, ak sú v bezpečí, ak zažívajú porozumenie a podporu. Tínedžeri potrebujú viac istoty, že dospelý, ktorý s nimi hovorí, ich nevyšetruje, neprepadá panike, ale má skutočný hlboký záujem o dieťa, nie o kuriozity šikanovania a hľadanie vinníka,“ vysvetľuje psychológ a pedagóg.
Bezpodmienečné prijatie
Tvrdí, že ak dieťa cíti, že ho dospelý bezpodmienečne prijíma, povie mu o svojich ťažkostiach, aj keď je introvertné. Podľa psychológov nemajú zážitky dieťaťa, ktorému niekto ubližuje, špecifické symptómy. Spája ich však pocit strachu, chýbajúceho bezpečia a samoty. „Dieťa nepotrebuje, aby ho rodič poučoval alebo sa ho snažil hystericky chrániť. Dieťa potrebuje stabilného dospelého, ktorý ho počúva a prežíva s ním jeho bolesť, čím vytvára pôdu pre dôveru a nakoniec i posilnenie, aby zvládalo aj náročné situácie a ubližovanie v rovesníckych vzťahoch,“ hovorí Viktor Križo.
Statusy plné bolesti a hnevu či zdieľanie depresívnych obrázkov a videí treba brať ako signál, že sa dieťa možno snaží ventilovať v online priestore svoj smútok alebo negatívne zážitky. „Online svet však nikdy nie je skutočným obrazom prežívania dieťaťa, takže k posudzovaniu treba pristupovať opatrne, ale ako signál to môže stačiť,“ hovorí psychológ Viktor Križo.
Ak si prečítate emotívny status svojho dieťaťa, mali by ste podľa odborníkov v prvom rade zostať pokojní a nepodliehať panike a emóciám. „Ak dospelý reaguje zhurta, prudko, emotívne, tak dieťa vystraší a tínedžer si povie, že sa o dospelého, ktorý vidí jeho smútok, depresiu či ubližovanie cez seba, nemôže oprieť,“ vysvetľuje odborník.
Regulovaný dospelý
Po prečítaní znepokojivého statusu túžime prirodzene čo najskôr zistiť, čo naše dieťa trápi. Podľa Viktora Križa si však treba dať pozor, aby sme pri kladení otázok neskĺzli k vyšetrovaniu dieťaťa. Nezačínajte rozhovor otázkami a nechcite vedieť všetko rýchlo a hneď. „Vyšetrovanie napĺňa potreby dospelého, ktorý potrebuje vedieť, rozumieť, rozhodovať, kontrolovať, prípadne riešiť si svoju traumu z detstva a školy. Naopak, regulovaný dospelý dieťa upokojuje, nezachraňuje, nepoučuje a autenticky ponúka podporu, a najmä ho počúva,“ radí psychológ.
No aj keď sa vo vypätých situáciách snažíme byť pre dieťa stabilným a milujúcim dospelým, niekedy môžu byť naše vlastné negatívne pocity predsa len príliš intenzívne. Ale to je moje. Ja by som rád počul, ako sa v tom máš ty, aké je to pre teba, ak mi o tom chceš povedať…“ Keď sa dieťa rozhovorí, môžete citlivo pokračovať vyjadrením porozumenia a podpory.
Ktoré deti sú náchylnejšie byť objektom šikany?
Psychologička Katarína Trlicová z Linky detskej istoty hovorí, že objektom šikany môže byť ktokoľvek. Zároveň spresňuje, že ním často býva dieťa, ktoré je v niečom odlišné. Z fyzického hľadiska to môže byť akákoľvek odlišnosť alebo akékoľvek fyzické znevýhodnenie. „Objektom šikany bývajú častejšie aj deti s nižšími či, naopak, s nadpriemernými mentálnymi schopnosťami, deti, ktoré sú školsky úspešné či neúspešné, zdravotne znevýhodnené, deti s poruchou učenia, plaché, plačlivé alebo pre niečo neobľúbené deti, ktoré majú znížený prah citlivosti, znížené sebavedomie a sebaúctu,“ hovorí.
Obeťami ponižovania a verbálnych či fyzických útokov, alebo šikany sa častejšie stávajú aj deti, ktoré sú príslušníkmi menšiny, napríklad inej národnosti či etnika, vierovyznania, špecifického statusu rodičov, či už sociálne a ekonomicky silného, alebo, naopak, zo znevýhodneného prostredia.
Ktoré deti sú náchylnejšie byť agresormi? Čo ak moje dieťa šikanuje iných?
Je ťažké pripustiť si, že by moje dieťa mohlo byť „zlé“ alebo sa zle a kruto správalo k iným. Ľudská psychika je však zložitá. Podľa psychológov nemožno dospelých ani deti jednoducho rozdeliť na dobrých a zlých a ani povedať, kedy a kto sa niekedy dopustí nevhodného, agresívneho či krutého správania.
„Agresormi sa môžu stať úplne všetky deti. Poprední odborníci z odboru psychológie ako Philip Zimbardo či Stanley Milgram vo svojich štúdiách upozornili na okolnosti a prípady, keď sa z dobrých ľudí situačne stali ľudia zlí,“ hovorí psychológ a garant inovačného vzdelávania v Inklucentre Viktor Križo.
Z výskumov zároveň vyplynulo, že u detí je náchylnosť na obrat od dobrého k situačne zlému správaniu výrazne nižšia ako u dospelých a dá sa aj ľahšie riešiť. „V zásade väčší predpoklad, že budem ubližovať, mám ako dieťa vtedy, keď mi niekto ubližuje alebo mi ubližoval, keď som prežil traumy, zanedbávanie či týranie,“ vysvetľuje. Podľa neho pri tom vôbec nemusí ísť najmä o deti z marginalizovaných komunít či zo slabého socioekonomického prostredia. „Ešte častejšie to môžu byť deti z dobre zabezpečených rodín či nadané deti s vyšším intelektom,“ hovorí Viktor Križo.
Dieťaťu, ktoré šikanuje alebo ubližuje iným, často v domácom alebo školskom prostredí chýba pocit bezpečia, pochopenia a prijatia. Psychológ, mediátor a učiteľ Marshall Rosenberg v koncepte nenásilnej komunikácie upozorňuje, že každý prejav násilia je iba nešťastným vyjadrením nenaplnených potrieb. Deti nedokážu túto situáciu samy vyriešiť a vyrovnať sa so svojimi ťažkosťami. Z pocitu frustrácie a ohrozenia následne ubližujú druhým.
Zameranie sa na správanie, nie na osobu
Preto je podľa psychologičky Kataríny Kožovej z Linky detskej istoty nesmierne dôležité snažiť sa zistiť všetky okolnosti, ktoré k násiliu či šikane viedli, a to zo strany dieťaťa, ktorému bolo ublížené, i zo strany dieťaťa, ktoré ublížilo. „Je vhodné zamerať sa na ubližujúce správanie a podnetným rozhovorom zisťovať, čo ním dieťa chce dosiahnuť, aké emócie ho sprevádzajú, či by to šlo aj inak a podobne,“ hovorí.
„Oceňte, ak dieťa pripustí, že svojím správaním ubližuje,“ radí psychologička s tým, že priestor na vyventilovanie negatívnych emócií a pochopenie potrebujú obe strany.
Ako odlíšiť šikanu od bežných konfliktov?
Keď sa nám dieťa otvorí a chce hovoriť o svojich negatívnych zážitkoch, je v prvom momente paradoxne nedôležité, či ide o šikanu alebo jednorazový akt násilia. Agresia a ubližovanie majú celé spektrum prejavov od ľahkých až po ťažké. „Pojem šikana je pejoratívny a skôr vyvoláva zbytočné emócie ako porozumenie problému,“ hovorí skúsený psychológ a terapeut Viktor Križo, ktorý v rámci svojej psychologickej praxe pôsobil a aj aktuálne pôsobí ako súčasť intervenčného tímu v prípadoch šikany na viacerých školách.
Na to, aby sme odhalili, ako sa dieťa skutočne cíti a čo v škole reálne prežíva, je potrebné spočiatku len reflektovať jeho prežívanie a upokojiť ho. Dieťaťu zasiahnutému násilím alebo šikanou je podľa Viktora Križa spočiatku zbytočné klásť priveľa otázok. „Otázka totiž zasahuje najvyššie zložky mozgu, kde očakávame, že dieťa kognitívne premýšľa a používa reč. Lenže v emóciách sme v limbickom systéme a niekedy v mozgovom kmeni bojujeme o prežitie a bezpečie,“ vysvetľuje.
Reflektovanie a upokojenie
Vyjadriť porozumenie a dopracovať sa tak čo najskôr k opisu reálnych situácií možno podľa odborníka napríklad nasledujúcou alebo podobnými formuláciami: „Fú, ako to hovoríš, musíš sa v tom mať veľmi zle. Chcel si byť s nimi kamarát a teraz si sklamaný, ako to dopadlo,“ radí Viktor Križo. Zo skúseností tvrdí, že ak dáte dieťaťu, ktorému niekto ubližuje, dostatok porozumenia, nájde odvahu vám situácie opísať a samo často príde aj s ich riešením.
Keď mám podozrenie na šikanu, čo by som mal spraviť ako prvé?
Ak sa vám dieťa zdôverilo, že v škole zažíva násilie, alebo máte podozrenie, že je v škole objektom prejavov agresie alebo šikany, informujte o tom najskôr triedneho učiteľa alebo triednu učiteľku. „V rámci celoškolskej stratégie proti šikanovaniu by každá škola mala mať vypracovaný systém, ako zapracuje Smernicu o šikanovaní na podmienky školy, a preto by všetci dospelí v škole mali byť informovaní o postupoch prevencie, intervenciách a mali by vedieť, ako postupovať,“ hovorí Eva Smiková z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie.
Pedagóg by mal po odhalení šikany alebo prijatí podnetu na ňu predovšetkým zachovať pokoj. Ako rodič by ste od neho nemali očakávať rozčúlenú reakciu či prísľuby, že všetko vyrieši rýchlo. „Rozčúlená reakcia učiteľa môže byť zdrojom zábavy pre agresorov, zvýšiť ich prestíž a pozíciu v triede,“ vysvetľuje odborníčka na prevenciu rizikového správania. Úlohou pedagóga je určiť, či ide o konflikt alebo šikanu, a individuálne sa porozprávať s dieťaťom, ktorému niekto ubližoval, aj s tým, ktoré ubližovalo. „Zároveň je úlohou učiteľa ochrániť obeť pred ďalším násilím, napríklad umožniť obeti skorší odchod z vyučovania, aby sa nestretla s agresormi. Škola by mala aj posilniť dozor cez prestávky na miestach, kde dochádza k šikanovaniu, a zabrániť stretnutiam útočníka a obete, pokiaľ sa problém nevyrieši,“ hovorí psychologička.
Spolupráca so školou
Kroky, ktoré učiteľka či učiteľ podniknú, môžu podľa závažnosti prípadu konzultovať aj so školským psychológom alebo prizvať školský podporný tím. „Ak ide napríklad o ublíženie na zdraví alebo iné trestné činy, k riešeniu je potrebné oznámenie na políciu,“ dopĺňa Eva Smiková.
„Odporúčame, aby sa situácia riešila čo najskôr priamo na pôde školy, s učiteľmi, so školským psychológom a s vedením školy,“ hovorí psychologička Katarína Kožová z Linky detskej istoty. Hľadanie riešenia na vlastnú päsť alebo konanie pod vplyvom silných emócií situáciu nevyrieši, naopak, takéto správanie môže viesť k znemožneniu ďalšej konštruktívnej komunikácie a môže zabrániť obnoveniu dobrých vzťahov v školskom kolektíve. „Neodporúčame osobné kontaktovanie rodiča, ktorého dieťa je šikanované, s rodičom dieťaťa, ktoré šikanuje, vzhľadom na silné emócie, ktoré by mohlo takéto stretnutie sprevádzať,“ radí Katarína Kožová.
Spoločné riešenie so školou
Pokúste sa situáciu riešiť s chladnou hlavou. „Diskusiu s rodičmi dieťaťa, ktoré tomu vášmu ubližuje, odporúčame otvoriť napríklad na mimoriadnom rodičovskom združení, o ktoré môžete školu požiadať,“ hovorí odborníčka. Podľa psychologičky môže byť prvé stretnutie výlučne stretnutím rodičov dotknutých detí spolu so školským psychológom a s učiteľmi. Na ďalšie už možno prizvať aj deti. „Nikdy však nie s cieľom konfrontácie obete a agresora, pretože konfrontácia by znamenala ďalší potenciálne traumatický zážitok pre dieťa, ktoré je šikanované,“ zdôrazňuje. Odporúča, aby bolo rodičovské združenie, ktoré sa bude konať v prítomnosti detí, vopred pripravené v spolupráci so školským psychológom. „Ak ho škola nemá, oslovte Centrum poradenstva a prevencie, pod ktoré škola spadá.
Právne aspekty a povinnosti
Ak zistíte, že vaše dieťa je šikanované, je potrebné sa voči tomu jasne vyhraniť a hneď v jej zárodku situáciu riešiť. V prvom rade je potrebné pomôcť a vytvoriť oporu dieťaťu. Školy a školské zariadenia sú metodicky usmerňované Smernicou č. 36/2018 o prevencii a riešení šikany.